ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Victoria! Túžobne čakaný odkaz Kyčiny konečne dorazil! — victoria! Miško môj, a ešte raz: victoria!!!

Teda som jej predsa nie ľahostajný. Ale ako som o náklonnosti jej ku mne aj pochybovať mohol?! Či tie tri, do jaskyne pre mňa položené ružičky nesvedčily dosť zrejme, že ma ľúbi? — Oh, áno, ona ma miluje, moja Kyčina ma ľúbi, a ja som nejšťastlivejší človek na svete.

Miško môj! teraz len cítim, ako to zle v cudzine bez verného priateľa. Kebys tu bol, objal bych ťa, a zľúbal bozkami úprimnej bratskej lásky, abys poprial výslychu valne prúdiacim sa mi z ňadier výlevom vrúcich citov, horúcej ľúbosti, — abys účastným bol šťastia a blaha môjho, — abys mi ale i prispel priateľskou radou, bo úprimne vyznám — nesmiernou radosťou unášaná duša moja, skoro ani nevie, čo myslieť, ako si počínať, a čoby podujať radno bolo.

Lež ešte som ti ani nesdelil, ako a čo mi vlastne Kyčina odkázala. — Počuj teda.

Poneváč je dnes nedeľa, vstal som o voľačo pozdejšie ako obyčajne; raňajkoval som a potom išiel som sa trochu prejsť, aby mi čas pred službami Božími dajako prešiel.

Vyjdúc von z pevnôstky obrátil som sa cestou k juhu a sotva idúc pár sto krokov z ďaleka videl som približovať sa človeka s krošnou na chrbte. Je to tuná, zvlášte v nedeľu ráno, dač veľmi obyčajného; chudobní Čerkesi prichodia do pevnôstky a predávajú tu kus medu, abo masla, trochu prosa abo pár kureniec. Tento vo svojej krošni iste tiež kurence niesol. Už som sa chcel v pravo k pobrežiu kurence obrátiť, keď mi naraz sťa strela, prelietlo čosi modzgom, že by to snáď aj posol od Kyčiny byť mohol. Čerkes sbližoval sa; a, hľa, sotva urobil pár krokov, poznal som v ňom noukera Musselima.

Bol som od pevnôstky na dobré strelenie; na zábojoch jej prechodiace sa stráže nás síce vidieť musely, ale rozhovor náš počuť nemohly. Zastal som teda, napnute čakajúc z úst prichodiaceho noukera, sťa zločinec z úst súdcových, výrok života — abo smrti. Nedočkavosťou triasol som sa na celom tele, — bolo to pár strastných okamihov trápnej neistoty.

Konečne priblížil sa Čerkes; poznal ma, lebo ešte asi na dvadsať krokov vzdialený odo mňa, položiac ruku na čelo, ozval sa: „Žakči mussen? tara mussen?“^[44]

„Allah bereket!“^[45] vetil som, „dobre. No Musselime! na khaber?“^[46]

Miesto odpovede usmial sa Čerkes s výrazom úprimnej dobrosrdečnosti a pokory.

„No, hovor!“

Musselim ostražite poobzeral sa na všetky strany a potom skoro šeptavo hovoril: „Pane môj, Kyčina vám odkazuje, aby ste dnes popoludní prišli na to miesto, kde ste sa prvý raz videli“ — a položiac ruku na čelo, chcel kráčať ďalej.

„Počkaj!“ — prosil som ho, mieniac dopytovať sa na podrobnosti tohoto milo ma prekvajúceho vzkazu a chtiac zvedieť, čo Kyčina robí, ako sa má, ako vyhliada; on ale pokázal na stráže, ktoré dívaly sa zo zábojov na nás.

„Pravdu máš!“ vetil som, siahol do vrecka a dal mu päť rubľov. „Máš med?“

„Mám.“

„Choď dnu, pýtaj sa hen tej stráže pri bráne na môjho sluhu Ďura, odovzdaj mu med, a riekni, že je už vyplatený.“

„Allah sakla syn!“ slovil Čerkes obrátiac kroky svoje ku Gelenčíku.

Ja ale obrátil som sa v pravo, s prekypujúcimi citami radosti vyberúc sa ku pobrežiu mora, abych sobral sa trochu, a pri tom šplechote vĺn morských, v milej samote dumal o nesnívanom šťastí svojom.

Dnes popoludní ju teda uvidím; dnes jej vyjavím, ako veľmi ju ľúbim, priviniem ju k srdcu, zľúbam jej biely krk, jej jahodové rtíky; — dnes budem šťastný, ako som ešte nikdy nebol.

Miško môj drahý! nevýslovný blahocit sladkej radosti unáša mi dušu, — ako na slnci ihravo poletujúca muška teším sa životu. A čo bych sa netešil, však dnes, po toľkých v strastnom túžení strávených dňoch a bezesných nociach konečne uzriem zas ľúbeznú devu moju. Už vidím v duchu to jej utešené čierne očko, ako popod dlhými obrvami raz nyje sladkým bôľom, raz zase ziskrí sa panenským ohňom bujarej mladosti; — vidím jej štíhlu postavu, jej plné okrúhle ramená; vidím jej útly driek, iste túžobne čakajúci sňatie pút, ktorými skľučuje ho národný obyčaj horalov kavkazských. Ó, kiež by mi súdené bolo švy pút tých čo najspieš svojím kyndžalom narezať.

A mám práve dnes znamenitú príležitosť k dlhšiemu vzdialeniu sa z pevnôstky. Jedna loď odchádza dnes popoludní do Kertču — ktorej ešte i tento lístok odovzdám; iste že všetko na nohách bude, a moju neprítomnosť v tom hluku sotva kto pobadá. — Škoda, že neide tá loď o deň neskoršie; bol bych ti mohol Miško môj, hneď aj sdeliť, ako ma prijala Kyčina, a vôbec ako sa mi vodilo. — No pevne verím, že dobre. Viem, že srdečnú účasť berieš na každej príhode života môjho, ponáhľam sa teda s najbližšou príležitosťou ti zaslať zprávy o lose svojom. Dotiaľ s Bohom!