ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

No konečne, po pol druhu roku dáš zase raz počuť o sebe. Veru, čas už bol svrchovaný, že prihlásil si sa raz zase listom svojím ku mne, bo — úprimne vyznám — že som už pochybovať počal o úprimnosti priateľstva tvojho. Vyhováraš sa síce, že si nemohol; no ja ti to vďačne verím, len na budúce nezapomínaj, Miško môj drahý, na mňa. Hovoríš, že v Rusku je jeden rok asi toľko, čo v západnej Evrope jeden mesiac; aj v tom ti pravdu dávam, — len aspoň už na budúce listy tvoje dľa západných odsekov času vysielaj ku mne. Sme teraz už predsa len bližšie jeden ku druhému: ty v Sebastopolu, ja v Gelenčíku, budeme sa teda častejšie listovne navštevovať. Diaľka medzi nami je teraz síce nebárs veliká, no pre dve, pred pol treťa rokom prísnou povinnosťou povolania nenadále rozorvané srdcia, ktoré viacej rokov v najužšom sväzku verného priateľstva spolu žily, predsa vždy ešte dosť nepríjemná, a síce tým viac, že spojenie medzi Sebastopolom a Gelenčíkom je nebárs dokonalé, poneváč je nečasté, ba takrečeno zriedkavé. Ako ti už snáď známo bude, každý piaty šiesty týždeň dochádza sem jedna loď, ktorá zastaviac sa v Anape, Sundžuk-Kale, Gelenčíku — tájde na juh, udržujúc spojenie medzi Sebastopolom a kavkazským pomorím. Pevne verím, že ani jednu takú príležitosť nezanedbáš, že ani jedna loď nepríde bez toho, že by ma neobradovala túžebne čakaným milým listom tvojím. Ani ti povedať neviem, aká to tu všeobecná radosť, keď sem taká loď dorazí a väčšej čiastke tunajšej posádky z Ruska pár milých listov donesie. Príchod takej lodi je tu opravdivá slávnosť, zapríčiňujúca všeobecné hnutie, jasot a plesanie; bo veru vítané je každému, také prekvapenie tuná, v pustej cudzine, odlúčenému nie len od drahej domoviny, ale i celého sveta, nevidiacemu iné ako pred sebou velebu šíreho mora, a za sebou biednymi chyžkami zúrivých Čerkesov posiaty Kavkaz.

Prv než opíšem ti terajší spôsob žitia môjho, nutno mi nadpriasť niť dopisov mojich tam, kde ona pred dvoma roky pretrhnutá bola. Písal som ti vtedy z Kertču, že asi pätnásť lodí viesť má táborník Bergmann k dobytiu pevného postavenia Gelenčíku. Keď si naša vláda totižto umienila bola, konečne tak nechať od viacej rokov bez prajného výsledku sledovanú politiku mieru s národy kavkazskými a celkovite jich podmaniť korune ruskej: za hlavnú úlohu sebe vytkla, otočiť kavkazské plemená zo všetkých strán, aby osihotené ostanúc, nedostávaly pomoci odnikade, a predovšetkým nie od tureckej vlády, ktorá jich pod záminkou ujímania sa islamu všemožne podporovala. Z tejto príčiny za potrebné uznalo sa: vojostrážami obsadiť všetky významnejšie punkty kavkazského pomoria, medzi ktorými jedno z najprvnejších miest zaujímala i staňa Kuzlica (terajší Gelenčík) — majetok akéhosi čerkeského bega — popri nejžto, pár rokami predtým Genuánčan Scassi, ktorý najlepšie koristil z našej vládnej politiky mieru, na ríšske útraty priestranný kupecký magazín bol vybudoval.

