Z listov bratislavským felibrom

Novoročný list bratislavským felibrom

Pribehla Zuzka z redakcie, či nemám — vraj — nejaký odkaz do Bratislavy. Lepšie rečeno, či by som nevedel napochytro bratislavským felibrom niečo príjemného zavinšovať?

Zuzka moja, vravím, povedz pánu Smrekovi, že to ťažko takto bez prípravy lichotiť, najmä teraz, keď počúvam, že sa tam nejak zhusta začína Bakchusovi holdovať a že je tam vážna myšlienka čím ďalej zriedkavejšou špéciou.

A vôbec, čo vždy tá Bratislava?

Je to síce najväčšie mesto na Slovensku, ale ono je rovnako tak „vidiek“ ako hociktoré iné, napriek obchodnej, vládnej a kultúrnej koncentrácii.

Aby veľmesto bolo aj veľmestom, k tomu sú potrebné, Zuzka moja, dve veci, a to: potrebný je k tomu čas a potrebná je k tomu nadvláda jednej rasy medzi ostatným obyvateľstvom, rasy, ktorá je elementárne vlastnou silou hnaná tvoriť si svoje sídlo alebo hniezdo.

Že Bratislava potrebného času nemá, to vie každý stratég-diletant, a že panujúci rod je tam práve tým najbiednejším elementom, to je dnes už tajnosťou, ktorú nijaká cifrovaná plachta nezakryje.

Ja koncedujem felibrovi Ivanovi, že mesto toto má partie, ktoré sú zaujímavé, ba že niektoré sú unikum, ale celok, ten je provinciálny, a organicky — živo nebude nikdy pôsobiť.

A jednako človeku je žiaľno, keď si predstaví, ako pekne tu medzi nami mohli felibrovia ostať pánmi, pokým tam vo veľmeste biedu trú a už tretieho nemajú ani na čiernu kávu. A duševne len také bala sem — bala tam medzi čechoslovakizmom a kariériou, medzi kaviarňovými vtipami a národným heroizmom. Na takýto spôsob, Zuzka moja, slovenský génius v krátkom čase ľahne na máre!

Povedz, Zuzka, v redakcii, že ja dnes nenapíšem nič pekného a že by bolo najlepšie z Martina ta len nakrátko odkázať:

„Bratislava esse dolenda!“

Nuž ale, keď sa to už stalo, a ten roj slovenskej vlády, slobody a rozumu vyrojil sa tu k Dunaju, a keď skoro všetci štátni felibrovia jedia tam svoj chlebíček, nebudeme ich — všakver Zuzka — odtiaľ vykiadzať, a napíšeme im jednako len ešte taký „Doslov“, ale bez „nazdárečku“ a bez pesničky „když jsem mašíroval…“

Prajeme teda našim milým felibrom z úprimného srdca všetko dobré v tomto nastávajúcom roku, a čo všetko by to malo byť, to jedným exemplom vyložíme tu pre všetkých:

Nech náš ataman a neodškriepiteľne veľký feliber Lajko dostane takú novoročnú remuneráciu, že by mu to nielen na zaokrytie všetkých doterajších účtov stačilo, ale aby sa z toho ešte i na Silvestra večer mohol smelo po ľudsky cítiť! Ďalej prajeme mu titul skutočného sekčného šéfa, alebo aby sa stal vládnym radcom v III. hodnostnej triede. Prajeme mu, aby v jeho oddelení boli tie najkrajšie bobečky Bratislavy a aby mal do roka trojmesačné prázdniny, nepočítajúc do toho dve politické misie do Londýna, dve do Pešti, a po jednej študijnej ceste do Paríža a do Talianska. Po vyplnení služobných rokov nech mu patrí plná penzia s tými istými výhodami!

Podľa tejto schémy, tieto isté požívacie hodnoty prajeme všetkým dobrým bratislavským felibrom, či sú štátni zamestnanci alebo súkromní bojovníci, modifikované — pravda — podľa osobných potrieb a želaní.

Hop! Počkaj Zuzka ešte, vráť sa trochu a daj sem rukopis. Ja mám tiež ešte kariéru pred sebou a netrúfam si tie dve slovíčka vynechať.

Nazdar, chlapci! Veselo a smelo vmašírujte do roku 1926!

Tak. Utekaj, Zuzka.

M. TH. M.