Zlatý fond > Diela > Z listov bratislavským felibrom


E-mail (povinné):

Milan Thomka Mitrovský:
Z listov bratislavským felibrom

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Michal Belička, Daniel Winter, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Katarína Tínesová, Miroslava Grichová, Peter Páleník.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 47 čitateľov

List č. 3

Písavosť

Už sa i jeden pražský špektátor ponosuje, že česká mládež trpí vraj na „psavosť“; všetko to tam píše a každý chce byť pokladaný za umelca, keď nie inak, aspoň pomocou abecedy, ktorú sa u rechtora naučil.

Tak sa mi vidí, že je táto pliaga teda nielen u nás, ale že je to všeobecný úkaz a že to pochádza pravdepodobne z nadštrknutej znovu „Égalité“, totižto rovnosť všetkého, a tak i rovnosť mozgu a talentu.

Nepoviem ešte rechtorstvo, ktoré sa v posledných časoch i u nás náramne rozplienilo, a čo je tiež charakteristikonom pre dni, ktoré prežívame. Dnes je každý šuster viac na rečnisku ako pri svojom „lápsiku“, a podľa klasického príslovia „fiunt oratores, poetae nascitur“. Je to vecou celkom obyčajnou. Doba pre reči je akoby stvorená: nespokojný je každý, protichodných tendencií je hodný výber, reč sa teda sama tisne na jazyk a trochu cvikom, smelosťou a dobrou hubou dá sa vyjadriť príčina, prečo sa patričný škrabe a ošíva — ale poézia, to je už celkom iná vec. Ak v tom nepôsobí opravdová božskosť, všetka písačka je zbytočná a ošklivé marenie času.

Príroda produkuje všetko v nadbytku a pripúšťam, že tiež tak i zárodky talentov v hojnej miere, z druhej strany však vzácnymi vecami nikdy neplytvá a talent básnika — poloboha vypľagá podľa nevyspytateľných zákonov vždy len sporadicky, a to pravidelne tam, kde by to bola ľudská krutosť najmenej očakávala. Našou úlohou, povedzme to rovno, bolo by vôbec sa nevarešiť do zámerov vyššej prozreteľnosti a skorej jej pomáhať tým, že zbytočnú záhaľku písavosti z mládeže metlou budeme vyháňať.

Utópia

Poviete, že vás nudím a že sa opakujem. No, odpusťte mi, ja už neustanem volať, že sa ja v tejto púšti nekonečných písačiek a strakatého penzľovania zle cítim a ako príklad hneď vám i uvediem niečo, čo by ma oveľa viacej tešilo z hľadiska slávy národa.

Keby raz, dajme tomu, preletela novinami taká neuveriteľná zvesť, že sa jeden mladý slovenský chemik dopracoval pozitívneho a epochálneho výsledku a že prišiel na praprvok, z ktorého je stvorený celučký-celý kozmos a za ktorým doteraz márne sliedili všetci vedátori sveta — či by to nebola väčšia sláva pre nás ako všetky výrobky nášho knižného tovaru spolu? Náš Slováčik by bol tým, ktorému sa prvému podarilo nakuknúť pánbožkovi do tajnej alchýmie! Nebolo by to nádherné?

A čo keby bol niektorý mladý slovenský technik, hoci i len v roku 1918, lietadlo tak zdokonalil, že by sa cestovateľ vo vzduchu tak iste cítil životom, ako keď ja idem per pedes po poli na prechádzku? Nebola by sa iste prihodila pri Vajnoroch pre náš národ taká osudná katastrofa. I Amundsen by sa už dávno bol vrátil pomocou tohto slovenského patentu zo severnej točne a nesedel by na Špitzbergách.