Pred dvoma rokami teda šťastlive doplavili sme sa pred Gelenčík. — Na pätnástich, pod veliteľstvom táborníka Bergmanna stojacich lodiach doplavilo sa sem asi 5000 mužov a síce chrabré pešie pluky Nachemburga a Kozlova a početní morníci. Čerkesi, ako zdalo sa, prichystaní boli už na príchod náš, bo tiež ich asi 4000 už na pohotove stálo, odhodlaných mužne nám prekážať prístup ku brehu a hájiť a brániť zaujaté postavenie svoje. A preto veru i vysádzka vojska na breh, ktorá diala sa v juhozápadnej choboti, s veľkými obeťami spojená bola. Naše chrabré pluky výborne držaly sa; lebo — ač to síce uznať nutno, že sú Čerkesi vôbec v pomere ku mužstvu nášmu veľmi neokrúchaní a neogabaní, ktorým s pravidelným vojskom naskrze závodiť nemožno, — predsa z druhej strany i to stojí, že keď odhodlajú sa raz umrieť abo zvíťaziť, keď bez riadu a skladu vyrútia sa na nepriateľa s divým krikom, podobným nočnému vytiu šakalov: že veru vtedy obyčajne i v tých najotvrdlejších plukoch veľké zmatky zapríčiňujú. Aby si ma, keď hovorím, že sú neokrúchaní snáď zo strannosti neobviňoval, doložiť musím, že vzťahujem to jedine na veliké zaostatie jejich vo spôsobe válčenia za ostatnými vzdelanými národami. Iba dajedny veci spomeniem: naši vojaci strieľajú poštami, ktoré ľahko vrhnú sa do pušky, — Čerkesi voždy (zväčša medenými) guľkami, ktoré kladivami vbíjajú do pušiek; náš vojak rýchle nabijúc opre pušku o plece a strelí bez dlhého mierenia, — Čerkes dlho nabíjajúc, oprie pušku o vidly, ktoré vždy ako paličku s sebou nosí a mieri dlho, aby vospust sveta nestrieľal; naši vojaci majú prachu dosť a ho nešanujú, — Čerkesi hospodária s ním väčšmi ako so zlatom, bo ho málo majú; keď náš vojak vystrelí, za pár okamihov má zas nabitú pušku, a čoby aj to nie, má znamenitý bodák, — Čerkes keď raz vystrelí, potrebuje najmenej desať minút, kým dokonale pripraví sa k novému výstrelu, a napadne-li ho kto medzitým, nemá inej zbrane, ako šabľu alebo svoj kyndžal, ktorý voždy v opasku nosí. Najslabšia stránka jejich válčenia ale je celkovitý nedostatok diel; pred týmito hroznú bázeň majú; a tieto i u Gelenčíku rozhodly výbeh šarvátky. Čerkesi zastali si boli u spomenutého Scassiho magazínu, ktorý pri Katarininom hájku stojí, a ozajst mužne bojovali; avšak dôrazný nátlak delostrelectva nášho prinútil ich ku konečnému utiahnutiu sa. Tak dostala sa staňa Kuzlica v lete 1831 do našich rúk. Pluky naše potom táborovaly na rumoch shorevšej stani, očakávajúc z Kertču drevo k budovaniu zimného prístrešia. Avšak leto minulo a víchrobohatá jaseň dostavila sa, bez toho, žeby túžebné očakávané drevo dorazilo bolo. Vojsko naše si teda pomôcť muselo, ako mohlo a vedelo. Počalo si úkryty stavať; nemajúc avšak zápraže, sami chlapi museli v blízkom lese nakácané brvná vláčiť, aby si 3000 biednych chyžiek vystavili. Mnohí z našich ľudí pochoreli, nie len následkom prechladnutia, ale i následkom napnutého robotovania. No Rus - dobre vieme — nepopustí od započatého diela, čo by ho to čo stálo. Jedine tejto vzornej vytrvalosti mužstva a dôraznému vystupovaniu veliteľa pripísať nádobno, že vystavením asi tritisícich chyžiek ešte pred nastúpením ostrejšej zimy zachránené bolo vyše 4000 mužov pred istou záhubou. Bolo to, Miško môj drahý, hrozné položenie, blato miesiť, tehly robiť, tesať, kresať, stavať každodenne od svitu do mraku a v ustavičnom nebezpečí, bo Čerkesi bez prestania domŕzali a napadali naše vojsko. Veruže nezlomná je vytrvalosť ruského vojska a neobyčajná jeho dobrá vôľa, to skvele dosvedčilo, keď pri veľmi chatrnej strave — lebo bolo sa čo obávať, že nám i táto celky vyjde — neustávalo deň po dni, všetko jedno či víchry duly, či pršalo, tie najtvrdšie práce vykonávať, aby pripravilo si aký taký úkryt pred zimou ostro dorážajúcou už na nás. Vo spomenutých plukoch bol i značný počet Poliakov; títo avšak neboli tak vytrvalí ako ostatné mužstvo, bo dosť skoro ochabli, zmalomyslneli. Šesťdesiati z nich, zunujúc spomenuté namáhavé práce, uskočili ku Čerkesom; no dostali sa z bariny do kaluže, bo neresti, s ktorými zápasilo mužstvo naše v Gelenčíku, neboly vraj nič proti biedam, ktoré úskoci tí znášať museli u Čerkesov. Títo vraj zachodili s nimi ako s otrokami, lebo jim nedôverovali, vraviac: keď ste zradili svojho, ako by ste nezradili nesvojho; neveríme vám, len na výzvedy ste prišli. — Keď dostal sa takýto úskok ku Čerkesom, prvé, čo pýtali sa ho, vraj vždy bolo, či vie pušný prach robiť, a keď povedal, že nevie, zachodili si s ním ako s hovädom. Toto nám rozprávali šiesti uskočivší Poliaci, ktorí radšej volili nazpät prísť a dať sa trebárs ako potrestať, nežli ďalej sotrvať u Čerkesov. Iný Poliak zase, zunujúc taký život, aký vtedy vojsko v Gelenčíku viedlo, vrhol sa so 150 stôp vysokej skaly do prepasti, v nejžto biedne zahynul. To však ver už ozajst poľský kúsok, radšej voliť smrť nežli život s namáhavou prácou spojený!

