ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bohumil Valizlosť usadil sa znovu do vlačúh.

„Môžeš poháňať. Oneskorili sme sa, čo sme odbehli nabok.“

Janko mu prikývol. Šiel opatrne po kaštieľ pána Mikuláša Ozubinského, ale potom spukal bičom. Scvendžali spiežovčeky, zahrkali hrkálky, za zvlačuhami sa podvihol kúr. Pred kaštieľom jeho osvietenej milosti stála ešte korba. Hajdúch prestieral medvedie kože na hlavné sedisko, aby hlava a predné laby previseli nazad. Kočiši v gazdovskom dvore už širovali sivky a pejky s jabĺčkami na bokoch a stehnách.

„Hotujú sa i oni, Janko.“

Prikývol mu, nadhodil:

„Ale nás nedohonia ani na štyroch.“

Kone zaberali dlhým sepkom, pagáče snehu lietali tým dnu i ponad hlavy.

Keď prešli Smolce a spúšťali sa k Posadine, podoháňali korbičky, pred ktorými drobčili neveľké koníky. V nich sedeli páni v kožuchoch alebo mentiekach, na hlave čiapka ani merica, ani nie z janičia, ale hádam z ovce. Bolo dakoľko i zvlačúh s vyparenými mršinami. V nich bola hlava pri hlave tiež v takých čiapkach. Sedliackej nebolo vidno medzi nimi s kystkou a stiahnutými na uši stranami. Zvlačuhy sa neponáhľajú, ako by sa pýtalo. Kde je dolu vrchom, tam zadná čiastka, obsadená prihusto, chcela by ísť pred krivuľami, o ktoré je pripätá svoreňom, uváža sa bokom i zahrádza pol vyhladenej cesty. Ale Janko i tu uhľadí prázneho miesta, šibne popri nich vo výcval. Ak sa mu pridá udrieť zboku do podošvy, zadnú čiastku odhodí prudko nabok; tí, čo sedia alebo stoja, sa zakníšu.

Podvihnú naň päste, urazení v zemianskej hrdosti, hoc vidia, že vezie farára a zemana. Pred kongregáciou držia mnoho do honoru.

„Strela ti v sedliackej pečeni! Ak nevieš móres, naučíme ťa!“

Ale Janko sa ich nedurí. Spuká bičom a letí, len sa tak kúri za ním.

Zastali pred farou v Posadine. Bohumil Valizlosť prehodil sa ponad drabinku a vyšiel na podstenu, Jankovi ukázal okrúhlym pohybom vtiahnuť cez otvorenú bránu do dvora. Vo dvore boli zvlačuhy i sane, ale i ozajstné korby so železnou podošvou a ozajstnou figúrou, kde sa krivule schádzajú. Kone boli vypriahnuté pod hrubými kobercami a huňami z kozích kostrubín a plsti. Ak sa ponevieral dakde chlap, bol vybratý do zimy ako Janko. Haleny boli jedna ako druhá, ale v každej dedine s inakším obšitím a ciframi. „Medzi ľuďmi ľudsky, doma bieda vždycky,“ hoc o hlade, chlapi do Posadiny išli čisto oblečení. Bola i bieda akási krajšia a nie otrhaná. Poriadny človek ju videl i skrytú pod čistými hábami; ak jej nemohol pomôcť, aspoň zložil pred ňou klobúk.

Bohumil Valizlosť dal poháňať, lebo pred zasadnutím mali sa poradiť o niektorých veciach.

„Kdeže si? Ja že ani neprídeš!“ vytýkal mu domáci pán.

„Začal sa kaziť, odkedy má jarmo na šiji!“ pohrozil mu tučnou päsťou Samo Uhliar, farár zácelský.

Tably na oblokoch drnčali od mocného hrubého hlasu. Padali veľmi do očú okolo okrúhlej červenej tváre červenkasté vlasy trochu do hrdzava, veľmi prihladené. Pod ich ústreším okolo hrdla išiel sivý pásik, sťaby chcel ústrešie podfutrovať. Na chodníku, kde sa vlasy delia, poznať zjavno šitie. Prečo mu dali na dôstojnú plešinu červenastú parochňu? Prečo nešili tenšou niťou? Podoprel si bedro päsťou. Mal dlhý, pohodlný kabát so šnurovaním na prsiach a okolo širokých rukávov.

