ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pán redaktor Smrek teraz častejšie kukne do mojej búdy, dozvedá sa, či by som takto nemal napísaný zasa nejaký ten feliberský lístoček, a hovorieva: „Treba písať, zamĺknete, zabudne i svet na vás, a to chytrejšie, ako by ste sa nazdali.“

Nedávno tiež tak, ale nie akoby len okolo idúc prišiel ma opáčiť, lež práve vrazil ku mne, s holou hlavou a časne zrána: „Musíte — volá už zo dverí — niečo tým felibrom napísať, ale ataman stal sa nám neverným!“

„Čo, — hovorím, — ataman? Lajo Černo? Ale ako? Veď pri všetkom jeho argalášskom hrmotení je on feliber veľkého štýlu, chlapík! Akože sa nám mohol stať neverným?“

„Žení sa!“

„Ach taák? Žení sa. To je galiba pre nás. Takýmto činom tratíme v ňom nášho slávneho atamana, táto hodnosť so ženbou sa neznesie! Budeme sa musieť zísť a vyvoliť niekoho iného, len koho? Tak grandiózne nepercipoval a nereprezentoval našu ideu nikto z nás, a ja sa obávam a hovorím vám to už vopred, že niet už podobného chlapíka medzi nami, že naše konkláve bude tuhou prácou, a neviem, či sa vôbec nad našimi hlavami zadymí a či budú chlapci ešte volať: habemus papam!“

„Ale pardón, pán redaktor! Nemyslite, že ma ženbou atamana z mojej nirvány vylákate. Že mám závažnú príčinu k mlčaniu, to vy viete veľmi dobre, a ja som sa s tým už i felibrovi Tidovi zveril, ktorý je teraz tu v Martine medzi nami a ktorý chápe moju nevôľu pre ten ateliér a dáva mi úplne za pravdu.“

„Majstre,“ padá mi do reči redaktor Smrek, „ja som síce len parobček oproti vám, ale niečo sa mi nepáči pri vás, a teraz vám to i poviem: akonáhle vás v živote niečo absurdné stretne, hneď skvacnete a sa schováte! Netreba sa dať, a keď vás kto bantuje, treba naspäť udrieť.“

„Myslíte?“

„Pravdaže! Keby som sa napríklad ja bol vtedy poddal, boli by ma páni z Ružovej doliny celkom utĺkli; a hľa, vidíte, nezľakol som sa a som tu, nepriatelia chvost stiahli.“

„Teda tak a la Cválajúce dni, to myslíte? Dobre, pravdu máte, nedáme sa! Vysadnem i ja na jedného tátoša a nepustím sa jeho hrivy tak ľahko. No a teraz, nech sa vám páči, zapáľme si.“

*

Dnes však túto nechutnú vec s tým ateliérom nechajme stranou. Azda sa to ešte skoncuje po dobrom a feliberská česť Štefana Krcméryho zajagá sa novým leskom, mňa viacej mrzí v tejto chvíli to, že mladý feliber Janko Alexy v Slovenských pohľadoch moje inkognito tak z čista-jasna prezradil! A potom, čo je to za spôsob, že mňa vo svojej Slovenskej romantike len tak nakrátko odbavil a že mi v rozkošnej tej histórii len takú bočnú, takú nijakú úlohu pridelil?

Larva anonymnosti bola i mne i týmto mojim epištolám len na prospech, teraz neviem, či takéto odhalenie obecenstvo neznechutí a či neochabne v publiku záujem o našu vec?

Feliber Janko Alexy spomína tam aristokratizmus. Bože, veď páni v bratislavskom klube napokon si myslia, že — amen — za Odescalchiho akciou vlastne ja trčím a začnú v Denníku novú kampaň proti dobromyseľnému kniežaťu.

„Maliar? Čože sa má rozpisovať, nech maže! A nech sa toho drží, čo my rečníme!“ Povedia zasa páni v klube poslancov v Prahe.

A že vôbec píšem, keď píšem práve proti „psavosti“ a tlačiarenským strojom, toto zasa nebude sa rýmovať v hlavách ľudí, ktorí radi majú poriadok a logiku. „Keď bojuje proti literatúre a bagatelizuje náš knižný tovar, tak nech dá príklad, nech sám prestane písať, šarapatiť a plieniť na ctihodnom Parnase slovenskom!“

Toto a tomu podobné úsudky boli by teda — pán redaktor — príčinou, že lapám pero do ruky a že napíšem niečo na svoje ospravedlnenie — ináčej môže sa stať, že vám zhovievaví abonenti Národných novín začnú čísla naspäť vracať a že vy ako redaktor budete mať z toho najväčšiu škodu: strhnú vám z platu.

Ale v súvise s tým aristokratizmom: mám v majetku zaujímavú knihu, volá sa „Rembrandt als Erzieher“, v nej je plno vlastnoručných margových poznámok nebohého baťka Hurbana, ktoré živo svedčia o tom, ako sa on obsahom knihy delektoval, a že s nejednou myšlienkou v nej súhlasil.

