Zlatý fond > Diela > Bohumil Valizlosť Zábor II


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Bohumil Valizlosť Zábor II

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Jozef Vrábeľ, Viera Studeničová, Michal Belička, Alena Kopányiová, Daniela Kubíková, Ivana Gondorová, Daniel Winter, Ivana Černecká, Nina Varon, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Ida Paulovičová, Dušan Kroliak, Slavomír Kancian, Monika Harabinová, Katarína Tínesová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 95 čitateľov


 

3

Boli pod Horicou, presekávali ostatný kus švábky mať s troma synmi. Kurátor bol po práci v Posadine. Popoludní sa začalo oblačiť, nebo sa chytro zatiahlo ťažkými chmárami. Zadulo dva-tri razy stuha, akoby drmalo. Mladá vňať sa uhýnala pod trhavým vetriskom. Za Horicou blyslo a zahrmelo. Zápäť začali padať kvapky ani hánky. Kde padla, prešla odev odrazu až na kožu. Pustil sa lejak mocný a tuhý ani vprostred leta. Veď bolo i sparno od samého rána. Boli chlapci bez odedze, mať nemala tiež brusleka, len šatku okolo hrdla. Zahodila si zrebný obrus na plecia a utekala do Horice. Nebolo ďaleko. Chlapci tiež skákali v lejaku dohora. Kým prišli pod svrčiny, boli mokrí ani myši.

Pod jedľou im bolo dobre. Mala konáre temer od samého spodku s hustou, bujnou chvojinou. Bolo pod nimi ako pod ústreším. Lialo sa ani z cievok, nebolo čajsi ani vidieť k záhonu, z ktorého ich odohnalo. Čľapotalo tuho, zem, hoc smädná, nestačila vypiť razom toľkú vodu. Úvraťami a brázdami sa spúšťali jarôčky.

Prišlo náhlive i odrazu popustilo. Chlapci nemohli obsedieť v súši, vykradli sa spod jedle pozrieť, či obrodili toho roku liesky. Bol v Horici suchý, hlboký jarok, zarastený lieskami a šípmi.

Mať ostala sama pod jedľou s Jankom. Biele pekné oplecko opľaslo, namočené sa prilepilo o plecia, mocné, zaokrúhlené. I pekný čepiec okloptavel, visel oťažený nadol ani kuteľ.

„Nie vám je zima, mamo?“

Hlas mu znel starostlive, skoro nežne. Keď pozrel na ňu prvej, háby namoknuté, bez poriadku, prišlo mu jej akosi ľúto. Ale i inak sa mu jej uľútilo. Sivé oči, indy veselé, pozerali starostlive. Niekedy v nich postrehol i žiaľ. Od tej soboty sa už ani raz nepohádali, ale ani neboli veľmi na slove. Nuž natiahlo sa veľmi alebo i roztrhlo, čo ich držalo dovedna do tých čias.

Pozrela naň prekvapená nad nežnosťou. Je to on, alebo iný. Ak by sa bol vrátil, aký bol predošle, kým… Vedela už, čo ho preletelo i kde utkvel, ujdúc od nej. Škôrovie zrub skutočne mohol byť v dačom na vine, lebo Jankova mať dávno už znala jeho chodníky, i odkiaľ sú perá. Zatvrdla sa proti nemu, nevďačníkovi, že keď ho odchovala horko-tažko, za jej chrbtom sa splietol s kým nebolo treba. Zatvrdlo srdce i na ňu a zažal sa v nej veľký hnev.

On si ju lepšie obzrel a menilo sa mu, že sa i premenila čosi. Nestojí tak rovno, ohnula sa čosi v pleciach, i okolo úst sa zberajú vrásky. Nie hlboké, ale husté. Starne mať, starne.

„Mamo, ja by sa ženil!“

Prišlo naň odrazu, znenazdania hovoriť o ženení. Pred štvrťhodinou nemal ani na ume, že by jej nadhodil dačo o tom.

Stali jej oči dupkom. Hľa, predsa ju neminul horký kalich. Vedela, že ju čaká; vedela, že ho musí vypiť.

„S kým?“ spýtala sa ho to, hoc vedela s kým.

Tiež taká otázka: zatušiť, čo sa dnu deje. Čo záleží na tom, s kým, ako, keď je stržeň veci to, že sa žení syn, mladá vrstva. Ona už ostarela, príde sa pratať pod pec dnes-zajtra.

Neprekvapilo ju, keď jej spomenul Žofku od Ranostajov. Ale mala hneď mnoho výkrut. Nebola súca Ranostajova do Drozdíkov, nerozmyslel si dobre. Má červené vlasy, nevie robiť v gazdovstve, lebo dosiaľ vlastne nebolo gazdovstva u Ranostajov, len kupectvo a remeslá, a naostatok otec nie je z dediny, mať od Ďurčiakov, chybná na oči. Nik sa nenazdal, že by sa kedy vydala.

„Nebude to dobre, syn môj. Nebude z nej nikdy gazdiná, ako svedčí.“

Strhla sa hádka. Syn dokázal, že je robotnica, v poli i v dome. Vychvaľoval Ranostaja, ba i mater pochválil. Chybné je len jedno oko, tisne sa k druhému, kde by nemalo čo hľadať. Ale i kone, hoc sú párne, neraz nejdú ako patrí: podsebný sa tisne k náručnému, a predsa voz ide dobre, lebo náručný sa oprie proti podsebnému.

