ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Z domu

Týmto srdečne ďakujem vám všetkým za príjemné vyrazenie, ktoré ste mi v Bratislave vo vašej milej spoločnosti poskytli. Nuž, chlapci, či ste to Ivanovo šampanské už vypili? Ja som buteľku, ktorú mi z tej sviatočnej batérie oferoval na cestu, ešte neotvoril a — amen, moja Ľubica, ako som ten nezvyčajný podarúnok z cestovnej kapsy vytiahol, ozaj si myslí, že to muselo byť, za tie tri dni, čo som bol medzi vami, nejako nešeredne veselo…

Ja vám už len to okolie povyše hradu, okolo vodárne, nemôžem nijako zabudnúť! Samé nové domce, každé hniezdočko pekne v malej záhradke so slobodným výhľadom — a Tidov baráčik hore na samom hrebeni sedla! Znova to vravím, že mu ho nepokryte závidím! Ale vari ani neškúlim tak na Tidovu vilu, skorej závidím mladému básnikovi manzardku, ktorú si on najal u priateľa a býva v nej. Ten grandiózny výhľad na slávnostne valiaci sa Dunaj a na nekonečne šíry kraj za ním, to vlastne závidím Čietkovi, a prisahám, keby som mohol byť v tejto izbe s ním, vedel by som tiež meditovať a sniť, lebo pri takomto krásnom výhľade ľahko je byť veľkým básnikom.

Keby som nebol býval sám na tom ruskom večierku a nebol osobne počul politický referát pána Kramářa, bol by som článok o ňom v Slovákovi zasa len prehliadol. Darmo, dať sa musí, že sa pán redaktor K. M. vyvinul v talent ostrého dôvtipu a hoci sa za lanskej uhorkovej sezóny so svojím pokusom umeleckej kritiky disfamoval, dnes vzrástol v mojich očiach, lebo vystihol podobizňu tohto politika verne a charakterizoval ho brilantne.

Inak doma našiel som všetko pri starom pokoji a poriadku. Polia sú ešte len napolo posiate, v záhradách sa robí, Maticu stavajú a vo veľkonočný pondelok Slovenský spevokol zahral Pre šťastie od Przybyszewského. Najlepšie by bolo nechváliť sa s tými, lebo je to, ako sa v umeleckom žargóne hovorí, jeden z jeho starých hriechov, tak sa písalo pred dvadsiatimi rokmi a dnes je tento literárny smer, chvalabohu, prekonaný — ak len nenájde v ňom záľubu niektorý z našich najmladších, ale nemyslím. Veď už i náš modranský Kvetoslav nahliada, že takéto rašple na úbohé nervy publika ako i hercov sú dnes už nemožné. Ja vôbec nechápem, že sa v takýchto hrách ustavične všetko okolo lásky točí!

Či tento život ľudský nemá inej tragiky, len vždy to, že „ja nemôžem bez nej žiť“, a „ona iného ľúbi“. Voľakedy aspoň romantika dominovala v týchto látkach. Bol pri tom mesiačik i mandolína, dnes secírujú svoje srdcové aféry, rozberajú a pohltia srdce a pášu na ňom vivisekciu, no problém nevedia riešiť ani krvavou pinzetou a zabŕdnu napokon do sexu. Celá sláva vášho pokroku, milí modernisti, väzí jedine v tom, a skoro sa môže povedať, že čím viacej mizne a upadáva láska medzi človečenstvom, tým viacej píšu o nej — ad absurdum.

V hlavnej úlohe mali smie príležitosť vidieť slečnu Haničku Meličkovú na javisku prvý raz a myslíme, že spomedzi žiačok pražského konzervatória, resp. spomedzi štipendistiek Družstva národného divadla ona sľubuje najviacej.

Slovenský Hatvany

Stále ma ešte zamestnáva novinka, o ktorej ste mi v Bratislave hneď za čerstva rozprávali. Zvláštne, v celom období tohto nášho politického čachrovania toto je prvý moment, v ktorom človek údivom zanemie. Ale aby každý vedel, o čo ide, reprodukujem vašu zvesť doslovne: Ministerstvo pre správu Slovenska dostalo nedávno šek na osemdesiattisíc korún s nasledujúcim prípisom:

„Som síce Žid, ale tu na Slovensku som sa narodil a v tejto zemi nadobudol som svoj majetok. Z vďačnosti k tejto mojej vlasti darúvam týmto 80 tisíc korún slovenskému národu s tou žiadosťou, aby z úrokov týchto peňazí odmenená bola každoročne najlepšia kniha z krásnej literatúry.

