ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nedávno písali noviny, že „oslobodené národy Európy“ ponúkli Amerike dar, totižto, že postavia na americkej pôde vlastným nákladom ohromný pomník Wilsonovi-osloboditeľovi — ale Amerika dar tento — vraj — odmietla.

Divná nácia sú títo Američania! Čože je to za manieru neprijať niečo, keď sa to zdarma ponúka, a to ešte umelecké dielo, stvorené v starej kultúrnej Európe! Veď ešte donedávna kupovala Amerika, kde-čo mohla, platila závratné sumy — tak sa zdá, dnes niet viacej takejto „poptávky“ za morom.

Pravda, americká praktika sliedi viac za umením starým, ktoré má už svoju neodškriepiteľnú hodnotu; moderné veci dozaista vie si už sama upiecť a Európu i s jej kultúrou viacej už nepotrebuje.

A potom si reálny Američan myslí asi takto: Sláva sem, sláva tam, zaplaťte najprv za bryndzu, vyrovnajte pyramídu vašich dlhov, to, čo nás vaša sloboda stála, a len potom porozprávame si o „dare“.

Konečne, je možné, že v ich očiach profesor Wilson nie je dosť veľký na to, aby v solídnej Amerike nejaké nové, moderné monštrum pomníka naveky malo strašiť.

A v tom mali by úplnú pravdu. Monument postavený na verejnom priestranstve je vecou ohromného dosahu. Ak je dobrý, je jeho účinok na psyché ľudí nesmierny, ak je nanič, nezaslúži nič inšie ako patrón ekrazitu, a to bez všetkých škrupúl, čím včaššie, tým lepšie.

Starí kronikári rozprávajú, že v Aténach bolo zvykom postaviť v domácom átriu obrazy pekných ľudí, aby vraj matky domu stálym pohľadom na krásu a dokonalosť boli akoby inšpirované k rodeniu krásnych, zdravých detí. Je v tom niečo, a dalo by sa to i v širšom meradle aplikovať.

Verejný pomník, okolo ktorého generácia za generáciou chodí a naň upiera oči, nie je len na okrasu vystrčená straka na kole; pomník má svoj veľký účel a podobá sa dirigentovej taktovke vo veľkom orchestri a okolo neho prúdiacemu životu. Geniálnym duchom vytvorený pomník má tú zvláštnu moc v sebe, že involvuje ľuďom bez rozdielu, či viac, či menej vzdelaným vrstvám, cit pre všestrannú ušľachtilosť a krásu natoľko, že nijaká výchovná pomôcka, nijaké učenie a kázanie nikdy to v takej miere nemôže docieliť.

Tiež počúvam, že veľkej prázdnote bratislavského Korunovačného námestia má sa konečne odpomôcť a že de novo korunujú toto námestie — nateraz aspoň pavilónom pre hudbu, resp. pre verejné koncerty.

Pekne, lebo táto partia mesta vyzerala v posledné roky verabože smutno, práve tak, ako tu u nás v Martine Považská diera. Viete, že túto dieru považuje každý martinský mešťan za ošklivý kút, skadiaľ pre nás nikdy nič dobré nechodí: v lete máme odtiaľ búrky a kamenec, v zime dujú k nám tadiaľ studené, nepríjemné vetry. A v novšej dobe, odkedy sa Tido vyslovil, že týmto prielomom idú k nám tie požehnané žleby, ktorými sa k nám od západu kultúra a blahobyt valí — fumigujeme túto dieru ešte viacej, lebo bisťubohu! my sme tu už Orient, a naše vody tečú práve opačným smerom.

Bratislavské Korunovačné námestie je teraz tiež taká odiózna „pasáž“, ktorá na kultúrne cítiaceho človeka trápne pôsobí. Moja maličkosť napríklad vždy radšej toto námestie ďaleko obíde, a keď už musím raz k felibrovi Milanovi na poklonu, alebo za kompániou do Reduty, tak len perfektne a zažmúrim oči tak, ako keď sme — chlapci — v Stráňach dymník preskakovali.