Potom sa hádka stíšila. Mať akoby si bola rozmyslela.

„I na ženenie je času, nedohára toľme. Mladucha nech sa učí robiť. Mladosť — pochabosť. Počkaj, nech jej vetry vyfučia z hlavy. Hrušku netrhaj, kým je nie zrelá.“

Janko v ten deň už neurobil nič pod Horicou. Keď prehúlilo, pobrali sa domov v drobnom dáždiku. Okopávať nemohli, lebo zem bola veľmi mokrá, po nej boli mláčky. Išli úbočím, chodníkom, a keď prišli nad dedinu, Janko čul trkotať mlyn pod vŕbami, vyhúknutými popod žľab a okolo rázštubne; spustil sa k nemu. Mať zastala v rozpakoch.

„A kde ideš?“ spýtala sa ho.

„Popri mlyne je najlepšie. Nie je ďaleko do nás.“

Nebolo ďaleko, šesť-sedem dvorov bolo po Drozdíkovie dvor: ale kurátorke bolo popri mlyne ďaleko, ďaleko. V ňom gazdovala Tera Bacharka z Mutinej, žobráčka, ktorú jej bol doviedol muž kdesi z Lazov, keď sa sušili sená pred troma rokmi. Dosiaľ jej je ťažko, keď pomyslí, aký sa strhol nepokoj v dome. Keď sa žobráčka preobliekla, ogabala a najedla, začala prekvitať. Bola veľmi driečna a robotná. Ona sa jej naľakala, že zvedie muža alebo chlapcov, a v dome bola galiba. Do tých čias ju a deti hrýzla, kým ju nevyhrýzla z domu. Na šťastie vdovy sa zaujal horný mlynár Števo Mahuľa, tiež vdovec a katolík, ktorý ju vzal onedlho za ženu.

Zato nechcela mať dosiaľ s ňou nič a dala sa s chlapci záhumniami. Prešli prázdnym ešte humnom boženíka Pavka Koreňa a dvorom sa dostali hneď na cestu. Temer proti nim bol ich nový dom, s otvorenými oblokmi, akoby ich volal, že ich čaká, aby sa uchýlili doň po pŕške a preobliekli. Kurátorova žena chytro sa prešmykla cestou, aby ju nik nezazrel. Šaty sa prilepili na ňu. Zo sukne sa jej cedila voda, ako jej lupkala popod kolená, po mokrých nohách.

Keď prišiel Janko pred rázštubeň, zazrel dievča, ako pralo háby na jarku, ktorý odteká spod žleba, nepracúc sa už doň pod rázštubeň. Mlyn klepotal tuho, voda hučala na vodnom kolese, lejúc sa z korcov. Zadné dvere od mlyna boli otvorené. Stal si z druhej strany jarku a, zohnúc sa, nabral vody do dlane a frkol na dievča, ktoré obrábalo piestom háby na stolci. Najviac sa jej dostalo po tvári z toho fŕknutia.

Obrátila sa a zodvihla hlavu, na ktorej sa už celembal dosť hrubý vrkôčik. Miesto stužky vplietla si doň kúsok červenkavej handričky. Bolo poznať Hanku, staršie dievča Bacharkino. Premenila sa málo, ani nenarástla veľmi od troch rokov. Chudou tvárou preletel úsmev i oči sa zasmiali.

„Čo robíš, Hanka?“ Musel zavolať tuho, aby prerazil klepotanie mlyna. Ešte si z dlaní urobil trúbu pred ústami.

„Plienky!“ odpovedala mu plným, zvonivým hlasom. Kto ho počul prvý raz od nej, musel sa zadiviť, odkiaľ pochádza taký pekný, mocný. Zobzerala sa, zavolala naň: „Počkaj!“ a vbehla zadnými dverami do domu.

Ostal sám pod žlebom, z ktorého miestami šustlo z priehrštia vody, čo v ňom pretekalo, kde bol kraj štrbavý. Videl na pažiti pri stolci hŕbôčku bielych šiat a na kroví rozostreté štvorce vypratého plátna. Čakali slnce, sušiť sa, a do tých čias vpíjali rosu, ktorou ešte mrholilo dosť husto. Mohli byť veľmi ľahko plienky. Hankina mať mala za mlynárom chlapca ani dubca.

Hanka vybehla z domu a cez jarok prišla k Jankovi. Chudorľavá tvár bola oživená, sivé oči žiarili. Podala mu niečo zakrúteného v belasom tvrdom papieri.

„Čo je to, ha?“ Prevracal v ruke zboka nabok, čo mal v nej. Motyku naostatok oprel poriskom o seba a mokrými rukami otváral papier. Dievča pozeralo doň hrdo, čakajúc, kedy sa zjaví to, čo bolo v ňom, skoro tak zvedavo ako Janko. Ukázalo sa naostatok srdce z medovníka. Bolo zafarbené na belaso, po ňom išli krajíčkami biele cifričky z cukru. „Komu to?“ Zakrútil srdce, ako bolo. Jednou rukou podvihol jej končitú briadku.