Chlapci, každá nemožná vec na tomto svete je možnou a časom prídeme na všetko — len jedného sa nikdy nedopachtíme (ale to pri našej skromnosti a bohabojnosti nepríde ani do povahy), a to, že by sme márne chceli pokračovať v stavbe Babylonskej veže! Do neba sa živí nedostaneme a božských dispozícií nikdy rukolapne nedosiahneme. Ostatné, tantum quantum, všetko môžeme mať v hrsti, len dotiaľ treba fígľovať, kým sa to nepodarí.

Napríklad, pozrite, keby sme my Slováci mali takého nejakého šikovného mládenca, takého cestujúceho ministra, ktorý by Saharu — však viete, tú púšť v Afrike — od civilizovaných národov vedel pre nás vymôcť a vedel by nás dosadiť do jej majetku. Chlapci, to by bola z toho utópia tak po mojej chuti! Táto téma je síce nie celkom pôvodne moja, lebo mnohí dobre viete, že feliber Štefan má jeden veľkolepý koncept o Sahare, ktorým sa už pred svojou cestou do Paríža živo zaoberal. Dajte si to raz v dobrej chvíli rozpovedať; mne sa tak vidí, že je to román, ktorý nielen v našej, ale i v zahraničnej literatúre vzbudí ohromnú senzáciu, aspoň Kellermann i s jeho Tunelom bude iste prekonaný.

Keby nám teda Zväz národov daroval túto nikomu nepotrebnú púšť, verubože, že by bolo najlepšie, keby sme sa ta vysťahovali. Exodus!

Takéto rozhodnutie vyžadovalo by hneď kus hrdinskosti, lebo ľahko je brnenským občanom sa na Tahiti, alebo na Madagaskar sťahovať, kde pečené holuby lietajú rovno do huby, ale vysťahovať sa na púšť — na to treba byť predsa len trochu Kubom! Nič to, slovenský Popolvár mal by inžiniersky talent podobný Lessepsovi, skonštruoval by ohromné úpusty, ktorými by sa na túto našu púšť nahnalo toľko vody, koľko by bolo potrebné, aby sa celá púšť zazelenala. Ďalšia potreba iste by nám stvorila nejakého mladého Fuggera, ktorý by potom obstaral financovanie nášho prievozu a našich penátov a, pristanúc na brehoch Afriky, vedel by všetko zadovážiť, čo by sme potrebovali v novej zemi na osídlenie atď…

Ako by sa tam potom utvorila naša čisto slovenská republika a na čo by sme sa tam všetko nanovo podujali, aký by bol v nových okolnostiach vývin celého národa atď., nechcem horespomenutého autora predbehovať, bude to v jeho diele veľmi názorne a pravdivo vylíčené.

Ja len podotýkam, že sa netrpezlivo budem tešiť na prvú úrodu datlí, lebo naše kozie cecky necháme pekne-rúče doma a na juhu budeme pestovať len ušľachtilé datle. Prvá oberačka bude slávnosťou, na ktorej sa všetci felibrovia zídeme a, porozkladajúc sa na aromatickom trávniku v tônistom hájiku štíhlych paliem, oddáme sa ozajstnému orientálnemu dolce far niente. Nostalgia za bývalým Slovenskom vymizne nám celkom z duše; vyžúvajúc a kôstky prskajúc ďaleko za seba, staneme sa tými, čím sa stali druhovia Odysea na ostrove Lótofagov. Budú z nás Datľofagovia, zabudneme na čas, zabudneme na česť a zabudneme i na ten desiaty rok, v ktorom automaticky mala vstúpiť do života tá prevelebná autonómia…

Umelecká kritika

Že si ja dvojctihodných pánov, pána dr. Kolíska a pána redaktora K. Matejova hlboko vážim, toho dôkazom je to, že ich tu družne ako dobrých slovenských felibrov apostrofujem: zdravstvujte, vzácni priatelia, v mene nášho cupo santo!

Že v slabej chvíli raz obaja podľahli infámnej mystifikácii, to priatelia naši až tam v Afrike na tej slávnosti datľofágov budú môcť zabudnúť.

