ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Miško môj drahý! mám ti voľačo zaujímavého sdeliť. Veľkú novinu. Počuj len.

Včera popoludní hovorí mi môj Ďuro, že počul, že je pani Čajkovská chorá, že ju hlava bolí. Taká vec je u nás veľká udalosť. Pýtaš sa snáď, prečo? Preto, že to ten náš každodenný dobrý poriadok naruší. Čajkovská je chorľavá, nasledovne nepríde podvečer do hájiku, a keď ona nepríde, nepríde ani jej sestra, ba možné, že aj ostatné tri panie vystanú; a keď tie neprídu, kto vie, kam rozlezú sa jich mužovia atď. Takto rozumujúc umienil som si väčší výlet urobiť hore peknou dolinou, ktorou riečka Zemesa teče. Úbočiny tejto úzkej doliny sú, ako som počul, zväčša veľmi príkre, hore vyššie hustými hájami pokryté, tak — že nerád zatúla sa do šera divej doliny i sám Čerkes, ktorému milšie sú jeho zelené grúne, nežli desné tône tajomstvenných úbočín. Miesto šable som si vzal ťažkú sukovatú palicu a za opasok som si vopchal pištol a kyndžal.

Môjmu Ďurovi som riekol, že prejsť sa idem do hájov na podnoží vrchu Merkhotky.

Ďuro krútil hlavou. „A či aj pán poručík Ivan Pavlovič ide?“ pýtal sa ma starostlive.

„Neide,“ vetil som, a odpoveď moja zdanlive uspokojila ho, bo verný sluha môj to voždy nerád videl, keď som sa s týmto odvážlivcom dakde na ďalšiu prechádzku vyberal. Prechádzka taká pravidelne nikdy neostala bez dákeho nebezpečného dobrodružstva.

Odišiel som.

Pomedzi starými stromami, v jichžto tôni, pod početnými náhrobkami, kosti moslemínov práchnivejú, dostal som sa do hája a do krásneho údolia, ktoré bystrá Zemesa preteká. Je to kraj divoromantický. Zo zelena stovekých dubov, platanov a divých čerešieň kde tu sivá skala vystrkuje plešivú kopoňu svoju, v jejžto škárach živorí trávka abo dáke osamelé lesné kvieťa. V lieskových kroch prespevajú si bystrí operenci, a ihravý spev jich jednohlasne sprevádza glgotavá pieseň pomedzi skalami divo nadol ženúceho sa potoka. Chvíľami zatíchne spev vtákov, a len potok šumieť neprestáva. Velebné to okamihy ticha. Dušu človeka unáša akýsi blahý pocit bázne a pokory, ako nachodil by sa tu v tajnej svätyni prírody, a pokročí-li napred, splašený bažant hrmotným trepotom krýdiel svojich nemilo vytrhuje z dumy tejto. Za každým krokom človeka vyletujú z húštia stromov divé holuby, letia ďalej a sadajú na suché konáre najvyšších stromov, aby ztadiaľ ostražitým okom videly, odkiaľ im nepriateľ dáky hrozí. Tu i tu ich celý kŕdeľ — ako víchrom unášaný sivý oblak preletí ponad dolinu a nesie sa na východ k výšavám Kavkazu.

Lesami, ktorými som po pobreží Zemesy kráčal, neviedol žiaden chodník. Na mnohých miestach len s veľkým namáhaním predral som sa cez húšťavy; tu i tu zas boly v háji priestranné plešiny, zarastené bujnou trávou, posiaté utešenými kvety, v jichžto vonných kalichoch ako o závod hemžily sa všelijaké lisklavé muchy, chrobáci, utešení motýľovia a pestrobarevný hmyz, ktorý po krátkom spočinku ihravo obletujúc ľubovôňou zapáchajúce kvety, monotónnym šumom krýdiel svojich štebotavý spev vtáčkov sprevádzal. — Na každej takejto plešine som zastal a odpočívajúc obdivoval utešenú pestrosť nevídanej dosiaľ prírody. Ani som len netušil, že v divine tejto také oázy krás južného podnebia byť môžu.

Neviem, prečo, ale nesmierne voľno bolo tuná duchu môjmu, a duša moja húpala sa v hlbinách rajského blahocitu, tak že bych nebol dbal večne dlieť v čarokrásnej samote tejto. A preto nie div, že ťažko lúčil som sa od každej takejto oázy, umieniac si ešte hlbšie voškrieť sa pobrežím potoka do hájov tajomstvennej úbočiny.

