ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nemôžem sa zdržať, musím ti ešte dnes písať, abych ti aspoň krátku zprávu podal o tunajších najnovších udalostiach, verejných i mojich súkromných, bo neviem, či zajtra abo pozajtre stihnem písať, a zatiaľ by mi to asnáď aj z pamäti vyšlo, bo teraz je v Gelenčíku veľmi hlučno; nie snáď pre dneskajší sviatok Svätého Ducha, bo sviatky naše my tu vždy v najväčšej tichosti, s úprimnou pobožnosťou svätievame, — ale pre dačo celkom iného. Avšak o tom pozdejšie.

Spomenul som ti, že som mal úmysel dnes zase výlet urobiť do doliny Zemesy. Po obede teda, asi o druhej hodine, keď si ostatní páni ešte pohodlne podriemkavali, pustil som sa na cestu. Túto mi už opisovať netreba, bo ju znáš; len to o nej poznamenám, že som ju zase o dačo rýchlejšie vykonal, ako druhý raz, bo mi je už teraz dokonale známa.

Môžeš si myslieť, s akou napnutosťou kráčal som pomedzi skaly hore kopcom. Tuším som viac letel nežli šiel. Čo, reku, uvidím za ním? či je tu, alebo či aspoň tu bola?

Vybehnem hor — — — nič! — Všetko pri starom. Vlny šumia ako inokedy, jaskyňa zase pustá ako včera, a kameňom priložená kytka na starom mieste spočíva. — Ha! teda zase darmo!

Celý deň som mal tak živé tušenie, že ju uvidím: a, hľa, zase sklamalo ma! — Na moju veru, už viac nikdy nič nedám na tušenia.

Vnídem do jaskyne — — nikde nič, ani najmenšej stopy, že by tu bola bývala. Darmo obzerám sa, darmo bedlive skúmam každý kútik: žiadnej pamiatky po nej! — — —

Aha! lež čo to?! To neni moja kytka. Schytím ju, obzerám — — victoria!!! — Ja som pod kameň položil kytku z poľných kvetov, a tu kytka iná, malá, úhľadná, krásna; tri utešené ruže hodvábnou nitkou dovedna sviazané: jedna červená, druhá biela a tretia žltá. — — Miško môj! teda Kyčina tu bola, moju kytku si vzala, a túto sem pre mňa položila! — Ha! aké šťastie! to je zrejmé, že som jej nie ľahostajným; Miško môj, ona ma ľúbi, ona ma miluje!

Škoda, preškoda! že som sa včera v jaskyni dlhšie nepobavil, ona iste hneď po mne sem prišla. Avšak ružičky jej sú prisviežie; nie, — ona dnes ráno tu byť musela.

Ale prečo žiadny iný kvietok, jíchžto tu po úbočinách nazbyt jesto, ku trom ružiam nepriložila. Prečo sviazala len tri ruže? a prečo každú inej barvy? — To dač zvláštneho znamenať musí. Prepadená neistota! — Bieda to, že mi čerkeská kvetomluva celkovite neznáma. — Oh, kde si Kyčina, kde si ľúbezná krásavica moja, abych s jahodových rtíkov tvojich slyšal blažiace vysvetlenie tajuplného smyslu venovanej mi kytice!

Či snáď pod bielou ružou nerozumie seba, pod červenou mňa, a pod treťou — nepovolané pomedzi tieto dve vtierajúcou sa žltou, dákeho nebezpečného soka? — áno, tak to bude. Oh, rozumiem ti, duša moja drahá! rozumiem ti, bo spanilá tvoja kytka mi dokonale vysvetľuje teraz podivné sny moje.

Miško môj! darmo je, musím ti vyznať, že som zaľúbený, hrozne zaľúbený! — Ale nečuduj sa mi; kebys raz videl Kyčinu, stál bych celkom ospravedlnený pred tebou. Vidieť ju a nemilovať ju: to je čirá nemožnosť. Útla, čistá je ako rosa padlá do kalichu bielej ľalie; krásna, vňadná ako rozvíjajúci sa ružový púčok, milá ako májový svit rána pod Elbrusom; ver mi, nemožno ju nemilovať.