Poznamenať mi ešte treba, že pri volení miesta pre zimné úkryty naše nehľadeli sme tak na bezpečnosť postavenia, ako radšej na pohodlnosť, totižto vodu, drevo a ľahší loďný prístup. Takéto, hľa, miesto poskytovalo sa nám u podnožia grúňu,^[1] popri ktorom malá riečka tečie, v blízkosti dakoľko starých stromov. Staňa delostrelcov opretá bola na dva utešené stromy, jeden jaseň a druhú osyku. Pomedzi ratolesti jednoho duba postavená bola stráž, ktorá pohyby Čerkesov bedlivým okom sprevádzala. Chyžky naše boly zpolovice nad, zpolovice pod zemou stavané. Týmto budovania spôsobom usporili sme si privážanie hliny, bo na hĺbku štýr stôp vykopaná hlina dostatočná bola k vystaveniu od plochy zeme už len asi na tri stopy vysokej chyžky. Pri tom pokračovali sme takto: okolo štvorhrannej, asi na 4-5 stôp hlbokej jamy spravil sa plot tiež asi na 3-4 stopy vysoký; okolo tohoto plotu, asi o poldruhej stopy diaľ zase druhý plot; medzera medzi dvoma ploty vyplnila sa dobre nabitou vlhkou hlinou, pomiešanou s trochou suchej trávy. Na túto ohradu položily sa tri štyry hrubé brvná, na to zas lesy čili pospletané prútie, ktoré náležite zamazalo sa blatom, na to nahádzalo sa hliny, ktorú dajedni ešte ratolesťami husto pokryli, iní zas — ako náhrobky — trávnikovými madžami obložili. V týchto takrečeno podzemných skrýšach uchránilo sa mužstvo naše pred zimou.

Pod ratolesťami jednoho starého duba rozbili sme stán, ktorý miesto chrámu zastupoval.

