ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dozvučal zvon chrámu, tus’, hľa, v cintori,
tá matička zem ti domček otvorí.
Smreky, lipy vôkol, v tráve hlbina,
tu je tvojho spánku posteľ jediná.

Štrku, prsti násyp, ten ťa zakryje,
smrteľnosti čiastka v prach sa rozvije.
Schradlé údy, tvárnosť, chladné srdce, nerv:
chrobákov to hrivna, tam si hovie červ.

V čom si mával roztoch, ľúbu zábavu,
všetkos’ nechal inším: statky, potravu.
Viera, nádej, láska, život horlivý,
dobrých skutkov krása večné sú nivy.

Zdieral si sa v prácach, plný mozoľov,
aby dietkam ostal hojný rybolov.
Neraz psotu trel si, znášal bied muku,
v tmavej až včuľ rakve došiels’ odfuku.

Potycnul si často, slabý, krehký stvor,
no pokánia riekou obmyls’ duše dvor.
Nezbedný čin, hriech, zlosť tlačí olovom,
najistejšie: kráčať v poli Kristovom.

Čo ťa v svete hrýzlo: krivda, súžba, stisk,
to rozohnal vietor v trme-vrme hmlísk.
Nijaký tu bôľ, žiaľ viacej netrhá,
tichý pokoj, sladký navždy potrvá.

S Bohom! drahý, brat náš, bývaj nám s Bohom,
prosby, omše, odpust buď ti osohom!
Z posvätného miesta, v ktorom tu ležíš,
do nebeskej slávy vzkries ťa Pán Ježiš.

V. 21. X. 1916