ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Môj posledný lístoček vám písaný zasa neodznel naprázdno, lebo mimo vás čítali ho i Slováci — nefelibri, zgrupovaní okolo Robotníckych novín tam u vás a okolo slovenskej prílohy Národného osvobozenia v Prahe. „Heureka!“ — mohol by som tiež radostne zvolať s filozofom Schoppenhauerom: „legor — čítajú ma!“ Ale keď som sa už raz priznal, že na poli spisby som len ochotníkom, neprichodí mi viacej paralely ťahať medzi tým, čo ja píšem a medzi slovami takého výtečníka; obrátim vec radšej hneď v smere redaktora Smreka, ktorý sa vyzná v krimenoch, pre ktoré horlivý patriot Havlíček mával toľko práce s políciou a prečo musel napokon sedieť v kufšteinskom chládku. Preto dobrovoľne dávam svoje koncepty najprv jemu k dispozícii, aby chybné „ypsilony“ náležite precúdil a ponaprával, hoci sa tým, pravda, vystavujem nebezpečenstvu, že on všetku feliberskú smotánku obyčajne z toho pozberá, z čoho nasleduje, že pôvodná vehemencia mojej nevôle len tak „slušne“ kde-tu presvitá medzi riadkami.

Ale tí slovenskí felibri od spomenutých novín dobre tušia tie povynechávané „ypsilony“, a keď vidia, že do práva materinskej reči „nelze“ viacej búchať, slepo sa vrhli na moje maskované hlupáctvo.

Nuž a]e i tak márna vaša sláva. V našom nebulantskom cítení je miazga — vy však nemáte už veľa čo povedať. Môžete vy, z pokolenia Kondelíka a Vejvaru, čo ako dobre rozumieť ortografii, jotám a ypsilonom, z vašich riadkov redne či pravda, či krása navidomoči…

A potom, načo toľko kriku? Žijeme predsa v časoch, ktoré sú všeobecne ovládané diletantstvom: kelneri pískajú pesničku, podľa ktorej celý svet teraz drobčí; každý robí niečo, len nie to, k čomu bol pôvodne určený, každý sa pachtí a simuluje práce — práve tak, ako ten s plotovým kolom zápoliaci hasič.

Hasičské príbehy sú veľmi zábavné, a tento, ktorý vám tu rozpoviem, práve sa sem dobre hodí.

Raz u nás — je tomu už dávnejšie — horelo. Humience za jednou záhradou sa chytilo, nebolo ešte tak neskoro večer, a my — vtedy zlatá mládež — na poplach a trúbenie schytili sme sa všetci v tú stranu, kde horelo. Všetko bolo zlovestne osvetlené, a predrali sme sa do patričnej záhrady práve vtedy, keď už statní hasiči podľa pravidiel svojho umenia s horiacim objektom susediace ploty stŕhali. Na mieste, kam sme sa my dostali, bol už plot zváľaný, len jeden kôl, starý dubový „šveler“ ostal pevne trčať, ale ináč bol v slušnej dištancii od ohňa a nemohol byť viacej nebezpečný. No, že ostal stáť a nepadol s ostatným drievím, to veľmi mýlilo jedného horlivca-hasiča, a ako sa tam pred nami kamasuje, tak sa kamasuje s ním, naša prítomnosť jeho horlivosť len stupňuje. Kľaje a umára sa s milým „švelerom“, až mu znoj cícerkom tečie spod hasičskej prilbice, no kôl sa drží, nepopúšťa a my trnieme, že toto siláctvo čochvíľa urobí bankrot. Až keď smie človiečka počali chlácholiť, že však vidí, že sa oheň už nešíri a ten kôl, že vlastne nezavadzia už nikomu, až vtedy prestal a ustúpil, aby sa poutieral a poponáhľal k Brtáňovi, kde čaká potom na náruživého hasiča to najhlavnejšie! Tu sa len potom celá udalosť s najväčšou vervou prediškuruje a vo fantázii znovu prežíva, a famózny veliteľ — Jožko báči — dá po toľkej práci na účet pohorelca čapovať grátis pivo…

Nuž hľa, páni od „R. N.“ a „N. O.“, vy ste tiež takí hasiči. Vidíme dobre, čo robíte, ale prestaňte — prosím vás — a neunúvajte sa ďalej s tou slovenskou dubinou. Len posporte radšej čím skorej ta hore, pokým sa tam ešte čapuje — my si za ten čas naše ploty znovu opravíme a záhradka naša bude zasa prekvitať…

Deň feliberskej manifestácie sa blíži, nože sa — chlapci — ukážte po tej krajšej vašej stránke a pekne sa uvítajte s tak vzácnym hosťom naším.

A pod viechou potom len veselo, neťahajte smutné nôty, bo malý Mistral je synom juhu, a našim smútkom ťažko bude rozumieť.

Vyberajte samé rezké,… „valaška pri boce“ a na koniec túto:

Srdečne vás pozdravuje váš

M. Th. M.