ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Žofka Ranostajovie bola ranostajka. Vstávala zavčasu: v zime priasť čistý, vyčesaný ľan na tenkú, hladkú priadzu bez hrčí; v lete, lebo zovie bezočivý vrabec i lastovička a potom i všaková robota v poli. Kto chce mať pekný ľan alebo jačmeň, nesmie sa mu leniť krčiť sa vo dva konce, kým sa vypleje povoja, štrkáč a iná taká neresť. V stredu a sobotu vstávala tohoto leta včaššie ako iné dni, len čo sa začínalo brieždiť. Ani sa veľmi neobliekala. Tlačenica už bola i vyblednutá, na záhyboch vysivená; na oplecko obliekla mocnú trávnicu zo zrebného plátna, ktorá zakrýva oplecko i hodný kus sukne. Načo sa cifrovať, keď sa ani nerozvidnelo, aby bolo poznať na oplecku po pleciach a chrbte tie zelenkasté špliachy, ktoré púšťa tráva v batohu, najmä ak ju nesú zďaleka. Popod bradu uviazala šatku veľmi voľným uzlom, lebo má vlasy, ktoré nechcú stáť priľahnuté, ale sa ľahko chlpia. Marka a Katra, sestry, ešte spali. Prikryla ich lepšie, nech si pospia, dievčatká ešte nevládne, nesúce pod závažný batoh. V rezačke vytiahla plachtu o dlhých pletených koncoch spod trávy, zložila ju v úhľadný trojuhol a uviazala okolo pása, aby voľné konce viseli dolu sukňou. Pri tráve bol kosák. Zastrčila si ho za pás, ktorý si urobila z plachty, ani dáku zbroj ligotavú.

Cez humno vyšla do sadu, popod slivky a hrušky. Keď prekročila plot, kde bol urobený priechod s malou lavičkou, bola na cestičke. Odrazila sa onedlho na chodník, ktorý vedie rovno na Dubkovo. Na jeho úbočiach sú zemičky sta stuhy vystreté zhora nadol, obsiate zbožím, ale na hrebeni má kečku z nevysokej chrastiny.

Keď vyšla na Dubkovo do chrastiny z hlôžia, na lepších miestach z leštia, obzrela sa ta, skadiaľ prišla. Bola by zahúkala z voľného hrdla, dobre by jej padlo víťazné ,I-huhú!‘ spomedzi chrastiny, otvorila by sa hať spevu: ale Badišov ešte drieme, roztiahnutý v dlhej doline popri potoku s jednou rukou vystretou kdesi do bočnej dolinky, kde slnce zapadá. Pokryl sa zeleným chvojím stromovia, že len kde-tu sa zabelie stena alebo zažltie kus novej strechy. Hrbáč tiež žmúri akosi ospalo na Dubkovo i Badišov, hodiac si na tvár biely priehľadný závoj, ktorého koniec sa rozostrel po pleci v ľahučkom chumáči. Spoza pleca sa dvíha červenkastá žiara, ani čo by tam boli rozložili kdesi ozorné vatry, z ktorých šibajú len plamene a nevydávajú dymu. Nie, nebolo by dobre húkať, budiť ľudí a rozrúcať túto veľkú, nádhernú budovu, v ktorej sa usalašil pokoj.

Pobrala sa ďalej hrebeňom, pomedzi kriaky. Na biednych miestach, kde je samý štrk, hlôžie a leštie sa skryje. Bujné mocné borovičie si vedie v tej chudobe a biede, ani čo by bolo v rajských záhradách. Rozvoňalo sa nad tichým ránom smolou. Keď sa chvojka pohne, sype sa z nej sivkastý prach v obláčikoch, ani kúr z voňavých kadidiel. Žofka hodila okom tu i tu medzi krovie. V jej oku, belasom ani ľanový kvet, mihne smiešok nad trávou v húští, kde sa nedajbože s kosákom ani obrátiť. Je vysoká, ale riedka, príde ju zhľadávať — chi-chi! — po stebielku. Nech si len tu ostane v dobrom zdraví a počká na spachty, opozdené trávnice, ktoré čakajú slnce, lebo sa boja rosy a hájnika. Ona sa rosy nebojí. Chladí nohy, umýva ich na čisto, lepiac na ne žlté a belasé lístky kvietia. I letnica sa zarosila, plieska tíško o listy nôh pri každom kroku.

Na ľavom úbočí Dubkova prestali dlhé, úzke pásy badišovských zemičiek, vystreté nadol; rozložili sa široké lány, prestierajúc sa v úbočí veľmi úložitom, ktoré by už mohlo byť i roveň. Tu sa už začína bohatý smolecký chotár s veľkými panskými zemami, na ktoré, lebo sú panské, i slnce svieti ochotnejšie, ohlásiac sa na nich prvej, než vyjde spoza širokánskeho pleca Hundráča.

Tu je už panský svet. Úboč sa rozvalila na širšie, majúc kde, nedá si pľušťami poodnášať najmastnejšiu zem. Kde je strmšia, panskí úradníci ustanovili medze sťa pestré tkanice medzi širokými tablami. Na ne si ľahli tably sťa na vyvýšené postlanie, aby im boky nevážili priveľmi nadol. Zem vyrovnali poddaní, zhrnúc nadol, čo zvyšovalo pri hornej polovici. Tak jeho osvietená milosť pán Mikuláš Uzdic má i v úbočí roveň v peknom smoleckom chotári, ktorej by nebolo, keby nebol osvietený.

Belasé očko Žofkino, ani ľanový kvietok, zasmialo sa pod úhľadným oblúčikom jej obočia na tieto medze, vysoké a široké, pod bujnou, kvetnatou trávou. Nezameškalo pobehať po celej úboči, až ta dolu k hradskej a na samé lúky popod ňu. Prizeralo sa lepšie do dolinky, ktorou sa práve vykrútila hradská, idúc zo Smoliec do Badišova. Nevidno nikde nič nového, len samé lány, polia, lúky až po dúbravy z tamtej strany, nad ktorými sa už šíri nebo v riedkych ružových hmličkách. Spustila sa dolu úvraťmi, kde je ovos nie taký hustý, aby nenarobila v siatine škody. Prišla na prvú medzu, pod ktorou zasa len bol ovos. Odviazala plachtu, urobila z nej výsypok a začala kosákom holiť medzu. Kosák mal do čoho rúbať, zarosená tráva sa uliehala, hrsť za hrsťou išla Žofke za ľadvie do výsypka. O krátku chvíľu sa nadul, zaťažel, pletené konce plachty začali sa zarezávať do pliec. Nebolo už kde klásť hrstie, lebo výsypok bol napchatý a natlačený. Pobrala sa chytro hore úvraťmi, prešla krovím. Na badišovskej strane pod kečkou bol tiež ovos, ale dosť šťúply, o tenkých byliach. Zemičky sa spúšťali strmou úbočou zasa len v pásikoch. Nebolo tu úradníkov a poddaných narobiť medzičiek, aby mali na čom ležať lány, keď ich beztak nebolo. Nad hornou brázdou narástol mocný šíp, vysmievajúc sa mľandravému ovsíku dlhými hrubými mládnikmi, ani palec. Lístie sa temnelo od bujnosti, ružové kvety vykukovali spomedzi neho, lebo sa obsypal nimi, pokyvujúc dievčine, ako vysypala podeň výsypok na hrbôčku, akoby jej chcel hádam sľúbiť, že sa môže nebáť. On už bude dávať pozor na trávu, kým sa ona vráti.

Tou istou cestou sa vrátila do smoleckého chotára. Biele líca začali sa červenať od roboty, ústa sa smiali, že je tu chotár jeden pri druhom. Jeden skryje a pritají, čo donesú doň z druhého.

