ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

S tiahlym zahvízdnutím vtiahol vlak na stanicu F. Konduktor pootváral vozne a z nich hrnuli sa cestujúci a poberali sa na peron. Z reštauračných miestností niesla sa príjemná vôňa čerstvo varenej kávy a pripravených pečienok; mnohí sparným odpoludním unavení hľadali občerstvenie a chládok pri zakrytých stoloch.

Medzi týmito bola i jedna mladá pani s malým dievčatkom. Pani bola v hlbokom smútku, čierny dlhý závoj splýval po jej šiji na šaty a zakrýval čiastočne i jej bledú tvár. Jej oči boly pekné, hlboké, ale smutné a temer bez záujmu pozeraly na ľudí okolo nej sa hemžiacich. Len vtedy preletel tichý úsmev jej tvárou, keď malé dievčatko robilo svoje poznámky, alebo nejakou otázkou vzbudilo pozornosť ešte i u tých ľahostajných spolucestujúcich.

Obe utiahly sa do kútika k stolu, aby odbavily svoj pozdný obed. Maminka dosť málo jedla, ale dievčatko bolo hladné, náhle však ukojilo prvý hlad, už začalo pozerať na všetky strany, živo robilo svoje poznámky a na jeho otázky maminka temer nestačila odpovedať. Milý zjav dieťaťa a jeho smutnej mamy vzbudil v miestnosti zrejmú pozornosť — a akýsi mladý švihák od súsedného stola chcel zrovna nadpriasť rozhovor a prípadnú známosť. Ale mladá pani ho chladno odbavila.

Medzitým prihrmel i ten vlak, ktorý mal k severu sebou vziať cestovateľov — a pani, ako zaplatila obed, pojala dievčatko za ruku, do druhej vzala malý kufrík a spechala k vozňu druhej triedy, ktorý jej ihneď bol otvorený. Za ňou prišla i druhá pani s chlapčekom asi 6-ročným a posadila chlapca, zatvoriac dvere, aby mu neprišlo na um vybehnúť von. Ale opusteným oblokom ešte volala na peron:

— S Bohom, pozdrav mi Helenku a deti!

Rušeň sa pohol, prenikave zahvízdal a už sa zdalo; že staničné budovy, strážne domky, záhrady a polia bežia vedľa vlaku.

Pani v smútku, akýmsi vrelým citom pudená, vášnive privinula svoje dievčatko k sebe. Tá druhá, čo sa, hľa, lúčila, mala sa ešte s kým lúčiť, šťastná!

Dievčatko neostalo dlho na maminých kolenách, ale, ako videlo, že chlapček ticho sedí a pozerá von oblokom, sošmyklo sa z maminho objatia a zprvu nesmelo, potom dôvernejšie dívalo sa na chlapca. Konečne prišlo celkom blízko k nemu, postavilo sa pred neho a zavolalo:

— Či ty už vieš, že môj starý otecko umrel?

Chlapček pozrel na dievčatko so zrejmou nedôverou. Chlapci nie sú takí sdieľni, ako dievčatá. Ale jeho mama usmiala sa láskave na dieťa a volala:

— Poď sem, ty milé dieťa! — a vzala ju za rúčku a pobozkala. Chlapec akiste začal žiarliť, pritiahol sa k matce a opýtal sa:

— A ako sa volal tvoj starý otecko?

— Ladislav Sedmihradský, — odpovedala malá všetečka; asi si na tom veľmi zakladala, že vedela toto dlhé meno tak čisto povedať.

— Sedmihradský, — opakovala neznáma pani s prekvapením a tázave pozrela na svoju spolucestovateľku. I tá bola prekvapená.

— Raz som poznala v ústave milú priateľku spolužiačku Margitu Sedmihradskú, je to azda vaša príbuzná?

— Bola som to ja, — odpovedala čierno odetá mladá žena na tázavý pohľad.

— Margita, ty?

— Áno, ja!

Dve dávno od seba vzdialené priateľky sa objímaly, smejúc sa a plačúc zároveň, ako v takýchto prípadoch býva zvykom pri ženách.

