ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Slavoň. Mura.

SLAVOŇ (zoslabnutý ťažko kráča za Murou; z ľava): Nevládzem ďalej! O hlade a smäde prešli sme už toľký kus lesa, pretisli sme sa biedne cez tŕnisté húšťavy tohoto zakliateho lesa, a kde sme? — (Obzerá sa.) Po roku zase tam, kde sme boli.

MURA: Poď teda ďalej!

SLAVOŇ: Nevládzem!

MURA: Nuž veď ti núkam jedlo; ale ty si voľný, tebe sa nepáči.

SLAVOŇ: Pagáč zo zhnitých zemiakov, šípek a popola je lahodný pokrm. — Chleba mi daj, jaký Pán Boh požehnáva v rodnom kraji mojom a potúžim sa k ďalšej chôdzi.

MURA: Čo mám — to dám!

SLAVOŇ: Tu údel biedy! — Zle som volil! Zahyniem pri tebe a so mnou národ môj! (Klesnúc, opre sa o strom.)

MURA: No, voľ si lepšie, kým je čas! (Odíde v ľavo.)

Černoboh. Besnica. Slavoň.

ČERNOBOH, BESNICA (k Slavoňovi razom): Jednoho voľ si radšej z nás!

SLAVOŇ (spodivene): Mám voliť zas? Nuž volím teba, ty si muž a budeš lepšie vedieť cestu z tohoto prekliateho lesa, budeš môcť prerážať tŕnisté prekážky, ktoré sa tu človekovi v cestu stavajú, a nedovolia prísť ku svobode a spáse!

ČERNOBOH: Máš pravdu, to všetko leží v moci mojej; len nesmieš si cestou na svojho Boha spomínať, bo nenávidím ho a všetko, čo je z Neho. — Ty dôjdeš iste k cieľu pod vodcovstvom mojím, dôjdeš vysvobodenia, voľnosti a slávy, len krvou svojou podpíšeš mi seba i rod svoj.

SLAVOŇ (odstúpi od Černoboha): Čo?! — Ja zradiť mám rod drahý za poľahobu, hodnosť a slávu? — To nikdy neurobím, padúch čierny, k tvojej radosti, kým len svätá pamiatka otcov mojich nevymizne z umu môjho — nikdy!

ČERNOBOH: To, čo nechceš urobiť k mojej radosti, neposlúži ani k tvojmu vlastnému osvobodeniu. Tu urob krvou znak (otvorí mu knihu); to predsa maličkosť a poslúži ti k želanej voľnosti a sláve.

SLAVOŇ: Nikdy! — Nepokúšaj, zloduch sprepadený!

ČERNOBOH: No, urob si; ako chceš! Keď sa mi nepodpíšeš, zahynieš biedne v moci strašnej Kikimory.

SLAVOŇ: Volím radšej zhynúť, nežli tebe zradiť národ svoj! Odstúp odo mňa a nepokúšaj!

ČERNOBOH: Blázon! Zhynieš! Škoda ťa, svobody i slávy. (Odchádza.)

SLAVOŇ: Milšia mi smrť, než sláva zo zrady!

Besnica. Slavoň.

BESNICA (predstúpi):

SLAVOŇ: Posledná nádej. — Nuž, idem s tebou! Túžba: zreť rod môj, dáva mi sily. Kamkoľvek ma chceš viesť, idem vďačne, len ma vysvoboď z tohoto trápenia a uprav na chodník k rodnej zemi mojej!

BESNICA (pojme ho za ruku a vyvedie na vrch brala):

SLAVOŇ: Zúfalstvo hrozné plynie z úst tvojich, to slová bez viery, bez Boha. Ja samovraždou nehľadám spásy, bo život môj v Božích spočíva rukách, u neho sú sčítané dni moje. Ty skoč dolu, jak ti je vôľa. Ja ale spásu čakám od Boha! (Odstrkuje Besnicu.)

BESNICA (divo beží dolu, rozháňa rukami a kričí zúfale):

Slavoň (sám).

SLAVOŇ: Bláznivé reči desno počúvať. — Ó, Bože večný, jak šťastný som, že verím pevne v Teba! Nezúfam, bárs v trápení hroznom morím sa i s drahým rodom svojím. Oj, nezúfam, lež pevne verím, že Ty, čo aj dopustíš, ale neopustíš! Ty dáš trpeť, lež zhynúť nie slovenskej rodine! (Kľakne.) Ó, pomiluj, pomiluj, Bože otcov mojich, a pomôž, daj požehnania svojho! (Za bralom sa zažiari a v žiare bengálskeho plamu objaví sa Živa so sekerou a motykou v ruke.)

Živa. Slavoň.

ŽIVA (v jasnej toge):

SLAVOŇ (radostne): Boh poslal mi pomoc! Ó, vďaka Ti, večný Bože! Ja korím sa milosti Tvojej!

ŽIVA (podáva mu sekeru):

SLAVOŇ (nedôverive): Ja ťať horu, vyťať pustý háj Černolesa a tak vysvobodiť sa zo storočnej poroby, z moci Kikimory?! Ó, to práca neprekonateľná, nemožná pre jednotlivca.

ŽIVA:

SLAVOŇ (rozhodne): Nuž, v Božom mene dám sa do práce! — Posbieram všetky sily; s Jeho svätou pomocou dá sa veľa prekonať. — (Síde dolu a tnúc sekerou s prava z ľava, odchádza v pravo.)

ŽIVA (odíde za ním).

Kikimora s čeliadkou.

KIKIMORA (vyletí z ľava, divo kričí):

ČELIADKA (opakuje):

KIKIMORA:

ČELIADKA (opakuje):

KIKIMORA:

ČELIADKA (opakuje):

(Hrmí — blýska sa. — Opona padne.)