Pod šípom sa nazbierala dosť chytro celá kopa trávy. Bol by jej veľký batoh, i bolo by ju odniesť domov, ale rosa je veľká, tráva sa žne veľmi chutne, nieto nikde nikoho, slnce len toť sa dotklo zelených dúbrav z tamtej strany. Hriech by bolo opustiť robotu, keď ide najkrajšie od ruky.

Doniesla zasa výsypok a vysypala ho na hŕbu. Keď sa vracala krovím, spoza veľmi hustej borievky vystúpil švárny lovec. Mal okrúhly klobúčik s particou, vyhrnutou dohora, zelenkavý dolománik a šnurované nohavice za sárami. Čižmy boli orosené, i na sárach mal prilepené žlté a belasé lístočky kvietkov.

Zľakla sa, kde sa tu vzal znezrady. Tuším i odskočila.

Zasmial sa. Pod tmavými, trochu načuchranými fúzikmi blysli rovné, zdravé zuby. Mohol by orechy hrýzť nimi.

„Dolapil som Žofku, dolapil v škode!“ Ak bola ozaj škoda, nemohla byť boľavá. Oči mu len tak horeli od radosti. „Teraz ťa zoberiem pekne-rúče.“

Prišla chytro k sebe od ľaku. Ako ju chcel zlapať rukou, zvrtla sa trochu a zuby mu klepli naprázdno.

„A ja sa nedám!“

V nej už bola veľká istota. Má ona hrad, do ktorého nik nevstúpi. Nenájde kľúča doňho.

I on cítil, že nemá tých kľúčov, ale jej hlas mu zazunel sladko ani klokot slávika. Dal jej pokoj. Rukou chytil remeň, na ktorom mu visela puška na pleci. Jeho tmavé oči, rozpálené ohňom, pásli sa na jej zjave, že hádam uhasia požiare. Ale ich ohňa sa nezľakla. Jej oči ako ľanový kvet pozerali naň akoby posmešne. I jamôčky jej zahrali okolo úst.

„Vidíš, že vykášaš na cudzom, Žofka. Povedú ťa na vidiecky dom s muškami na ručičkách!“

Obrátila sa trochu bokom k nemu a pohla plecom.

„Ak sa im dám!“

Dupal na ňu nohou s hrozbou. Ukáže jej, či sa nedá, keď prídu po ňu drábi. Zasmiala sa mu do očí.

„Poviem, kto ma naviedol chodiť do škody.“

„Prídeš do galiby, Žofka, nenazdávaj sa.“

„Nebudem sama. Zamočí sa i mladý pán Elečko. Jemu bude horšie ako mne.“

Nebadať ani na ňom veľkú starosť, ako mu bude. Pozerá na ňu žiadostive. Húta, či by ju nemohol dolapiť. Ale kto ju dolapí? Šibká je ako srna.

„Ach, aká si, Žofka! Pri tebe nevedieť nikdy, čo myslíš: či na tú stranu, alebo na tú.“

Otrčila mu ústa, že sa začervenali ako malina. Pomykla plecom, tlačenica sa zobracala sem-tam. Vyrozumel, že nemyslí ani na tú stranu, ani na tú.

„Falošná si! Mňa máš za blázna!“

Z jeho hlasu ozýval sa hnev. Pozerala naň zboku. Smiešny je, keď sa jeduje, i fúzy sa mu ježia; tvár sa natiahne ako mokrý krpec, keď ho nabíjajú na kopyto. Je veľmi náhlivý, veľmi. Vystrela ruku, odtrhla mladý výhonček s tŕnikmi. Boli na ňom štyri kvietky, Podala mu ho.

„Aby im fuky prešli.“

Zaradoval sa veľmi, chytiac mládnik, i bodol sa na tŕniku: ale čo preto? Oči mu zasvietili, vidiac, ako sa mu núka toľká krása.

„Na pamiatku od teba! Nezabudneš na mňa, nie?“

Urazila sa veľmi. Sám videl, že sa urazila, čo o nej myslí.

„Ešteže čo! Aby zabudla, keď ich budem mať na pamäti verne, kýmkoľvek — hm —“

„Kýmkoľvek čo, poklad?“

„Kým neopršia!“ ukázala na kvietky na šípovom konáriku.

Zahnal sa, že ju schytí, ale sa uhla vbok a pobrala sa preč.

„Nech ma nezabávajú. Mám ešte mnoho čo žať.“

„Žofíka, prídem do vás!“

Obrátila sa. Pozrela naň veľmi vážne.

„Nech sa neustávajú. Daromné chodníky.“

Išla k úvratiam, orosená tlačenica plieskala jej po nohách. Kráčala hrdo, sťaby všetky tieto lány boli jej. Smutno pozeral za ňou, že sa od neho poberá, tam za ovsom sa stratí jeho zlatý sen. Slnce práve vystrčilo ohnivú šticu spoza hrubého pleca Hundráča, oblialo ju čistou rannou žiarou. Strhla odrazu šatku z hlavy, skrútila ju nad hlavou do tretieho razu ako na slávu. Pohol sa za ňou, nemohol sa prevládať. Slnečná žiara zaliala jej samým zlatom schlpenú hlavu; na sluchách a na temene má ohnivý veniec, z ktorého sa sypú iskry zlatou pŕškou. Chcel by si strhnúť ten nádherný veniec. Ale keď ho videla, že vystúpil z chrasti, zahúkala mocným, zvonivým hlasom. Dúbrava z tamtej strany jej odpovedala zvonivo: „I-huhú!“ I Hundráč sa prebral z driemoty a zahundral viac ráz, opakujúc mrzute: „I-huhú! Hu-hú-huhu.“

Zľakol sa toľkých hlasov v toľkej tichosti. Ešte ho zazrú zo Smoliec sponad kaštieľa, že sa obšmieta okolo trávnic, čo vykášajú panské medze. Ostal na mieste, za hustou borievkou. Pušku zložil z pleca a oprel o suchý, obškvŕknutý kŕč. Lepšie bez pušky. Nohám sa ťaží odniesť ho stadiaľto. Pred očima sa mu mihá zlatá, plamenistá žiara. Veď ona príde zasa s plným výsypkom. Bolo ťažko čakať. Prikrčil sa, aby ho nebolo vidno spoza ovsa. Tu i tu vytrčil hlavu, čo tam robí. Vykášala medzu tuho, kosák blýskal na slnci. Hrste trávy zberala chytro a kládla do výsypka, ktorý veľmi rástol, rástol. Veď sa on naplní, príde ho vysypať pod šíp.

Ona sa neobzrela dohora. Ale keď bol výsypok plný, nešla dohora, vysypala ho za seba, na medzu.

Vzal zasa pušku na plece. Daromné čakať. Z nohy na nohu poberal sa pomedzi kriaky, k Smolciam. Mrcha poľovačka! Takto nevypoľuje nič.

Žofka chytro žala, chytro. Keď sa slnce vyštveralo koľko-toľko nad Hundráč, ona sa spúšťala dolu Dubkovom s ťažkým batohom. Druhý batoh ju čakal pod šípom.

Keď vošla humnom do dvora, prevracajúc sa z boka na bok pod batohom, mať sa zadivila.

„Var’ si už prišla!“

Pľasla si od divu po stehnách.

„Hej, nažala som dosť chytro, mamo.“

„A kde si našla toľkú trávu?“

„Na jednej medzi, v samom hloží.“

Mať kývala hlavou z boka na bok. Hľaďže, hľaď, ako jej dievka vie chytro vyžínať v hloží. Ale jej zišlo niečo súceho na um.