— Je to tvoje dieťa, toto roztomilé dievčatko?

— Áno, moje, moja jediná potecha! — odpovedala Margita smutne, ale keď zbadala, že jej starodávna družka skúmavo na ňu pozerá, rýchlo sa opýtala:

— Si šťastná, Ľudmila?

— Som, chvála Najvyššiemu, — chlúbila sa otázaná s prirodzenou „naivnou“ zbožnosťou čistých duší.

— Mám dobrého muža, troch šarvancov, z ktorých stredného tu vidíš; tých dvoch si otec nechcel pustiť od seba, lebo sa bojí, aby sa im niečo neprihodilo, keď by boli traja. Musím ti povedať, že som bola sestru navštíviť, ktorej najmladšiu dcérušku sme včera krstili. Či sa nepamätáš na Helenku, na toho diablika, čo nás raz prišla do ústavu navštíviť?

A akoby chcela zahnať chmáry smútku s Margitinho čela, začala štebotať a spomínať dávno prežité dni, ktoré trávily, ako mladé dievčence, spolu v ústave.

Čiastočne sa jej to i podarilo, lebo milý úsmev blúdil tu i tu po jej tvári a z očú zasvietilo ako za starodávna.

Deti sa medzitým oboznámily, čo samozrejme bola viac zásluha dievčatka, lebo chlapec dlho sa odťahoval a skrýval za mamin chrbát, najmä, keď ho malá všetečka chcela pobozkať. Celý červený zdráhal sa, až mu mama povedala:

— Ale iď, ty blázonko, veď sa nehanbi, keď budeš veľký, bude to naopak.

Deti už i vedely, ako sa volaly: chlapec bol Arnold, dievčatko Štefanka — a keď otváraly košíky a kufríky, z ktorých vyťahovaly zákusky, čo Dorotka napiekla, tam zas koláče zo včerajšieho krstenia a tu fľašu s malinovou vodou, boly vo svojom živle.

Priateľky ale ruka v ruke sdieľaly si svoje zkúsenosti a potešovaly sa vzájomne. Tej potechy vlastne bolo treba len Margite. Utrela si slzy a hovorila ďalej:

— Ťažké to boly dni pre mňa; nežiadaj, aby som opisovala dni a týždne, ba i mesiace, ktoré, trávila som v neistote a v očakávaní. Nepokladala som za možné, že by tak ľahko, tak celkom bez boja, bez pokusu z jeho strany, vzdal sa svojej ženy. Verila som až do toho osudného dňa, keď on svolil k rozsobášu, že je môjmu blahu koniec. Potom už i ja, vedená svojou starou hrdosťou, zatvrdila som sa — a dala svoje svolenie, ba osvedčila som sa, že ho — nenávidím, ja, ktorá sam mrela túžbou po jedinom láskavom slove z jeho úst.

Po malej chvíľke spovedala sa ďalej:

— Potom prišiel čas, kde som bola tak šťastná privinúť svoje dieťa k sebe. Vtedy ešte úfala som sa, že ho zvesť o tomto privedie k nám a ja už ani nie sama sebe k vôli, ale k vôli dieťaťu písala som mu list plný vrelej lásky, ale dostala som ho neroztvorený nazpät. Viac sme sa nevideli. Otec náhlil s rozvodom, lebo on teraz viac ako predtým, kým som bola svobodná, nástojil na tom, aby som sa vydala za toho, koho mi on už usúdil. Ale, chudák, v tom sa mýlil, lebo jediný muž, ktorého som celou dušou, celým srdcom milovala, bol on, môj Štefan.

Po malej prestávke pokračovala:

— Konečný výrok ešte i to usúdil, že dieťa ponechané má byť mne až po jeho šiesty rok. On platiť má istú sumu na jeho výchovu, po šiestom roku ale má ho vidieť a vtedy sa rozhodne, čie bude. Ach, Ľudmila, trasiem sa pred tým okamžením, keď mi má byť urvaná táto moja jediná radosť a potecha, lebo viem, že moja dcérka nájde lásku u svojho otca, lebo i u cudzích ľudí vzbudzuje pozornosť, — hľa, obzri sa!