„A u mňa sa neukázať, čo?“

„Keď je nie ľahko cez vodu. Kým som bol študent, vykričal som dakedy pľúca za prievozníkom. Má vraj mrcha plácu, preváža sa málokto, nuž odbehuje do poľa robiť. A kým sa dokyvká na pol druhej nohe, tiež sa načakáte.“

Rozosmiali sa všetci na zácelskom a jeho prievozníkovi. Farár stál neohrozene s päsťou na bedre, trochu rozkročený v dobrých čižmách.

„Nemci ťa pokazili, amice. Kým si neprisluhoval okolo ich filozofie o vývoji z nižších k vyšším, až ku absolútnemu Ego,^[28] bol si Slovák ako repa. Nosil si so sebou najväčšiu slovenskú cnosť, svätú trpezlivosť. Pri nej si sa vynašiel a dobre cítil i pri našom neporiadku. Ale Nemec si vymeria všetko, vyráta navlas a od toho neodstúpi. Je ako kvočka. Vyhoď ju sto ráz z prázdneho hniezda, sto ráz ti utkvie na ňom.“

Bol tu Ďorď Dechtiar s učiteľom Ondrejom Sňeťom, čuhársky farár Michal Ploch. Bolo veselo medzi nimi, mali napospol hlas mocný, priučený ku kázni, že Bohumil Valizlosť bol medzi nimi trochu vzdušný, ako mľandravý. Lacko Ústeľnický tiež sa cíti nepohodlne medzi nimi, hoc mal kedy privyknúť ich spoločnosti. Samo Uhliar i Ploch boli mu prituhá omasta s ich slovenskou pražilou. Uhliar pozeral naň nedôverčivo. Bol mu priveľmi ulízaný. Zácelskí Drobniakovci majú sa lepšie od Ústeľnických, aspoň sa nevtrepali do dlhov až po uši, ale sa držia ako chleboví ľudia: majú baranicu na hlave, čugaňu v ruke, nohavice sa im ligocú spredku nad kolenami.

Bol tu i katolícky farár zo Sychravy Juro Maduniak a Ján Nepomucký Chovanec zo Svojtína. Chovanec bol už čosi starší, ale pekný zjav kňaza, ktorého Peter Spevák mal veľmi rád. Maduniak bol mladší, znal sa najlepšie s Bohumilom Valizlosťom, s ostatnými len veľmi zbežne. S ním sa znášal ešte ta, hoc mával s ním tuhé dišputy. Bohumil Valizlosť zaradoval sa veľmi, že prišli i katolícki.

Vo vidieku im nik neprorokoval, že prídu k mitre,^[29] ba sotva k červenému pásu.^[30] Vyberajú cestu nepríhodnú na tie méty. Nevedie ona tŕním a hrboľami, ale širokými alejami, ktorými sa ide o paličke, alebo na vozíku až k rezidencii^[31] v Orlove, kde sa delia dary. Iba Spevák bol inej mienky. Veril v skvelú budúcnosť Chovanca. Ale čože, keď Spevák veril vo všetko. Mal rád hostí v dome a rád ide všade i všade sa cíti dobre. Zaťatí protivníci hovorievali o ňom:

„Nech by už tam boli akíkoľvek, len keby boli aspoň ako Spevák. Tiež je tuhý Slovák, ale sa dá s ním vyjsť. Nevytŕča na všetky strany ostré klince ako šteť, alebo badadlá ako jež.“

Spevák sa neraz vyslovil medzi dôvernými priateľmi:

„Nemáš medzi nimi čo vyberať: jeden horší od druhého. Ale bárs sa ohradili múrom zlých námer a číhajú spoza neho, nájdete jednako v ňom miestko preskočiť ho alebo i prekročiť, ak ho rozhradíte trochu. Najľahšie mu pristúpiť v dobrej spoločnosti. Akosi sa pozabudnú vtedy a vyzlečú z oceľového panciera. Podajeden sa vyluskne hotový Slovák ako repa, keď zabudne dávať pilný pozor na seba.“

Ale sa zišli zhovárať o vážnych veciach. Katolícki farári ak prišli medzi nich, prišli v pospolitom záujme. Prišli z kraja, kde hlad už nechal trváce stopy. Začali sa zhovárať o hlade.