„Nepresiľ sa, dievka moja. Toľké batohy nevláč.“ Dievka sa len usmiala a mykla plecom. Akoby veľké batohy zaškodili! „Keď je tej trávy toľko v tom hloží, pojmi Marku a Katru. Pomôžu ti ju vyžať, aspoň čo-to, aby ju trávnice nevyžali.“

„Ó, tú nik nenájde, mamo. Nevie nik o nej, iba ja.“

Zasmiala sa nad veľkou istotou, s akou vie vyžínať v najväčšom tŕní a hloží, nebojac sa ani lovca. Má svoje hrady a dobré úkryty, kde ju nik nedolapí. „Marka a Katra nech idú vyžať úvrate okolo hriad, kým daktorá nepredchytí.“

Iné dievky ešte len išli na trávu a ju už stretávali, ako sa prevracia pod ťažkým batohom, keď sa vracala druhý raz.

„A kde si ho nabrala, Ohnica?“ Prezývali ju, že mala červené vlasy, ktoré sa nedajú pohladiť, ako svedčí. Mali ju za mrzkú a protivnú. Počká si, kým sa obzrie o ňu daktorý mládenec z Badišova. „Veď ťa ani nevidno spod neho!“

„Nuž len tu ďalej, medzi hlôžím.“

Bola by hodila hlavou, v ktorú stranu je to hlôžie, ale z batoha trčí tráva pomedzi rožky, robiac jej ozornú hlavnicu okolo hlavy, že sa v nej tratí.

Mať sa zadivila ešte väčšmi. Plieskala dlaňami o zásteru. Nuž ale toľko bolo tej trávy medzi hlôžím? Žofku zavolala ísť si zajesť. Potom sa môže vyvaliť trochu. Vstala dnes do dňa.

Zajedla si chutne, bola vyhladla v toľkej robote. Zapila si samokýšou, hustou ako kaša. Poberala sa znovu do poľa. Mať jej zahájila cestu. Veru ju už nepustí dnes po batoh. Dosť bolo tých dvoch.

Žofka sa jej zasmiala.

„Idem do ľanu, mamo. Treba ho plieť, rozmohla sa znova povoj. Ešte ho pridusí.“

Mať vďačne pristala.

„Ale nebuď do poludnia, aby si sa mohla vyvaliť v najväčšiu horúčavu.“

Čo ako by jej chcela nahradiť, čo uštipla pre trávu z dnešnej noci. Ona sama už mietla najrovnejší kus dvora, roztriasať trávu, čo prišla spomedzi hlôžia a tŕnia. Len vedieť, kde ho našla tá dievka také tŕnie a hlôžie.

Ostala zasa v dome sama. Vzdychlo sa jej, ako muž, chudák, nemá odpočinku v zime, v lete. Teraz je v hore. Už dakoľko dní váľa pne v rúbanisku, aby bolo na zimu smoľavého dreva. Nuž bude horieť na kozube ani fakľa, nežiaľ bude priasť v izbe, ani v dákej svetlici, kde nikdy nezadymí. Muž tiež rád dobré svetlo v izbe; keď vymláti, obriadi statok, donesie si náručie brezovej chvojiny do teplej izby a začne robiť metly.

Keď sa mu divia, ako si nedožičí pokoja ani v zime, on len pohne plecom, dakedy i povie: „Ľahko sa vynosí zo štokov a záprav, čo sa do nich nasype. Na prednovku by nám prišlo labu lízať, keby sa z boku nenadobudlo.“ Má neveľký drabinovec, zapriahne doň voly a rozváža metly po okolitých trhoch a dedinách. Nikdy sa nevráti s prázdnou rukou. Neraz i v zime ide na drabinovčeku; nehľadí, že iní gazdovia opatrujú voly cez zimu ani princezné, len aby sa pred jarou mohli pýšiť nimi, že sú ani lasice. Keď mu dohovárajú, že sa zanáša negazdovskou robotou, on sa vyhovára: „Vám sa ľahko gazduje na osmine, alebo hen štvrtine, ale my máme len pol šestnástky a do misy nás je hodne.“ V iné časy, najmä pred sviatkami, rozváža po dedinách peknú hrabovskú hlinu, ktorou dievky bielia izby a vymážajú zem v dome a na podstene v sobotu, aby bola biela.

Prišiel kdesi z Podholeníc. Vzali ho na prístupky do Ďurčiakov k Dorke, ktorá sa nemala k svetu, lebo nebola ani veľmi pekná, ani bohatá. Mládenci bočili od nej veľmi, lebo jedno oko jej zabehávalo nabok, k druhému oku, kde nemalo vlastne čo hľadať. Potom i obočia, čierne ako žúžoľ, hoc mohli byť pekné, schádzali sa nad nosom. Ktovie, keď ostarie, či nesadne pred Luciou na omelo alebo trlicu a nepôjde na Čertovicu so strigami. Dorka, keď zbadala, že sa ťažko vydá, začala opúšťať hlavu, bočiť od ľudí a hnevať sa na mládencov. Kdesi na jarmoku ju zazrel Michal Ranostaj z Podholeníc a zaľúbil sa najväčšmi do toho škuľavého oka: povedal jej, že je najkrajšia dievka na vidieku, prišiel na prístupky na šestnástočku, donesúc do gazdovstva truhlicu s hábami. Svadba sa odbavila chytro, pri tichosti, bez muziky. Badišovania sa posmievali:

„S chudobou sa spriahla psota. Bieda ich bude poháňať.“

Ranostaj nepovedal nič, vynašiel v sade v jednom kúte tri brezy, nasadil ich ešte viac popri plote a začal robiť metly. I v Dúbrave nad Smolcami našiel celú horičku briez. Sprvoti ich predával len v dedine: ale keď sa ich naučil dobre robiť a keď brezičky podrástli, začal rozvážať výrobky po iných dedinách. Na to si vymajstroval ľahký drabinovček, zapriahol doň kravičky, usilovné plavuľky. Potom prišiel už k volom a na nich sa vozil ako pán po trhoch. Peniažky sa ukladali babke k babce, Dorka veľmi bedlila na ne škuľavým očkom, aby sa nerozkotúľali. Začala byť gazdiná ako druhé, prestala bočiť od ľudí, ešte si i zaspievala dakedy vo dvore, kde ju nik nepočul. Ale jej radosť netrvala dlho. Keď prišla s prvým dieťaťom do kúta, stalo sa jej, čo ani jednej šestonedieľke v Badišove. Keď mať, stará Ďurčiačka okúpala prvý raz dieťa, prizerala sa mu veľmi dlho, pomýlená.

„Dievka je, ale nemá, pane večný bože, ani vláska. Nikde nič, dievka moja.“

I šestonedieľka sa prizerala, predesená. Nevidela obočia, na mihalniciach sa len žltlo čosi.

„Škutiny, bože odpusť hriechy!“ zalomila nešťastná mladá mať rukami.

Hlava bola holá ako koleno, len na temeni sa lyslo čosi, akési škutinky. Keď dieťa poslali krstiť do Ozubín, zababušili ho dobre do podviky. Ženám ho nedali ukázať, že by vraj prestydlo na tuhom mraze. Beztoho už kýcha.

Ale naostatok vyšla pravda najavo. Dieťa nemohli skrývať, aby ho nik nevidel. Museli mu dať naostatok i riedky čepček na hlavičku. Cez dierky začali vykukávať vlasy ani oheň. Keď mu dali na hlavu hustý čepček z barchanu, spod neho sa začali dobýjať červenkasté brčky sponad čielka a pred ušima. Domáci naostatok privykli i na ten potrest. Stará Ďurčiačka sa zdôverovala dcére:

„Pán Boh nás tresce pre čosi. Ktosi z našich predkov musel zhrešiť. Ty si prišla na svet s tou chybou na oku, lebo nemysli, že by ti ja bola dať pozerať za hlavu, keď si bola v belčove. A tu zasa tento pád.“

Ranostaj si preto nepílil hlavu. Cmokol na bábä, spukal prstami nad ním a povedal:

„Nech sa svet mieša. Keď je bielych a čiernych, môže byť i červených.“

A dieťa sa malo k svetu, bolo biele a tučné, pustilo sa veľmi chytro na nohy. Keď začalo vychodiť pred dom, ženy sa stanôvali.