Ľudmila obrátila sa a videla skupinu milú, hodnú maliarovho štetca. Chlapček sedel na pohovke, jednou rúčkou držal záclonu obloka, ktorým práve von pozeral, druhú držala obidvoma malá Štefánia. Ona mu práve s veľkou, dôležitosťou rozprávala povesť, ktorú počula od Dorotky a Arnold ju počúval a k vôli rozprávke zabudol pozerať na dediny a polia, ktoré zaostávaly za vlakom.

— Ešte sa nemusíš obávať, — tešila pani Ľudmila, — ešte máš času sa s ňou potešiť.

— Už ani celý rok nie, — odpovedala Margita.

— A ak sa niekedy sídete? — usmiala sa Ľudmila šelmovsky.

— Ľudmila, kam myslíš, po všetkom, čo sa stalo! Nie, nie, to je nemožné, on už iste našiel náhradu za mňa a myšlienka, že by sa moje dieťa dostalo do rúk jeho druhej ženy, je pre mňa hrozná. Nie, nie, ja si ju nedám, budem o ňu bojovať, zápasiť so všetkými, čo sa proti mne postavia.

— Odpusť, Margita, ale nepomyslela si na to, že sa on tiež pokúsil o to dostať ťa nazpät? Nemal i na neho niekto neblahý vliv? Veď často i silní ľudia podliehajú vlivu ešte silnejších od seba.

— Vplývala na neho jeho matka, lebo tak, ako môj otec, bola i jeho matka proti nášmu manželstvu. A že sa pokúsil, dostať ma nazpät, viem z otcových posledných rečí a od Dorotky, ktorá, kým otec žil, nesmela mi o Štefanovi hovoriť. Preto tým ťažší je môj žiaľ — a mám silné podozrenie, že naše vzájomné listy boly zadržané — a nedošly cieľa.

— A kde je teraz?

— Na tento čas neviem. Ešte počas vyjednávania opustil naše mesto a prijal službu niekde v zahraničí. Po dvoch rokoch prišiel, lebo že bol chorý; vtedy mu i matka umrela. Ja som nevedela, že mi bol zas tak blízko — a bola som strežená otcom a služobnou Dorotkou. Odvtedy som nepočula o ňom, pravdepodobne odišiel do cudziny.

— Úbohá! A ty ostala si vždy pri otcovi?

— Nie vždy, lebo po tom mojom nešťastí rozhodla som sa nájsť si zamestnanie, aby som mohla seba i dieťa vyživiť. Peniaze, ktoré Štefan riadne posielal na istú banku, som v banke nechala pre dieťa, aby som mala aspoň to sladké povedomie, že som vstave si ho sama vychovávať. Ach, mnoho rázy potrebné mi bolo toto povedomie, aby som žiaľom neklesala.

Margita zakryla si tvár rukami a zaplakala.

— Najlepšie zo všetkých odvetví ženského povolania hodila sa mi hudba, hra na klavír. Vieš, že som v hudbe vždy mala dobré známky, i potom som hudbu pestovala. A v posledné roky bola som tak šťastná, že som dostala miesto učiteľky hudby na privátnom ústave. Nevynášalo to mnoho, ale som mohla vyžiť. Opustila som otca, lebo mi bol pobyt doma — musím to vyznať — taký zpríkrený, že som hľadala okolie cudzie, ľudí úplne neznámych. A otcove pomery majetkové už dávno neboly také skvelé, ako sa zdalo. Preto on nástojil na tom, aby som sa znovu vydala a to výhodne, aby si aj on pomohol. Po otcovej smrti sa to dokázalo. Keď sa dlhy poplatily, i legáty pre isté osoby — ostalo mne málo. Dom, záhrady a niečo poľa. To som si ponechala, možno, že sa niekedy ta utiahnem, keď budem cele opustená. Býva tam len stará služobná a záhradník so svojou rodinou. Budú mi tú starú strechu opatrovať, pokiaľ ju, utrmácaná svetom — a umdlená — nevyhľadám, aby sa pod ňou ukryla so svojím nešťastím.