Kráčajúc takto napred, naraz zdalo sa mi, že pomedzi stromami hadí sa trochu ušliapaná dráha. Idem chvíľu touto stopou a naraz popri jednej strmo k nebu čumiacej skale skutočne vidím chodník. Užasol som; kto vie, reku, či nezašiel som priďaleko a nevbehol do sieti ľúteho nepriateľa.

Chodník viedol pomedzi skalami hore na obvyšný briežok.

Už akokoľvek je — pomyslel som si — pôjdem až na ten kopec a pozrem aspoň, čo je za ním. Ztadiaľ ale nepremenno vrátim sa nazpät.

Vyšiel som na kopec, pozrel dolu do nachodiacej sa za ním kotliny a užasnutý nad tým, čo som tu videl, zostal som stáť ako primrazený ku zemi.

Bystrý potôčik asi z päťsiahovej výšky hrmotne rútil sa pomedzi skalami dolu do priepasti, kde vlny jeho, pokryté penivými bublinami, ako v hrnci na vriacej vode, točily sa okolo skalnatých brehov.

V tejto hlbokej nižine, poza vodopádom, bola tmavá jaskyňa, do nejžto s kopca, na ktorom som stál, popri vysokých bralách úzky chodníčok viedol.

Vo výklenku tejto priestrannej jaskyne na jednej skale sedela mladá čerkeská dievčina, ktorá si tu bezstarostne svoje malé nôžky močila.

Iste, že pre hrmotný šum vodopádu nezačula kroky moje a meravo hľadiac na tmoliace sa pred ňou bubliny vĺn, nezbadala ma stojaceho na kopci. Čo tu robiť? — rozmýšľam. — Či vrátiť sa nezbadane nazpät? Či priblížiť sa jej, či vnísť za ňou do jaskyne? Kto vie, či je sama?

Počkám. Presvedčím sa.

Takto rozumujúc, skryl som sa za tlstý popri chodníku stojaci dub, umieniac si bedlive pozorovať na každé hnutie dievčiny. Teprv teraz som zbadal, že mladá Čerkeska vlastne o veľa švárnejšia bola, nežli zdala sa mi byť v prvom okamihu.

Ťahy jej útlej, slabunký náter olivovej barvy majúcej tvári boly veľmi pravidelné; oči mala bezúhonnej podoby, a dľa havranních obrv súdiac — čierné; jej krásné vlasy vo dvoch bohatých vrkočoch spočívaly na pleci. Driek jej bol štíhly, — len k preštiknutu.

Pod dlhým hodvábnym kaftanom, pozapínaným malými gombičkami od hrdla až po kolená, mala bielu košieľku, s rukávama ani celkom po lokeť siahajúcima, upevnenú na predku ligotnou spinkou, a zpopod kaftanu toho vyzeraly jej biele až po samé členky siahajúce tumane.^[4] Štíhly driek jej otáčal široký, tiež ligotnou spinkou ozdobený opasok, za opaskom mala striebrom vybíjaný malý kyndžal. Popri nej na zemi ležala modrá arkaluka,^[5] ktorú iste pre väčšiu pohodlnosť vyzliekla, a nízke čižmičky z červeného saffiánu.

No, hovorím ti, Miško môj! zjav to bol utešený. Pováž, k tomu len okolnosti, v ktorých stal som sa svedkom tohoto neobyčajného výjavu, pováž pustú samotu, divinu pralesov, hrmotný vodopád, tajomstvennú jaskyňu a v nej tohoto anjela krásy —: a predstaviť si môžeš, ako mimoriadny zjav ten pôsobil na rozihrané city moje.

Nemohol som sa ďalej zdržať. Vystúpil som zase z úkrytu svojho na kopec a prívetivým hlasom privolal som dievčine zvyčajné u Čerkesov: „Salam aleykum!“ položiac pravicu na čelo.^[6]

Prekvapená deva pozdvihla oko, ale teprv, keď ruského vojaka videla, úzkostlivý výkrik vyvinul sa jej z útlych pŕs, a jako splašená srna skočila na rovné nohy. V prvom okamihu nevedela, čo robiť má. Východ z jaskyne bol iba jeden a pred týmto stál som ja, bo chodník môj s kopca pomedzi skalami rovno do jaskyne viedol.