„A čože je toto? Ľaľa, akési žíďa!“

Keď dieťa podrástlo, Ranostaj si ho usadil na kolená a začal ho učiť skladať ,a-b-ab‘. Dievčatá neposielali do školy, hoc v Badišove bola chýrna škola. V tie časy chodil do nej i Elečko Stupnický zo Smoliec. Posielala ho mama zo zemianskej dediny do Badišova medzi sedľač k pánu bratovi, chýrnemu rechtorovi, na žriedla vedomostí a známostí. Samuel Primitivus Robko z Robkova bol vtedy mladý, vychytený. Na krštení si vedel i zahajduchovať a vykrúcať nevesty. Prvé dva kocúriky mu nepodrazili nohy, skôr mu naliali do nich ohňa, že vedel nimi preberať ako málokto v okolí. Samuel Primitivus sa podobral, že vykreše čosi z neho. A kresal tuho feruľou i lieskovicou. Elečko bol zeman; bol by sa chcel voziť po sedliackych kľaganoch, ale sedliacki zurvalci nechceli mu uznať zemianstvo. Chodil do školy tak s kapsičkou ako oni, iba že oni išli sa na poludnie najesť domov a on ostal v škole sám, vyberajúc z kapsičky obarený hrach, ktorého mu dávala mama do uzlíka na merindu. Dakedy ani hrachu nebolo, ak ho pojedol idúcky zo Smoliec do Badišova. Nechceli mu uznať zemianstvo ani preto, lebo jeho tatko, pán Feranc, chodil po dedinách s tanistrou na chrbte. Trčali z nej porišteky všakových mlatčekov, i všakové iné železá i kusy medeného bľachu. Plátal veľmi dobre panvy a kotlíky. Ale vedel zaliať i diery do hlinených krčahov a hrncov olovom. Hlinené nádoby na vidieku, čo mali naboku olovený pupok, prešli jeho rukami. Bol vysoký, chudorľavý, chodil zafúľaný po dedinách od začadených paniev a hrncov, po tesných nohaviciach na tenkých nohách lupkali mu široké sáry zemianskych čižiem.

I zemania ho okrikovali:

„Nehanbíš sa, zemiansky honor, chodiť takto pomedzi ľudí! Ale si ty Cigo, chodiť panvy plátať? Nemohol si si nájsť statočné remeslo?“

On nedal nič na kriky. Bol by i on radšej zlatníkom alebo hodinárom, ale kde je zlato? Bol by vďačne obul krpce ako iní statoční zemani a stal k pluhu, ale kde sú zeme a voly? Prichodilo robiť, čo sa trafilo, lebo bolo hodne deťúreniec.

„Budeš mať medzi koho deliť kúriu,“ posmievali sa mu páni bratia. „Ak sa všetci vyberiete do sveta klopkať, v celej krajine nebude deravej panvy a Cigáni nám zbedzgajú do Multán.“^[1]

Nestaral sa o posmechy, ale Elečka dal pánu Robkovi do rezu. Elečko každé odpoludnie bežkal do Smoliec. V treskúcej zime neraz prišiel plačúc, že mu za nechty zašlo. Mama mu chytila ruky ako ciagle a zamočila ich chytro do studenej vody. Dosť sa nakričal a naskákal okolo putne, kým mu odišlo spod nechtov. Na šťastie pán Feranc sa zoznámil s Michalom Ranostajom na cestách, i spriatelili sa, hoc neboli toho istého remesla. Ranostaj mu prorokoval lepšie časy, lebo vraj všetky veľké veci vyrástli z malej. Tak i on nebude vždy panvy plátať, ale si založí vyše Smoliec peknú kotlársku dielňu a naostatok môže utkvieť dakde v Španej Doline alebo v Bystrici a mať najväčšiu kotláreň v celej krajine. On sa nemôže úfať takému zveľadku svojho remesla, lebo metliarov je všade toľko, koľko ich treba, a krajinskej metliarne nemôže byť nikdy, lebo nikde nieto toľko briez, aby vystalo na metly v celej krajine.

Hoc pán Feranc nikdy nepreskočil jarok medzi túlavým remeslom a kotlárskou dielňou, Miško Ranostaj si ho nikdy neprestal ctiť a vážiť. Vo veľké mrazy neraz pritúlil Elečka, dajúc mu jesť a prenocovať vo svojom starom, ošarpanom dome. Vtedy sa Elečko veľmi spriatelil so Žofkou. Jeho neodstrašovali, ako iné deti v dedine, jej červené vlasy ako plameň. Zabávali sa moc spolu; tuším jej bol i sľúbil, že si ju vezme, keď bude veľký.

Ale z toho všetkého sa nevykľuvalo nič. Pán Feranc umrel v jednu takú zimu, a keď si vdova nevedela rady s toľkými deťmi, prestala ho posielať do Badišova. Beztoho vysvitlo, že sa Elečko tam nenaučil ani: ,Quot sunt partes orationis‘, ani ,Semel unum est unum‘.^[2] Vtedy sa ho zaujal pán rechtor z Ozubín, Tomáš Sztupay, rodina Stupnických. Nemal mendíka, tak si ho vzal za mendíka, a umienil si, že vykreše z rodiny niečo súceho. I mohol skôr ako rodina, najmä keď mu za školou rástli omnoho krajšie liesky ako za badišovskou. I naozaj obrábal Elečka do tých čias, kým ho nenaučil skoro všetko, čo sám vedel.

Potom už bolo všetko ľahšie. Chudobná vdova sa vybrala k úradníkovi u jeho osvietenej milosti nebohého pána Kolomana Uzdica a uprosila ho, aby vzal jej syna za dačo do panskej služby. I pán Tomáš Sztupay veľmi stúpal úradníkovi na päty. Elečko musel držať čisto fajky úradníkovi, musel zapisovať dežmu, čo dávali poddaní panstvu, a najmä v jeseni, keď sa osieval studený dáždik, musel stáť pri kopáčoch, koľko kasní švábky išlo do pálenice. Keď pán Koloman umrel, jeho syn Mikuláš si všimol otrhaného Elečka. Dal mu dva obnosené obleky, skoro nové čižmy, ktoré ho omínali, a poslal ho do Novohradskej na panstvo svojej manželky.

V Novohradskej mu už boli tri svety. Tam sa začal už cele naozaj cvičiť za úradníka. Naučil sa fajčiť z krátkej fajky, slinu frcnúť cez zuby dosť ďaleko, vysiakať sa bez šatôčky, pritisnúť prst o jeden bok nosa, preobliecť sa za ,szegény legénya‘,^[3] variť guláš, piť víno. Vtedy sa už tam obracalo zemianstvo na maďarstvo, nosilo fokoše^[4] a budzogáne. Naučil sa dosť dobre maďarsky; bol urastený, nie špatný, vedel sa mať i okolo ,frajcimeriek‘. Keď umrel starý úradník v Smolciach, osvietený ho postavil za úradníka a dal mu i deputát.

Už dosť dlho úradníkoval v Smolciach, i začalo mu byť i otupno vo veľkom, dosť ošarpanom kaštieli, keď sa mu pridalo ísť cez Badišov do Podholeníc vyhrešiť pre čosi richtára. Na ceste ho prešla dievka s plným, niesla dve drevené kanvy vody. On šiel na hrdom koni, dupotajúc po ceste. Bol veľmi švárny, nejedna ,frajcimerka‘ mu to uznala. Mal zelenkavé šaty, cifrovaný dolománik, na sárach, kde sú vyrezaniny, celembali sa červené kystky, ako podskakoval kôň. Zadržal ho razom, hoc sa kôň vzpieral stáť, lebo muchy dojedali. Nemohol spustiť oči z peknej dievky, ktorej okolo hlavy horela zlatistá žiara na slnci a v očiach kvitli podivné ľany.

