ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Posledný list bratislavským felibrom

Posledný preto, lebo do volieb sa už sotva ohlásim, po voľbách však, bol by hák, keby sme ešte i naďalej boli prinútení felibríčiť!

Pätnásty november roku Pána 1925 bude ozajstný náš pamätný deň. Týmto dňom túžby a ciele felibrie budú dovŕšené a v autonómnej slovenskej krajine nastanú nové otázky a nové úlohy. Že však pätnásteho slovenská vec na celej čiare zvíťazí, to je na bielom dni a o tom sa ja rozpisovať veru nemusím.

Nakrátko, udalosti tejto pamätnej doby sfilmujú sa rýchlo a bez krvi asi nasledovne:

V Bratislave začne sa to už asi trinásteho. Cudzozemské konzuláty a vládna budova budú v neprestajnom telefonickom spojení od včasného rána. Budú pýtať pasy do cudzozemska. Zástupcovia zahraničia sotvaže budú stačiť pánom vyhovieť. Ináč v meste, na uliciach bude normálna premávka, v obličaji pasantov bude badateľná istá vážnosť, ba povedal by som, sebavedomá odhodlanosť: „Zvíťazíme,“ budeš čítať v každom oku.

Štrnásteho taktiež „kľud“ všade, ale taký, ktorý by som skorej pomenoval tichosťou pred búrkou.

Za súmraku nastane mimoriadna premávka, autá budú hrčať a trúbiť, budú to chvátať k posledným vlakom záškodníci slovenskej veci, lebo im už bude horieť pôda pod nohami a je to prirodzené: tak ako musel kedysi feliber Mihal za hranice, tak pôjdu teraz do exilu naši zhavranelí bratia, hja, osud dnes mne, zajtra tebe!

Tí, ktorí majú deponované peniaze vo švajčiarskych bankách, pôjdu rýchlikom Bratislava — Wien; azda si niektorí budú trúfať do Maďarska a odcestujú na Petržalku; na Poľsko, pochybujem, že by tam hľadal niektorý z nich útočisko, a to zo známych príčin, no, a do Prahy nepobeží iste ani jeden, lebo politika je bezcitné huncútstvo, načo by ich v Prahe ešte potrebovali: „Murín dohral rolu, murín môže ísť.“ Z celej slovenskej „vládnej moci“ zostanú si len podplukovník Tajovský a advokát Ivanka životom a imaním istý. Tamtoho jeho umelecký čin a predčasné penzionovanie robí imúnnym, tohto ochráni jeho repkársky pôvod, obaja dobrí felibri od kosti, a tá dvojjazyčnosť, to sú len lapálie, ktoré nikto neberie vážne a oni sami najmenej. Všetci im to, i Hlinka, v novej dobe ľahko odpustíme.

Pätnásteho sa to stane — — —

*

Šestnásteho bude sa sláviť víťazstvo! Celé Slovensko bude na nohách, všetko bude jasať radosťou, všetko bude opojené nadšením a blaženou budúcnosťou. No bude to i deň odplaty. Feliber Smrek na čele niekoľkých junáckych domobrancov s veľkým elánom vtrhne do Ružovej ulice, chtiac demolovať redakciu Denníka, ale na veľké prekvapenie nájde celý pelech ako vymretý. Personál sa už pätnásteho poukrýva po pivniciach a povalách bratislavských. Ale náš hrdinský feliber nevypadne z úlohy, keď nie demolovať, tak zrekvirovať! I zaujme prázdnu tlačiareň pre nový časopis Luk.

Na Saharu teda už vôbec nebudeme musieť. Veľký román felibra Štefana zostane utopickým zlomkom, ale preto on už teraz pracuje na pretvorení v čiste slovenskom duchu tej famóznej dráhy Z otroctva vekov od Zoch-Šrobára. A tento kus budú dávať tohto večera ako slávnostné predstavenie v Národnom divadle, a to za ohromného potlesku zhromaždenej Slovače. Hneď po predstavení prídu do divadla remeselníci a prerobia tento neblahý stánok Tálie pre ciele slovenského parlamentu, pravda, len provizórne, kým sa ten opravdový parlament postaví v Turčianskom Sv. Martine.