Okolo bledých trochu úst poletoval úsmev. Otrčila naňho prst a riekla: „Tebe.“

Pozeral na balík, zas na ňu v neistote. Kýval hlavou v údive. Nevedel, čo si počať s darom. V rukách sa mu ho nechcelo niesť, do pazuchy ho skryť nemohol; premoknutá košeľa sa mu lepila na boky. Naostatok sa zasmial, zložil klobúk a doň položil, čo mal v ruke. Našiel konečne suché miesto, hádam jediné, čo ešte mal na sebe. Bol mokrý, že sa cedilo z neho, ale privinul k sebe dievčatko. Pritúlilo sa k nemu, nedbajúc, že sa jej chytá mokrota.

Na Jána bol jarmok v Posadine. Bola na ňom s materou. Dostala od nej veľký medený turák na koláč. Miesto koláča kúpila srdce a oddala ho Jankovi. Vďačne by nejedla dva dni za túto veľkú radosť, že mu ho mohla dať. Keď odchodili od Drozdíkov na hospodu, všetci odchodili s obľahčením, i vdova, i Evka, u Drozdíkov gazdiná tiež sa radovala, ale Hanka plakala a poplakala si i potom za milým domom. Jej bol milý a útulný, lebo v ňom bol Janko. Mala ho hneď veľmi rada, od prvej chvíle. I keď už bola dávno v mlyne, podbehúvala mu, šťastná, keď sa sňali, a on jej povedal milé slovo. Vedela, čo Janko robí, kde je skoro každý deň. Vedela, kde si chodí po perečká. Nuž vedela viac, než by sa kto bol nazdal.

Janko pozeral na ňu natešený. Hľa, pamätala naň na jarmoku, keď on bol v Žiline so soľou a či skôr v Trnave po pšenicu. Nemali ho tak všetci na pamäti, nie. Vie, i Žofka bola na jarmoku, ale od nej nevidel ani srdca, ani husára: on veru neprišiel s prázdnymi rukami. Doniesol jej zo Žiliny belasú stužku s červenými ružami. Iným razom jej kúpil tiež srdce.

„Mne tvoje srdiečko? A čo ostane tebe?“

On žartoval, ale ona brala vec veľmi vážne. Odpovedala svojím plným, zvonivým hlasom:

„Mne ho netreba. Mám ho u teba.“

„Tak ma rada, Hanka?“

„Veľmi. Nikto tak.“

Pozrel jej pozorne do tváre. Sivé oči pozerali mu úprimne do očí, preletovali v nich blesky, najskorej radosti, ale za bleskotom bolo niečo záhadného, nedopovedaného ako za tým, ,nikto tak‘.

„Čo ty vieš, Hanka? I iní majú radi Jana, i iní.“

„Ale nie tak.“

Chytil ju za chudú ruku, stisol ju tuho a odviedol ju pod veľkú vŕbu. Zo strapatej ozornej hlavy klonili sa bujné prúty nad ich hlavami. Lístie neprepúšťalo rosu, ale tu i tu hodilo na nich bruchatú kvapku, ktorá, keď sa rozpľasla, prešla až do kože. Položil jej dlaň na plece a vyzvedal sa:

„Čo to hovoríš, dievča?“

Mykla plecom a vyriekla vzdorovite a či sebavedome: „Čosi!“

Schytil ho nepokoj. Triaslo sa v ňom srdce tušením, že ide naň nešťastie. A skutočne, ostal pod vŕbou ako ohromený. Dozvedel sa od Hanky, že na Jána dostala i Žofka maľované srdce od Elečka Stupnického.

Smutno pozerala za ním Hanka. Zabudol sa od nej odobrať, nezaďakoval jej. Strhol sa znezrady a odišiel, kráčajúc prudko. Ani sa neobzrel, nevďačný hrdoš. Nechal ju samú pod vŕbou.

Na šťastie musel ísť domov preobliecť sa. Sprvoti sa ponáhľal i v hlave mu hučalo, ale kým sa preobliekal, stíšil sa. I nad ním to prehrmelo ako tá dnešná búrka. Ako sa tam von vyjasnilo, že Hundráč pozeral ako vymladený na Badišov, učupený v začarovaných záhradách, ktorých každý strom bol obsypaný jagotným mítorom kvapiek na slnci, tak sa vyjasnilo i v ňom, že veci videl veľmi zreteľne. Dnes udrel na mater tuho pre svoju ľúbosť, ale už nepreloží krížom slamy, nechá všetko tak, kým sa nevyzvie, čo urobila s dvoma srdcami. Jeho nebolo z medovníka, bolo žijúce, a teraz zurážené, veľmi boľavé.

Ľahko si zamieňovať a brať pred seba najťažšie veci, ale mu nebolo ľahko, keď šiel popod stenu u Ranostajov. V pitvore postál vydýchnuť si. Bol zadychčený. Z izby počul vravu, rozoznal farárov hlas a ešte čísi. Medzi nimi sa tu i tu ozval Ranostajov. Odnechcelo sa mu vojsť. Obzeral sa do komory, či je nie otvorená a v nej Žofka. Veď vlastne prišiel k nej pozhovárať sa, nie k jej otcovi. Ale komora bola zavretá. Nakukol do kuchyne. V neistom svetle oblôčika, pred ktorým zacláňala susedova cieňa, zazrel sedieť na vyhasnutom ohnisku akúsi stvoru. Zdvihla sa a podišla k nemu. Nebola to Žofka, ale jej mať. Núkala ho do izby, ale on sa protivil. Chcel vedieť najprv, kto je tam.

