Memento mori

Dokonal som, smrť sa hostí,
telo chladné, údov kosti
      zmeravené a nemé.
Skončená púť plaču, kríža,
trnia, šípy mi neblížia,
      čiernej kloniem do zeme.

Óh, zemičko, ľudí matko!
v tebe snívať budem sladko,
      odpočívať dlhý čas.
Pokým trúba archanjelská
deň na súdny nezavrieska,
      vtedy vstanem svieži zas.

Vále, chyžka, krb môj, vále!
Tvrdé práce, ťarchy, žiale,
      márné túžby, vľúdny kruh!
Už opúšťam lichosť svetskú,
krehkosť, blúdnosť, chybu všecku
      zanecháva plachý duch.

Čo ste prišli, drahí, skúmať?
Cintor, cellu, tú tichú mať,
      šepot smrečia, líp chvenie?
Machom, trávou kryté hrobky,
smutných mužov, kvilné robky?
      Inšieho tu nič nenie.

Toto isté pravdy miesto,
kde pokoj, mier, svornosť jesto,
      nocľah mrtvých, kraj to náš.
Tuto pápež, kráľ i žobrák,
sluha, roľník, biedny dobrák —
      diel svoj každý rovno máš.

Toto jest nám roľa božia,
kde sa lebky v hrudy složia
      čarokrásné pre nebe.
Adama z nej, Evy dietky
pred Kristom sa shrnú všetky:
      plat za skutky vziať sebe.

S Bohom, bratku, spiaci v Pánu!
prekroč tajnej ríše bránu,
      líhaj vo svoj temný hrob!
Duša, plápol žitia sviece,
čistá, jasná nech trbliece
      blankytný nad hviezdny strop.

V. 19. IV. 1914