ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Včera ráno sme zase boli v jednej čerkeskej dedine pre krmu pre náš statok. Mali sme zase malú šarvátku; avšak všetci šťastlive dostali sme sa domov.

Tri dni minuly od tedy, čo som Kyčine odkázal, aby mi vedieť dala, kedy prijde do jaskyne, a túžobne čakaná odpoveď jej ešte voždy neprichodí. Už ozajst veriť počínam, že ma neľúbi, a obavy tieto hrozne trýznia ubolenú dušu moju.

Pri posledných dvoch výpravách som mal príležitosť bližšie obznámiť sa s pomerami Čerkesov; nemajúc ti čo zaujímavejšieho písať, podám ti krátky náčrtok tých pomerov. Odpusť však, jestli by ťa to snáď nudilo. Ak by tak bolo, zahoď list, a bude pokoj.

Kastový duch vyrazený je u Čerkesov vo všetkých pomeroch. Dôstojenstvo pšeha čili kňaza, jedine rodom dosiahnuť možno; rodina a príbuzenstvo jeho tvorí prvú triedu obyvateľstva: pšeh pojať si môže len kniežaciu dcéru za manželku. U Čerkesov má aj pšeh len jednu ženu.

K druhej triede náležia vorkci a esdeni, čili velikáši. Vork abo esden má svoje početné poddanstvo a musí s ním na rozkaz pšeha do války tiahnuť. K predprávam jeho náleží obsluhovanie pšeha pri stolovaní. Tretia trieda záleží z ugdenov a tfokolov t. j. šľachticov; štvrtá zo serfov čili poddaných, ktorí dedične držia a užívajú kus šľachtického poľa, ale za to patričnému šľachticovi i jeho pole obrábať a s ním do války tiahnuť musia. Týchto poddaných šľachtic iba cestou trestu predať smie a i to len následkom výroku starešínstva. Do piatej triedy patria pšihtli a čokoti t. j. otroci, zväčša zajatci ruskí a vôbec cudzozemci spolu aj s jich potomstvom.

Náboženstvo Čerkesov je hrozná miešanina. Teraz sú vlastne mohamedáni; ale poneváč teprv asi pred 150 rokami zanechali predtým všeobecnú u nich pravoslávnu vieru, až po dnes vôbec podržali ešte mnoho kresťanských obradov; tak na príklad svätia Veľkú noc, ba niekde i Kračún; mnohé stromy majú znakom kríža poznačené, u nichžto všelijaké slávnosti vydržiavajú atď. Okrem toho sú v jich náboženstve aj mnohé pozostatky pohanstva, bo veria v osobitných bohov ohňa, povetria, zeme a vody a sú vôbec ľudia veľmi poverčiví. Veľboha čili najvyššieho boha menujú tašuha, ostatných bohov thacyku; medzi týmito sú hlavní: memsitha hájobôh, psitha vodobôh a kushamtha vrchobôh. Zlého ducha (čerta) gulom nazývajú. Nedeľa jejich menuje sa džouma a padá na náš piatok. Mená ostatných dňov sú následujúce: šambi sobota, ihšamba nedeľa, dušamba pondeľok, sešamba utorok, steršamba streda a pkanšamba štvrtok. Ostatne i to ešte doložiť musím, že kavkazskí horali sú teraz zväčša moslemíni sunnitickej sekty, obyvatelia nižín ale Šagide, čili prívrženci Aliho, tak ako Peršania. Tieto dve sekty veľmi nenávidia sa; poznať ich po vlasoch: sunnite sa holia ako Turci, šagide ale nosia zilfliare t. j. dlhé kadere vlasov.

Hlavné zákony Čerkesi len tri majú: pohostinstvo, ctenie starších a krvnú pomstu.