„Pán farár a Elečko zo Smoliec.“

Janko vstúpil prudko do kuchyne, sadol na lavicu, kde stáli putne s vodou. Dverce poodchýlil. Za stolom videl farára a z druhej strany Stupnického. Ranostaja nevidel, ale vo dverciach sa mihla ohnivá hlava Žofky. Sedela blízko nich, pod pecou. Gazdiná sadla zasa na vyhasnuté ohnisko. Janko sedel ticho, neopovážil sa dýchnuť. Načúval.

Zem sa belela, sťaby ju Žofka bola včera namazala bielou hrabovskou hlinou. Na štíte je zrkadlo, visí v belasej stuhe trochu naklonené. Žofka vie, že je pekná. Nosí so sebou dve srdcia, rada sa hrá s nimi. Iste sa nakukne doň, keď ide popredeň. Elečko hľadí k peci, na miesto, kde je ohnivá hlava. Od nej chytilo oheň i srdce: vidno, ako mu šľahne plameň z očí, rovno proti nej. Na zrkadle pri stužke je voňavá chvoja smreku. Celá izba páchne od nej. Iste z vďaky okrášlila ňou zrkadlo, že ju pekne ukazuje.

Janka zamrzelo veľmi, že farár sedí veľmi priateľsky za jedným stolom s takým, čo kupuje srdcia po jarmokoch cirkevníčkam. Zamrzelo ho, že je Elečko vyriadený. Čižmy sa mu ligotali ani to zrkadlo.

Miško Ranostaj, vidno, veľmi sa mu nepodkladá. Cele smelo sa ho spýtal: „Čo nám doniesli?“ On nemá za veľa návštevu, ktorá nič nedonesie. Ale dodal i titul: „Pán urodzený,“ iste, lebo je tu farár. Ranostajka okrútila ruky po lakeť do zástery a sedí nafúkaná, ani páva, nad toľkými pánmi v dome. Keď počuje ,urodzený‘, zhniezdila sa, ako môže byť urobený kto za urodzeného, keď pred jej očima vynímal pečenú švábočku z opálky, šúľal ju medzi dlaňami horúcu. Surovou kapustou si zajedal a hltal, že mu až oči vysadilo.

„Nevedeli by ste mi poradiť, kto má dreva nahotoveného?“

„Nájde sa v Badišove, za statočné peniaze. Ale nemajú svojich dosť?“

„Na zimu máme dosť. Tieto by boli do pálenice do Ozubín.“

Vypučil prsia, hlavu držal veľmi dohora sťa kohút, obzerajúc sa navrch smetiska. Po ligotavej sáre lupkal tichučko korbáčom.

Farár sa strhol. Nachýlil sa ponad stôl k úradníkovi.

„Čo ešte! Budú páliť i toho roku?“

„Prečo by nepálili!“ Pán Elečko si ho obzrel zboka, mudráňa, ktorý myslí, že pálenice budú zaháľať.

„Úrody sú mrcha: čo bude svet jesť, keď popália i zemiaky? Mali by ich nechať svetu.“

Úradník mykol plecom.

„Ej, zabudol, keď sa natláčal švábkou s kapustnicou, čo som mu nechala,“ šepla Ranostajka Jankovi. „Teraz neuzná chudobe.“

Úradník pozrel zboka na takého štíhleho farárika.

„Švábka hnije. Preto ju vypálime za horúca, lebo by netrvala do jari.“

Otrčil pery pohrdlivo. Ľahko zaťať neskúseného, ktorý strcia nos do toho, čo nevie.

Bohumil Valizlosť pokývol hlavou, že výhovorku ľahko nájsť. Zhnilo by jej hádam dačo, ale nie všetka.

„A svet čo bude jesť?“ opakoval tú istú vec, ako všetci hlavatí, ktorým darmo trúbiť, keď sa raz zatnú.

A pán Elečko sa usmieval. Míva si farárik, že páni budú chovať bedač lacnou švábkou, keď ju môžu predať za drahý groš vypálenú na pálenku. Veď i tú vyslope tá istá bedač. Jej je švábočka či varená, či pálená.

Pre nepatrnú vec strhla sa prudká hádka. Farár by bol chcel zakázať páliť pálenku, aby zemiaky spadli z ceny a panské zápravy aby chovali odpoly darmo hladnú sedľač. Pán Elečko sa konečne napaprčil. Kto chce jesť, nech berie zo svojho, a nie z cudzích jám a záprav. Tu mu už farár zadrel veľmi do živého.