Hneď vyzdvihli, že hlad nezavinila nedbalosť ani lenivosť ľudu. Sú roky neúrod, povodní alebo suchoty, potom vzkrsli i choroby pri zemiakoch, hniloba, proti ktorej nevynašli ešte prostriedku. Vyhlásili dôrazne veľkú dúfanlivosť ľudu. Hoci zažije každého roku nezdar a sklamanie v jeseni, z jari sa chytá s novou nádejou pluha. Nechce sa vzdať práce.

„Pomôžu verejné sypárne,“ nadhodil ktosi.

Nebolo nikomu do smiechu, ale vybuchol búrlivý smiech. Čo môže osožiť sypáreň v Sychrave, kde neurodí nikdy toľko, koľko treba na vyžitie.

„Sypárne bolo zakladať v žírnych krajoch a dávať z nich do hladných. Ale ešte dodnes necítia toľme naše bohaté kraje za chudobné. Ten cit až teraz začali pestovať ľudia i noviny.“

„Aká teda pomoc — odkiaľ? Od stolice alebo námestnej rady?“

Bohumil Valizlosť dal poháňať tuho, lebo si moc sľuboval od spolupráce katolíkov. Teraz akoby i pre nich bola otázka priťažká.

Dechtiar videl, že badišovský len preťahuje vec, keď spomína zbytočné veci.

„Stolici sa neúfaj. Chudobná je ako kostolná myš. Námestná rada je ďaleko, ďaleko, palatín vysoko. Je už tiež veľmi starý. Ale keby bol i mladý, sotva by prišiel navštíviť rubársku biedu. Nie je veselo pozerať na ňu.“

Ján Nepomucký Chovanec dosiaľ málo hovoril, ale všetci akoby cítili, že on by mal vedieť najlepšiu radu. Počúvali ho veľmi pozorne.

„Moja rada je veľmi krátka. Pomôž si sám, i Pán Boh ti pomôže. Musíme sa lapať domácich remesiel, my tu v biednych krajoch plátenníctva a súkenníctva. Máme už plátennícke dediny. Hoc je i v nich neúroda, ale hladu nieto. Plátenníctvo dalo by sa rozšíriť na celý kraj: ľanu by patrilo siať desať ráz toľko a učiť ľudí priasť tenšie a chytrejšie. Na to by sa zišli remeselnícke spolky.“

„Štúrove noviny radia hospodárske.“

„Hospodárskym krajom hospodárske, našim remeselnícke, v oboch je tá istá námera pokroku a nápravy. Štúr uhádol so spolkami. Mohli by nás pomknúť o hodný kus napred v dedine. Z nich by mohol časom vykvitnúť celok, keď by sa začali doplňovať hospodárske i nehospodárske kraje. Ale dnes ešte nieto ohlasu na všetkých stranách.“

Dechtiar sa usmial, že veru ho nieto všade. Samo Uhliar prikývol červenkastou hlavou.

„Nebude ho, bratia, pamätajte, tam, kde nepreniká národná myšlienka. V nej je vlastne zárod pokroku a nápravy.“

Všetci pocítili, že národné povedomie by bolo mocným hýbadlom. Ale pomaly vniká do krajov. Chovanec vyriekol veľmi smelé slovo, ktoré ukázalo vec takú, aká je.