Hosťa svojho, trebárs by aj jeho úhlavným nepriateľom bol, každý Čerkes ako vlastného brata zastáva a preto zavraždenie hosťa hrozne pomstené býva. Staršieho človeka ctí si Čerkes bez rozdielu rodu čili triedy, ku ktorej náleží. Keď starší vstúpi do izby, mladší vstanú a stoja, kým vstúpivší neriekne tizé, t. j. posaď sa. Krvnú pomstu dedí syn po otcovi, a mnohorazy teprv pravnuk pomstí sa nad urazením pradeda svojho. Touto pomstou zaviazané bývajú často celé plemená proti iným plemenám, z čoho mnohorazy hrozné občianské války povstávajú. Krvnej pomste zadosť učiniť možno trojakým spôsobom a síce krvavou porážkou uraziteľa, sväzkom manželským, abo skrz tlilunassa t. j. vykúpením sa, jehožto cenu od oboch strán zvolený nestranný sudca ustanovuje; na tento posledný spôsob smytia krvnej pomsty ale opravdivý šľachtic málokedy pristane.

Akékoľvek súkromné spory a roztržky rozsudzuje verejný sjazd smiešaný zo šľachticov a poddaných, na ktorých kňazia a velikáši síce len poradné slovo, postavením a výrečnosťou svojou ale na usnesenia sjazdu predsa veľký vplyv majú. Ten istý sjazd skrz vyvolených k tomu cieľu 12 sudcov odsudzuje aj všetkých priestupníkov a zločincov. Krádež je dovolená, najväčší kmíni sú šľachtici, ktorí kone, kravy, kozy a otrocké deti kradnú; ale na skutku dostižený kmín musí oškodenému ukradenú vec trojnásobne nahradiť. Preto sú Čerkesi vôbec veľmi lstiví a ostražití. Isté je, že lož nikde na svete tak uvedomená nie je ako na Kavkaze; dané slovo a prísaha nemá u Čerkesa naskrze žiadnej platnosti. Trestanie smilstva patrí k právam manželovým. Nevernú manželku môže jej muž aj usmrtiť, abo jej uši, vlasy, rukávy odrezať a tak ju odoslať k jej rodine, ktorej ponechané je potom právo krvnej pomsty. Ostatne sú Čerkesi nie veľmi žiarliví, prirodzený to následok mravnej bezuzdnosti, ktorá na Kavkaze vôbec panuje. Viac ako jednu ženu máloktorý Čerkes má, bo mnohoženstvo vzdor izlamu neujalo sa dosiaľ u Čerkesov.

Výchova Čerkesov je triede, ku ktorej patria, primeraná. Kniežacie deti majú vlastných atalikov, t. j. vychovavateľov. Hlavné predmety pri výchove šľachtických chlapcov sú: jazda, šermovanie, strieľanie a vôbec telocvik, okrem toho i rečníctvo. Devy učia sa variť, piecť, šiť, vyšívať, tkať plátno i súkno, koše a rohožky pliesť, obuv šiť, pošvy i sedlá robiť atď. Dievčatká už v útlom veku oblekajú na holé telo úzky driečnik z pevného plátna, abo kožený opasok, ktorý jednakaždá potom mnohé roky nosí, aby tenkou ostala; teprv v ten večer po sobáši, pri zvláštnych obradoch rozpára jej ho mladoženích končiarom kyndžalu svojho. Dievčence majú práve takú slobodu ako chlapci; ba veľmi mnohé i jazdia a strieľajú a preto nie sú bojazlivé.

Hlavný pokrm Čerkesov je prosná kaša a osúchy. Chleba Čerkesi veľmi málo pečú, miesto jeho obyčajne prosná kaša zastupuje, ktorou každé mäsité jedlo obkladajú. Milý nápoj jejich je búza čili pivo z prosa abo žita, chudobnejší pijú medovec a mlieko, zámožnejší aj džanu t. j. varené víno; varené a pečené mäso jedia len pri slávnostnejších príležitostiach. K jedeniu určené hodiny nemajú; každý jie vtedy, keď hlad cíti, vôbec ale neobeduje sa; bo raňajkujú teprv asi o 11. ráno a večerajú o 5. hodine popoludní. Na ceste sú veľmi striedmi; na chudej kaši z prosnej múky s medom mnoho dní vydržia. Vidličky Čerkes nezná, iba nôž a lyžičku. Misky, taniere, pohárky atď. má Čerkes len z dreva, hlinené náradie naskrze nezná.