„Vedia sami, že jamy a zápravy ostanú prázdne u sedliaka tej zimy. Zeme neurodili.“ Keď mu pán Elečko nadhodil, že prečo neurodili ako panské, padlo veľmi urážlivé slovo: „Vedia veľmi dobre, ako skúsený hospodár, že sedliacke zeme sú v zadných dieloch, v štrku, alebo mrcha hlinačke. Neobrábajú ich dokonale ako panské lány po rovniach a úslní. I vedia, kto ich obrába.“

Úradník očervenel. Či chudorľavý, tenký smie vysloviť ústy z mosta doprosta, čo si sedliak myslí ak niekde po kútoch? Hľa, ako trafil po srsti sedliakovi! Miško Ranostaj sa hneď pomkol bližšie k farárovi na štítnej lavici. Jeho brunasté oči svietili nad dlhým trochu nosom v chudorľavej tvári. I Žofka sa nachýlila napred. Ohnivá hlava i ľavá strana tvári zjavila sa v otvore dveriec.

Pánu Elečkovi z očú skákali iskry, stisol i rúčku korbáča.

„Akože to myslia, pán farár? Pristaviť pálenice, lebo sú panské zeme v dobrých dielach, a švábku dať pojesť svetu?“

„Hej, tak ja myslím. Bolo by ju lepšie dať pojesť hladnému, ako dať vypiť v pálenke, lebo takto ju vypije ako veľmi škodlivú otravu a tak by sa nachoval potravou hoc nie najlepšou.“

Pán Elečko sa nedal zmiasť; farár, vidno, chcel by zatušiť, čo povedal prvej o predných a zadných dieloch.

„Hovoria čosi viac. Z ich rečí vysvitá, že by páni mali chovať sedľač, lebo jej vzali dobré zeme.“

Bohumil Valizlosť rukou odhrnul od seba podchyty. I jeho sivé oči zažiarili, na jablkách líc naskočila mu červeň.

„Mali by ju chovať, prečo nie, ale nie zadarmo. Ľudia by si kúpili za svoje peniaze. Bola by lacnejšia, keby sa nepopálila a bolo by čo jesť.“

Pán Elečko prikyvoval a smial sa. Prehodil nohu cez nohu a šibol tuho korbáčom po sáre. Pozavracal farárika, neopováži sa povedať, čo myslí. Prišla kosa na kameň. Nebude sa pchať, kde ju nik nevolá, lebo pôjde na dva kusy.

„Pánom by to bolo na osoh najväčšmi,“ vysvetlil Bohumil Valizlosť.

Pán Elečko sa naklonil k nemu a pozeral mu posmešne do tvári, akoby mu kričal: „Čo nepovedia!“ Ale farár sa už nedal mýliť.

„Tú vec netreba vysvetľovať: každý hneď uhádne, komu je na osoh. Ak bude hlad, s hladom príde zasa červienka, úložnica, hádam i hrozný hosť: úplavica. Ľud bude padať ako muchy. Kto bude robiť na panskom, ak vymrú dediny? Sami budú vedieť i bez vysvetľovania, že najväčší hlad bude a najväčší úmor, kde majú poddaných. Čuháre, Posadina i Badišov sa neboja hladu, majú čím kúpiť žita i pšenice. Povedia, kto im pôjde potom na panskô? Na koho budú volať: ,Robte, robte‘?“

Farár položil malú, slabú päsť na stôl. Na čele mu sedel mrak. Videl rady Podholeničanov s motykou na panskej švábke krčiť sa v krížoch, nesmieť sa vystrieť, lebo korbáč lupká o sáru a podchvíľou čuť: „Čo sa obzeráte?“ Ten ľud môže hrdlovať okolo švábky, ale z nej nesmie okúsiť, lebo ju obecali pálenici na pálenku.

Ranostaj prikyvoval hlavou. Žofka pod pecou zhíkla od radosti. Úradník očervenel ani rak. Tvár mu horela, akoby ho boli vyšibali po nej žihľavou. I ona sa smeje na ňom, i ona! Janko sa nachýlil a pozeral v dive na farára. Ten už vynašiel, ako pozerať na panské pálenice: čo je v nich a za nimi. Pojedia ľudu ostatnú chovu a zato mu lejú okovy jedu ani škodlivému hmyzu.

Pán Elečko len mykol plecom. Tie veci sa ho netýkajú. Páni budú vedieť najlepšie, či páliť alebo nie.

„Nemôžu vedieť, ak im nik nevysvetlí.“

Úradník podskočil. Farár, vidno, bije už rovno naň.

„Nech im vysvetlí, koho omína.“

„Prepáčia, ale sa mýlia. Oni rozkazujú nad robotou, majú mať starosť, či budú mať komu rozkazovať na takto rok. Kto ide na furmanku, vezme krmu koňom, lebo vie, že bez obroka zaviazne v ceste.“

„Prečo nedajú znať to všetko našim pánom, keď majú toľkú starosť o naše roboty?“

Pán Elečko sa posmieval, ale jednako sa mu štica parila. Cítil už sám, že ťahá za kratšie.

Bohumil Valizlosť pohol plecom.