„Akože sa voláš?“ spýtal sa jej, kým sa kôň zvŕtal nespokojne.

Jeho hlas znel veľmi mäkko. V Novohradskej naučil sa všupnúť dosť hodne nehy do hlasu, zaobchodiac s bielymi osobami, hoc sú v oplecku a majú dlhé vrkoče dolu chrbtom. Ale i ona už mala pevnosť, v ktorej sa cítila bezpečne. Vyškerila mu zuby, boli veľmi pekné.

„Načo im je to vedieť?“

„Nuž na to, aby som vedel, ktorá ma prešla s plným. Vieme, že sa dobre vodí, koho prejdú s plným.“

Vzala kanvy do ruky a prešla okolo neho dva razy.

„Nechže sa im vodí. Mňa to nič nestojí!“

Začal ju prosiť naliehave:

„Nože do tretieho razu.“

Prešla do tretieho razu, smejúc sa.

„Vystačí im na celý mesiac odrazu.“

„A teraz mi povedz, panna, čo máš oheň okolo hlavy a v očiach rozkvitnuté ľany: čia si?“

„Žofa Ranostajovie.“

Mykla plecom, že je nie ťažko uhádnuť, čia je. Má také vlasy, akých nemá ani jedna dievka na vidieku. Mládenci sa ich báli ako ohňa, iba jeden nie. Uňho je jej pevnosť.

Udrel si dlaňou o stehno, že podskočil kôň.

„Žofíka! Nuž ty si to? Ale nevieš, ako sme sa zabávali vtedy?“

Pozeral na ňu uveličený, akoby bol našiel veľký poklad znezrady, ktorý pôjde neomylne do jeho truhlice. Ako sa zabávali vtedy! I sľubovali si. Vari len nezabudla!

Dievky nerady pamätajú na to, čo poparatili deťmi. To sú potuchnuté koláče, dávno odležané. Potuchlina z nich nevypáchne, čo ich i prihreješ. I ona pozerala naň, ibaže nie ako na poklad, súci do jej truhál, ale iba ako na mištičky, z ktorých už vypadali lieskovčeky.

„Nepamätáš na Elečka?“

„Pamätám, ale Elečko sa nenosil na koni.“

Pán Elek zvážnel, i z tvári sa kdesi podela neha. Je na koni, veru hej. Zvysoka jej hodil naučenie ta dolu; nech si ho zdvihne, keď pôjde domov, a opatruje, ako svedčí.

„Tak býva, Žofíka, na svete! Čo sa vtedy nosili na koni, teraz chodia pešo; my, čo sme krpce v blate drali, nosíme sa na koni.“

Vyrovnal sa, akoby bol prezrel ražeň, vypučil prsia pod dolománom. Pozeral bedlive na ňu, či pochopila, bosorka, čo jej povedal.

Ona pozrela kdesi po Hundráči, ktorý sa vyjasnil veľmi a akoby načúval veľmi pilne, čo tí tam rokujú. Uškrnula sa pod nos i po rozkvitnutých ľanoch preletel akýsi jas.

„Len keď sedia, mladý pán, nevystierajú sa toľme. Ešte zletia z toho koňa.“ Ona bola nízko, na zemi, a on vysoko nad ňou, ale mu zato hodila naučenie. Ak chce, mohol by si ho i odniesť. „Nie je vraj tak ľahko vydriapať sa naň ako zletieť.“

Slúchol ju, hneď sa opustil trochu v pleciach, v tvári mu zahral veselý úsmev.

„Žoška, ty si kľampa. Trúsiš naučenia ani kniha múdrosti“.

„Veru múdrosť, keď prídem na ňu ako slepá kura na zrno.“

Ale už zasa zobrala kanvy do rúk, že pôjde svojou cestou.

Nechcelo sa mu prepustiť ju tak nerozmyslene. Vie, ako ju zadržať ešte chvíľočku.

„A kde bývate?“

„Nuž, kde sme bývali!“

Zasmiala sa, že nevidí, čo oči kole na dva kroky od nosa. Ešte väčšmi jej prichodilo na smiech, keď ho videla prezerať ich dom ako nevídanú vec od spodku až po hálku.

„Vtedy vám dom vrastal do zeme, teraz rastie dohora. Zrepetil sa.“ Pokyvoval hlavou a pozeral s úctou na veľký pekný dom o dosť hodných oblokoch. Krov mu bol žltkavý, trochu na červeno, skoro ako hlavička švárnej Žošky. Všetko sa belelo a či žltlo od novizne, ešte len i šranky okolo záhradôčky pod oblokmi. „Dobre sa zrepetil, len ako?“

„Otec ho zodvihol ako nič.“

Rozpamätal sa, že sa v starom, nízkom dome robili metly. Dosť sa ich nazväzúval a narozvážal po kraji. Tie metly nik nemal za veľkú vec vtedy: a, hľa, čo z nich nevykvitne!

„Ešte robíte metly?“

Potvrdila mu tou hlavou ako oheň.

„Ženy teraz zametajú každý deň, nielen v sobotu, ako za Krčaha-kráľa. Odkiaľ by brali metly, keby nie náš otec? Pozrú brezy!“

Ukázala mu na hodný sad za vodou. V kúte sa zhŕkli brezy, tvoriac celú hôrku. Popri plotoch ich idú rady. Kôra sa belie na nich, sťaby ju boli dnes preobliekli novú. Konáre ovisli pod bujnosťou mládnikov. Veru má čo vytriešťať oči na toľké premeny. Vysvetlila mu ešte, aby vedel všetko do základu.

„Dosť sa nabedlíme na ne. Chlapci sa ošmietajú okolo nich veľmi tak pred jarou. Navŕtali by ich a ťahali z nich miazgu, lebo je sladostivá.“

„Sladostivé sú tvoje reči, Žoška. Tečú ti z ústočiek sťa bystré jarky pod Hundráčom v tôni. Nie sú ako miazga z brezy, ale sladké ako samotečený med z lipového kvetu.“

Ako to hlásal zvysoka, zore sa mu zapálili, v tvári i v očiach začali blkotať plamienky. Tie ohne všetky sa chytili od veľkých požiarov jej peknej hlávky.

Len sa usmiala a brala kanvy. Smiala sa, že mu toľko natieklo medu. Bude mať čo lízať cestou do Podholeníc. On sa nesmial, myslel tiež na lízanie; ale čo je z neho, keď je cez sklo? Roztúžil sa, oči vykrútil vysoko nad dachy badišovských domov. Vedel dobre, že dievky dajú mnoho na to, kto ich ako krúti.

Ale Žofka mala pevnosť, v ktorej bola bezpečnosť. Nenaľakala sa ani očí. Vzala kanvy a už ide k peknému, novému domu popri záhradke, ktorá si nechala v kúte starý ker orgovánu, hoc ho mohli dolámať, keď rúcali starý dom a stavali nový.

,Budeš ty moja! Budeš ty moja,‘ opakoval v akomsi rytme podľa podskokov koňa, ako cifroval pod ním hore dedinou. Potom sa premenili spevy, otvoriac sa všetky hlasy, ktoré dosiaľ nezuneli tuším nikdy. „Musíš ty moja byť, čo ťa čerti vezmú.“ Hej, cibril sa dosiaľ najviac okolo takých, čo majú letnice veľmi nakrochmálené, aby stáli ako zvon okolo nich, i trúbočky vlasov okolo slúch, aby podskakovali pri chôdzi, keď sa pás váži zboka nabok a sukne sa ometajú šuchotavo okolo nôh. Prečo by sa nepocibril na Horniakoch trochu okolo takých, čo sa zhovárajú s pánom na ceste, keď nesú vodu v kanve?

