Memento mori

Koniec bôľu, mizerám,
už sa od vás odberám.
Zanechávam teskný dom,
niet viac pre mňa noci v ňom.
      Bože náš!
      ríšu máš,
tam Ty duši čiastku dáš.

Žila som ja vek dlhý
v úslní, tmách, vstred mlhy.
Mnohé zhltla trápenia —
časy sa, hej! vždy menia.
      Márny svet,
      plný bied!
V tebe šťastia, techy niet.

Čo je čmýr ten? Mozole,
trepot rybky v rôsole.
Zdieranie sa hŕbou prác,
blaha málo, žiaľu viac.
      Krutá zem,
      ľudstva snem!
V hrobe nám to lepšie, viem.

V trme-vrme surovej
neznáš, komu vyhovej.

Krušby, súžby kladivo
vždy ťa mláti, tne divo.
   Dobrú noc!
   V prsti hoc:
pocítim ja slasti moc.

Šiaľna krehkosť človeka
nebu často ďaleká.
Čo mu priestup, vážny hriech?
Žblnk potôčka, ľahký smiech.
   Slzy skrúch:
   žriedlo smúh —
tam si krásy načrie duch.

Klamný shŕnaš zisk, statok,
čo máš z neho v ostatok?
Sláva, rozkoš pominú —
kríž má radosť jedinú.
   Truhla tá,
   drsnatá —
Ježiš tvoj ti raja dá.

S Bohom! drahý manželu,
božské mlyny, ach! melú.
Aj mňa vzaly na pyteľ,
by ma vítal Spasiteľ.
   Nezabuď
   na labuť!
Z vôd na večnosť treba pluť.

Óh! detičky trúchlivé,
holubiatka plačlivé!
Modlite sa vše k Bohu
za matičku nebohú!
   Viera, ctnosť
   žitie skvosť!
Žehnatby tak spŕchne dosť.

Rodinný kruh premilý!
Pán ti popraj posily!
Čestný podpor záujem,
s úprimom ti vinšujem.
   Lásky niť
   nesmie zhniť,
hoc aj budem v štrku sniť.

Kamarátky, priatelia!
Zdar, hoj nech vás veselia!
Buďte mierni, horliví,
hospodári pečliví.
   Svorný ráz,
   družný pás
nechže verno viaže vás.

Odpust, odpust za slabosť,
ublíženia pochabosť!
Ako i ja preminiem,
všetkých k srdcu priviniem.
   Kriste môj!
   vzdychy koj,
sprevádzaj ma v jamy sloj!^[1]V. 19. X. 1916