ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ešte som ti prvé dva listy neodoslal, už tretí píšem. No, aspoň — keď raz všetky moje listy do Sebastopolu dorazia, — budeš mať čo čítať.

Pevne verím, že ma aj ty dlhším listom obraduješ.

Nového ti vlastne nemám čo písať; píšem teraz viac pre vlastnú zábavu nežli z potreby sdeľovania ti dákych zaujímavých zpráv. Bo čo by človek z Gelenčíku aj zaujímavého písať mohol? Čo nás tu zaujíma, to vás tam nudí; čo pre nás novina, to pre vás tam už starožitnosť.

Ty medzitým, viem, že listy moje neposudzuješ z tohto stanoviska; čítajúc ich, nedychtíš za novinami, lež iba za tou jedinou zprávou, čo a jako žije tvoj vzdialený priateľ v cudzine. No, a to už len vyčítaš z listov mojich, tuším viac denníku nežli priateľským dopisom podobných.

Preto, hľa, vidíš, Miško môj drahý, keď mám kus času, sadám k stolíku a dobrou vôľou pokračujem v listoch mojich, bo som presvedčený, že akokoľvek nudné, tebe predsa vítané budú.

Švárnu Kyčinu som už celkom zabudol. Nediv sa tomu. Predpoludním som vždy tak zaujatý povinnosťami služby, že mi na také pletky ani len pomyslieť nemožno. Už by mi, tuším, ani na myseľ nebola prišla, keby sa mi po dve noci nebolo snívalo o nej.

Prvú noc, po opísanom ti dobrodružstve, zdalo sa mi, že na purpurovom kresle vidím sedieť skvostne oblečenú krásavicu, a čím viac som sa jej prizeral, tým väčšmi zdaly sa mi ťahy tvári jej podobať ťahom prostej Kyčiny. Z iskrenného pohľadu jej čierneho oka presvedčil som sa, že to skutočne ona. U nôh jej kľačali traja mladí čerkeskí ugdenovia,^[17] ona ale prez hlavy jejich milostným okom hľadela na mňa. Práve riecť chcela čosi, keď môj Ďuro vkročil do chyže a zobudil ma, že vraj vozy naše idú do jednej blízkej doliny pre seno; mám ich vraj ta s dvadsať chlapmi sprevádzať. Prepadené seno! Taký som bol zvedavý na zakončenie môjho ozajst poetického sna, a taká veľká próza života — seno pre kone a kravy — potrhala mi ho.

Tamtej noci zase snívalo sa mi, že som Kyčinu celkom zbľadlú, tiško spiacu videl v bájočnej jaskyni, s rozmarínovým vencom na hlave. Sňahobielym rúchom pohrával si vetrík, údy jej boly ako zmeravené. Skaly podivnej jaskyne boly zčernalé, a voda, hrmotne rútacia sa so skaly do hlbiny, bola jasným purpurom zbarvená. Naraz čujem hrmot, akoby z dela strelil, jedna skala vyrúti sa z boku hrúznej jaskyne, a z diery, poza vyrútenou skalou zívajúcej, vystrčí ohromné hadisko divo syčiaci pysk svoj. Chcel som na pomoc, na ratu volať; nemohol som. Zem strasie sa, hrmí, blýska sa, hadisko vyrúti sa z diery a hrnie sa zrovna na spiacu devicu. Po veľkej námahe vyvinul sa mi z pŕs úzkostlivý výkrik ľaku, a vtom zobudil som sa, prenesmierne uradovaný, že to bol len puhý sen.

Účinok sna tohoto medzitým predsa nevystal; nie že by ma švárna Čerkeska dáko nadmier zaujímala, alebo že bych práve do nej zaľúbený bol, — to myslím, ani ty predpokladať nebudeš o mne; bolo by to predsa divné, keby sa vzdelaný ruský dôstojník do prostoduchého čerkeského dievčatka zaľúbil; — ale akúsi spoluútrpnosť cítil som naproti nej, toho súc presvedčenia, že jej — zo sna môjho zavierajúc — dáke mimoriadné nebezpečenstvo hroziť musí. Bo vedieť musíš, že ľudia na Kavkaze nesmierne mnoho dajú na sny, a touto, hľa, poverou som už i ja tu napáchol. Čerkesi čili vlastne Adighovia, keď sídu sa vraj do rady, najsamprv každý z nich svoje sny porozpráva, a veštci jich vykladajú, a až po výklade snov radiť sa počnú o obecných záležitostiach, na ktoré porady vraj potom už počutý výklad snov nemalý vliv máva.