Ťažko je o tejto kauze reči šíriť: každý z vás dobre vie, že brožúra Slovenský maliar-mystik a velikášske články Én a világ legnagyobb festoje vagyok znemožňujú a ničia všetok zdravý zmysel pre statočnú prácu a že potom — ako Delacroix hovorí — poniektoré nevydarené kurčatá celý svoj život škrupinu, z ktorej sa vyliahli, na chrbte vláčia, v tom pevnom presvedčení, že sú tieto čriepky to najpompéznejšie kohútie piera…

Remeslo kritiky u nás, ako sa baťko Hurban pominul, tiež je zopsuté. Konfúzia sa množí, lebo kardinálny princíp, z ktorého každý úsudok mal by vychádzať v tomto kankáne dneška, úplne sa zapotrošil.

Čo je kritika? Prikladanie tej istej všeobecne uznanej miery ku každej veci, ktorú hodláme posúdiť. Plátenník meria svoj tovar metrom, čerešne predávajú na kilá, umenie je však zlato a kritika má byť jeho skúšobným kameňom. I zlato i kameň je všade a vždy tá istá matéria. Chceš vedieť, či je zlato pravé, šuchneš o kameň, a hneď vieš, na čom si.

Tento skúšobný kameň umeleckého zlata, tento vrcholný princíp večne platiacej estetiky je však ľudskosť v najpotencionálnejšom zmysle slova. Nijaké módy, nijaké -izmy, nijaké ľubovoľné zorné uhly, nijaké polo- a pseudopravdy, hodnota umenia bazíruje jedine na ľudskosti a všetko iné chápanie umenia a jeho cieľa je lapáliou a zbytočným trápením ducha.

Pod ľudskosťou rozumiem tu to mysliteľné najvyššie pozitívum ľudského snaženia, ktoré boh vštepil do srdca celého ľudského pokolenia. A ja by som to stotožňoval s tou neuhasiteľnou túžbou človeka za konečným víťazstvom nad hmotou a za úplným splynutím s tým najvyšším, teda s bohom.

Pravda, táto hviezda v praxi zostane vždy povyše nás a sám život ľudský zostane vždy viac-menej nedokonalým — jedine umenie má danú možnosť rovno stúpať a približovať sa k tomuto ideálu, a toto je tá vlastná úloha a poslanie umenia.

To, ako a čím sa priblížilo umenie jednotlivých národov k tomuto ideálu, nazývame svojrázom patričného národa. Dielo Grékov, Rimanov, Germánov, alebo diela novej doby sú všetko nábehy k tomuto ideálu, a sláva jednotlivcov: Danteho, Michelangela, Shakespeara, Beethovena atď. spočíva vo výškach, ktoré sa im podarilo dosiahnuť stúpaním k tejto dokonalosti.

U nás mal baťko Hurban klasicky vyvinutý cit pre tento jednotný ideál ľudskosti a z toho čerpal i svoju jedine správnu mieru pre všetky svoje posudky. Žiaľbohu, terajší dennikári posudzujú a fedrujú tvorbu každý podľa toho, ako mu to jeho osobná ignorancia, stranníckosť a pokrokovosť našepkáva a tým, že nieto vzdelaného znalca, mládež blúdi a nevie sa orientovať na pravú cestu.

Ale ťažko radiť.

Každý blaznie po svojej fazóne, a preto nedbám, keď založíte v Bratislave ešte jeden časopis. Len nerobte potom, prosím vás, zasa také tajnosti ako posledne, a hľaďte, aby i vo vašej redakcii boli pohodlné klubové fotely, a keď sa niekedy človek k vám zatára, nech máte vždy nejakú dobrú kvapku od Palugyaya pri ruke a dobré papirosky na stole.

N. B. Mecenášom bude, pravda, tentoraz niektorý bohatý evanjelik?

Váš

M. TH. M.




Milan Thomka Mitrovský

— prozaik, publicista, autor článkov, recenzií, glôs; maliar, zakladateľ spoločnosti „felibrov“ Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.