ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ajhľa, časy letia, a nebolo by dobre, keby som sa vám — šarvanci vyberaní — aspoň ku koncu roka ešte raz neohlásil.

Ale sám pán boh vie, čo je to: tratím akosi všetok kontakt s vami…, a potom bratislavský novinkový rozhlas v posledné časy neprináša nič takého, čo by sa mojej mysle výnimočne dotklo, o srdci ani nehovoriac… Iba ak tie hromadné promócie na Univerzite Komenského, a potom tá cesta nášho komeniológa za hranice je niečo, čo by ešte stálo za pripomenutie.

Ba veru, ak každý ten nový slovenský doktor ukáže sa tak ako v školskej lavici i v živote chlapom na mieste, môžeme veru len zaplesať: toľká armáda mladých inteligentov nedá nám a našim zahynúť! Že však dáždnik nášho feliberského nestora, aby si ho svet zase trochu pripamätoval, musel až hen do Varšavy na špacír, to potvrdzuje len starú pravdu: „Nie je prorok vzácnym vo vlasti svojej.“

Ďalej veľké plus — ako referoval pán poslanec Sivák v novinách — bol vraj „morálny úspech“ Spolku slovenských umelcov v Poľskej; za to zlapanie Michalkovo a novinová hádka Tidova je to najtrápnejšie, čo nás felibrov stretnúť mohlo.

Poliaci sú národ dvorný, „gentile“ alebo „cortese“, ako by Talian povedal, teda slovenskí umelci na tejto vychádzke obísť zle nemohli. Ale Michalkovo nešťastie a Tidov spor — ký čert nám to spískal, takúto mrcha hostinu?

Vražda? Dobre, tank spravodlivosti nemilosrdne prejde cez nášho Važťana a rozmiliaždi ho na pagáč. Lenže v románe Dostojevského takáto vec sa celkom ináč číta, a Ježiš do púšti tohto žitia volá: „Čo je z toho, žes’ život ušetril, keď si dušu zahubil?“ Sto ráz ohavnejší vred na tele Kainových potomkov je vražda morálna! Toto je to opravdivé zlo, ktoré človek na človeku neprestajne páše, no na takéto mordy nie je zostavený ešte nijaký trestný zákonník!

„Zastrelil som holubienku…“ spieva prostonárodná pieseň, Fedor Michajlovič riekne doprosta: „Zabil nikomu nepotrebnú voš,“ my sa ale pýtame: „áno, zabil jednu,“ kto vystopuje však tú ,druhú‘, ktorá mu dávno predtým vysala „krv zo srdca a dušu jeho zabila??“

A Tido? Tento šľachtic, ktorý má po prastarom otcovi zlatú podkovu v erbe, ako sa mohol tak ďaleko pustiť na zvlačiach ľudáctva? Hrivna umelcova je fundus prevýbornej akosti, ani hrdza, ani mole ho nežerú; ale pán Polyák má zasa plný košiar dlhorúnnych baranov a sýpku plnú zlatého zbožia. Takýto heterogénni posesori nemali by sa nikdy rozvadiť, skôr s vľúdnosťou mali by hľadieť svoje imanie vzájomne si zameniť. Tak Tidovi by neškodilo niečo „tučnejšieho“ zo stajní pána Polyáka, ako pánu Polyákovi by rozhodne nepadol zle čo aký malý drobček z nehynúcej hrivny umelcovej… A potom naša mladá vlasť — ráčte dobre rozumieť — je tak koncipovaná, že v nej hocikto môže byť i Židom, i Maďarom, i poslancom najslovenskejšej strany odrazu. Z nás nebol nik pri tom, keď sa nám táto sloboda rodila, a tak neostáva nám nič inšie, ako k zlému žartu robiť peknú tvár a mlčať.

Feliber Roy vydal dva pekné zväzky básní, a v náhodilej zmierlivej nálade skoro každú pesničku venoval niektorému výtečníkovi z tých najrozličnejších táborov strán a vrstiev „národa československého“. Talent, ktorý sa v básniach silno prejavuje, imponuje každému, ale myslím, že by tieto dedikácie uspokojili vkus lepšieho čitateľa. Nezabúdajme: ku každému umeleckého činu potrebná je tá najväčšia dóza lásky a ešte väčšmi Čimborasso nenávisti… Žiť i mrieť dá sa len za jednu ideu, a chcieť každému zahrať tú jeho najmilšiu, je indiferentizmus, ktorý pravého felibra krášliť nikdy nebude.

Kultúrne rubriky novín hlásia, že pán filozof Rapant napísal tlstú knihu „o maďarizácii“. Dajte pozor, chlapci, ak by sa on teraz chcel hlásiť medzi felibrov, neškodilo by mu naštrknúť, že náhle to dopíše, aby sa hneď chytil do témy číslo 2. Musí totižto napísať presné dejiny vzniku a zániku čechoslovakizmu, bude to téma veľkolepá, a ako vis a vis k cisárovi Jozefovi II-mu nech postaví nášho prvého komisára Tondu Štefánka.

Ináč na poli literárnom najväčšiu senzáciu budí teraz vraj Moskovičova „Židovská otázka“ a Šrobárov „Hlas redivivus“. Tiež jeden vtipkár mal sa vysloviť, že jemu je nomen omen a že naša literatúra má mnoho meštiackeho, urbánneho na sebe: Hurban, Urbánek, Urbanovič, najnovšie Urban, sú mená vraj našich najväčších prozaikov.

Naivka slečna Petzová z Národného divadla, že sa vydáva, a mladá tragédka Meličková má vraj tiež podobný úmysel, stroja sa teda obidve zahrať skutočnú komédiu manželstva. Boh by dal, aby im neprišlo nič strindbergovského do toho, to by sa im potom ťažšie hralo ako na doskách. A propos, ktorý z vás budete pozvaní za družbov?

Tu u nás všetko je po starom, len redaktor Smrek zadovážil si do martinského blata krásneho lesku galoše, čo má toľko znamenať, že sa u nás už úplne udomácnil a že s návratom Larixa Bratislava nemôže viacej počítať.

Veselé sviatky a šťastný Nový rok vám praje váš

M. Th. M.