Vo všeobecnom zbratrení, ktoré potom nastane, bojím sa, i konciliantná politika felibrov, zoskupených okolo Slovenského národa, stane sa po pätnástom zbytočnou a tu by som hneď i dobrou radou slúžil: Akže tie tri milióny a päťsto tisíc nie sú ešte vyčerpané, najlepšie bude, keď felibra šéfredaktora ako dvorného kaplána na pražský hrad dostaneme pod titulom doslúženia tejto sumy. Keď ho však už raz tam budeme mať, od dvorného kaplánstva po arcibiskupstvo bude už len krok, a tak by sme tam mali celebritu, ktorá by slovenským felibrom len česť robila.

Časopis Luk bude exkvizitný a písaný len pre ozajstných inteligentov, ktorých si redakcia sama vyberie. Teda zrejmé je, že bude vychádzať najviacej v sto exemplároch, zato bude text v každom ohľade bezchybný, úprava tlače bude prvotriedna, na máčanom papieri s vkusnou obálkou. Keď, ako som už poznamenal, po pätnástom nebude viac treba felibríčiť, časopis tento vezme do programu najmä propagovanie zjednotenia celého kresťanstva pod rímskou tiarou, čo je idea veľmi stará, ale jednako jedna z najnovších. I pápež sa trochu zreformuje, i protestanti pochopia konečne slová: „— a bude len jedno stádo a jeden pastier.“ Táto idea sa rozšíri zas len slovenskou zásluhou tak, ako i panslavizmus tiež len od nás vyšiel.

Videl som raz obraz. Obor v ťažkom brnení kráča ponad údolia z hory na horu a svet sa hemží vo svojej mikroskopickej maličkosti ako mravenisko pod jeho nohami. Tak si predstavujem ten pätnásty november ako naše veľké fátum, ktoré sa blíži, počuť ako hrmí jeho krok a hľa, už i vidieť, ako kladie nohu na končiar Kriváňa. Vo chvíli sa vztýči v celej postave, huj!

Vyčarovali sme ho ako Faust hrozného Zemeducha. Či sa ho nebude tiež tak desiť, keď nám odpovie:

Čím sme súci Slobode smelo pozrieť do očí? Mnoho, mnoho nezrelosti je medzi nami, lepšia budúcnosť dá sa zaprorokovať len mohutnému jednotnému celku.

Prehodnotenie

Keď sa v prírode a v ľudskom živote dobre prizrieme na hodnotu pohybu a na hodnotu stability, respektíve keď sa v ľudskej societe bližšie podívame na pochop takzvaného pokroku a nepokroku, budeme prekvapení, lebo zbadáme, že obidve hodnoty sú si rovnocenné. Ba čo viac, keď vezmeme do úvahy, že všetok pohyb v tvorstve je viazaný na nezmeniteľné zákony a pravidlá prírody a že tieto regule takrečeno automaticky ho vopred ženú, ďalej keď uvážime, že v celom kozme jedine človek je tvorom neohraničenej mysle a nespútanej vôle, vidíme, že stálosť (nepokrokovosť, konzervatívnosť) vyžaduje viacej energie, viacej žertvy, viacej slobodného myslenia a slobodnej vôle, ako je pomerne treba ku všeobecne tak veľmi velebnému a obdivovanému pokroku. Nič nie je ľahšie dokázať.

Svet a v ňom život sú v ustavičnom automatickom pohybe: „nihil in eodem statu permanet“, všetko prúdi, všetko sa mení, všetko pokračuje. Deň zamení sa nocou, po lete príde zima, po daždi sucho, po stavaní búranie, po svornosti nenávisť, po osvietenosti hlúposť, po kultúre barbarstvo, po viere neznabožstvo a tak i opačne ad infinitum.

Pokrok v societe ľudskej podoby ako v celom tvorstve je obyčajný, bezvedomý pohyb. Novota, tento úkaz večnej premenlivosti, prichádza sama od seba a potrebné médium k naštrknutiu a k uskutočneniu stvorí si a postaví na nohy ona sama — slepo, bez veľkých škrupúl a výberu. Teda nie novotári robia novú dobu, ale nová doba vynesie a postaví novotárov na čelo svojho pohybu.