W. Reich, Trnava.“

Krátko, ale jadrne vyslovené, a ja to registrujem ako prvý gavaliersky čin u nás od prevratu, prvé opravdové gesto grandseigneura v našej societe! Famóznosť prípadu spočíva však predovšetkým v tom, že vtedy, keď nás tí naši vlastní zaznávajú, nechápu a nehľadia mať porozumenie pre naše tvorenie, vtedy sa zjaví štedrý darca a mecén skoro anonymný, a to z takej strany, z ktorej naša zo všetkých strán tiesnená družina nikdy by nebola pomoc očakávala. Hja, to je zasa len kult, potomok starej rasy má lepší inštinkt, než akokoľvek kultúrny novopán, on vie narábať s grošom, ale vie i počítať s vyššími kombináciami, lebo cíti, že umenie je faktorom, ktorý kráča vždy na čele každého hnutia. Vie, že prv, než sa v politike niečo vyvarí a kanónmi dotvrdí, v umení bolo to už dávno na programe, že to bolo žiadané, predpovedané, realizované. Umenie je prvá inštancia pre tých, ktorí nehlivejú a snažia sa vpred, a pán Reich ráta dobre — sláva slovenskému barónovi Hatvanymu.

Konstvá

Hovorí sa, že podivní Japonci potrebovali tridsať rokov, aby boli „parat“ a aby nabili báťušku cára, ich mocného suseda a dŕžavca veľkej pravoslávnej Rossije. My na našu samosprávu dali sme si termín desiatich rokov a za tento čas máme sa presvedčiť, či sme súci pre samosprávu, a či sme babráci…

Prichádza mi na um, len tak nevdojak, že v našom hazardovaní akoby kôň hral zavše veľkú úlohu, a to nie po dobrom. Raz to bolo, dávno tomu, keď Svätopluk prepustil Maďarom za bieleho tátoša krajinu, a tak vlastne kôň bol príčinou našej tisícročnej poroby! A tu ti, bože, nedávno po prevrate, keď nám sloboda tak nečakane pricválala, vo všeobecnom jasote zabudli sme sa — beda — tej mršinke lepšie prizrieť, držiac sa vari príslovia, že „darovanému koňovi nepozeraj na zuby“. Pekne rúče dali sme sa z Tatra-banky poslať domov, najsúcejší do sedla Slováci s. s. Vavrinec a Antonín vysadli a hajrá — do Žiliny. A len kedy-niekedy, keď už bolo neskoro, začal svet bedákať, že však je to zasa len ten kachovitý šimeľ a že zasa len nebude poľahoby a pokoja nijakého, kým vonkoncom nepríde táto mršina na mäso…

A teraz vravím, uvidíte, jednako len bude ku koncu po mojom. Mne je rozprávka o Popolvárovi tou najkrajšou slovenskou povesťou, lebo vidím v nej verný obraz nášho zaznávaného slovenského národa. Koľko ráz som vás už upozorňoval a vám pripomínal, že by táto rozprávka bola veľkolepým sujetom pre umelecké spracovanie: Popolvár, najmladší princ, to je Slovák sám. — Prašivý koník, to jeho tvorivosť, koreniaca v solídnej tradícii. Zahrdzavený paloš je jeho nedotknutá ešte, nevyčerpateľná elementárna sila. Hej, chlapci, či by to boli za obrazy! A čas už, ten desiaty rok, čochvíľa príde, keď sa otec pán kráľ spytuje toho najmladšieho:

„Nuž a ty, či by si ty nemal vólu cestovat a oslávit se?“

„Prečo že by nemal?“

A tu všetci jeho bratia dali sa do smiechu a začali ho vysmievať, že čo by taký popelvár vyviedol, že keď oni nič nevyviedli, že on dozajista ani telo.

V tom víjde ten popelvár a nevdojak prišól k hnoju, kde se jedon prašivý kvóň válel. A ten kvóň ho oslovil: „Vidíš, ty si tak opovržený (Slovák bastard — pozn. pisateľa), jako som já, ale se za to nermúc. Já viem, Otec sa ty spítá, čo by si žiadal na cestu. A ty povec, že by ty len mne dal a ten paloš zordzavený s pojdu. Neboj se, šak ty my na ceste na dobré pomoci budeme.^[1]

Popelvár koníčka poslúchne a v ďalšom pomocou jeho dobrej rady kopu hrdinských činov napáše, však čítajte: bájka až po vyslobodenie troch sestár je brilantná (to ostatné je už balast a môže odpadnúť).

Nuž, hľa, tu vidíte, drahí bratia, že do tretice všetko dobré, a že táto naša prašivinka, tento koník z našej prostonárodnej povesti bude ten, ktorý nám to opravdové, nefalšované šťastie prinesie!

Pamätajte! Váš

M. Th. M.

P. S. — O zahrdzavenom paloši, kedy ho vytasíme a v ktorú stranu rozkážeme mu rúbať, o tom napíšem vám nabudúce.