Periny Čerkes nebárs zná, ba i posteľ máloktorý. Chlap si prestre na zem svoju čanku, bašlík alebo burku,^[40] a vyspí sa na nej. Hlava rodiny obyčajne leží popri krbe, deti po kútoch.

Skvost zná Čerkes iba jeden a síce skvost vo zbrani. Za peknú pušku, čašeku (šabľu), kyndžal, nôž veľmi mnoho obetuje a ju potom vždy s sebou nosí. Zajatci, otroci a jich deti nesmejú zbraň nosiť. Krom toho visí na opasku každému Čerkesovi kresivo a burduk (mechúr) s dohánom. Malá fajka trčí mu poza opaskom. Boháči doma fajčia aj z kalianu (nargylla).

Hudba čerkeská záleží z husiel so troma strunami, z píšťaly a plochého bubienka. — Tanec Čerkesov ponáša sa na náš kozácky. — Majú aj národných pesníkov, ktorí vo veľkej úcte stoja; pri comuze^[41] so troma strunami ospevujú v nerymovaných piesniach národné deje a povesti.

Vôbec je Čerkes veľmi lenivý; nerád robí, — len keď musí; žena jeho ale je veľmi pracovitá. Táto s otrokami vedie celé hospodárstvo, obrába polia, ba i role kope, poneváč pluhov nemajú.

Šľachtic málokedy predá svoje dieťa; chudobný otec ale obyčajne, aby si pomohol. Po smrti otcovej má najstarší brat právo slobodné sestry popredať; manžel len nevernú manželku predať môže. Zajatca abo otroka svojho Čerkes obyčajne ožení, aby mu potom jeho deti popredať mohol.

Kupectva, krom kupčenia s otrokami, niet skoro žiadneho. Turci dovážajú Čerkesom soľ, pušný prach, náboj, zbraň a bavlnené tkanivá, odvážajúc za to zlatnícke dôrobky, med, vosk, kože, grzno, zbožie a budovné drevo. Jediné remeslo, ktoré Čerkes prevodzuje, je zlatníctvo; robia pekné gombíky, sponky, pracky, prstene, čiaše, šialky atď. a vedia cievy pušiek damaskovať. Dajedni prevodzujú aj garbiarstvo, ale veľmi neohrabane.

Lež pravda je, že veľmi mnoho statku majú, menovite koní, volov, kráv, oviec a hlavne kôz. Kone dochovávajú na slobode; také stádo koní menuje sa tabuna. Tieto kone sú skoro celkom divé, a teprv keď ich potrebovať abo predať mienia, chytajú jich dlhým provazom, ktorý sa arkan menuje. Ovocný strom tiež pilne rozploddzujú, menovite hrušky, jablone a slivky; aj vinič majú, ale len divý s veľmi drobným hroznom.

Keď Čerkes zomrie, zašijú ho pri trúchlivom speve do bielej plachty, mullah, u zámožnejších džakunet,^[42] modlí sa za dušu nebožtíka ku imanu šikhu ^[43] a priatelia odnesú umrlca na nosidlách do hrobu a prikryjú ho truhlou, ktorú kamením obmurujú; rodina ide za trúchlosprievodom, plače a bije sa v prsia. Zbrane zomrelého Čerkesa nesmie sa nikto za celý 1 rok dotknúť. Po pohrabe je veliký kar; u zámožných hneď, u chudobných až o viac dní, abo aj týždňov, aby si k hostine potrebné veci zadovážiť mohli. S karom spojené sú ku cti zomrelého voždy aj národné hry, menovite jazdenie a behanie o závod, strieľanie do cieľa, pešky i koňmo, áno i džignid, čo vlastne žrď znamená; táto hra v tom záleží, že kôň cvála a jazdec železným končiarom opatrenou žrďou trafiť musí do vytrčeného cieľu. Turci túto hru menujú džerid. Výtečníci týchto ihier, ktorí sa zvlášte vyznačili, aj všelijaké odmeny dostávajú.