— Ty hľadíš na všetko priveľmi pesimisticky, drahá, — poznamenala Ľudmila so sústrasťou. — Vidno, že nový zármutok zahalil tvoje náhľady na svet a na tvoje okolie. Musíš sa otužovať a úfať v lepšiu budúcnosť, si ešte mladá, pred tebou je ešte temer celý život a kto zná, či tvoje srdce znovu nezahovorí?

Ale Margita sa bránila, že ona viac milovať nebude, že je v jej duši pusto a že v tomto ohľade od sveta nič viac nečaká…

Napriek tomu jej dobre padlo, že sa s dobrou súcitnou priateľkou tak úprimne poshovárala. A v milej, potom už tichej rozprave obom matkám ubehol čas. Tešily sa zo svojich milých detí a boly veľmi prekvapené, keď sa pani Ľudmila spamätala, že sa blížia stanici, kde musia vystúpiť.

Tam ju mal čakať muž, s ktorým mala nastúpiť krátku cestu domov na vlastnom koči. Ťažko bolo lúčiť sa zas. Ľudmila zvala silou-mocou Margitu so sebou, ale ona nesvolila.

Vlak zahvízdal prenikavo, rušeň puchtal a šuchtal a pomaly sa zastavil. Tu mal stáť vlak malú polhodinku, aspoň dlhšie budú spolu, vystúpily tedy aj Margita a jej dcérka. Na stanici vítal ich už Ľudmilin muž, statný a veselý pán nadlesný, s ním i malí jeho synkovia, bratia Arnoldovi. Starší braček hneď začal rozprávať Arnoldovi, čo sa doma prihodilo — a to, že stará Kora má šteniatka, a že malé žriebä už aj z jeho ruky žerie. Pri týchto novinkách Arnold skoro zabudol na Štefanku a ona zarmútená stála pri matke, ako by cítila, že je Arnoldovi už zas cudzou, ale nezadlho sa všetci traja oboznámili, lebo starší braček bol priateľskejší, ako Arnold.

Margita musela sľúbiť, že ich čím skorej — azda na Vianoce — navštívi. A potom Ľudmila sadla do koča i so svojimi milými, muž pomohol kočišovi povykladať batožinu a tak čoskoro zmizol koč so svojimi pasažiermi Margite s očú. Margita vyhľadala svoj vlak a vstúpila do oddelenia celkom prázdneho.

Večerilo sa, nebo pokrylo sa mračnami a dusné sparno predpovedalo búrku. Margita otvorila oblok a dívala sa na kraj vo večernom žltkavom svetle zahalený. Akési zvláštne lúče padaly na pláň, z ďaleka bolo vidno modravé hory, tam, kam ju vedie cesta — a tu už bolo vidno, ako sa z mračna spustil blesk.

— Ideme búrke v ústrety, — povedala si ticho a zatvorila oblok. Dumný úsmev rozložil sa po jej tvári.

Štefanka, unavená dojmami cesty, zaspala na pohovke. Margita sedela pri obloku a sledovala, ako sa dalo, postup rozviňujúcej sa búrky. Bolo jej tak voľno i bôľno, ale iste, že jej žiaľ nedoliehal na ňu tak kruto, ako predtým, kým sa nesišla s Ľudmilou.

Najbližšia stanica bola pri väčšom meste. Tam vstúpil do vozňa jeden pán s väčším kufríkom v ruke, ktorý po zdvorilej poklone položil hore do sieti. Taktiež i klobúk a palicu — a zavrel dvere za sebou. Konduktor za ním prezrel jeho legitimáciu a úctive odišiel. Cudzí pán s výrazom veľkej únavy oprel sa vo svojom kútiku a zatvoril oči. Tvár jeho bola chudá a bledá, ako po dlhej chorobe.