Stojí tam v jednej kapitole medziiným: „Ein guter Aristokrat ist der beste Demokrat.“ Riadok je hrubo ceruzkou podčiarknutý a pripísané je k tomu: „tak je!“

No počujte! Nech tak Vajanský dnes žije, toto „tak je“ zavolá do sveta na plné ústa! Nejedným fulminantným článkom bol by nemilosrdne krstil demokratické experimentovanie našich víťazov!

Vulgárne sa myslí, že hrať veľkého pána, to že je ten aristokratizmus. Vieme však, že aristokratizmus znamená vlastne syntézu ľudského snaženia von sa dostať zo surového stavu, duševnou silou a mocou hmotných prostriedkov vyšinúť sa nad úroveň všednosti a beštiality ľudského plemena. Ráčte sa len dobre obzrieť v prírode, v dejinách, okolo vo svete a vo svojom okolí, uvidíte, že je to tak a že v tomto snažení spočíva vlastne všetka kultúra a všetok pokrok ľudstva.

A keď vieme, že ľudský život je tou záhadnou sfingou, ktorá viazaná súc na animálne vegetovanie, večne túži za slobodným letom k výšinám, k ideálu všeobecného dobra, krásna a pravdy, uznáme, že na riešenie jej hádanky, na veľkú úlohu jej Oidipa ľudia z fabrického „Petribu“ alebo ľudia spomedzi rebrín senného voza nie sú nijako predestinovaní.

Ale páni, veďže dolu masky! Veď všetci ste už sýti toho. A všetci voláte na boha za kontrastom! Ja sa vám čudujem, mne je vec úplne jasná — pravda, mám to trochu už tak vo fajte. Veď raz v štyridsiatomôsmom v bezradnom chamtení vlády, bol to jeden generál Mitrovský, ktorý urobil rýchly poriadok: postavil batériu diel pred brány viedenského Burgu a kázal naostro páliť medzi dotieravých uličníkov.

Žijeme v dobe atramentu a tlačiarenských rotačiek, a chvísta to s božím dopustením dňom i nocou na úbohé hlavy človečenstva sub titulo osvety a pokroku toľko nonsensu a drzosti, že nie je div potom, keď i pokojamilovný človek sa opáše, hlboko zamočí pero a začne jed jedom kántriť. Nechže povie sám mladý feliber Janko Alexy, či by bol s paletou v ruke toľko pravdy vybojoval, koľko jej už dnes má v kešeni?

Ináč i k písaniu mal by som legálnejšie právo ako mnohí iní. Už za dávnych čias jeden Mitrovský dobre vládol perom, možno mám po ňom túto záľubu. Bol pážaťom pri vyslanectve cisára Rudolfa II. v Carihrade a svoje skúsenosti pekne opísal vo forme cestopisu, ktorý sa v Čechách ešte i dnes s veľkým záujmom číta.

Že však v tej hre s tou Markétou — o ktorej píše J. Alexy vo svojej Slovenskej romantike — mal som i ja byť viac v popredí, nateraz nech to už stačí, keď sa ja i v tejto otázke — s láskavým dovolením čitateľstva — legitimujem svojím armálesom: tiež jeden z našich M. bol voľakedy adjutantom nebohého korunného princa Rudolfa a ako taký musel všeličomu rozumieť, najmä však ženám, ináč by ho tento hedonický princ sotva bol k sebe atašoval. Teda milý feliber Janko v budúcej tvojej poviedke musíš i mne trochu talentu pre podväzok koncendovať a prideliť mi trochu aktívnejší zástoj — možno tým tvoje dielo obsiahne nový, nepredvídaný efekt…

A keď som už v tom, musím ešte pred širším obecenstvom odparentovať priateľa felibra Vladka Roya.

Môj otec bol síce rodený Pražan, ale divné, ja som o tejto veci nikdy nepremýšľal a nikdy mi to na um nezišlo, že by som sa ja podľa otca mal cítiť viacej Čechom ako Slovákom. — Až zrazu — alebo bolo vtedy už hodne po polnoci — keď mi rozjarený Vladko so smiechom hodil: „Ľaľa ti ho, aký to český renegát.“ Hoci viem dobre, čo každý z nás veľmi dobre vie, nech sa nikto nediví, že ja, rodený Martinčan, po praslici repkár z domu folkušovských Thomkovcov, vyrastený pod feruľou Janka Rimavského, náramne som sa dopálil, a neviem veru, čo by sa bolo vtedy strhlo, keby nebolo bývalo viditeľné, že máme prázdnych fliaš už hodne na stole, a tak že sa to Vladkovi nemôže viacej zazlievať. Napokon tvár sa mi musela vtedy hodne zmeniť, lebo sa pamätám, že Vladko stíchol a začal sa zabávať tým, že sotva načatý oštiepok pomaly celý skrájal a kŕmil ním Kálmánovho psa.