Nuž ale v blízkej budúcnosti má tam hlučno bývať (muzika, nebodaj aj husté korzo a flirt), prestane i história mátožiť v duši nostalgiou trápenej, a tempus presens vykynoží a zahladí i tie najkrajšie spomienky z minulosti…

Voľakedy bol vraj na tomto námestí korunovačný kopec pozvážaný z prsti všetkých žúp bývalého kráľovstva; neskoršie, keď sa korunovanie preložilo do Pešti, postavili na toto pamätné miesto mramorový pomník veľkej imperátorky Márie Terézie. Potom prišiel prevrat. Začala sa ochlosiáda. Prišiel i furor anticaesari. Hodili veľkej žene štránok na biele hrdlo a dotiaľ sa so vzácnym dielom Fadrusovým kamasovali, kým to všetko nezvalili do blata, a námestie ostalo prázdne. (So slzami v očiach, dieťa zlaté, malá N. si mi neskoršie o tom rozprávala; z obloka si sa na to všetko dívať musela a srdiečko sa ti pri tom hrôzou a hnusom chvelo, pamätáš?…)

Pri spomienke na Fadrusov mramor možno povedať, že zaplnenie ním tohto námestia bolo nadmieru šťastne riešené. Bratislava mala v tomto monumente ozaj apartný „kulminačný“ bod, ktorý mestu v týchto končinách dodával skutočného rázu noblesy, akej nikde inde po celom meste nebolo.

Nuž ale, keď má tam teraz stáť pavilón a miesto plastiky má sa tam teraz ozývať muzika, aj tak dobre. Aspoň nepríde na um dnešným horlivým svetlonosom oblažiť nás tam nejakým novým arcidielom fazóny kubistickej.

*

Keď v čase jarej mladosti zišiel si sa na tomto námestí s milovanou dušou, aby ste odtiaľ spolu sa išli prejsť za Dunaj do parku, či nebola táto mramorová kráľovná tým najkrajším paládiom rojčiacich sŕdc? Veľký ideál ženy vysoko na komoni, dolu úcta, oddanosť, rytierskosť dvoch sprievodcov, či nebol pohľad na túto krásu myšlienky blahodarný? Ach! Veď dnes už ani lásky niet, kdeže by sa brala v takomto svete! Betónové zábradlie pavilónu zalepené bude reklamou a mládež bude tam dookola postávať: v ušiach tempo černošskej muziky, oči na plagátoch. Veľké litery Červený kríž, Hygiena manželstva, Gomma Olla a Periférie…

A že v „komisariáte pre umelecké pamiatky“ niečo zamýšľali, o tom som svojho času počul v Redutke. Ale keď je mramor dnes drahý, republika chudobná, a keď vraj nieto ešte slovenských prstov, ktoré by niečo kaľavného vedeli umiesiť, napokon, že keď niet ani hrdinu, komu by sa oddalo niečo veľkého postaviť, nechali vec zaspať a chytili sa muziky.

Keby ale páni viac filipa mali, vec by sa bola dala jednoduchšie a vtipnejšie, bez demolácie zariadiť.

Miesto koruny sv. Štefana mohol sa na hlavu Márie Terézie nasadiť veniec z lipového lístia: personifikácia republiky bola by nad všetko očakávanie podarená a k tomu lacná.

Korunu zrašpľovať, vymodelovať a nasadiť lístie, to by bol žoviálny feliber Motoška pánu Jurkovičovi grátis urobil. A dolu panošom bol by prigitoval doprostriedku na prsia odznaky: jednému leva dvojchvostého, druhému dvojitý kríž s troma vrchmi, pekne heraldicky vypracované. Takýmto činom mali by sme v nich hotový symbol československých bratov: Kastor a Pollux, akých by ani sám Aleš lepšie nenakreslil a ten zlatý nápis:

„Vitam et sanguinem“

— — za tú našu republiku — — brilantne bol by k tomu celému pasoval!!

Podobne sa to praktikovalo i v starom Ríme za doby cézarov: pri častých panovníckych zmenách nechali na sochách „divinusov“ telo i naďalej stáť, len hlavu nového zemepána nasadili na miesto starej a podobizeň nového cézara chytro, bez veľkej réžie bola hotová.

Nuž ale už sa stalo, dobrá rada teraz už nič nepomôže.

Mária Terézia, ako hovorí Maczali, stála na baštách starého sveta ako zázračný obor, ktorý nadľudskou silou chce zastaviť nové prúdy. Ona bola vraj jediná, ktorá si vtedy trúfala proti tomu valiacemu sa prívalu vzoprieť sa.

Ale prúd ju predsa zmietol, novota dovŕšila svoje dielo, 146 rokov po jej telesnej smrti nevďačná Bratislava zahladila jej pamiatku úplne.

M. Th. M.