„Žatva bude, ale nenazdajte sa, povedomí i nepovedomí, že my budeme jesť z nového. Nedožije z nás ani jeden slávnostných obžiniek.“

Sklonila sa nejedna hlava a v očiach sa zjavil žiaľ. I Chovanec pozrel smutno do kúta. Ale on mal v sebe silu. Podvihol hlavu a riekol:

„Do akých časov padlo naše živobytie, takú robotu robme. Na nás čakajú len prípravné práce; orať v tvrdej celine, mať krvavé mozole a siať. Čo i obsejeme kus poľa, čakajúc úrodu, nám sa ešte nedostane z nej nič. Náš údel je tvrdá, ťažká prednovka. Nejeden z nás jej neprežije. Ale myslím, to je nie ešte prekážka orať, siať, honobiť budúcim. Verte mi, náš údel je nie tiež nevďačný. Hodno ho vziať do náručia a niesť.“

Väčšine prítomných stala pred oči svetlá postava Štúra. Ani on nesľuboval vrstovníkom iné, ako tvrdú prednovku a ťažké prípravné práce. V tom vedomí vyšli i do života, pripravovať žeň a prenášať prednovku trpezlive a odhodlane. Sychravský plebán, mocný a zdravý, pridal sa k Chovancovi.

„Do prípravnej práce treba sa už raz chytiť: bez nej nieto počiatku. Nechytili sa tí pred nami, chyťme sa my. Buďme radi, že sme tu, v slovenskej spoločnosti. V nej je predsa najlepšie, lebo kto hľadá odmeny a výhody, nepríde medzi nás.“

Nuž mali sa o čom zhovárať u Speváka. Prešli na iné predmety, na pálenčený mor, na ťažký stav ľudu bez obrany, zárobku a školy. Hovorilo sa o spolkoch miernosti a nedeľných školách. Porada u Speváka bola plodnejšia než zasadnutia na stoličnom dome.

Vidiecky dom čaká. Otvoril bránu na obe krídla, ktorou sa ide do chodieb v prízemí i na prvom poschodí i do štvorhraného dvora. Pred bránou stojí vidiecky hlavný hajdúch Števko Košinár s vytasenou šabľou. Vysmolil fúzy, najskôr vyvoštil, lebo trčia na stranu ani klince. Mentieku čerešňovej farby má len zahodenú, hoc je zima. Biele frumbije na prsiach držia ju v polohe. Pod šnurovaný dolomán si obliekol dobrý kožuštek bez rukávov. Paráde neškodí, ešte skôr dodáva prsiam hrdinskej širokosti. Mal by stáť ako svieca, ale keď je sám, prestúpi z nohy na nohu i dupne, že sa zacelembá sem-tam biela kystka vo výreze čižiem. Na hlave má závažnú kučmu o bielom práme, na ktorom je prehodený súkenný lalok višňovej farby. Ako prestupuje, kapsička na dlhých remencoch sa mu opála okolo piat. Oziaba v úradných čižmách, hoc si dal okolo prstov čosi vlny, i onuce trochu hrubšie.

Obďaleč od Košinára stoja hŕbky pánov, ktoré sa nemôžu zrásť v jednu veľkú. Vidno tam i ošúchaných mentiek o vypĺznutých prámoch z líšky alebo tchora, ale vidno i bohaté baršúnové, pri ohromných baraniciach i kučmy s bielym perom. Samuel Primitivus Robko má červený kožuch a svoje sivkasté kapce. Pán Tomáš Sztupay nie je dôkladne oblečený. Dupká pri ňom zaujate. Široké sáry logajú mu okolo listov nôh. Stoja pri obnosených mentiečkach. Ba hneď pri nich sú tí v baraniciach a zemania v nohaviciach z valaského súkna, ibaže čierneho. O šabličke ani chyrovať, najviac ak má niektorý mosadznú valašku. To sú skromní dedinskí zemania, medzi nimi jesto i slávnych mien Ozubinský, Smolecký, Záhradnický, Korbeľ, ale najviac sú len Valovici, Krušovici, Drobniakovci, Raškovci. Ale i z ich famílie prisluhuje podajeden pri zelenom stole medzi ozajstnými zemskými pánmi, s listinami od Karola Róberta^[32] alebo Žigmunda,^[33] ktorí neorú, nesejú, samo sa im rodí.

