ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Miško môj drahý, máme hosťov, nudím sa. Pán Dubois, muž asi 35, 36-letý, človek milý a veľmi vzdelaný má zvláštné odporúčania od našej vlády, nuž, sme s ním a jeho štúdiami veľmi zaujatí. Rozumie sa, že náš plukovník všemožne usiluje sa spríjemniť mu tunajší pobyt, a preto zábava zábavu stíha, pri čom teraz, k vôli štúdiam jeho veľmi mnoho didaktizuje sa; mňa to všetko — úprimne vyznám — nebárs zabáva, bo vôbec nie som veľkým priateľom toho starého ludendo discimus; mne milšia abo prísna práca abo samota. Ešte šťastie, že i príchodu nášho táborníka p. Malinovského v ústrety hľadíme, a tak jest predsa kus i prísnejšej práce.

Po obede každodenne prechádzame sa všetci spolu alebo zasadneme do Katerininho hájku, a pp. Čajkovský a Rauš rozprávajú pánu Dubois o našich bojoch s Čerkesami, ktorý si všetko pilne značí. Mnohé z týchto dát ani mne známe neboly. Asnáď ťa to zaujímať bude; aspoň koľko toľko teda z týchto, u nás teraz každodenných rozprávok zaznamenám.

Po rok 1555 borili sa Čerkesi — vtedy ešte kresťania — jedine s prevažnou silou Tatarov, ktorí jich zo všetkých strán otáčali; odtedy ale brániť sa museli i proti našim ruským vojom. Spomenutého roku poddali sa bešetavskí Čerkesi Ivanu Vazilieviču a prijatí boli do armády, v ktorej pochvalne vyznačili sa. Chán Šah-basGheray, ktorého mrzel novo docielený vliv Ruska na Kavkaz, sobral veľké vosko, prepadol Čerkesov, plienil jich dedinky a prinútil jich k presídleniu na brehy Kubanu a k prijatiu izlamu. Pozdejšie medzitým, po obnovení ruskej vojny proti Turkom a krymským Tatarom, pod záštitou Kalmukov, poddaných to ruského cára, navrátili sa zpät do svojej starej domoviny, do Bešetavy. Nemajúc však od kubanských Tatarov pokoja, opustili Bešetavu a zblížiac sa k rieke Tereku osadili sa na ruskom území, na pobreží Baksanu, vedení svojimi begami, vnukami Inala, bratmi Kabarto a Kajtuko, ktorí zvadiac sa pri delení územia rozdvojili a rozišli sa; starší zostal na brehoch Baksanu, mladší utiahol sa k brehom Tereku, a oba, spolu aj s najmohutnejšími ugdenami držania svojho, prehlásili sa za izlam, ačpráve väčšia časť obecného ľudu vernou ostala pravoslávnej viere otcov a mala všade nie len svojich svätenníkov, ale i vlastné chrámy. Ostatne krymskí cháni ani vzdor osvedčeniu sa čerkeských begov za izlam neprestali Čerkesov prenasledovať, aby jich sebe konečne podmanili a celkom poturčili. Ustavične jich dediny plienili, ľud v otroctvo zajímali, najkrásnejšie devy unášali, rabovali, vraždili, ba r. 1570 jich aj vo väčšej bitve porazili. Napokon, týmito neustálymi výpadmi utrápení bešetavskí Čerkesi usniesli sa na tom, že krymskému chánovi ročite 6000 otrokov a 6000 koní ako daň dávať budú, jestli tie hrozné prenasledovania prestanú. Chán Abukar pristal na to; daň každoročne bral, — no, dané slovo svoje nezadržal, bo Tatari Čerkesov plieniť neprestali. Títo — právom rozsŕdení nad vierolomstvom chána — prestali umluvenú daň platiť, načo chán, s povolením vysokej porty, r. 1705 sobral vojsko, vyše stokráťtisíc mužov, a vypravil sa do hôr bešetavských potrestať mieniac neposlušných poddaných. Čerkesi, počujúc o válečných prípravách chánových, pravda, tiež neotálali, ale chystali sa k ľútej obrane, k boju o život a smrť, vorka Mirzu si zvoliac za vodcu a pšeha. Medzitým, čo si hrstka čerkeských bojovníkov počať mohla proti toľkej presile? púšťať sa do zjavnej bitky nebolo ani radno ani možno, — museli teda na dáky podvod myslieť. Utiahli sa do hôr; Tatari, plieniac zanechané dediny, brali sa za nimi. Ponad riekou Baksanom sústrednili sa Čerkesi na jednom vysokom príkrom vrchu, a Tatari jich u podnožia vrchu zo dvoch strán otočili; z tretej strany boly neprístupné vrchy. Keď už takto ako v