V Podholeniciach sa zabavil opatrne a, idúc spiatky, už vedel, že železo kovať, kým je horúce. Zišlo mu na um, že na panstve jeho osvietenej milosti pána Mikuláša Uzdica v Smolciach by sa tiež zišlo metál. Metie sa po dome, ale i po dvore. V zime sa metie veľmi často v humne i metál sa zíde dostatok. Čím ich je viac, tým čistejšie gazdovstvo. Ešte sú len Turíce, do zimy netu: ale zbožia sa začnú klasiť dnes-zajtra, odkvitnú a dozrejú. Zima príde, nenazdáš sa ako. A mať metly je výhoda. Dobrý gazda nečaká, kým pritisne tvŕdza.

Dupkali kopytá dolu dedinou. Ženy pozerali, kto sa nesie na veľkom, krásnom koni o podstriženom chvoste. Zadupkali kopytá na môstku do dvora Ranostajovie. Hrdý jazdec skočil a uviazal koňa o stĺpik na záhrade. Pán Elečko otvoril dvere pri novej bráne. Michal Ranostaj si mohol už dovoliť i závristý dvor ako hoďas Drozdík, alebo Juro Hamuľa; mal i on už čo zavierať doň. Netroškári na pol šestnástočke ako sprvoti, ale si sedí na celej osmine. Na veľkých voloch oral, na mladých juncoch bránil tejto jari. Podstenou veselo klopkali čižmy po hladkých tľapkách, dobre usadených, aby nešlabikovali, keď sa stane na ne. A vo dvore všetko nové. Ústreším sa voda cedí dolu zúbkovaním, keď spŕchne. Na maštaliach a humne je len strecha, ale i ona žltá ešte, nová. Šiare sa nemali kedy ani uľahnúť na nej. Strecha bola hrubá a dokonalá, ani keď sa dobrá gazdiná oblečie v zime do nového kožucha o neopršanom rúne.

V izbe ho ovialo novizňou a čistotou, ani čo by bol vstúpil do svetlice jej osvietenej milosti pani grófky, manželky jeho gazdu, pána Mikuláša Uzdica. Bosorka Žoška hádam iba včera vymazala zem bielou hrabovskou hlinou. Posteľ vystlatá do povaly, žŕdky pod povalou ovešané sviatočnými hábami, rámy s mištičkami a krčiažkami ako u najlepších gazdov: iba že tu je viac svetla, lebo obloky sú veľké. A na štíte rovno proti dverám veľké zrkadlo. Ohava Žoška iste nezamešká kuknúť doň, keď prejde popredeň. Preto bude vedieť, že od jej hlavičky sa strhávajú veľké požiare, ako i uňho sa rozblčali túžby. Nebodaj sa jej páči, čo ukazuje zrkadlo, lebo mu ku stužke, na ktorej visí, zastrčila mladú chvojku voňavého smreka.

Sadol si na lavicu k rohu stola. Zavieva k nemu vôňa bujnej zelenej chvojky.

„Čože nám doniesli, pán urodzenký?“

Škuľavé očko sa ho dotklo, ktovie, či ho poznalo. Veľmi náhlive sa prehodilo do cesty druhému a tam sa zakolísalo.

„A veru nič. Radšej by si odniesol čosi.“

Pán Elečko chcel žartovať, ale žart mu vychodil na naozajst akosi. Veru by si odniesol vďačne čosi, na dlani by niesol. Ale jej nebolo tu. Zato sa dal materi do známosti. Zabudla na Elečka, čo toľko ráz jedol v tejto izbe, kým bola nízka, pečenú švábočku z opáločky a zajedajúc ju surovou kapustou, čo sa berie z misy štipkou a vrždí pod zubami ani remeň. I teraz mu veru tečú sliny, keď vidí švábočku všetko jednakú, okrúhlu ani vajíčko, keď ju vyhrnú z pece. Ale nikde nevedia upiecť ako patrí, opáliac kožtičku, aby sa odlúpila od nej ako vtedy, keď ju gazdiná podhadzovala v opálke. Švábočka ostane bez kožúška, celkom čistá. Kôrka na nej sa červená dotuha, ani čo by od hanby, že ju zobliekli.

Dával sa jej do známosti všakovak, ale Dora s nakriveným očkom sa mu nepriznávala. On sa vyškriabal od tých čias na zelenú ratolesť, ani by už nevedel jesť švábky a tobôž surovej kapusty zo suda.

Ale on ju obletoval ako osa zrelú hrušku; nedal sa odbaviť len tak nakrátko.

„A kde je Žofka?“

„Išla hrudy tĺcť s Markou a Katrou.“

Škoda byť. Ľúto mu tých sviežich ramienok, ako sa budú otriasať bolesťou, keď kiahničku buchne o zatvrdnutú hrudu. Na niečo iného by boli súce také ramienka.

„Načo bola hlušiť kiahnicou, keď sa mohli zapriahnuť voly do váľka. Váľok je na hrudy, nie kiahnička!“

Ale Dora vie nájsť chodník, po ktorom ľahko uhnúť mrcha novotám.

„Veru nie, pán urodzenký. Naše hrudy nie sú ako panské, lebo sú veľmi tvrdé. Ani by sa nezdrobili pod váľkom, ale by vošli do zeme ako skala.“

I on je už skúsený gazda; usmial sa na ňu, že nevie pohnúť rozumom.

„Bolo počkať, kým spŕchne; hrudy by sa lepšie drobili zmočené.“

„Keby namoklo, hruda by sa nedrobila, ale by sa prilepila o váľok. Naša zem je nie ako panská. Naša sa lepí na nohy, keď ideme po mokrej, ako cesto, panská sa rozsýpa. Nie je ani zem každá jednaká.“

Nech sám Boh pomáha a zavaruje! Videl, že by sa darmo dohadoval s ňou; vynašla by odpoveď na každú vec, ale takú, akej by sa nik nenazdal. Ona už našla rozdiel i medzi zemou panskou a nepanskou. Vstal od stola, akoby sa bol napil kyslej psiarky na badišovskom salaši. Keď odväzoval koňa, bolo mu hodne odľahlo. Odpadla by mu chytro chuť od dievky, nech nájde zakaždým túto mater miesto nej. Pred chvíľou myslel, že by sa vrátil zasa zajtra, teraz si je istý, že ho sotva uvidí viac Ranostajovie dom.

Príduc domov, chodil zaujate po dvore a gazdovstve. Presekávala sa švábka, a on skoro jednostaj dotušoval: „Robte, robte!“ kopáčom. „Čo sa obzeráte?“ I korbáčom lupkal o sáru, aby robotníci vedeli, že stojí kazár nad nimi. Ale hoc stál nad robotníkmi, nebol pri robote. Najviac stál na koni pred novým domom v Badišove a zhováral sa všeličo so Žofkou. Opakoval moc ráz jej slová, že ich vedel naspamäť, potom začal vyťahovať spod nich, čo myslel, že sa skrývalo pod nimi. Potom skladal v hlave iné rozhovory, okrášlil ich sladkými výpoveďami, čo povedal on a najmä čo povedala ona. Naostatok sa už nezhovárali na ceste, ale pod ústreším so zúbkami. On stál pod oblôčikom komôrky, ktorý bol otvorený, v oblôčiku bola hlavička, z ktorej i vo tme šibali plamene.

Nevedel si naostatok nikde miesta. Kde sa obrátil, na všetkých stranách videl ohnivú hlavičku, posmešný úšker na ústach. V ten deň pred večerom sa už nemohol zdržať, osedlal koňa a hybaj do Badišova.

