ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vale! óh, klamlivý, krutý, šiaľny svet,
nešianaš vtáčaťa, lomíš útly kvet.
Sotvy sa otvoril púček ružový,
už si ho venoval smrti koscovi.

Chcel som sa vychovať svojim na radosť,
žiadal som ja užiť krásy jara dosť.
Túžil som vynikať v bielej nevine,
ktorá sa k Ježiška srdcu vždy vinie.

Ľúbil som kratochvíľ, dietok zábavu,
ľúbeznú tváričku slnka, jasavú;
milliony hviezdičiek sivom na nebi,
svätých kde sladký spev Boha velebí.

Vábil ma sláviček šumnej kroviny,
bzunkavý čmeľ, motýľ, jahňa jelšiny.
Sbieral som voňavých čačiek zásobu,
ovial ma vetra jed, vrhnul v chorobu.

Prikvapil kostlivec, chladný dal mi bozk,
obličaj zmeravel… bledý, žltý vosk.
Ústenka sinalé, jako hrob, nemé:
vzlietla mi dušička hore so zeme.

Neplačte, rodičia, lepšie, lepšie tam,
netlačí žalosť ma, krivda, falše, klam.
Rozkoší svieži vzduch plynie veselo,
dojde čas, dojde ta zvädlé aj telo.

Klaniam sa Otcu tam, Synu i Duchu,
anjelov muzika voľká mi sluchu.
Prosím ja: nechavších slzný pláne kraj,
zdvihni vás do blaha slávny ku mne raj.

V. 20. X. 1916