„Prečo by nie? Veľmi vďačne, keby bol s nimi na slove. Pána osvieteného si ctím, bolo by mi ľúto, keby ho zastihla škoda, lebo je priaznivý poddanému ľudu. Upozornil som ich najprv, že mu azda oni povedia, čo sa môže stať. Na to ich ustanovil.“ Tu už pozrel úradníkovi trochu prísne do tváre. V pohľade akoby sa skrývala hrozba. Potom doložil: „Ale sa nezariekam rozpovedať mu všetko. Myslím, že ma bude slúchať trpezlive, bez urážky. Vycíti, že som nemal iného úmyslu, iba aby kraj nehynul a úbohý ľud neumrel hlady. Nakoľko si ctím jeho, natoľko milujem poddaných.“

Úradník sa trochu utíšil. V ostatných slovách akoby sa farár vyhováral, že sa zastarel do páleníc. Nemohol sa zdržať smiechu, že sa stará o poddaných osvieteného, keď Podholenice nepatria pod jeho faru, ba nie sú ani evanjelici. Keď sa tak stíšili prieky, chcel, aby sa na ne i zabudlo, lebo ktovie, či by osvietený odobril všetko, čo tu povedal prvej, hoc osvietený málo rozkazuje v Smolciach a Ozubinách. Spýtal sa ho, prečo mu ležia na srdci poddaní pána Uzdica.

„Ó, nielen poddaní pána Uzdica, ale všetci poddaní všetkých pánov, lebo sú mi blížni. Ako Slovákovi sú mi slovenskí bratia.“

Vtedy úradník sa už ozval. Bratia by boli vlastne Uhri.

Bohumil Valizlosť zahľadel sa na úradníka vo veľkej neistote, čo si myslieť o ňom: mať ho za nevedomého, že nevie, čo znamená Slovák, Uhor a Maďar, alebo za prehnaného, ktorý nadstrkáva slová, kryjúc nimi schválne omyly. Nastrojili vtedy na nevedomých pascu Uhor. Do nej lapili Slovákov a miešali ich s Maďarmi, lebo pod Uhrom rozumeli Maďarov. Vysvitlo, že úradníkovi Uhor a Maďar je ten istý pochop.

Vysvitlo, že i úradník vyhlásil maďarskú reč za uhorskú. Diéta sa uzniesla na tom i vyniesla taký zákon.

„Úradná reč v Uhorsku je maďarská: to vyhlásil zákon. Ale ani zákon nemôže premeniť reč, tým menej ju vysúdiť zo života. Reč je reč a ostane rečou, lebo je podivné dielo Stvoriteľa, ktorý sám vie, na čo ju stvoril.“

Ranostaj a Janko prvý raz pocítili, že i reč je čosi tak svojho, ako dom, oblek alebo ako tie zeme slovenské. I ich rozdelili, predné dali pod pánov; tak i reči podelili na predné a zadné. Ako vody nosia dobrú, úrodnú prsť zo zadných na tie predné, tak by slovenskú reč chceli zašantročiť a schovať pod ich panskú reč, aby po nej neostalo znaku.

„Ich tatko nebol Uhor, ani Maďar. Zišiel som sa s ním neraz, hovoril vždy len po slovensky. Maďarsky nevedel.“

Úradník sa zapálil, prichytený na zlom skutku vydávať sa za to, čo je nie. Neraz sa musel takto zapáliť, keď mu v Novohrade vyhodili na oči, že je Slovák. Umienil si už vtedy nasledovať rodinu z Ozubín a premeniť si meno na Sztupay. Žofka tiež pozerala naň posmešne, lebo je Slovák. Položil dlaň na prsia a vyhlásil tu slávnostne:

„Zato som ja Uhor, moja reč je uhorská.“

„Hniezdo je hniezdo, pán urodzený. Ak sa odhodia od nás, nebudú ani Slovák, ani Maďar. Čo budú?“

Žofka za pecou nemohla sa zdržať, vybúšila do smiechu. Pán Elečko podskočil, jej smiech ho urazil. Pozrel prísne na ňu, ale ten pohľad ho prevládal. Oči ako rozkvitnutý ľan rozohnali mu všetky fuky.

Onedlho domáci ostali sami. Úradník odtrielil na hrdom pejkovi do Smoliec, za ním sa pobral i Bohumil Valizlosť. Miško Ranostaj ho vyprevádzal s veľkou úctou až do brány.

Janko sa vkradol za ten čas do izby. Tam bola ešte Žofka. Keď sa všetci odpratali, sadla na lavicu pod pec a zamyslela sa. Nebolo jej voľno. Bolo jej clivo, že sa zaplietla s úradníkom, nevediac sama, prečo a ako. Dneska videla jasne, že nejde priamou cestou, ale kľučkuje po všakových mrcha výkrutách. I ju by iste na ne rád zviedol. Čo by povedal Janko, keby sa dozvedel?

Keď myslela naňho so strachom, zjavil sa odrazu pred ňou. V očiach jej vyčítal, že sa ho zľakla. Ale on nedal na sebe znať, že je na ňom veľký nepokoj. Rozprával jej, ako ich dážď zohnal spod Horice, urobiac na dnes akoby sviatok. Ako každý sviatok, prišiel ho stráviť k nej.

Vyšli do sadu pod brezy. Na ovisnutých, hybkých konároch sa zelenelo lístie ako vyumývané; na ňom sa triasli kvapky dažďa. Vprostred skupiny o bielej lesklej kôre bola pekná, mladá slivka. Obrodila veľmi toho roku, slivky už dobre narástli, onedlho budú brnieť. Pod slivkou bola lavička na štyroch kolíkoch. Zastali pri nej, lebo nebola ešte obschla.

Janko vytiahol srdce, zakrútené v belasom papieri a podal ho Žofke.