Margita, keď videla vstupovať nového spolucestovateľa, stiahla závoj na tvár a utiahla sa hlbšie do svojho kútika!

Tam von kdesi buchly dvere — a na ten hluk sa Štefanka zobudila.

Pretrela si očká, potrebovala chvíľku, kým sa spamätala. Potom sa opýtala:

— Mama, čo myslíš, či už Arnoldko spí?

— Iste, — povedala Margita ticho, — spi i ty, lebo je čas na spanie…

— A preto aj ten pán chce spať? — opýtala sa Štefanka a ukázala na cudzinca.

— Áno, je unavený a chorý, — podotkla Margita šeptom a snažila sa dievčatko utíšiť a uspať.

Cestujúci ale nespal, otvoril oči a díval sa na dievčatko.

Netrvalo dlho — a Štefanka sa zas mrvila. Ona nemohla byť ticho.

— Mama, ale ja som hladná, — povedala.

Malý košík s potravinami sa otvoril a Štefanka si pochutnávala na koláčoch a ovocí. Potom zvolala:

— Ach, mama, keby Arnoldko bol mojím bračekom!

— Tak by bola jeho mama i tvojou mamou, — odpovedala jej Margita šeptom.

— A ty?

— Ja by som potom nemala nikoho, — znela tlmená odpoveď.

Ale Štefanka vycítila z nej čosi bolestného a preto objala matku vrúcne a zvolala nahlas:

— Mama, mama moja, ty si len moja, ja chcem byť len tvoja — a už ani nechcem Arnolda za bračeka, ja len teba rada, všakže, mamička?

— Áno, áno, ty si moja, moja jediná, — šeptala Margita, dusila v sebe plač, ktorý znenazdania ju začal pokúšať — a objala dcérku.

Neznámy pán s pohnutím díval sa na túto skupinu. Malá škamravá lampa vozňa len nedostatočne osvietila vnútro oddelenia. Tam von rozpútala sa búrka, dážď plieskal o okná a vtedy sa zdá, že je takýto tesný kútik veľmi príjemný útulok v búrke a vo vetre.

Dieťa sedelo chvíľku ticho, potom začalo hovoriť. Chcelo šeptom, ale počuť to musel i ten tichý hosť v kúte.

— Mama a kto je ten pán?

— Neviem, dieťa moje!

— A nemohla by som k nemu ísť?

— Nie, lebo by ho to vyrušilo.

Ale ten, o ktorého išlo, počul, čo Štefanka chcela — a nedbajúc na to, čo asi povedala matka, zavolal:

— Poď len sem, ty roztomilý anjelik!

A Štefanka už bola tam.

Darmo ju zdržiavala Margita, darmo hľadela za ňou úzkostlive, ona už sedela pri boku neznámeho človeka a bavila sa s jeho retiazkou na hodinkách.

— Nebudete už spať? — opýtala sa ho.

— Nie, prečo sa opytuješ?

— Lebo mama povedala, aby som bola ticho, že ste unavený, že budete spať.

— Ja sa radšej budem s tebou baviť, — odpovedal on a pritom pozrel na Margitu, ale mladá žena bola odvrátená od neho, hľadela do tmavej noci. Aká to bola noc, podumala a striasla sa — podobná tej, v ktorú opustila navždy svojho muža. Slzy smutnej spomienky a ďalšieho utrpenia padaly na rám okna a rozplynuly sa.

— A ako sa voláš, — opýtal sa neznámy.

— Štefánia.

— A ďalej?

Tázave pozrelo dievčatko na opytujúceho sa, ešte jej to mama nepovedala, lebo nedržala za potrebné.

— Mama, ako sa ja ešte volám?

Ale mama nedala odpovedi, ani sa neobrátila k nej, čo malú všetečku trošku zarazilo. Neznámy úctive obrátil sa k Margite a povedal:

— Odpusťte, milostivá pani, moju dotieravú otázku — mal by som sa predstaviť…

Ale Margita spravila hlavou pohyb, ktorý si ten cudzinec mohol tak vysvetliť, že si ona nežiada, aby sa predstavil.