A kedy ju zas uvidím? kedy ju pritisnem k vrelému, jedine za ňu bijúcemu srdcu? kedy sladkou túžbou horiace oko svoje upriem v jej nyjúce zraky? kedy jej poviem, ako vrúcne, ako nadšene ju milujem? kedy zardí sa mi v náručí to milé neviniatko od plamenného požiaru prvého poľúbenia? — — Kde si, Kyčina? kde si, deva moja drahá? prijď, ukáž sa, poteš ma, obživ ma pohľadom svojím, bo umorí ma neuhasiteľná túžba za tebou. —

Tisíc ráz privinul som k srdcu a ustískal vonnú kytku, tisíc raz zľúbal som každé jej miestočko, každý lístok, stopky, hodváb nitky, bo veď jej sňahobiela rúčka trhala tie ruže, ona vila kytku, ona dotkýňala sa jej svojimi útlymi prstočkami. — Oh, kde si, kde si, Kyčina, deva moja milovaná! — —

Či ju čakať tuná? — Nie; nemožno! už včera večer som na tvári plukovníkovej pobadal, že sú mu moje botanické výlety nebárs milé. Vrátim sa.

Rýchle natrhal som zase kvetín a miesto nitky upevnil som ich krásnym, brilianty osadeným prstienkom, vzácnej to pamiatke po drahej materi mojej. Jedine Kyčina je hodna, aby ten prsteň nosila.

Pekne položil som kytku zase na staré miesto, na jej stopku kameň a — —

Ha! čo to?! Hromovitý výstrel, jehožto hluk duniac odráža sa od grúňa ku grúňu, od sokorca ku sokorcu a hučí dolinami ako by sa prázdné sudiská kotúľaly s končiarov Kazbeku^[18] do hlbokých úbočín. Za ním výstrel druhý, tretí — — pre Boha! čo sa to robí?! — Vybehnem von z jaskyne, pádim na kopec, streľba trvá. Tu niet času na dlhé rozmýšľanie; nohy na plecia! Fedore, ber sa domov!

Miško môj drahý, otupne som sa cítil na tejto zpiatočnej ceste. Nie že bych asnáď strach bol mal pred dákym nebezpečím, — no, svedomie moje nedalo mi pokoja, bo ťažko previnil som toto už po tretí raz proti poriadku, že som samojediný tak ďaleko zašiel bez dovolenia, bez vedomia plukovníkovho do údolín zúkol vúkol nepriateľmi obsadených. Vskutku zvláštna to náhoda, že sa mi dosiaľ nič nestalo.

O chvíľu prestala streľba. Štrnásť rán som načítal; odľahlo mi, bo to mi všetko vysvetlilo. Iste dáki hostia prišli do Gelenčíku, jichžto loď nás siedmimi ranami pozdravila, a naši ďakovali jej podobným počtom rán. A nesklamal som sa v predpokladaní svojom. Doraziac do Gelenčíku som videl v prístave okrem našich šesť vojenských lodí už i siedmu, práve došlý rýchlokoráb,^[19] s ktorým korábelčík^[20] Hrebor Ivanovič bol prišiel zo Sebastopolu.

List tvoj, písaný dňa 14-ho mája, som už dostal. Prečítať som ho ešte nestihol, bo až dosiaľ sme boli všetci spolu u plukovníka Čajkovského, a teraz príduc domov chytil som sa do písania. Zajtra ide jedna loď naša pre stravu do Kertču, po ktorej ti už raz odoslať mienim listy moje.

Máme teda hostí, a je tu teraz veľmi hlučno. Na Ivanovičovom rychlokorábe doplavil sa aj akýsi cudzinec, menovali mi ho Fridrik Dubois de Montpereux,^[21] ktorý vraj cestovať mieni po Kavkaze. — Nevďačné to podujatie, ba nie len nevďačné, ale veru i nebezpečné. Žijeme tu v ustavičných bojoch s Čerkesami, a tento pán pustí sa sem na cestu!

Ale dosť už! Teraz si ľahnem a budem tvoj milý list čítať; bude to pre mňa neobyčajný pôžitok. Dobrú noc! — Tvoj verný Fedor.