„Jarmočné z Posadiny. Doniesol som ti ho.“

Vzala cifrované srdce, obracala ho v rukách. Nie je veľké, ani veľmi cifrované. Pán Elečko jej vybral vtedy inakšie! Bolo ani neveľký lopár. Pravda, on je pán, chodí na hrdom koni. Ale zišlo jej na um, že Janko nebol doma na Jána. Ako jej mohol doniesť jarmočné, keď na jarmoku nebol?

„Nebol som ja, ale bola iná osoba. Kúpila mi jarmočné a dnes mi ho dala. Ja som si ho vzal, nechcel som ju zarmútiť: ale si ho nenechám. Načo by mi bolo od nej? Vezmi si ho ty, ak chceš.“

Zapálila sa ako pivónia. Neopovážila sa ho dotknúť očima. On jej doniesol dar, čo dostal od inej osoby, ale ona má v truhle veľké srdce, čo jej darovala tiež iná osoba. To tiež nepatrí do jej truhly. V prsiach ju stislo, sťaby ju sťahovali húžvou. Bola ponížená pred ním, že neurobila hneď to isté, čo on teraz.

„Ja si ho vezmem, Janko. Počkaj, idem ho schovať.“ Šmykla humnom do dvora.

Janko ostal sám pod slivkou na akomsi rozhraní. Odtiaľto vody môžu sa obrátiť touto alebo tamtou úbočou a prísť do doliny šťastia alebo nešťastia. Láska, hľa, nie je samá sladosť. V nej je i príchuť blenu. Od tých čias, čo mal pri sebe Hankino srdce, ten blen sa porozlieval a zahorčil všetky sladosti. Či sa očistia kedy ešte od neho? Z rozhrania sa spustí sudba do údolia šťastia alebo nešťastia. Stál ako prikovaný, prvý raz na rozhraní, prvý raz dusiac sa horičou lásky.

Žofka pribehla. Zasa len doniesla belasý papier a v ňom srdce. Ide mu ho vrátiť? Pristúpila k nemu, riekla tichým hlasom, v ňom váhanie:

„Nenahneváš sa, Janko?“

Pokrútil hlavou, že nie. Nemohol odpovedať, hrdlo sa mu stislo. Vracia mu teda jeho srdce.

Pozrela naň ukradomky; videla, že stisol sánky i prižmúril oči. Pozerá uprene pomedzi briezky v bielej kôre hen na Dubkovo.

Ale mu oko zajasalo, keď z papiera vykrútil iné srdce. Bolo väčšie od Hankinho, červené ani šarlát. Boli vlastne dve srdcia. V srdcovom rámci bolo jedno malé v prostriedku fialkovej farby, ozúbkované cukrovými cifričkami. Ozaj vyparádené dvojmé srdce, srdiečko v prostriedku.

„To si mne kúpila?“ pozrel veľmi nesmelo na ňu; bol bledý v tvári.

„Nie ja som ho kupovala, Janko.“ Pristúpila cele k nemu so sklonenou hlavou. Hádam, aby jej nemohol vidieť do tváre. Bolo jej krušno, veľmi krušno, ale mu vyrozprávala, od koho je srdce, i kto jej dal vyžínať medze tohto leta. On sprvoti pozeral na ňu jasavými očima pri spovedi; lahodila mu tá dôvera v priznaní, ale ako mu rozprávala o medziach, chmáry mu zastreli čelo. „Bolo mi ľúto, Janko, ale sprvoti som si nebrala k srdcu. Teraz viem, že som schybila.“

„A čo teraz? Bude chodiť do vás?“ Oči sa mu zastreli chmárami.

„Nech chodí, koľko chce, ale mňa tam nebude nikdy.“ Chytila ho za kosičku, čo mal okolo hrdla. Dolný rožtek na nej rozšírila zo záhybov, že sa ukázala celá byľ ľadníka v kvete. „Neuvidia ma už jeho oči, Janko, za tvoju vernosť a jeho faloš. Vidím sama, falošné srdce má. Toto veľké je za Uhrov, toto v ňom za nás. Počul si, čo hovorili dneska.“

Janko mal ešte chmáry na čele a v očiach. Hlas mu nezunel milým, zvonivým zaliečaním ako inokedy; bolo v ňom čosi priduseného, hluchého.

„Počul som dobre, čo povedal farár. Sú predné a zadné diely; mal len povedať, že vody odnášajú najlepšiu prsť zo zadných na nížiny. Ale i medzi ľuďmi sú predné a zadné diely. On sa tisne do predných, ale zo zadných by oddrapil čo najlepšieho. Na teba to padá, Žofka. Ale uvidíme ešte, uvidíme, či si nevyštrbí nechty.“

Z očú mu šľahol blesk i tvár si prehodila inú obliečku. Nikdy nevidela v nej Žofka toľko hnevu a prísnosti.

„Hneváš sa, Janko?“

Jej mäkkému hlasu neodolal. Pozrel na ňu, oči sa mu usmievali znovu.