Ale zato si malú dievočku nepustil od seba.

Štefanka tiež nerozmýšľala dlho, ale rýchlosťou, akou deti hrave zamieňajú pole myšlienok, aby vždy novšie sledovaly, začala ďalej s ním hovoriť a opytovať sa, kde bol, kam ide a zas ona jemu rozprávala, že jej starý otecko umrel a hneď na to sa dozvedel: kto bol Arnold, ako sa volajú jeho bračekovia a že Kora u Arnoldov má mladé šteniatka; pritom ukázala rúčkou, že len celkom malinké a že aj malé žriebätko Arnoldkovi z ruky žerie. Neznámy sa usmieval a vtedy skrásnela jeho temer žltá tvár.

— Mama povedala, že my len v noci prídeme domov, či je už noc?

— Už bude skoro, ba už aj je, hľa, pozri tam v tej dedinke už len kde — tu vidieť svetielko.

Vlak prebehol popri malej dedinke. Štefanka chcela vidieť, kto tam býva a či sú tam i deti, či sú dobré a či chodia do školy. Toľko otázok dávala tomu trpelivému spoločníkovi, že ich sotva stačil riešiť. A chvíľami prišiel do pokušenia vziať to dôverivé dieťa do náručia a pocelovať ho.

Práve rachotil vlak do krátkeho jasku, za ktorým nasledovala blízka stanica. Dievčatko silnejším rachotením vlaku trošku prestrašené tesnejšie privinulo sa k nemu. Vytiahol hodinky.

— Pol desiatej, — povedal ako pre seba.

— Nože, či idú?

Jej spoločník priložil jej hodinky k úšku, aby načúvala, ale pozornosť Štefankinu už zas upútal nový predmet, bol to malý zlatý medailon, pripravený k retiazke a schovaný s hodinkami vo vačku.

Štefanka sa ho živo chopila a zvolala:

— Veď takúto kapseľku má aj moja mama a často ju pozerá a pritom plače.

Margita vstala a prudko chytila dievčatko, chcela ho k sebe strhnúť.

— Štefana! — zvolala.

Ale neznámy so záhadným úsmevom zadržal dieťa a povedal:

— Vedela by si to otvoriť?

— Pravda, že viem, — a už ho mala otvorený.

— Mama! — zvolala prekvapená, temer zdesená. Zo zlatého rámca usmievala sa na ňu úsmevom šťastia jej matka.

Vlak hamoval, prichodil na stanicu.

Štefánia po svojom výkriku spamätala sa, chytro chcela vstať, aby svoj objav oznámila mame, ale zo svojho prekvapenia hneď upadla do nového: videla stáť svoju mamu, v prostred vozňa, bledú, schystanú vystúpiť.

— Poď, Štefana. — Už jej zakladala pláštik, položila klobúčik a chcela otvoriť dvere, keď ich otvoril konduktor z vonku, aby vpustil dnu staričkú dámu.

V ten čas Margita pocítila, že jej ruku chytil ktosi a hlas drahý, dávno nepočutý volal s vrelou prosbou:

— Neodchoď viac odo mňa, Margita.

A ona neodišla.

Konduktor zatvoril dvere a otvoril starej dáme druhé oddelenie.

Najväčšmi prekvapená bola Štefanka. S nedorozumením hľadela na cudzieho človeka, ako objal jej mamu a ako ona plačúc vinie sa k nemu a nič sa nebráni, keď ju pobozkal. Nevedela, čo má na to povedať, preto začala plakať. Vtedy ale už zvolal jej spoločník:

— Poď sem, dieťa moje!

Hlas, ktorý ju volal, náležal síce tomu dosiaľ cudziemu, ale jej bol taký milý, taký, ako dávno známy — a Štefanka poslúchla.

— Pobozkaj si otecka, Štefánka.

Nedala si to dva razy povedať, ale ochotne a vrúcne bozkala teraz už šťastného otca a dvoje útlych ramienok objímalo a navždy spojilo — rozsobášených.

1884