Memento mori

Každý zemšťan smrť okúsi,
   určené to od Boha.
Dedka, chlapca zahrdúsi
   neľútostná mátoha.
      Bože môj, Pane môj,
      s odpustom pri mne stoj!
prosím, stvora úbohá.

Mnohých prešla rokov ťarcha
   nad tým mojím životom.
Plula prúdmi útrap archa,
   hnaná vetrov hukotom.
      Tvŕdze prác, trnie bied,
      pohromy, zlosti jed!
Veľa viete vy o tom.

Potkla som sa, slaboch, drahne,
   zabrýzgala zákony.
Úlisný, jaj! hriech nás tiahne,
   kým nám ducha nesroní.
      Smilovný Ježišu,

      rosu spusť najvyššiu
kajúcich sŕdc na stony!

Zodranú, hľa, vdovu, starkú
   obkľučuje trúchly snem.
Rodinného slzy nárku
   ovlažujú plachty lem.
      Príbuzní, priateli!
      Nech vás Boh bečelí,
bázne, lásky žičí všem.

Spasiteľ môj, nehľaď kármo
   na žalosti mňa robu!
Sním očistca bôľné jarmo,
   oslaď múk mi útrobu!
      Vrúcny tlum, chór, hrana,
      modlitba vítaná
sprevádzaj ma do hrobu.

V. 27. X. 1916