Potom vykopali sme okolo táboru hlboký jarok, popri jarku dvojnásobný záboj, opevnený košami hliny. Na štyroch rohoch záboja spravili sme stlaniská pre delá, a tak boli sme i proti nápadom Čerkesov ako tak zabezpečení.

Keď s otvorením jara dorazily k nám lode s potrebnými zásobami stravy, hovädzím statkom, budovným drevom, nástrojami atď., ku stavaniu kasárne a ohrady prišedší merníci nechválili voľbu tohoto v strategičnom ohľade nie najlepšie vybraného miesta; avšak staté neodstalo sa, potom teda len k najmožnejšiemu opevneniu táboru nášho prispeli, ktorý je teraz už takmer k nepoznaniu, bo miesto biednych chyžiek stoja už tu i tu aj pekné murované budovy.

Hneď z jara založilo si naše mužstvo okolo pevnôstky utešené záhrady, v nichžto teraz už všetky možné zeleniny dochováva. Každá stotina má svoju vlastnú záhradu, v ktorej chlapstvo jej veľmi usilovne pracuje. Vieš, že ruský vojak, kamkoľvek príde, hneď si kus zeme vyhľadí, ažby si tej milej mu cibuľky, cvikly, uhoriek a zemiakov dochovať mohol; bo keď on má svoju borščicu,^[2] s nikým nečaruje.

Náš hovädzí statok pasie sa po utešených úbočinách okolia Gelenčíku, ale ho vždy s veľkými strážami — 50 chlapmi a 1 delom — vyprevádzať treba na pašu, bo Čerkesi sú nebezpeční.

Pritom všetkom žijeme tu teraz už veľmi spokojne. Je tu viacej starších i mladších dôstojníkov, ktorí všetci vospolok v najlepšom porozumení, ako rodní bratia žijú. Pravda, že by to veru smiešné bolo, žiť spolu tak rečeno vo vyhnanstve a ešte si život zhorčovať dákymi pletichami abo práve nenávisťou. Ostatne istá vec je, že v tomto ohľade najväčšia zásluha prislúcha samému terajšiemu veliteľovi pevnôstky našej. Plukovník Čajkovský totižto, ako je v službe prísny, tak je pomimo nej vľúdny, priateľský a pritom človek veľmi dobrého srdca, ktorý úprimne zaujatý je za dobro a blaho podriadených mu jak dôstojníkov tak obecných chlapov. Pre jeho bezohľadnú spravodlivosť a vľúdnu prívetivosť je všeobecne milovaný. Keď je raz plukovník taký, riadiť sa nutno ako to i sám vieš — aj ostatným dôstojníkom, nakoľko len možno, dľa zásad veliteľových, čo je hlavnou príčinou úprimného, medzi dôstojníkami tunajšími jestvujúceho bratského pomeru. Veľmi milý človek je aj podplukovník Gantnu, ľúbi veselé zábavy, ale najmilšou zábavou mu je — ako on hovorieva — „poľovka na Čerkesov“. Na celom Kavkaze, tuším, nemajú nebezpečnejšieho a zúrivejšieho nepriateľa, ako je tento náš podplukovník. Brojovník Rauš, ktorý už sedem rokov na Kavkaze strávil, je síce človek utiahnutejší, ale pritom tiež dobrá chlapina. Poručíka merníkov, Jakovleva, tuším aj ty znáš; on aspoň hovorí, že pamätá, že ťa raz videl v Petrohrade. Medzi mladšími je mi najmilší Ivan Pavlovič, šuhaj to veselý a smelý, ktorý najväčšiu radosť má v tom, keď Čerkesov dáko podráždiť a jim dač na zdury urobiť môže. Len jeden jeho kúsok ti spomeniem, abys aké také poňatie mal o neobyčajnej odvážlivosti tohoto junáckeho šuhaja. Reťaz vrchov, ktorá tiahne sa počnúc od úzadia choboti Sun-džuk-Kaly až po Pšadu, má pomedzi svojimi hranatými a zelenými končiarmi, neďaleko od ústia južne nám tečúcej rieky Zemesy, vrcholec Merkhotky, jehožto sokorec smele vypína sa do výšky ponad všetky ostatné kopce tejže reťazi. Na tomto sokorci, z nehožto dokonale vidno, čokoľvek deje sa v uliciach abo na rynku v Gelenčíku a v okolí, vystavili si Čerkesi malú strážnu chyžku, z ktorej ako z dákeho pozorišťa (observatorium) bedlive dohliadali na všetky pohyby našich ľudí. Ivana Pavloviča toto veľmi mrzelo, i umienil si prekaziť túto radosť Čerkesom. Raz včasne ráno, prv než počalo sa brieždiť, vykradol sa Pavlovič nezbadane z pevnôstky a idúc pomedzi stromami, rovinou dávnymi hroby moslemínov posiatou, šťastlivo dostal sa k podnožiu menovaného sokorca, bukovým a dubovým lesom pokrytému. V tomto lese, ktorý asi dve tretiny vrchu pokrýva, strávil celý deň, a potom zaobíduc vrch, dostal sa do úzadia chyžky. Kadenáhle zotmilo sa celkom, tíško a prozreteľne prikradol sa ku chyžke, do jejžťo strechy, nezbadaný od dvoch na priedome pri vatre sediacich Čerkesov, vopchal kus zapáleného trúdu a zaraz tíško vrátil sa nazpät do lesa. Keď k lesu dorazil, už chyža blčala, a pri jej žiare podarilo sa mu šťastlive vrátiť sa z nebezpečnej výpravy. Táto chyžka odtedy v rumoch leží. —