„Neboj sa, džannym^[7] — riekol som ešte prívetivejším hlasom: — baš-osta,^[8] že sa ti nič nestane!“

Deva nedôverive pozrela na mňa a položila ruku na prsia, znak to zvláštnej vďaky u Čerkesov. Nato zdvihla svoju modrú arkaluku a čižmičky, zvrtla sa, a bojazlivým krokom kráčala napred. Na pár okamihov zmizla v úzadí jaskyne, potom naraz octla sa u podnožia kopca, bojazlive približujúc sa chodníkom ku mne.

„Nemaj strachu, — uisťujem ju poznovu; — nič ti neurobím. Len o to ťa prosím, poblúdil som v horách, či bys mi nemohla povedať, kde tu najbližšia dedinka?“

„Oul Aderba^[9] je hneď tu za týmto vrškom. Ale — pozrúc na môj ruský oblek, váhavo doložila — ta ty sotva pôjdeš.“

„A prečo?“

„Tam my bývame.“

„Nuž, a čo by ste mi snád ublížili?“

„Ako by nie!? Však aj vy nám blížite. Ostatne, jestli nemýlim sa, tento potok ťa ku Gelenčíku tečie, popri ňom idúc, dostaneš sa ku svojim.“

„A či ma nevyzradíš?“

„Ako?“

„Či doraziac domov nepovieš kekudovi, aby za mnou svojich čausov^[10] poslal?“

Oko švárnej devy na toto predpokladanie moje bleskom ostrej nevole ziskrílo sa na pár okamihov, a odvrátiac zachmúrenú tvár odo mňa, krátce odsekla mi „nie!“ — V okamihu tomto bola utešená.

„Ale neskôr večer abo zajtra iste povieš známym tvojim, že si v doline Zemesy ruského vojaka videla.“

„Potom ťa už i tak nedostanú.“

„Ale ja bych ťa veľmi prosil, aby si to nikomu ani zajtra ani potom neriekla, že si ma tu videla.“

„A prečo?“

„Ja veľmi rád blúdievam po tichých úbočinách Zemesy, a keby to vedeli v Aderbe, nuž bych viac z Gelenčíku ani len vyjsť nemohol.“

„Teda ty v Gelenčíku bývaš?“

„Áno. No, či mi sľúbiš nikomu nepovedať, že si ma tu videla?“

„Ako chceš.“

„Prosím ťa.“

„Dobre; sľubujem ti, že nikomu nepoviem, že som ťa tu videla.“

„Ozajst?!“

„Közosta.^[11] Ale teraz už musím domov. Katč.“^[12]

„Ešte jednu prosbu mám.“

„Nuž?“

„Povedz mi, ako sa voláš?“

„Čo budeš mať z toho?“

„Zapíšem si tvoje meno na pamiatku do knižky. Džannym! povedz mi, ako sa voláš?“

„Kyčina“^[13] — šeptala deva a sklopila oči.

„Kyčina!“ zvolal som ako vo vytržení, bo zdalo sa mi, že nemôže byť krásnejšieho mena na svete.

„Takžirumdam^[14] — slovila deva — musím už odísť.“

„Čok selamum!“^[15] — vzdychol som si a podával jej ruku.

Ona chvíľu váhala, napokon ale predsa podala mi ruku. „Allah saklah syn!“^[16] šeptala so sklopenými očami a zardelýma lícama; a nato obrátiac sa v ľavo, rýchlym krokom pádila pomedzi skalami hore na vršok, za ktorým, ako mi riekla bola, čerkeská dedinka Aderba leží.

Neobzrela sa ani raz. To ma veľmi mrzelo.

„No, už mi teraz povedz, Miško môj, či toto neni mimoriadné, či toto neni utešené dobrodružstvo? či to neni veľká novina? Ver mi, brat môj milený, len málo chybelo, že nezaľúbil som sa do tej čerkeskej dievčiny. Prijdúc však pozde večer, po nesčislných trampotách, jichžto opisovaním ťa teraz už nudiť nechcem, domov a dobre vyspiac sa na to: šťastlive mi to všetko vyšumelo z hlavy.

Dnes vypytujú sa ma všetci, kde som bol včera. Reku, botanizoval som. Na šťastie som im bol v stave ukázať pár kvetov a neobyčajných zelín, ktoré som, vracajúc sa od jaskyne, na pobreží Zemesy náhodne bol utrhol.

O tom roztomilo bájočnom kvietku avšak, ktorý objavil som v čarovnom údolí Zemesy, som nikomu slova neriekol. Lepšie mlčať o tom. I teba prosím, abys list môj nikomu nesdeľoval.

No, a teraz maj sa už dobre. S Bohom! — — — Tvoj Fedor.“