ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dlho som nepísal, bo nemal som čo písať. Opisovanie tunajšieho jednotvárneho života abo mojich osobných túžieb, bôľov a citov by ťa snáď nudilo; nuž, radšej mlčím.

Dnes má náhoda, neviem či šťastlivá a či nešťastlivá k zvláštnemu kroku sviedla. Odvážil som sa Kyčine odkázať — —; avšak počkaj, — radšej ti všetko do podrobna opíšem.

Vyšla nám v pevnôstke krma pre statok. Tráva totižto v okolí Gelenčíku neni dostatočná k poskytovaniu nám potrebnej krmy pre lichvu; musíme teda tu i tu seno ako akúkoľvek inú krmu aj inde shľadávať abo, ako hovorí sa, rekvirovať, t. j. nasilu brať a neplatiť. Náš plukovník Čajkovský teda vydal rozkaz ísť pre dáku krmu do dediny Acezboho, ktorá vo smeru ku Sundžuk-Kale nie celkom na jeden agač^[22] diaľky od Gelenčíku leží. S výpravou touto poverený bol podplukovník Gantnu a ja. Pán Dubois sa nám tiež pripojil.

Ja síce na podobné rekvizície vôbec nerád chodím; medzitým čo robiť? — rozkazu nutno podriadiť sa. Tak sa mi zdá, že takéto rekvizície nedejú sa v duchu rozkazov od vlády vydaných, bo pravda síce, že ona nakladá nám všetky kupecké spojenia Čerkesov s Turkami zničiť, aby tamtí — nemohúc dostávať z Turecka soľ, náboj a jiné potreby — prinútení boli s nami udržovať priateľský obchod; ale veru nikde nerozkazuje sa jich zbožie bez dostatočných príčin sožínať, jich sená kosiť, jich chatrče nivočiť a jich dediny a polia pustošiť, lebo tieto násilenstvá nám vôbec veľmi málo osohu donášajú, u nich ale jednotlivcov ožobračujú a len nenávisť Čerkesov proti nám ešte väčšmi roznecujú.

Lež vráťme sa k našej výprave.

Sprievod náš záležal zo 300 jágrov a pešiakov a dvoch diel; okrem toho ale sprevádzala nás po mori ešte i jedna menšia loď, hotová k ochrane našej. — Vybrali sme sa z pevnôstky o štvrtej ráno, krížom cez nižinu stromami pokrytú, ktorá so zátokou hraničí. Asi na poldruha versta od Gelenčíku šli sme cez veľký čerkeský hrobitov, jehožto hroby sú zväčša len z dosák neogabane sbité, truhly to bez dna na 5 — 6 stôp dlhé a na 2 stopy široké. Tieto truhly, v ktorých umrlec na holej zemi leží, nie sú klincami zabité, lež kamením akoby zúkol vúkol obmurované.

S dovolením podplukovníkovým zaostal som trochu, abych hrobitov bližšie preskúmal.

Všetky tieto hroby nachodia sa na površí pôdy, tak že je mrtvola iba jednou doskou od slobodného povetria odlúčená. Dážď a striedajúca sa zima s letným sparnom rýchle učinkujú na dosky truhiel, bo tieto sú zväčša zúverené, popukané a cez veľké jich škáry vidno drnejúce mrtvoly, popri nichžto veľkí žltí hadovia obľúbenú skrýšu majú.

Tašiel som v bok. Na konci hrobitova bola nižina, hustými stromami pokrytá; pod jedným z týchto, medzi krovím, zabelelo sa mi čosi. Išiel som ta. Starý Čerkes ležal tu skrytý v tráve; nepochybne zazrúc náš sprievod, učupil sa. Staval sa, akoby spal.

„Allu-gah-šu-hur!“^[23] oslovil som ho prívetive.

„Choš gialdy!“^[24] vetil starec, zdvihnúc vrchnú polovicu tela a pretierajúc si oči.