Takto osvetlený pokrok zdá sa nám byť tou najvšednejšou vecou pod slnkom a jeho heroldi podobajú sa slepcom, ktorí vlastne ani natoľko nemyslia, ani toľko nechcú, ale ktorých niečo, o čom nemajú zdania, neprestajne napred tisne.

Mnohí namietnu, že zle definujem, lebo pokrok v ľudskej societe má znamenať zdokonaľovanie, zápas o niečo lepšie. Nedbám, dajme miesto i tomuto názoru, ale poznamenávam, že pokrok je čiara náramne vlnitá a nesmierne pomalá v pohybe tak, že z jednej strany pre veľké výšky, do ktorých časom stúpne a pre hĺbky, do ktorých ešte častejšie klesne, z druhej strany pre nedozierne veky, ktoré sú k tomuto pohybu potrebné, tratíme úplne orientáciu, a nikto nemôže všestranný pokrok, niečo nepopierateľne pozitívne a napredujúce dokázať. Nič nového pod slnkom, hovorí kazateľ.

Vezmime len najbližší príklad, našu dobu. Vari ani jedno storočie nebolo tak pyšné na svoj pokrok! No každý z nás vie, ako málo je toho velebeného výdobytku a vidí, že keď sa kára tu i tam trochu i pohla, že je to veľmi, ale veľmi nepatrné plus voči nerestiam, od ktorých iné storočia boli čisté a do ktorých sme my znovu až po uši upadli.

Ale vráťme sa k veci a myslime si, že sa vyskytne indivíduum, ktoré si uvedomí tú nevôľu a nechce byť slepo z jedného položenia do druhého tisnuté, nechce podľahnúť zákonu večnej premeny, ale chce zastať, zostať pohovieť (verweilen), k tomu treba už protiprúd, k tomu treba už energiu vyvinúť: treba to vzopretie myslieť a chcieť. Ráčte to len do konca domyslieť a hodnoty smelo prehodnotiť, uvidíte, že všetko okolo nás je neuveriteľná mystifikácia.

Povedzme to paradoxne: toho, o ktorom myslíme, že tisne, v skutočnosti je ale on ten tisnutý, toho velebíme, tomu aplaudujeme, ten je v našich očiach veľký človek, héros, pre toho však, ktorý nechce s prúdom novoty byť vlečený, ale chce pevne stáť, pre toho máme len hanu a opovrženie.

Budete sa pýtať, že teda prečo vlastne chcieť zastať, že prečo sa vzoprieť, keď je to tak pohodlnejšie dať sa novotou tisnúť a keď je to taký prirodzený beh vecí?

Je toto hlbšia otázka pre nás, najmä z ohľadu na náš svojráz. Pohovoríme si o tom obšírnejšie až po voľbách, teraz ešte v krátkosti zmienime sa o knihe, ktorej tendencia iste bola dobre mienená, ale napodiv docielila podnes len málo ozveny. Pod titulom

ZÁSTAVA VEJE

máme v tejto knižke zbierku rozumných článkov, v ktorých páni autori pripomínajú bývalej tzv. hornouhorskej šľachte, že je čas vystúpiť z rezistencie, ktorú u nej zapríčinil prevrat, a volajú zemianstvo, aby prispôsobiac sa zmenenej situácii, produktívne stalo si do radov národa, medzi ktorým žije a z ktorého vlastne pochádza. Dôvody sú jasné a dajú sa akceptovať, ale vec týmto nie je dostatočne vyčerpaná; už len z toho ohľadu, že sa dnes na bývalé panstvo krivým okom hľadí, bolo by žiadúce na vec podrobnejšie posvietiť a názor na tento stav rektifikovať. Teoretike posvietiť na pojem aristokratizmu, vylíčiť zemianstvo v dobe jeho rozkvetu a povedať, akou zložkou je ono, alebo malo by byť v živote národa. Aristokracia zdá sa navonok dnes premoženým stanoviskom, jej antipód ale, demokracia, je dodnes tiež ešte vždy realizovaná, ako to my — chudáci — na vlastné oči máme príležitosť konštatovať. Aristokratizmus bol, a boli časy, keď bol i blahodarný, prečo by sme o ňom trochu aj nepremýšľali?