Pýtaš sa, ako tuná čas trávime? Inu, usilojeme sa, aby sme si ho čo najmožnejšie skrátili a spríjemnili. Ja ráno včas vstávam a poprechádzať sa idem obyčajne k pobrežiu mora; je to pre mňa veľmi milá zábava, dívať sa do špliechajúcich, raz dmúcich sa, raz padajúcich vĺn, jichžto milý šum magickou mocou účinkuje na zadumenú dušu moju. Po krátkej prechádzke prijdúc domov raňajkujem a potom mám až skoro do poludnia dostatočné zaneprázdnenie v povinnostiach služby. Ak mi zbyje času, čítam a cvičím sa v rečiach kavkazských národov. Máme tu dvoch chlapov, ktorí dostali sa boli ešte za časov Jermolova do zajatia, jeden je z Čečny, druhý z Dagestanu, to sú moji profesoria. Hovorím už dokonale viacej kavkazských rečí, čo mi nemalú radosť pôsobí. Škoda len, že na Kavkaze v každej doline, ba takrečeno v každom oule^[3] ináč vravia. Ostatne moji spomenutí profesoria ma uisťujú, že keď človek dve — tri kavkazské reči ako tak hovorí, ostatným vraj už ľahšie porozumie, bo majú vraj veľmi mnoho spoločných, menovite arabských a tatarských slov. A skutočne nedávno som i sám mal príležitosť presvedčiť sa o tom; jeden starý Čerkes prišiel do pevnôstky, predávajúc kurence. Shováral som sa s ním, a dosť dobre sme si rozumeli.

Po obede zase dve hodiny v službe trávim, a potom sídeme sa dakde v záhrade, abo najradšej v Katerinskom hájku, kam i panie, menovite žena i sestra Čajkovského, dve veľmi vzdelané dámy, dochádzajú, a besedujeme, alebo zabavíme sa dákou hrou až do pozdného večera. — S malými premenami je toto náš každodenný život. Nejednomu snáď rýchle zunoval by sa takýto spôsob žitia, mne ale — úprimne vyznám — je to život veľmi milý. Ľúbim samotu a tej tuná v hojnosti nachádzam.

Práve vkročil môj sluha, oznamujúci mi, že päť paní už tájde do hájku. Budeme tam vraj dnes aj svačiť. Musím teda list môj na dnes zakončiť. Dobre sa maj. Tvoj verný Fedor.