Popod domy stoja slúžky a mešťania na úslní. Radšej sa držia pod ústreším, lebo dolu ciagľami sa už dosť dobre leje. Mohlo by sa i ušustnúť z dachu, kde sneh podmokol priveľmi vlastnou teplotou dachu. Paholci tiež postávajú pod ústreším a sedliaci, ktorí prišli foršpontom z dedín doviezť pánov a farárov na kongregáciu. Pod farským ústreším pozerá Janko Drozdík, pri ňom je kurátor Skokan.

„Nech tu skapem, chlapče, ak je to tam nie ten čeľadník, čo vám prišiel na hostinu kaziť tanec.“ Janko ho už prvej videl dochodiť k skupine, kde bol Samuel Primitivus a Tomáš Sztupay. Hoc bol na zime, začal ho hneď podchádzať var spod srdcovej jamky. „A čo ste mu ozaj urobili, mládenci?“

Janko voľky-nevoľky sa musel priznať, že mu nič neurobili. Inak sa vec netýkala mládencov, ale jeho.

„Otec by sa veľmi nahneval, keby sa pobil s úradníkom.“

Skokan mu prisvedčil veľmi vážne.

„Otec má pravdu. Nepochodil by si dobre, nech by si sa pobil so zemanom. Zemania by ťa súdili a našli vinu iba na tebe. Vrana vrane oka nevykole. Ale nech by ťa súdili, keby si bol vtedy postriehol naňho niže dediny a ochladil ho poza uši.“

„Keby mi bol vtedy dakto poradil!“

„Ja som ti mal pošepnúť, starý cap. V tej veci nehodno nechať, aby ostalo pánovi navrchu. My nejdeme na ich tanec, nemajú oni čo chodiť na náš. A daj čertovi palec, uchytí celú ruku. Na dievky sú páni veľmi úlipní.“

Jankovi bolo až horúce, hoci stál na zubatom slnci. Darmo banovať po nečase, keď sa nevyvŕšil za horúca, teraz sa už nevyvŕši. Variac v sebe všakové pomsty na Elečka i na rechtorov, pri ktorých ho vidí smiať sa iste nad sedliakom, nepozerá na hŕbu Cigánov, obďaleč od zemanov a veľkých pánov. Zišli sa do Posadiny azda z celej Rubárskej stolice. Vyvodí im Vojto Hadík, skrčený skoro vo dva konce vo veľkých čižmách. Koľko má rokov, nevie ani sám. Vajdovstvo ide v jeho rodine z otca na syna i vysoký vek. V Rubárskej stolici sotva bude človeka, žeby bol videl Vojta inakšieho, ako je tu. Ostatní Cigáni sa držia hrdo v ľahkom obleku, hlavu dohora, klobúk nakrivo, za ním pero morky alebo sojky. Z nich si je každý povedomý, že je na to, aby mal kto retiazky zvárať a klince sekať, hoc počuť, že v Prahe urobili dielňu, ktorá ich v jeden deň naseká dvadsaťtisíc. Cigánky sú v kocnoch od hlavy do päty, na nohách sú papuče z onuciek a handár. Nebude im horúce, ale sa nekrčia a nedúchajú do dlaní. Za otrhaný kocon drží sa dvoje-troje kučeravých menších. Najmenšiemu celembá brčkavá hlava z batôžka na chrbte. To je už potom národ, ktorý má rád svoj pôvod a vlasť! Nepoddá sa ani podnebiu. V Rubárskej stolici sa tak nosí, akoby bol ešte v prastarej vlasti, skadiaľ vyšiel.

Na námestí sa všetko pohýbalo. Od horného konca vidno hajdúcha na koni, ako cifruje pod ním a hádže bielu penu. Šabľa mu bije koňa do boku, na druhej strane sa opála kapsica. Za hajdúchom vyšli paripy; prvý pár sivých, druhý pejkov. Na bokoch a bedrách sa im mení od úhľadných jabĺčok. Liace všetkých štyroch drží v mocnej ruke kočiš, v druhej parádny bič, ktorý sa mu hadí okolo pleca. Pri ňom sedí vyšnurovaný hajdúch v takom obleku, ako je Števka Košinára.

