Z listov bratislavským felibrom

Ja som vtedy nebol v Sarajeve, keď zavraždili korunného princa a keď sa to „pohlo“, ale teraz zapríčiniteľom bratislavského škandálu som ja vlastne!!

Tento atentátik na sladkú materčinu nebol by sa ani pobadal, natoľko sa mi už zdala Bratislava byť oďurmanenou. A len pred pár dňami písal som vám, ó, bratislavskí felibrovia, malý lístoček, v ktorom som dosť roztrpčene apeloval na vašu slovenskosť a hľa, za mojím kárnym slovom hneď nasledoval hrdinský čin. Tak sa mi už páčite!

A keď i ten, ktorý si to mužné slovo trúfal povedať, nebol Bratislavčan, lež Martinčan, predsa ste sa spamätali, a váš aplauz a vaše „pereat“ kazisvetom náležite dokázalo, že sa vaše slovenské svedomie znovu ozvalo plnou silou! Nuž hľa, chlapci radostní, ja moju žehraninu v poslednom liste týmto odvolávam: bratislavským felibrom sláva, sláva, sláva, vo tri vrhy!

Moje srdce — hovorím — vážne — je vám ako nejaký seizmograf. Badám, že z mojej písačky — zo začiatku bez určitého úmyslu a bez toho, žeby som už vopred vedel, kde udriem — vždy vyjde nakoniec niečo, čo je v najväčšej miere časové a potrebné.

Nedávno napríklad prišiel od Kassai Ujságu ku mne jeden pán a požiadal ma o interview, aby som mu vyložil, ako si ja počínam, keď chcem niečo napísať?

Nuž, pane môj, hovorím, to je tak: ja som laik pera práve tak ako ten kelner-nemuzikant, ktorý spískal tú známu pesničku na moderný tanec charleston. Príde mi nečakane chuť a začnem čarbať a dotiaľ čarberm — tak ako onen dotiaľ pohvizduje, pokým nie je z toho voľačo. Kelner ide vraj potom jednoducho k nejakému hudobníkovi, ktorý za jeho hvizdotom pekne-rúče pesničku do nôt spíše — ja však, keď sa už z toho písania začína niečo kľuvať, utekám do hotela Slovan medzi biliardy. Tam vyhľadám nášho felibra, redaktora Smreka, on — čo by to bolo i o polnoci — vždy ochotne odloží tágo do kúta, ponapráva moje ypsilony, a — na druhý deň sa to už sádže.

K napísaniu posledného feliberského listu sadol som vlastne tiež s celkom iným úmyslom: bol som skutočne rozhorčený nad hrozným horizontom našich žurnalistov, a posmelený známym pastierskymi listom našich pánov biskupov, chcel som vysokodôstojných pánov rovno animovať, aby len smelo zamávali tou ich pastierskou berlou a aby dobre udreli do tohto nekultúrneho žabinca slovenskej žurnalistiky.

Ale keď som kvôli stručnosti to i to začal z riadkov vyhadzovať a keď mi priateľský redaktor Smrek tie ypsilony ponaprával, ajhľa, riadením prozreteľnosti vyšlo z toho práve to, čo ste čítali potom a čo bolo práve načase, aby sa bratislavskí felibrovia ešte pred slávnosťou kladenia základného kameňa študentského domu prebrali z driemot a aby si stačili ešte uvedomiť, že obrana svojeti je prvou povinnosťou každého opravdového felibra.

A tak vlastne môj posledný list k vám písaný je tu zapríčiniteľom vojny: p. Krčméryho slovo odznelo až potom, keď animozita felibrov bola vzbudená a keď povetrie už náležite bolo elektrinou nabité.

Teraz sa už nemusíme obávať: môže už hodný syn veľkého zakladateľa feliberstva, slávneho Mistrala, smelo prísť medzi nás! Nájde vás tam všetkých bratislavských felibrov do chlapa zasa v bereitšafte a srdce jeho zaplesá!

Bratsky vás pozdravujem, váš

M. Th. M.