ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Od dvoch týždňov ležím, — nezdravý som. Mal som horúčku. Od pár dňov je mi už lepšie, len cítim sa byť ešte veľmi slabý. Ledva pero držím; no, nemôžem sa zdržať, musím ti písať. Zajtra ide loď „Viestnik“ do Anapy, — musím ti po nej o svojom lose krátku zprávu poslať.

Lež ako ti opísať všetko, čo dialo sa so mnou? To nežiadaj, je to v mojom terajšom stave čirá nemožnosť, bo krv búri sa mi ešte i teraz, keď len na to pomyslím.

18-ho júna teda, popoludní — bol práve deň Judáša — vzkazom Kyčiny omámený vydal som sa na ľúbostnú púť do doliny Zemesy.

Deň bol pošmúrny, nepríjemný; ale v oku mojom bolo jasno ako v oku neviny. Na krýdlach roztúženej ľúbosti ponáhľal som sa hustými lesami ku jaskyni. Oči moje teraz nepripútaly vetrom skláňané pestré kvety, uši moje neokúzlil ani magický šum vĺn bystrého potoka ani hrkútanie divých holubov ani štebotavý spev iných operencov; ja videl už v duchu kvet Kavkazu sklonený k prsiam mojim a v sluchu sladce šumela mi harmonia jej striebrozvukého hlaholu. No, bol som od nedočkavosti a napnutosti celý u vytrženia, sluchy moje horely, a srdce div že neprerazilo sa mi ňadrami.

Konečne dobehol som na vršok.

Tu bola!

Ju som nevidel; ale modrá jej arkaluka na tom istom mieste ležala, na ktorom pohodená bola, keď som ju tu po prvý raz videl.

Alebo — rečiem k sebe — bude v jaskyni abo dakde po úbočinách kvety sbiera.

Pustil som sa dolu vrškom.

Akési tušenie prelietlo mi dušou; neviem ani, čo som myslel, zmiernil som kroky — —

Tu naraz z jaskyne vyrúti sa proti mne rozsŕdený mladý Čerkes s napnutým kyndžalom v pravici.

Na šťastie mal som dnes kord pri sebe.

Ohromený ostal som stáť a siahol po korde.

„Čo tu hľadáš?!“ osopil sa na mňa divým hlasom.

„Teba nie!“

„To viem! podlý svodníče čerkeských pannien; ale neminie ťa zaslúžená odplata!“ a s tým rozbehol sa proti mne na vršok.

Vtom ozval sa úšklebný chachot v pravo nado mnou. Pozriem hor a vidím tam na skale nad priepasťou učupenú Kyčinu s výrazom hroznej škodoradosti. Ohyzdnejšiu karikatúru krásy som nikdy nevidel.

Nebolo čo váhať. Kebych bol mal kyndžal pri sebe, s tym bol bych sa pustil v ľúty súboj so zdivelým vášňou Čerkesom, aby boj bol rovný; no, nemal som, iba kord, zachrániť chtiac život svoj musel som túto nerovnú zbraň upotrebiť. Ako rozbehol sa proti mne zdivelec, máchol som kordom svojím celou silou po hlave jeho — on zareval a zrútil sa na zem.

Nado mnou na skale ozval sa úzkostlivý výkrik: „Neftali!“ — listie stromov popri skale zašušťalo, suché ratolesti sprašťaly, čosi rútilo sa dolu z ohromnej výšky: mrtvola Kyčiny. — Jestli len úžasom a ľakom zamdletá bola, na tvrdej skale iste dorazila sa.

Hrozné divadlo.

Ťahy Kyčiny úplne zhyzdené boly.

Sťa šialený vzchopil som sa a utekal domov. — Neviem, či následkom duševných útrap a či následkom hrozného napnutia telesných síl pri spešnom návrate svojom: ochorel som, a to veľmi nebezpečne.

Včera zadal som prosbu o preloženie do Kertču. Nemožno mi tu ďalej žiť, kde ma všetko na ňu upomína.

S Bohom, Miško môj. Poľutuj tvojho nešťastného priateľa — Fedora.