Aj ja som dlho sám so sebou nebol na čistom, čo tu urobiť? či si celkovite vyraziť z mysli nedávné dobrodružstvo svoje, a či vybrať sa ešte raz na púť do údolia Zemesy a povedať Kyčine, aký hrozný sen som mal o nej. Možné asnáď, že by jej moja výstraha prospela dačo. Možné, že aj nie. Kto to vie? kto to uhádne? - A potom — pomyslel som si zas — veď som nie divý Abasa; a či vzdelaný človek má dať voľačo na sny? Bola by to hrozná obmedzenosť ducha. Vo spánku má obrazotvornosť duše neviazané krýdla, nasledovne lieta, kade jej napadne, bez riadu a skladu. Ja vôbec na sny nič nedržím; len pôverčiví abo sprostí ľudia vídavajú v snoch zvláštné zjavenia prozreteľnosti. Moja nebohá mati, to je pravda, tá zo svojich snov budúcnosť celého sveta vyveštiť znala. Velmi dobre to pamätám, pred dvanásti roky mi raz ráno, pri čaji, hovorí: „Fedorko môj! tej noci som podivný sen mala.“

„Už zas!“ vzdychol som si, neveľmi rád počúvajúc nudné líčenia snových výjavov.

„Veru zas — riekla mati. — Videla som krvou národov skropený trôn, nad ktorým čierny orol mohutné krýdla rozpínal. Prišli ľudia s čiernym súknom, smútiac zakrývali ním purpur trônu, a orlovi perlily sa slzy v očiach. Vonku radostný hluk, hudba —“

„Pletky“ pretrhol som matku moju, nechtiac ďalej počúvať malebné jej opisy.

„Kto vie?“ poznamenala ona, a skutočne neboly to pletky, bo o nemnoho týždňov nato doletel chýr, že mohutný väzeň Evropy na Sv. Elene práve v tú noc zomrel, keď moja mať ten podivný sen mala.

Ba pamätám, že som kdesi čítal, že človek vo spánku, ale jedine keď ho sny magnetické obkľúčia, skutočne nazrieť môže poza odhalenú oponu budúcnosti. Kto vie či môj sen nebol tiež takýto sen magnetický? — Akokoľvek je, napokon predsa odhodlal som sa ešte raz navštíviť utešenú kotlinu, ešte raz urobiť výlet k čarovnej jaskyni.

Včera podvečer som sa ta vybral. Nebaviac sa nikde, asi po jednohodinovej namáhavej púti dorazil som do jaskyne. Vodopád monotónne šumel, jaskyňa rozdžavenou tlamou zívala, — ticho, pusto všade. Kyčiny tu nebolo.

Vnišiel som do jaskyne; príjemný chládok ovanul ma v nej, ale nikde ani najmenšieho znáčku po Kyčine.

Sadol som na skalu, na ktorej nedávno ona sedela, a nepokojná duša moja tanula mi v sladkoboľných rozpomienkach. —

Veľmi divne mi bolo.

Tak únavnú cestu darmo konať!

Mrzelo a bolelo ma to, že som sa darmo ustával; nevýslovná túha vlnila sa mi nepokojnou mysľou, a oko moje často túžebne pozeralo na vršok, za ktorým Aderba leží.

Dlho, dlho som tu zadumený sedel, hľadiac do skalnatej kotliny, v ktorej ihravo naháňaly sa bubliny vĺn bystrého potoka.

Naraz vzchopil som sa. Nasbieral som divých kvetov po úbočinách, sviazal ich v kytku a položil na skalu, na ktorej Kyčina sedela. Stopku voňačky ale priložil som kameňom, aby ju vietor do vody nesmietol. Myslel som si, že ak ešte raz sem prídem, aspoň uvidím, či tu bol od tedy dakto.

Nato vrátil som sa nazpät, úprimne ti vyznám s citami bolestnými. Nie snáď výlučne len preto, že sklamal som sa v očakávaní svojom, že Kyčinu uvidím, ale hlavne preto, že som jej sdeliť nemohol svoj hrozný sen, ktorý ma ustavične znepokojoval.

Vracajúc sa domov som voľky nevoľky botanizovať musel, abych preukázať sa mohol doma akým takým výsledkom tohoto druhého výletu môjho. Keď som do Gelenčíku dorazil, ešte som dôstojníctvo v Katereninom hájku shromaždené našiel. Otázkam — pravda — konca kraja nebolo; no, keď videli rozličné byliny, ktoré som doniesol, prestali ďalej dotušovať na mňa.

Zajtra je nedeľa a sviatok Turíc. Jestli podarí sa mi vykrútiť sa dáko zo spoločnosti, vybehnem zas ta von. Jedine preto, abych zvedel, či Kyčina našla moju kytku.

Prosím ťa, Miško, nevysmievaj ma, že ti o tomto svojom dobrodružstve toľko píšem. Ver mi, nie som zaľúbený, ale zaujíma ma to dievča. Je to romantická známosť a v tejto púšti tu ozajst príjemné vyrazenie mysli. Aspoň má duša moja aké také zaneprázdnenie; mám na čo myslieť, o čom dumať. S Bohom.