Zadupkal kôň cez môstok, prestupoval nepokojne priviazaný o stĺpik na záhradôčke. Dora zazrela oblokom zelený dolomán s ciframi a pobrala sa do kuchyne, Žofka nezazrela dolomán, ale vedela, čí kôň zadupkal. Uškrnula sa, v očiach ako ľan mihli jej divné svetielka. Ostala pod pecou, preberajúc konopné semiačko z hrudiek, ako ho doniesol otec, čo bol vykupčil za metly.

Pán Elečko sa uviedol akosi spurne, keď vošiel do izby.

„Prišiel som vás navštíviť,“ zvestoval hlasom dosť prichrípnutým.

Michal Ranostaj bol chudorľavý, ale dúži chlap. Čierne vlasy, založené za ucho, na miestach siveli, ale oči pozerali živo. Zasmiali sa hosťovi.

„Pekne od nich, že nezabudli na nás.“

Hosť sa zadivil na tých slovách.

„Vari by mal zabudnúť!“

Michal Ranostaj mu vysvetlil, že ľudia, keď im je dobre, nie veľmi radi myslia na časy, keď im bolo zle. Podajedným sa i pamäť zamúti. Nepoznajú ľudí, ktorých znali, najmä ak prijali od nich dačo. „Môžem sa požalovať, že ma neraz nepoznali, keď som sa sňal s nimi znovu. Ešte i odtajili, že vzali metly odo mňa, keď som prišiel pohľadávať svoje.“

Pán Elečko ho uistil, že to neboli poriadni ľudia. Potom vypučil prsia a povedal odhodlane:

„Ja som nie taký. Tu je ešte kus uznanlivosti!“ Badol si prstom tri-štyri razy na prsia. Ranostaj mu prikyvoval hlavou veľkú pochvalu. Pán Elečko sa rozohnal ešte s väčším ohňom: Narovnal si dolománik, aby mu stál rovno na prsiach, keď sú už raz vypučené. „Ja som teraz, ako som bol vtedy, a môžem povedať, že mi je čosi lepšie, ako bolo vtedy.“

Michal Ranostaj pozeral naň s úctou, na zelenkavý oblek o čiernych šnúrach, ktoré mali hodvábne záblesky.

„Pekne sa nosia!“ pokyvoval hlavou.

Pán Elečko sa usmial, bolo mu akosi voľne.

„Krajšie ako vtedy, nie?“ Ale mu hneď i vysvetlil, prečo sa oblieka krajšie. „Človek sa oblieka, ako sa mu vodí. Hľadí ukázať svetu, ako mu je, najmä keď sa mu vodí lepšie.“

Michal Ranostaj povážil, že by to mohlo tak byť, ale to nepotvrdil, iba sa ho spýtal:

„Im je teda dobre?“

„Nemôžem sa žalovať.“ Odpoveď bola veľmi skromná, ale z tváre mu kričalo, že mu je veľmi dobre. Vyrovnal sa i rozšíril prsia, aby sa mala kde zmestiť všetka tá dobrota. „Rozkazujem v Smolciach, ako chcem. Všetko ma slúcha, akoby ja bol sám pán.“

„Veru je moc. Mladý ešte, a prišli na veľkú vládu. Oni predali lanské zbožie?“

Pán Elečko musel sa priznať, že zbožie išlo k Jakubovi Kuttlerovi do Posadiny. On ho meral zo štokov i dal nakladať vo vreciach na vozy, ale peňazí zaň nečítal.

„Im platili za švábku, čo išla do pálenice?“

I švábka išla tak akosi, ako i zbožie. Jakub Kuttler ju odoberal a posielal kdesi do pálenice.

„A jalovice kto predal?“

„Ja som ich predal na jarmoku v Ohradnici!“

I položil si dlaň na prsia. Pravda, nepovedal, že peniaze išli na dlaň jeho osvietenej milosti pána Mikuláša Uzdica. Boli mu pilne treba na čosi. Pamätá sa, ako dnes, že ich nechcel pustiť za tie peniaze, málilo sa mu, koľko mu dávali, ale osvietená milosť preťali razom na dvoje.

„Čo robia s mliekom?“

„Komornica ho múti.“

„Kto predáva maslo?“

„Berie ho Jakub Kuttler.“

„A čo robia s hydinou? Alebo ju minú všetku?“

„A kto by ju minul? Ide do Ozubín. Tam sa jej dosť minie, a čo zvýši, nebodaj predajú.“

„Majú moc husí?“

„Veru neviem. Bude vedieť komorníčka Mara.“

„Čo robia s perím?“

„Pára ho komorníčka Mara. Vlani ho vzal Jakub Kuttler.“

„Mali moc ľanu?“

„Načesalo sa ho okolo štyristo kýt.“

„Málo. Čo urobili s ním?“

„Dali ho priasť spolovice. Plátno sa predalo.“

„Kto ho predal?“

Pán Elečko sa začal hniezdiť. Predsa neprišiel dávať počet, čoho bolo koľko, ale sa prišiel pozhovárať. Že ľanu bolo málo? Čo by ho bolo i tri razy toľko, nekvitol by mu tak ľúbezne ako jej oči, ktoré hľadia pilne na prsty, ako spúšťajú dolu lopárom čisté semiačko a smeti s hrudkou odmetajú na stranu. I s plátnom bolo tak akosi: ľanové vzal Jakub Kuttler, zrebné ostalo doma. Komorníčka Mara našije z neho vriec.

Michal Ranostaj sa vyzvedal i koľko zrebí a klkov, koľko kýt konopí a pačesov. Koľko bolo mier slivák a jabĺk, koľko chovajú bravov, koľko ich bolo spod cecka, keď sa oprasila veľká ošípaná.

Keď sa ho povypytoval na všetko, začalo svitať v hlave aj pánu Elečkovi, že cez jeho ruky vlastne neprešlo moc peňazí. Skoro všetko berie Kuttler, bohatý kupec z Posadiny, hoc ho nevidel platiť ani raz. Čo-to kvapne i jeho osvietenej milosti do ruky. On vlastne predával len vajcia, ale každé dva týždne musí ísť do Ozubín a odčítať jej osvietenej milosti peniaze za ne. I to príde sama pani grófka tri-štyri razy do Smoliec vypytovať sa komorníčky Mary, koľko vajec zniesli sliepky a kde sa podel kohút, čo mal hrebeň nabok, ako keď si zeman hodí čiapku na stranu, keď sa potúži.

Ovesili sa mu i fúziky dosť dobre, že jeho vláda je nie taká, ako si míval. Michal Ranostaj zahrnul vlasy za ucho a potešil ho.

„Nech sa len usilujú. Šťastie sa im začalo pekne otvárať. Otvorí sa im, ako má byť, iba vtedy, keď budú oni všetko kupovať i predávať.“

Pán Elečko pokrútil hlavou. Keby nie Jakub Kuttler z Posadiny, tie dvere by sa hádam skôr otvorili. Ale zavadzia i jej osvietená milosť, pani grófka. Vlani ju videl na hradách. Podpísala, koľko je kapustných hláv. Taká ti je to robota, milý Ranostajko!

Ale Michal Ranostaj ho poučoval ako skúsený človek.

„Či tak alebo tak, iba ak pôjde všetko cez ich ruky, môže sa na ne prilepiť čo-to. Nebudú veľmi čisté, ale ak sa od nich nezmôžu, deputát ich nepostaví na nohy. Myslia, že sa z deputátu zaperili tí, čo zbohatli pri úradníctve: Záhradnický Feranc, Ďorď Bobok, Laurinc Korbeľ alebo sám veľkomožný Hadrián Pulcheríny? Veria mi: všetci sa zmohli z oškrabkov, keď si šli ruky riadiť pred umývaním.“

Pán Elečko sa veľmi urazil na také slová. Pamätá sa, keď nebohý tatko prišiel tu i tu domov po čisté háby, skoro zakaždým hromžil na Ďorďa Bobka, Záhradnického Feranca i na Laurinca Korbeľa a veľkomožného Hadriána Pulcherínyho, že sú zbojníci, a čo majú, že všetko nakradli.

