ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Je nedeľa; použijem slobodný čas, drahý Miško môj, zabavím sa listovne s tebou. Tuná i tak nikomu nemôžem sdeliť city a myšlienky svoje, bo by ma vysmiali; ba možno, žeby padnúť mohla na mňa ešte i dáka tôňa podozrenia súcitu naproti Čerkesom, keby zvedeli, že Kyčinu milujem, a od toho uchovaj ma, Bože!

Pravda, že vlastne ani neviem, čo za cieľ tieto city moje mať môžu; — ale či opravdivá láska rozmýšľa o cieli citov svojich? či uvažuje, kam to povedie? či rozumuje, aký to koniec vezme? — Pri uvažovaní takom prestáva láska a počína špekulácia. Kto ale celým srdcom, celou dušou svojou miluje, tak ako ja, nie je v stave špekulovať.

A konečne, čo je na tom zlého milovať Čerkesku? A keď si táborník Buchholz mohol za ženu pojať krásnu Mechmetovu dcéru, ktorá jemu k vôli krst prijala: prečo bych si ja nemohol pojať Kyčinu, ktorá iste tiež pokrstiť sa dá mne k vôli.

Smelé myšlienky! — povieš asnáď; — avšak smelé sú ony len na prvé počutie; ja privykol už na ne, a jedine nimi sa zaoberajúc cítim sa byť spokojný a blažený. Darmo je, Miško môj, nemôžem za to; Kyčinu nesmierne ľúbim. No, veru dobre vieš, že stretol som sa v živote mojom už s nejednou ženštinou; avšak trebárs ma aj zaujímala ktorá, bolo to len tak povrchne, pre zábavu abo pre púhe ukrátenie času, — trvalo to pár dní a potom mi to pravidelne vyšumelo; bolo to krátke zaľúbenie sa, ale nie ľúbosť opravdivá — nie láska. Teraz je to celkom ináč; taký dojem, aký Kyčina urobila na moje srdce, na moju dušu, ba na celú bytnosť moju, nikdy dosiaľ žiadna ženská neučinila na mňa. Tá jej prostota, nevinnosť, z jej čierneho oka žiariaca dobrota srdca, jej nenútené pohyby, súzvučne sjednotené s nevyrovnanými vnadami panenskej krásy: nevýslovne okúzlily ma. Ver mi, Miško môj, že jej neni páru na svete. A predsa, keď povážim terajšie pomery, či smiem na to pomyslieť, že ju dakedy mojou menovať môcť budem? či jest nádej, že láska moja poskytne mi miesto večných, dušu trýzniacich túžob raz i trebárs ako krátku dobu blaha a spokojnosti?

Miško môj drahý, prosím ťa, neodsudzuj ma; viem, že blúdim, — ale ináč nemôžem. Poteš ma, prosím ťa, poteš ma čo skorej milým listom tvojím, lebo, ver mi, že mi je k zúfaniu.

Práve dnes týždeň som bol posledný raz v jaskyni; odtedy strojil som sa každodenne ešte aspoň jeden výlet ta urobiť, ale pre rozličné obavy neučinil som to, ačpráve ma toto na úzde držanie mojej horúcej túžby hrozné duševné boje stálo. Ale už ľutujem, že som to predsa neučinil, bo teraz už ani len pomyslieť nemožno na to. Mier, ktorý, čo aj nie skutočne, predsa aspoň zdánlive uhostil sa bol v úbočinách okolo Gelenčíku, včera znovu pobúrený bol, a tíško dútnajúca vatra starej zášti a nenávisti v nový požiar rozplamenila sa.

Rozpoviem ti, ako stalo sa to.

Predvčerom zmienil sa p. Dubois pred naším plukovníkom, žeby rád tunajší kraj z dákej značnejšej výšky obzrel. Čajkovský vetil mu na to, že vrchoreťaz Merkotky má viac takých končiarov, s ktorých utešený pohľad byť musí jak na more tak na Kavkaz, a jestli mu ľúbo, že na daktorý z týchto končiarov, s dostatočným sprievodom vojenským, jemu k vôli väčší výlet usporiada. P. Dubois s radosťou prijal toto plukovníkovo nabídnutie, i ustanovilo sa, že obmýšľaný výlet učiní sa na onen končiar, na ňomžto predtým strážna chyžka Čerkesov stála, ktorú poručík Ivan Pavlovič bol podpálil a na jejžto mieste teraz iba jeden Čerkes stáva na stráži.

