Memento mori

Dobrú noc ti, bludný, klamný svet,
keď viac žitia pre mňa v tebe niet.
Už odchádzam, dobrú, dobrú noc!
na spočin ma smrti tiahne moc.

Dobrú noc ti, milý srdca dom,
potu roľky, záhradôčky strom!
Kvety lúčin, ševeliaci háj.
už sa dialim, dobre sa mi maj.

Ťa opúšťam, jasné nebo hviezd,
slnce, mesiac, a čo krásne jest.
Zanechávam zemských ťarchu pút,
vzlietam, vzlietam pred boží ja súd.

Čo je z hliny, v hline musí hniť,
čo je z ducha, večne musí žiť.
Bože, Boh môj, spravodlivý, ach!
drgolí mnou, počtov rve ma strach.

Málo zásluh, málo, čo je ctnosť,
vín, pokleskov, ach, joj! veru dosť.
Krehký červík, ľahko bral ja púť,
včuľ očistca načim vatru dmúť.

Milosrdný Ježiš, duší Pán,
ach, smiluj sa svätých päť pre rán!
Strpím všetko, čo nameriaš Ty,
len mi dopraj potom blaha vždy.

Otče, matko, drahý rodu kruh,
prosbou, omšou myte škvrny smúh!
Uľavujte žravý ohňa jed,
sľutovania na hrob saďte kvet.

Vrstovníci, spolní bratia vy,
šľachetných snáh, skutkov buďte ľvi!
Ruže dievčat, modlite sa moc —
Šťastlivú vám, tichú, dlhú noc!

V. 20. IX. 1917