Na zadnom sedisku na medvedích kožiach sedí jeho osvietená milosť Mikuláš Uzdic de Zemrud, Blatna et Ozubinis.^[34] Na kučme mu povieva vysoké biele pero z obruče, vysadenej drahým kamením. Na stuhe o zlatých strapcoch, čo má okolo hrdla, skveje sa široká zlatá reťaz so sponkami. Na nej sa tiež mení drahé kamenie, podchvíľou blysne na slnci na jednom-druhom mieste vybrúsenou plôškou. Reťaz spína ťažkú tmavozelenú mentieku s čiernou kožušinou. Sedisko je čosi nízke. Kto sedí v ňom, musí tu tuho zaľahnúť na zadné operadlo, pokryté medveďou kožou. Ale i tak, pololežiac, ten, čo dnu sedí, každému sa zjaví ako veľký, driečny chlap. Je oholený v tvári, len pod nosom má krátke fúzy a na lícach sa spúšťajú nedlhé, úzke pásiky lícnej brady. Spod kučmy sa vlnia husté svetlé vlasy. Tvár je ešte dosť mladá. Vo fúzoch badať len málo sivých vlákenok. Oči mu blúdia po domoch, po ľuďoch pod stenami. Usmievajú sa veselo, ako ho pozdravujú. Veľmi často im kývne rukou. Pred vidieckym domom z hŕby veľkých pánov ozvalo sa ,Vivat‘, ale i ,Éljen‘.^[35] Malí zemania skríkli veľmi mocne vo tri-štyri vrhy ,vivat‘. Osvietený kýval rukou a hlavou. Rozleteli sa i obloky na fare. Ukázali sa tváre Spevákových hostí, zahrmelo na námestie:

„Sláva, sláva, sláva!“

Bolo rozoznať hrubý mocný hlas Uhliara a hlboký, kovový Jura Maduniaka.

Hodnostár sa obrátil náhlivo k fare, kýval hosťom oboma rukami. Vidno, je šťastný. Mal rád Posadinu, i vidiecky dom i veľkú kúriu Tobiáša Drobniaka v meste, prv ako sa príde na námestie. Veľká drevená stavba na múroch z veľkých zvariakov, opásaná povlačou z doštičiek, vyrezaných na srdcia a dlhé krčiažky. V pivniciach pod domom bolo dobré víno. Mal všetko rád, i sedliacke domy v Smolciach, i tie akoby vrastené do zeme. Mal rád mešťanov, slúžky a paholkov, židov, ktorí prišli pozrieť jeho slávu, i otrhaných Cigánov.

Štvorka vtiahla pod bránu. On stál v korbe, hajdúsi prileteli, brali kožušiny do náručia. Keď si stal ku korbe a narovnal sa, bol vysoký, rovný ani jedľa, vyšší od Števka Košinára. Pekne sa niesla jeho hlava na širokých pleciach, milá a mladá, hoc okolo uší tiež badať šedivé vlákna. Najkrašia okrasa tvári bol usmievavý dobrý pohľad. Keď hajdúsi obskakovali okolo neho, on i tu obsluhu prijímal s povďačným úsmevom. Osobný hajdúch mu narovnával parádnu mentieku, lebo darmo, pokrkvala sa v korbe. Osvietený postál, kým ho obriadi. Vytiahol z dolomána meštek, cez ktorého oká sa zablyšťali rimštiaky, biele ako srieň. Vybral dva a vtisol ich hajdúchovi do dlane, naložiac mu čosi veľmi ticho.

Hajdúch vytreštil naň oči, mal vôľu pokrútiť hlavou, ale sa obadal, že sú dnes v paráde. Keď šiel popri Košinárovi, ukázal mu na dlani dva biele.

„Dobre ťa ovalil, bohuprisám!“

„Toho tam, čerta!“ pohodil hlavou k Cigánom.