Ešte dnes mám odložený výstrižok z roku 1919-ho, kde je reprodukovaná reč nášho pána prezidenta, čítajme:

„… Dnes je to ináč. Vy ste čiastkou vlády, každý z vás je vláda. To je demokracia oproti bývalej aristokracii…“

Sú to slová, ktoré si človek len uctiť musí. Ale dnes píšeme 1925-ty a pýtame sa v duchu: kdeže je tá demokracia, kdeže je tá vláda nás všetkých? Slovenský národ je opanovaný proti vlastnej vôli pár ľudmi, kotériou, pre ktorú vlastne meno ťažko nájsť!

Nuž ale blíži sa moment — ten pätnásty november — v ktorom národ bude trímať svoj osud v hrsti, odhlasuje a uskutoční slová svojho prezidenta:

„Vláda všetkých vás.“

O knižke Zástava veje poznamenávame ešte, že tón, akým pán Odescalchi píše, nezodpovedá vari celkom tak vážnej téme a že trochu burleskný štýl narazí na indignáciu pánov bratov — obálka knižky však ju naskrze neodporúča.

S. S. S. — S. S. U.

(Venované tým, ktorých sa to týka.)

Že vraj „snemovanie slovenských spisovateľov v Trenč. Tepliciach“ čítal som raz v novinách ešte za letnej sezóny. Ťhí, to je nóbl, myslím si, o čom že tam budú asi medzi sebou rokovať?

Zľavnené cestovné, vítanie na stanici, autami do hotelov, pobyt a kúpeľ zadarmo, banket na počesť — rečnenie — no, jedným slovom, bude to iste po pansky. A prečo by aj nie? Cech spisovateľský je dnes vo vážnosti, treba to len vedieť dávať.

Slovenskí spisovatelia? Keď raz naša Klio prisadne k tej veľkej knihe a začne písať pravdivú históriu slovenského prevratu, vtedy, keď príde na bielu stránku pod záhlavím „Slovenskí spisovatelia“, skloní a rúškom zahalí si hlávku, prehodí a nepopísanú nechá túto stránku. A čože by aj na stranu túto tak junáckeho popravde zaznačiť mohla?

Keď sa Spolok slovenských umelcov zakladal, každý z nás dúfal a sa tešil, že spisovatelia budú v spolku na prvom mieste. Že budeme mať v nich divých a hrdých pardálov, ktorí od prvého okamihu žiarlivo strážiť budú česť svojho rodu a na najmenší pohyb neprajníka vyskočia a vrhať sa budú do boja, des a bázeň šíriac po celom svete.

Ale nebolo to tak. Keby neboráci výtvarníci neboli držali oje, bohvie, aká strakatá húsenica bola by sa vykľula z toho — vtedy — mnohosľubného združenia.

Slovo, slovenské slovo, tento vzácny, jedinečný nástroj vášho povolania, slovenské slovo, toto vaše všetko, čím sa líšite a čím vynikáte v plejáde spisovateľov ostatného sveta, nuž dedičia Vajanského, pyšní páni, ako že ste toto slovo bránili?

Darmo, pardály pri tom neboli, ani zuby, ani pazúry! Chvost sa vtiahol a pokorne sa posadalo na dopoludnie do úradov, po večeri sa ale písalo — bočný zárobček — tlačilo sa to, predalo sa to, zjedlo sa to, ale bolesť ľudu darmo čakala na ozvenu v srdciach vašich.

Alebo-alebo, vagy-vagy, entweder-oder vravieval Kuťaláncoš, žije alebo nežije národ v jazyku? Päste sa síce zatínali vo vrecku, ale „ja nemôžem, ja musím byť opatrným, len rozumne sa dá niečo vyzískať atď.“ odpovedal jedenkaždý z vás, a nakoniec — prisahám — synovia múzy boli by sa pekne-rúče i pokonali, nech by pod obloky blížiaci sa moraj hlušeného ľudu, sťa nejaký marcia funebrale od Beethovena, nebol im pripamätal ich povinnosti.

Nuž pozde síce, ale nie neskoro vypľula veľryba proroka Jonáša, nechajte ten nezmysel S. S. S., odhlasujte právo na život slovenskému slovu, a keď ste neboli svojho času pardálmi, buďte teraz v združení nášho pôvodného slovenského S. S. U. sťa všetko gniaviaci elefanti Hanibalovej armády.