Bol to chlap asi šesťdesiatročný, tvári vráskami rozoranej, posmuhlej, ale nie nepríjemnej. Oblek jeho záležal z tmavozeleného ošumelého kaftanu s otvorenými doluvisiacimi rukávami a z červených šalvar;^[25] okolo drieku mal strakavý pás a za ním kyndžal; na hlave čerkeský arakčim.^[26]

„Čo tu robíš?“ pýtal som sa ho viac prívetivým nežli panovitým hlasom.

„Odpočívam,“ vetil starec sbierajúc sa so zeme.

„Kto si?“

„Nouker^[27] Musselim.“

„A kam ideš?“

„Do oulu Acezboho.“

„Odkiaľ?“

„Z oulu Aderby.“

Na odpoveď túto len-len že som mu okolo krku nepadol. — Tento človek teda bol z Aderby, z tej dedinky, kde narodila sa moja Kyčina, kde odrástla, kde žije a i teraz býva. Ha, starče! netušíš, akou harmóniou nebies zvučí mi prostá tvoja mluva; nevieš, jak sladkým pocitom naplňuje mi dušu každé slovo tvoje. Po toľkých v trápnom túžení strávených dňoch a nociach konečne teda počujem dač o Kyčine svojej!

„A čo máš za prácu v oule Acezboho?“

„Som nouker aderbského kechuda,^[28] s odkazmi idem ku kechudovi oula Acezboho, kunakovi^[29] to nášmu, aby —“

„Dosť! nežiadam zvedieť, čo tvoj aga^[30] komu odkazuje; — a siahnuc do vrecka, vyňal som pár strieborných a vopchal mu jich do hrsti. — Tu máš na misu kebaby^[31] a na sklenku búzy abo džany;^[32] vypi ju na moje zdravie a na tvoj úžitok.“

Čerkes na znak srdečnej vďaky obe ruky položil na prsia.

„Povedz mi, si dobre známy v oule Aderbe?“

„Každé dieťa tam poznám.“

„Znáš teda aj Kyčinu?“

„Čo?“ skríkol starec, „vy znáte Kyčinu?“

„Znám.“

„Ale môjho agu dcéru? našu druhú Thamaru?“^[33]

„Nie len že ju znám, ale ju aj ľúbim.“

Čerkes nedôverujúc pozrel na mňa a jakoby nie samovoľne premeral ma od päty po hlavu, sťa by uvažoval, či to možné, že by ma Kyčina ľúbiť mohla.

„No, čo na to povieš?“ tázal som sa ho po malej prestávke.

„Možné,“ vetil s nejapným úsmevom, „že vy ju ľúbite, ale či aj ona vás?“

„Asnáď.“

„Neverím,“ šeptal Musselim polohlasne.

„Či snáď má milého?“

„Milého nemá,“ odpovedal starec s dôrazom.

„Vari má snúbenca?“

„Tak počujem; a síce, jestli nemýlim sa, Neftaliho, syna nášho kunaka, ku ktorému teraz s odkazmi idem. Otcovia vraj spravili karar (úmluvu), že Neftali dostane Kyčinu.“

„A miluje ho Kyčina?“ tázal som sa so zdanlivou ľahostajnosťou.

„Nemiluje,“ vetil Musselim s istotou; „ale vďačne pôjde zaňho. Snáď viete, že u nás nemnoho pýtavajú sa dcier, koho ktorá miluje. Otec má právo dieťa svoje predať; ba samy dcéry naše tešia sa predaju, zvlášte jestli jich odvádzajú do ištambulských haramov,^[34] v nichžto biedu našich vrchov s bezstarostným skvostným životom zamieňajú.“

„Počuj, azir Musselime,“ počal som dôverne.