„Kričia na nich i iní, všakovak. Ale keď vyjdú na cestu v koči, každý sa im vystúpi. Ďorďa Bobka začali už volať urodzeným. Im netreba urodzenosti, lebo ju majú od tatka: ale sa im zíde zaperiť sa akomak a potom ísť na dobré prístupky.“

Čo tam po prístupkoch, a dobrých! Oženiť sa už skorej, a hoc sa i neoženiť, ale si pozáletníčiť trochu. I oči mu zasvietili žiadostive, pozrúc na Žofku pod pecou, ako vie oddeliť konopné semiačko od smietky.

„Oženiť sa nebolo by od veci,“ prehovoril naostatok, dodajúc si smelosti.

Pozrel s porozumením na Ranostaja, a keď mal jeho oči na sebe, pozrel veľmi významne na Žofku pod pecou.

Ranostaj nedal mnoho na také znaky. Mal veľmi deravý krpec na kolenách, najskôr Žofkin, i prikrajoval mu dobrú záplatu z kusa remeňa. Záplatu rozmočil vo vode, pozohýbal ju v rukách, aby odmäkla, a prebodol ju šidlom o krpec. Keď prevliekol prvý raz dratvou, vrátil sa znovu k veľmi ožihavej veci.

„My chlapi by sme sa najradšej ženili, keď nám nedochodí, a keď by sme mali, vtedy vykrúcame. Počkajú, kým dievča podrastie. I tatko bude mať kedy prihotoviť viacej.“

Pán Elečko sa zasa urazil. Či on je utisnutý na čie peniaze? Má žiť zo ženinho, keď by mohol dostať od panstva podvýšený deputát, dve-tri poriadne izby v kaštieli i dosť pekné dary?

„Dá sa vyjsť, netreba ani kradnúť, ani sa upriamovať na ženino. Zlodej príde o statočnosť, a zaťovi vyhodia na oči, ak sa držal na ženino.“

Ranostaj mu prisvedčil. Pekne byť sám sebe pánom, pristávať na mále alebo na ničom.

„Ale škoda opustiť, čo môžeš lapiť. A im by nezaťažilo, keby bolo i viac. Radi sa pekne nosia, dobre žijú, a na to už len treba. Nosia sa ako jeho osvietená milosť. I on sa nosil takto, keď bol v ich rokoch, i háby, i najkrajší kôň, i iné ešte, i iné. Ale mu vypriadli pani grófku i s peniazmi i s panstvami. Jeho osvietená milosť má sa o čom pekne nosiť.“

Pán Elečko len mlčal zanovito. Pani grófka doniesla vraj mnoho do Ozubín, ale jeho osvietená milosť nie je za to vždy pri groši. Ako vďačne pustil jalovicu lacnejšie, ako patrilo? Zbadal, že smrdí grošom. A potom či sa treba zobrať s dievkou, ktorá padne do oka? Pán Michal Smolecký sa nezobral ani s jednou, a má gazdinú, i kľučiarku, i jej frajcimerku, i všetko, čo len chce. A potom súce do ľúbosti sa prenáhlia neraz, nečakajú na ohlášky. Tobôž na sobáš. Len by sa mohol schádzať s touto tuná. I dneska ju prichytil, že oberá semiačko, a okom šibne nabok.

V tie časy urobil sa veľký štabarc pri záhradke. Pán Elečko skočil k obloku pozrieť, čo to vystrája kôň. Kopal okolo seba, šibal krátkym chvostom, trhal sa, vyskakoval. Pán Elečko bežal k nemu i bez klobúka. I Ranostaj pohodil krpec a šidlo a pobral sa tiež, mysliac, že jeden chlap, hoc mocný, mladý, neuvládze zdržať zjašeného koňa. Ale pán Elečko ho utíšil chytro. Vedel hneď, že je to mucha, i prvým razom ju zabil koňovi na lopatke. Keď Ranostaj prišiel, kôň už bol utíšený, iba čo fučal, strihal ušima.

Ranostaj sa nevyznal pri koňoch tak dobre ako pri rožnom statku, najmä pri takýchto ohnivých, panských.

„Čo mu je, zľakol sa dačoho?“

Pán Elečko videl i ohnivú hlávku v obloku. Žofka prišla tiež pozerať, čo sa robí pri záhradke. ,Musíš ty moja byť, čo ta čerti vezmú.‘ zahúdlo mu v hlave. Videl už zreteľne, že sa k nej nedostane rovnou cestou, ale zákrutami, možno i poza ploty a záskoky. Pravda k nej nevedie, ale podarená lož a pretvárka dosť ľahko.

„Mačka mu preletela popri pysku, preskočila plot a ubzíkla. Ale vidím, i smädí ho. Neutíši sa, kým ho nenapojím.“

Začal ho odväzovať zo stĺpika, že ho povedie na potok.

Ale keď bol kôň odviazaný a pán Elečko ho chcel viesť, v Ranostajovi sa pohla poddanská povaha. Vzal pánovi vôdzku z ruky a viedol sám koňa na potok.

Pán Elečko sa oprel o plot, držiac obe ruky na šrankách. Pozeral za koňom, ale sa hneď obrátil k nej v obloku. Usmial sa jej.

„Vy mi napájate koňa, mňa ste chovali ako pavúka, dali sa mi zohriať: ako sa vám odslúžim?“

Pohla plecom a pozrela naň posmešne. Hihi, čo ho chovali a hriali, to už bolo dávno. Nehodno ani spomínať, čo sa zabudlo. A čo len koňa napojiť je malá vec.

„Nie, Žofka. Ja sa chcem odslúžiť. Hanbím sa. Chodievaš ty na trávu?“

„V stredu a sobotu.“

„Vieš čo, Žofka?“

Vysvetlil jej, aké sú trávnaté medze na Dubkove medzi tablami. O tú trávu nik nestojí veľmi; mohla by ju povyžínať po troche.

Potrafil jej na žilku. Dievka má trávu za veľkú vec, nie pre hodnotu, ale pre chválu, ak jej môže naznášať mnoho vo veľkých batohoch. O zručnej trávnici sa roznesie v dedine chýr, ľudia ju obdivujú a vychytia za veľkú robotnicu. A jej by sa veľmi zišiel dobrý chýr, prekliesnil by jej cestu ta, kde ju srdce nesie. Ale pri tých trávnatých medziach je i prekážka.

„A ak ma chytia?“

„A kto?“

„Hájnici.“

Rozosmial sa. Hájnici ju predsa nechytia, keď ich on pošle v stredu a sobotu do iných honov.

„A potom nemáš oči pozerať, či dakto nejde? Z Dubkova je veľký výhľad na všetky strany.“ Tu sa začal i smiať. Vysvetlil jej, že spravodlivá tráva neteší trávnicu, ani jej nenadobýva chvály pred ľuďmi. „Keby ju ctila spravodlivá tráva, išla by po ňu na svoje lúky. Ale ona ide radšej do cudzieho, ja viem, dobre viem.“ Žmurkol na ňu, ona krútila hlavou, ale sa smiala. V očiach jej preletovali plamienky. „Ide po ňu, skadiaľ ju nie je ľahko dostať, kde sú veľké strehy a prekážky. Ak je nie zahájená, ide ju zbierať medzi tŕnie a hlôžie. Či nie?“

Pozrela naň uznanlive. Vynašiel dobre, aká tráva teší trávnicu. Jej by sa zišlo mnoho, mnoho batohov takej. Ako sa dostane ta, kde sa má dostať, ak si neprerobí cestu batohmi?

„Hej, pomedzi hlôžie a tŕnie,“ hútala, keď parádny kôň dupotal na ceste do Smoliec.

Tak ju našiel pán Elek Stupnický v to ráno na Dubkove pod šípom.