istej pasci boli, poslali Čerkesi dvoch vyslancov do tatarskeho tábora, o milosť prosiac a poddanskú poslušnosť a vernosť sľubujúc chánovi Abukanovi. Tento hotový bol odpustiť jim jejich doterajšiu zpurnosť, ale jedine pod tou výminkou, jestli mu za tri dni neviem už koľko tisíc chlapcov a dievčeniec v rabstvo oddajú. Čerkeskí vyslanci s radosťou pristali na túto výminku, len to si vyprosili od chána, aby jim určenú lehotu predĺžil, bo nemožno vraj sobrať v náhlosti toľko mládeže a menovite dievčeniec, z ktorých oni, vraj zo zvláštnej povďačnosti naproti chánovi, tie najkrásnejšie povyberať hodlajú. Chán, hnutý touto ochotou, povolil Čerkesom k odovzdaniu chlapcov desať, a k odovzdaniu dievčeniec dvadsať dní. A skutočne, keď desiaty deň prišiel, dorazili čerkeskí vyslanci s velikánskymi tlupami švárnych a bystrých chlapcov, ktorých Tatári s nesmiernou radosťou odberali; nato vyslanci zase odišli, svätosväte sľubujúc, že o desať dní toľko dievčat privedú. Tatari tešili sa utešenej koristi a pevne veriac teraz už v celkovité pokorenie Čerkesov, bezstarostne oddali sa v tábore žranici, korhelici a spustlému životu. Keď svitol konečne dvadsiaty deň, vybral sa sám Mirza s priateľom svojím Selimom a početným komonstvom, vedúc do táboru Abukarovho pár sto utešených devíc, medzi nimi i vlastnú mladú ženičku Zulmu, prvú krásavicu na Kavkaze, dcéru Kutuliho. V tábore hrozná radosť, všeobecný povyk nastal. Chán Abukar pristrojiť dal velikú hostinu, ktorá až do pozdnej noci trvala; avšak sotva zvečeralo sa, z vyšín hôr zaobišla tlupa Čerkesov v skvostnom hodovaní a vozpustnej korhelici pohrúžených Tatárov, druhá tlupa počala s vrchu veľké skaly váľať na tábor, tretia udrela naň z prava, štvrtá z ľava, odvedení do táboru čerkeskí chlapci osmelení príkladom Mirzovym a jeho komonstva tiež povstali, kyndžalmi ozbrojené mladuchy čerkeské zúrily ako ľúte lvice, tak že naraz v prekvapenom tábore Tatarov nastal divý zmätok, zúfalý krik, rumia, hrozné mäsiarenie. Tisíce a tisíce Tatarov zahynuly v tomto priepade, sám chán Abukar od Mirzy napadnutý, ba i poranený ledva s holým životom uvrzol, bo ztratil nie len svoj skvostný šiator a drahocennú batožinu, ale i syn i brat jeho padol v krvavom boji.

Tak sprostili sa Čerkesi tatarskej nadvlády a postaviac sa pod ruskú ochranu na novo vernosť prisahali cáru.

Ostatní horali čerkeskí alebo tí, čo na pomorí mali svoje sídloviská, o veľa menej trpeli od Tatarov; bo medzi týmito jedine na šírenie sa izlamu účinkovať mohli. Vplyv jejich ešte väčšmi upadol neskôr, keď mocou smluvy r. 1774 v Kučuk-Kanardže podpísanej, dostala sa celá Kabarda pod berlu ruskú a r. 1784 okrem Kubana ešte aj Krym. Turkom, ktorí nárokovali si nadvládu nad Natukadžmi a Šapsugmi, neostalo nič iné ako Sundžuk-Kala a Anapa. V tomto poslednom meste avšak sústrednilo sa veškeré kupectvo s Kavkazom, tak že tunajšie trhy, hlavne pre početne sem dovážané, do carihradských háremov určené čerkeské krásavice, veľkého chýru požívaly, a okrem toho bola Anapa stálym hniezdom všetkých protiruských pletích a úkladov. Preto Rusi všetko vynaložili na dostatie Anapy, ktorú i skutočne dvarazy, a síce r. 1791 a 1807 víťazne dobyli a obsadili. R. 1812 ale dostala sa Anapa, za táborníctva Kucukovho, zase do rúk Turkov, ktorí tou cestou izlam na Kavkaze nie len veľmi rozšírili, ale aj skutočne upevnili a Natukadžov, Šapsugov a Abadzekov celkovite k sebe privábili. Nadtáborník južnej Rusi, vojvoda Richelieu vyhútal a r. 1813 cáru Alexandru predložil nový plán k podmaneniu Kavkazu a síce prostriedkom civilizácie, priemyslu a kupectva. Hlavná úloha v tomto úkole sverená bola Genuánčanovi Scassimu, ktorý medzitým viac na svoj osobný zisk nežli na civilizáciu Čerkesov hľadel. Prvé obchodné spojenia staly sa