Memento mori

Čo ste prišli, drahí, ku mne,
    snáď vás pozval apko náš?
Zástup mužov, robky šumné!
    slávnostný na oldomáš?
Sličné panny, sbor mládencov,
biely príber, krása vencov,
pán duchovný, môj milovný:
    už voláte na sobáš?

Idem, idem, hotová som,
    hľa, do chrámu blažených;
v stužkách, ružiach, s modrým pásom,
    k oltáru ja snúbených.
Radosť srdca hraníc nezná:
skvie sa tvár mi preľúbezná!
Ku mne prilne neomylne
    Ježiš Kristus, môj ženích.

Môj bol, môj vždy, od kolísky,
    túžby kuňmu sa vinú.

Vyznačil vše rod môj nízky,
    tučnú strojil hostinu.
Dňami, nocmi v trní, troske
žiarilo mne oko božské.
On mi dával manny nával,
    žitia rozkoš jedinú.

Dych môj dychtil, vŕb sťa rybka
    po hrnúcom prúde vôd;
sťa včelička sadu šibká,
    hľadajúca medu hod.
Čo len stíhla: v svätýň chládku
ssala krv som Jeho sladkú;
jako škrečko prsú mliečko,
    až mu čielka rinie pot

Oj, družičky môjho sviatku!
    vatra lásky mňa ženie:
v náruč objať ľúbosť sňatku,
    v ňom sa kochať nadšene…
Ríša svadby: zaspievaj mi!
Hlahol zvonov: zazvuč hájmi!
Preč s nevestou mieru cestou!
    cintor dá mi spasenie.

V. 24. X. 1916