„Som váš yessir.“^[35]

„Vykonaj Kyčine odo mňa tisíc pozdravení a povedz jej, že bych rád ešte aspoň raz s ňou hovoriť; že ju dám prosiť, aby mi odkázala, kedy prijde na to miesto, kde sme sa prvý raz videli.“

„Vďačne.“

„A teraz ľahni si tu a skry sa, a teprv keď vrátime sa nazpäť, vyber sa, kam isť máš.“

„A kamže vy idete?“

„Do oula Acezboho. Možné, že strhnú sa tam dáke neporiadky, a záleží mi teraz na živote tvojom.“

„Aha, rozumiem.“

„No, maj sa dobre a pozdrav mi Kyčinu,“ a nečakajúc na jeho, u Čerkesov pri lúčení veľmi obvyklé blahoželania, rýchlym krokom ponáhľal som sa za sprievodom naším.

Rovnobežne so zátokou mora tiahol sa nízky záboj, za nímžto veliká plešivá rovina ležala, opustené to lúky a role. Celý tento priestor je rumom a tehlami posiaty, ktoré zrejme svedčia, že tu v šerej dávnovekosti veľké mesto stálo. U výbehu tejto úbočiny, ktorá početné pramene má, dohonil som náš sprievod na pobreží mora.

Pri každom kroku sme nachádzali veľké korytnačky, ktoré na pobrežie vychádzaly na pašu; všeobecné udivenie u našich ľudí zapríčinili veľmi početní, žltí, asi na štyri stopy dlhí hadi, ktorí i na stromy liezli, aby ochránili sa pred bodákmi našich vojakov.

Do oula Acezboho sme šťastlive dorazili.

Nemožno si dač malebnejšieho predstaviť, ako je taká čerkeská dedina. Domy sú asi na jedno strelenie vzdialené jeden od druhého a stoja v tôni stromov, menovite dubov, jaseňov, hrušiek, slivák, krásnych brestov, hrabov a j.

Väčšieho ontaku^[36] som v tejto dedine na prvý pohľad nezbadal. Takmer všetky junähy (domy) tú istú podobu majú. Hlavné stavanie, lakli, je z dreva abo z prútia, blatom ohádzaného. Strecha z dosák slamou pokrytých, nad priedomom asi na 3 — 4 stopy von vyčnievajúca, tak že pod ňou nachodiacu sa pavlač, akú aj u krymských Tatarov vidno, úplne zatôňuje a pred dážďom chráni. Na jednom konci tejto pavlače je malá stajeň s ohradou, jejžto dvere z vnútra zatarasiť možno. Vnútrok stavania záleží z jednej abo dvoch blatom zalíčených izieb s dvoma — troma maličkými okienkami, ktoré len drevené okenice majú, bo sklené okná sú na Kavkaze celkom neznáme; pôda je zem vodorovne ubitá a bielym homokom posypaná; podlahy, krom spomenutej strechy, žiadnej nieto. Každá izba má najmenej jedny dvere na von a jedny vedúce do súsednej izby. Najväčšie izby, ktoré som videl, boly asi 15 stôp dlhé a 12 stôp široké. Krb stojí popri vonkajšej stene; popri krbe sú murované sedadlá. V náprotivnom kúte stojí nízka sedánka, pri nej pri stene hassilami^[37] povesenej, ešte jedna lebo dve lavice. Stoly a stolice Čerkesi nemajú, i lavíc málo. Sedanka jich záleží z vankúšov na rohoži poukladaných. Okolo krbu na stene visia na drevených klincoch plechové hrnce, drevené misky, ďalej zbraň a šaty; na stene ponad sedánkou ale drevené krásne rezané čiaše a krčahy. V celom dome niet zámku, bľachu ani železného klinca.

Asi na tridsať krokov od tejto hlavnej budovy, vôbec junehšuha menovanej stojí čerkeský zásobník. Záleží on zo šiestich, asi štyri stôpy vysokých kolov, na ktorých šesť velikých asi na poldruhej stopy širokých čapí^[38] spočíva, šesť malých kameňov je v prostriedku; na týchto sú postavené štyri brvná čili stĺpy, na nichžto múry magazínu spočívajú. Vnútrok má štyri oddiele k uschovaniu zbožia, stravy atď. Krytý je tento zásobník, ktorý z ďaleka podobu vysokonohej truhly má, tiež len slamou. Bohatí Čerkesi majú aj 5 — 10 takýchto zásobníkov.

