ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Slavoň.

SLAVOŇ (mladý krásavec, v kráľovskom, zlatom, striebrom povyšívanom rúchu, — leží pod stromom v prostred javišťa; zobúdza sa zo sna): Bože otcov mojich, kde že som? — (Vstane, obzerá sa.) Ha, v pustom háji Černolesa, v moci strašnej Kikimory! — Či niet východu, niet vysvobodenia z tohoto hadieho hniezda? — Tri dni a tri noci bežal som, čo mi sily stačily, aby som uniknul z jej mizernej služby, ale márne; ďalej som nevládal a tu klesol som únavou v odpočinok sladkého sna. — Hoj, snil som rozkošne, milo! Ja videl čarokrásne rodisko moje, ožiarené jasom spásnej zory; ja očul ladné spevy plesajúcej svojeti; ja zrel slávou oslávenú drahú vlasť moju a v nej národ môj šťastný, blažený! — (Kľakne, oči obráti k nebu, ruky rozprestre ako by žehnajúc; hovorí s citom.) Požehnaná zem otcov mojich, každá spomienka na teba mi večne svätá. Tebe žijem, za tebou láskou mriem a neustanem pracovať za tvoju svobodu a slávu, kým posledná kvapka krve otcov mojich nevystydne v srdci mojom. Bože pomiluj a splň sen túžby mojej!

(Blisne sa, počuť hrmeť.)

SLAVOŇ (sdeseno): Kikimora! Hoj, už piadi za mnou! Preč, preč ztadiaľto! (Chce utekať, ale nemôže s miesta.) Čo to?! — Nohy ako prikuté nehnú sa z miesta, telo bezvládne tŕpne! (Zúfale.) Oh! V moci som desnej Kikimory a so mnou celý národ môj!

Kikimora s čeliadkou.

KIKIMORA (strašného výzoru, s rohami na hlave, s obrovskými netopierovými krýdlami; šaty jej sú pomaľované krikľavo hadmi, štúrmi, žabami, šarkanmi, netopiermi atď.; okrasy jej sú lesknúce sa hady. — Doletí na omele z ľava, obieha Slavoňa, za ňou čeliadka.)

ČELIADKA (opakuje):

KIKIMORA (zastane pred Slavoňom): Čo tu stojíš, ako drevený kňaz, čo hriechy pravekov kajá? — Čo neutekáš? — Hahaha, nechcú sa pohnúť tvoje nosidlá, nevládzu, zmeravely strachom! (Hrozí.) Hoj, a nie na darmo! Za prečin ten hrozne ťa odsúdi bohyňa Kikimora, pred ktorou búri sa more, zem sa otvára a svety sa trasú. — (Opovržlivo.)

ČELIADKA (obskakuje okolo Slavoňa):

SLAVOŇ: Smilovanie!

KIKIMORA: U mňa milosť hľadáš? Hahaha! (Čeliadka urobí strašný chichot.) Tej ver Kikimora nemá!

SLAVOŇ: Viem, že si pomstlivá, ako tiger, jedovatá sťa zmija a horšia, než peklo samé, viem to z povesti ľudu môjho a preto ťa nežiadam o prepustenie z poroby, bo viem, že by to bolo márne. Ale prv, než zahyniem, dovoľ mi môj rodný kraj, milú svojeť a drahú vlasť moju zrieť, dovoľ poslať im posledný pozdrav môj, posledné s Bohom!

KIKIMORA: Posledná vôľa odsúdenca dochádza splnenia. Dobre! Má sa ti stať pred smrťou, čo si žiadaš. (Sníme hada s hrdla a zavískne tri razy.)

Mura. Černoboh. Besnica. Predošlí.

MURA (bledá, vyziabla žena, sivo odetá s krýdlami nočného motýla).

ČERNOBOH (čierny v tvári, v čiernom, červeno podšitom plášti, — má rohy, kopytá, chvost, čierne krýdla).

BESNICA (žena divého výzoru, krikľavo odetá, s rozčuchranými naježenými vlasmi; — je ustavične nepokojná, rozháňa rukami).

(Vystúpia z ľava; urobia poklonu Kikimore a hovoria razom): Čo žiadaš, pani naša?

KIKIMORA (ku Slavoňovi): Tu voľ si, mládenče, z týchto troch jednoho, ktorý ťa má vyviesť z pustého hája Černolesa a uviesť v rodný kraj tvoj. Voľ si sám.

SLAVOŇ: Ťažká voľba! No, porekadlo naše vraví: „Z kraja do raja.“ Volím teba! (Ukáže na Muru.)

KIKIMORA:

MURA (chytí Slavoňa za ruku): Poď! (Odíde s ním v pravo.)

KIKIMORA (rejdí do kola):

ČELIADKA (za Kikimorou):

(Hrmí — blýska sa. Kikimora odchádza so sprievodom.)

(Opona spadne.)