„Dva rimštiaky! Celý deň mi budú vrešťať okolo uší.“

Mal pravdu Košinár. O chvíľu sa strhol vresk medzi Cigánmi. Starý vajda vyskakoval vo veľkých čižmách, mladí strhli klobúky, vrieskali ,Vivat‘ i ,Éljen‘. Prišli pod vidiecky dom a vykrikovali, lebo v oblokoch zazreli pánov v paráde. Mysleli si, hádam, že poprší na nich bielymi odhora. Potom sa ozvali ženy, začali kričať; vidno, nie na slávu, ale v nadávkach. Zvada sa chytila i chlapov, dali sa do klbka. V trme-vrme starý Vojto sa oddelil od nich, za ním išlo dakoľko chlapov a ženy. Ale vajda sa dal vnohy. Pred ratúzom kdesi ho dolapili. Horko-ťažko pristal premeniť rimštiak, ale z holbovky nechcel deliť spravodlive. Tam sa už poklbčlli naozaj, premožená strana vrátila sa so škrekom pred vidiecky dom, nesúc vážny gravamen^[36] proti nespravodlivému vajdovi.

Za ten čas korbu odšutrovali do vyriadeného dvora, štvorku vypriahli a odviedli do maštale hajdúsi a kočiš. Osvietený vyšiel na prvé poschodie. V predizbe už čakal hajdúch a otvoril mu dvere do jeho teremu.

Svet sa pomaly rozišiel z námestia a spod stien. Len pred farou stáli, čo prišli s foršpontom.

„Prišlo ich ani tých havranov, vraj radiť sa o všetkom, čo treba stolici. A ono je taká rada, že si podelia úrady. Nám z koláča dieru, bárs platíme, robíme len na nich. Ešte im i pole musíme obrobiť. Z úrody im znášame desatinu a ešte dávky stolici, komore a každému čertu. Sedliak hrdluj, plať a čuš.“

Také reči sa už trúsili okolo Janka pod farskou stenou. Sedliak robil, platil, ale už začal hovoriť, hoc len po kútoch a pošepky, medzi dobrými známymi.

„A ešte kadejaký pobehaj príde na tanec robiť nezdobu medzi poriadnou mládežou, a naši mu nedajú po ňucháči.“

Kurátor Skokan to povedal ticho, skoro do ucha Jankovi.

Janko zaťal zuby od jedu i hanby. Stisol tuho Skokanovi rameno.

„Strýko, čušte!“

Bol mu zasa pred očima výjav v panskom regále. Ale mu zuneli v ušiach potupné hany badišovského rechtora na sedliaka. Tie ho rozhorčili skoro toľme, ako opovážlivosť úradníka. Ak sa pobiť, prichodilo by sa pobiť pre všetko odrazu. Hana na sedliactvo padá i naňho.

Odľahlo mu veľmi, keď zazrel otca prichádzať od ratúza. Na ruke mal obesenú čugaňu, celembala mu pri sviatočných nohaviciach. Vlasy a pásiky lícnej brady sa blyšťali tuhou červenosťou na slnci. Len tých dakoľko sivých vlasov svietilo ako srieň.

„Čo tu robíte, ňaňo?“

Otec zastal a začal mu vysvetľovať veľmi vážne.

„Koniec roku je tu. Ohlásil som sa v soľnom sklade o furmanku na budúci rok. Nedbal by ju vykonať po Žilinu. Pomaly i Ondrej sa bude musieť privykať. Nebudete sedieť všetci doma.“ Usmial sa, pozrel naň významne. „Ešte by ste sa hrýzli medzi sebou pri ustavičnom domárstve.“

Janko sa trhol nadurdený, čo to povedal otec. Ale sa udobril, v jeho sivých očiach postriehol niečo veľmi teplého, čo rozohrieva.

„Jednou cestou uvidím, čo robia tí tam,“ hodil hlavou k vidieckemu domu. „Keď už čušíme, pôjdeme ich aspoň pozrieť a počúvať. Pôjdeš i ty.“ Janko pozrel naň udivený. Čo by robil na stoličnom dome medzi zemanmi? „Počúvať je slobodno.“

Kurátor mu dal znak, aby ho čakal tuná. On vošiel do fary.