Dajedny bytoviská majú ešte i tretiu budovu, totiž dlhú stajeň pre ovce a kozy. Okrem toho takmer v každom dvore stojí oproti magazínu v náprotivnom kúte dvora takrečený hadžijuneh, t. j. hosťovský dvor, s izbou pre hosťov.

Všetky tieto budovy stoja v jednom dvorci, t. j. ohradené sú plotom, ktorý len jednu, ale širokú kapyju (bránu), obyčajne dve z prútia pletené lesy, máva. Plot dvora je pokrytý tŕnim, aby sa prielaz obťažil. Poza touto ohradou má každý Čerkes hneď i svoj okruh poľa, na ktorom žito, raž, ovos a hlavne proso seje. Každý takýto okruh je zase lesíkom rozličných stromov, tu i tu aj na 50 stôp širokým, obsadený.

Rozumie sa, že ako nás Čerkesi zazreli sbližovať sa k jich tichej dedinke, mimo pár starých báb a dakoľko detí všetko z domov do neďalekej hory zutekalo, a my dali sa potom bestarostne do špatného šafárenia. Jedni kácali najkrásnejšie stromy, druhí žali ešte nezralú raž, iní zas kosili trávu. Tak že sotva minuly dve hodiny, už našich šestnásť vozov korisťou naplnené bolo.

Kým mužstvo naše takto hospodárilo, ja vnišiel som do viacej domov a prehovoril som pár slov, kde s poplašenými deťmi, kde s babkami strachom trnúcimi. Malý peňažitý dárok medzitým ich rýchle ako tak uspokojil, a ony staly sa hneď shovorčivejšími. Vysvetlil som jim príčinu príchodu nášho, že nemajúc krme pre statok, prinútení sme tam brať, kde jest.

Po dokonanej práci zasadli sme do bujnej trávy v tôni brestov ku krátkym raňajkám a nato brali sme sa preč a síce nasledujúcim poriadkom: na predku tlupa pešiakov, v prostredku vozy, v bokoch jágri a po zadku zas dakoľko pešiakov ako záchraň.

Medzitým Čerkesi použili predsa náš dlhší pobyt v dedine k sústredneniu sa na jednom vršku na pravom boku dediny. Mohlo jich byť len asi šesťdesiat, a preto neverili sme, že by sa opovážili náš, o veľa silnejší sprievod napadnúť. No, zle sme rátali; bo sotva sme prišli do hája, cez ktorý kus niže dediny cesta viedla, začuli sme známy nám už krik „garni!“ a „om urra!“^[39] načo kus napredujúc počali do nás páliť, majúc i tuná viacej poukrývaných menších tlúp, v nichžto som aj dakoľko našich poľských úskokov bol zbadal. Najväčšmi znepokojovalo nás to, že nám snáď v úzkej doline, cez ktorú sme ísť museli, návrat odrežú. Ale naši perestrielci (Plänkler) znamenite držali sa, znemožniac ohňom pušiek svojich Čerkesom každé smelšie sblíženie sa k nám. Asi v prostred lesa stál holý obvyšný kopec; na tento sme postavili jedno delo a počali z neho kartáčami páliť do nich, práve keď chceli sa už vrhnúť do úzkej doliny. Vidiac, čo sa deje, zastali a rozhutovali. Tu naraz zahučia i zo sprevádzajúcej nás lodi delá, ktoré dakoľko falkonnetových gúľ medzi nich hodily. Dvoch Čerkesov videli sme padnúť. To jich zastrašilo, tak že utiahli sa rýchle nazpät.

My sme šťastlive prešli úzku dolinu a ani jednoho muža neztratiac dostali sme sa bez úrazu do pevnôstky.