Výlet tento podujal sa nasledovne: včas ráno, keď vyháňalo sa stádo na pašu, vybral sa sprievod 46 chlapov z pevnôstky, ktorý som ja viedol s poručíkom Jakovlevom, bez toho, žeby to u spomenutej čerkeskej stráži dáke podozrenie zbudilo bolo.

Doraziac k podnožiu hory, pustili sme stádo na pašu a my napredovali sme lesom, ktorý dve tretiny tohoto vrchu pokrýva, hore ku končiaru.

Vyjduc na vrchu z lesa, boli sme utešenosťou výhľadu, pred zraky našimi rozvinuvšieho sa nesmierne prekvapení. Nemožno si dač krásnejšieho predstaviť, ako je pohľad s tohoto končiaru. Za nami v diaľke modré čerene vrchov kavkazských; vpravo a vľavo utešené zelené kopce, doliny, poprerezávané hadiacimi sa striebrostužkami bystrých potokov a posiate čerkeskými dedinkami; pred nami obora siného mora, splývajúca v šerej diaľke s klenutinou nebies, a takrečeno u nôh našich: pevnôstka Gelenčík, v nejžto zťato každého človeka na ulici dobre rozoznať možno. P. Dubois bol ako u vytrženia nad neobyčajnou krásou tohoto vidoviska, a nie len my, lež i mužstvo naše s úľubou zahľadelo sa do zriedkavých krás malebného vidieku.

Avšak nie dlho sme požívali radosť nad utešenosťou výhľadu tohoto.

Čerkes na stráži stojaci, zbadajúc nás, vystrelil pušku na poplach, aby oznámil Čerkesom blížiace sa nebezpečie, a v okamihu ľudnatily sa všetky stráne, grúne, všetky vršky na okolí. Menovite z Aderby hrnuli sa Čerkesi ako včely z úla, keď stroja sa rojiť. Na jednom vršku v bok Aderby octla sa aj tlupa ženských. Zbadajúc to, zaraz som pána Dubois o jeho ďalekohľad požiadal a túžobným okom pozeral som cezeň na strakavú tlupu, či reku medzi nimi svoju Kyčinu nevidím. Avšak darmo namáhal som sa; diaľka bola predsa priveliká, ani len odev žien nebolo možné náležite rozoznať, tým menej ťahy jednotlivých tvárí.

S roztúženým okom hľadel som na utešenú, v krásnej úbočine ležiacu dedinku. Teda tam ona býva! — Neviem, čo bych bol dal za to, kebych bol vedel v ktorom dome. — Možné, že i Kyčina dakde s kopca, abo s priedomu hľadí na končiar, na ktorom stojíme, tušiac prítomnosť moju, a túžobné zraky naše nevedome stretajú, ale nepoznajú sa. Miško môj, pri pomyslení tomto mi nevýslovný žiaľ, sladkobolestná túha stisla srdce; kebych sa nebol hanbil, bol bych sa ako decko rozplakal.

Avšak preč s chabosťou! utíš sa, utíš, ty nešťastné srdce moje; pomni na povinnosti, pomni na česť svoju.

Medzitým Čerkesi nie len že povybehávali zo svojich skrýš, ale zo všetkých strán aj hrozive postupovali proti nám. Musel som pána Dubois prosiť, aby poponáhľal sa so svojimi záznačkami a náčrtkami, bo som mal rozkaz nevystavovať čatu našu väčšiemu nebezpečiu. V úzadí našom hrnulo sa už asi 50 Čerkesov hore vrchom, aby nás pre odvážlivosť výletu nášho a pre búrenie jich pokoja pokárali. Nebolo teda času na marenie, a ešte raz túžobne pozrúc na oul Aderbu velel som mužstvu k pochodu nazpät, bo boli sme už v nebezpečí, že nás nie len puškami svojimi dočiahnu, ale že nám obklopujúce nás tlupy Čerkesov i návrat odrežú. A veru už bol svrchovaný čas k utiahnutiu sa, bo sotva zmizli sme na dolu idúc v lesy, o nezaveľa na to začuli sme už jich úšklebný krik na končiari, na ktorom stráž pušku bola vystrelila.

Doraziac šťastlivo do doliny, oddýchli sme si, nemálo radujúc sa, že nebezpečný výlet náš skončil sa bez obeti ľudskej.