vo Pšade s kniežaťom Natakudžov, Mehmetom Jendar-Oglum, jehožto utešenú dcéru pojal si Scassiho dobrodej (patrón), táborník Buchholz za ženu. Pod záštitou Mechmeta založené boly dva kupecké sklady, jeden vo Pšade, druhý tuná v Gelenčíku, a malá flotila záležajúca z 15 lodí podriadená bola rozkazom Scassiho; v nesmierne útratných skladoch ale ako komisári úradovali Nemec Tauch a Grék Mudrov — teda samí cudzinci. A to je bieda moderných vlád, ktorá nazmar privádza snahy mocnárov, to je tá kliatba jich, že radšej veria a viacej sveria cudzincom, nežli svojim; títo, možno, že sú duchovne snáď obmedzenejší, ale sú aspoň verní, kdežto jich tamtí pravidelne len oklamú. Tak to robil i Genuánčan Scassi; vládu ten pokus stál nesmierné summy, ktoré on všetky so svojimi pomocníky pohltil; z plánu civilizovania Čerkesov koristil poklady pre seba a ku skutočnému prevedeniu toho plánu ani krížom slamy nepreložil, až keď napokon náš slavný Menščikov odhalil ohyzdné klamstvá jeho. Roku 1829 totižto dal sa Menščikov do obliehania Anapy, a Scassi bol proti tomu, bo že vraj tým rozsrdia sa Čerkesi proti Rusku a tým zmarené bude doterajšie dielo civilizácie. Menščikov ale dokázal Scassimu, že civilizácia medzi nimi ani za mak nepokročila, ba že vzdor prísahou potvrdenému sľubu, ktorý cáru učinili, 5000 čerkeských vojínov nachodí sa v službe tureckej. Neskôr zase 3000 Čerkesov vpadlo do ruského územia a plienilo radom najpeknejšie dediny; náš táborník dal sa jich naskutku prenasledovať, porazil jich, a keď utekali, v Kubane utopilo sa z nich 1700 mužov. Scassi namáhal sa, aby náš táborník za to pred súd postavený bol; avšak Menščikov veľmi ostre vystúpil proti nemu, tak že i pohnatie jeho pred súd priviedol. Ničmenej napokon Scassi milosť dostal. A poneváč Čerkesi, mohútnym vlivom tureckým, voždy divejšími a nebezpečnejšími súsedmi stávali sa Rusku, časté výpady na ľudnaté dediny naše robili, plienili, nevinných občanov jímali, vraždili a rabovali, umienila si vláda naša podmanenie jich nie viac dielami mieru, ale mečom previesť, čo sa jej už i zčiastky podarilo, bo už Drinopolská smluva od 2. sept. 1829 poistila Rusku práva suverenity nad Čerkesy od Anapy až po tvrdz Sv. Nikolaja. Celkovité podmanenie Kavkazu iste ešte mnoho času i obetí požadovať bude, avšak, že podarí sa nám, to i sami Čerkesi už veria, ačpráve sú pevne odhodlaní brániť neodvislosť svoju až do poslednej krúpaje krvi, bo teraz už jedine v nej vidia možnosť, keď aj nie poistenia, aspoň predĺženia na aký taký čas svojho milého dedičného zaneprázdnenia; lúpeže a plenu. Ostatne poznamenať ešte musím, že takzvaných Čerkesov vlastne už ani takmer niet; tí zčiastky vyhynuli v dlhých krvavých bojoch, zčiastky stopili sa s inými plemenami. Terajší úhlavní nepriatelia naši na Kavkaze menujú sa Abasi a na severe aj Adighe, kmen to plemenu Šuhanétov a Ossétov krvou i rečou príbuzní, od nehož sa aj tureckí Arnauti a Albanci odvodzujú. Adighe vraj pochodí od ade — neskôr a ghe — prišlý, bo vraj títo skutočne neskôr prišli na Kavkaz. Meno Šuhanétov (horniakov) ale pochodí od šuha vysoký, bo medzi vysokými horami bývajú, a meno Ossétov od osse sňah, bo vrchy jich krajiny sú večným sňahom pokryté. Plemeno Adighe rozdelené je na tri kmeny: Šapsugov, Abeseghov, Ubuchov. Prvé dva kmeny záležia z 8 rodov, malý kmen Ubuchov len z jednoho rodu. Každý rod (tlako) podelený je zase na rodiny (tlakocyk), a tieto zas na dvory (juneh). Sto dvorov činí jeden okres (juneh-is), ktorý starešíni (thamata) riadia a spravujú. V jednom dvore býva asi 15 — 20 osôb, v jednom okrese teda asi 2000 osôb. Kmen Šapsugov má 276 okresov, kmen Abesegov 203 a kmen Ubuchov 46 okresov. — Ale dosť už na dnes. O pár dní ti zase písať budem, ak ma dač zvláštneho nezájde. — — S Bohom.