„Žofka nebaží ísť do prvých dielov?“

„Už som dávno v najprvších. Do iných nepôjdem.“

„Nepôjdeš?“

Položila mu dlaň na plece zľahka. Ale zápäť sa musela chytiť tuho jeho belasého kabátika na pleci i mocnej ľanovej košele. Schytil ju akýsi víchor, sťa keď krútňava zdrapí jarabé pierko a nesie ho dohora, dohora, do akejsi jasnej výšavy. Na čelo, oči, líca, na ústa pršali horúce, náruživé bozky. Nikdy necítila ich žiare, ako teraz. Hlava sa jej zakrútila. Keď sa oddelila od neho, bolo jej, akoby bola cupla pod slivku z bájneho, začarovaného kraja.

„Oj, nedám si ťa, nedám!“ dunel jej pri uchu jeho zvlnený hlas. „Nikto ťa neodvedie!“ a podvihol päste. V sebe doložil, mysliac na mater a jej výkruty: ,Ani nás nerozlúči.‘

Chcel už ísť s dvojmým srdcom, s tým v prostriedku veľmi malým, zakvackaným nepeknými cifričkami.

„Tu sme my, zagebrení nežičlivosťou,“ ukazoval jej na vykrivené srdiečko. „I ty tu sedíš, ani ťa nevidno vo veľkej uhorskej sláve. Ale u mňa je len jedno srdce a v ňom Žofka, lásky, až sa neprace, k tebe, ale i k nim, vieš, čo povedal farár, slovenským bratom.“

„U mňa tiež je len to jedno srdce. Veríš, Janko?“

„Verím.“

Dali si ruku. Ona stisla tuho jeho a nevypustila ju zo svojej. Pozerala mu do očí oddane, bolo mu, akoby pozeral na lány rozkvitnutého ľanu, ktoré sa stelú, až kde sa nebo sníma s vyparádenou zemou.

„Nepovieš mi, od koho si dostal srdce?“

Zasmial sa, ako ju previedol. Rozprával jej o Hanke.

I ona sa usmievala. Tušila, že ju Hanka prezradila. Na jánskom jarmoku ju videla všade, kde sa obrátila. Zaradovala sa, že mu sama vyrozprávala všetko úprimne, lebo až teraz zvedela, že ich láska bola dnes na veľkom rozhraní; sudba sa mohla zrútiť i do doliny nešťastia.

„Nikdy ti už nezatajím najmenšej veci, Janko. Ani na hodinu. Nedám si ľúbosť vysotiť na také mrcha kiare.“

Janko s dvojmým srdcom pobral sa do mlyna. Keď šiel ešte len cez lavicu, Hanka ho zazrela a vybehla proti nemu. Chudorľavá tvárička sa usmiala, na jabĺčkach začali kvitnúť ružičky. Janko bol natešený, spokojný. Obzeral si pozorne dievčatko. U mlynára Števa Mahuľu nie veľmi narástla: je i taká vychudnutá, ako keď ju doviedol dobrý otec z mutinskej biedy. I suknička je nie veľmi nová. Kde sú rance, navrchu sú už obdraté. Nejeden je roztrhnutý dlhou trhlinou; na inom preriedeným tkanivom presvitáva konopná, hrubá košieľka.

„A ti je zle, Hanka?“

Na jeho citný príhovor dievčatko stŕplo. Pozrelo naň v strachu. Ale zazrelo v jeho tvári nežnosť, hádam lásku. Zaliali sa sivé oči, na nižnej mihalnici navreli kropaje ani hrachy a skotúľali sa dolu tvárou.

„Nie ti je dobre, Hanička? Nebolo by ti u nás lepšie? Neradi ťa?“ Držal ju za chudorľavé pliecka a túlil ju k sebe. „Nešla by si do nás?“

Privalil mu dušu hustý, zádušlivý žiaľ. Mať vtedy nebola dobrá, nie. Bola jednostaj za pätami vdove, dozerala jej každý krok, nežičila ani deťom. Čo ju bolo zašlo? I jeho obkríkla, keď sa bol zabával s Hankou. Len raz, lebo Hanka sa neopovážila priblížiť k Jankovi pred jej očima.

„Do vás nie. Musím varovať Miša.“

„Ale on je už veľký cap. Môže sám chodiť.“

„Otec vraví, že nemôže. Neunesú ho vraj nohy.“

„Kdeby i uniesli takého bruchaja. Je tučný ani kŕmnik v chlieve. A čo na seba priberie, to Haničke uberie.“ Hladil ju po hlave, po jasných vláskoch. „I ja som ti doniesol čosi.“ Dal jej srdce, zakrútené v belasom papieri.

Ružičky sa ešte väčšmi začervenali. Sivé oči sa vyvalili a hľadeli mu do tváre. On sa usmieval naradovaný. Vo veľkých zadivených očiach zazrel veľké blaho. Potom sa oči spustili na dvojmé srdce. Poznali hneď, kto si ho odniesol z jánskeho jarmoku. Od druhého vzala srdce veľké a v ňom malé a darovala ho Jankovi. Ona darovala mu chudobné, ale čo sama kúpila. Bolo len jedno, ale celé, nemá ona malých sŕdc vo veľkom. Teraz sa jej dostalo od neho jej. Vie dobre, to veľké nepatrí jej, oj, nie. To zaviazlo na iných plotoch. Jej už ostane len to malé, skrkvané v prostriedku.

Ale i za to vďaka, veľká vďaka. Keď sa vracala do domu, tisla ho, sťa najväčší poklad k srdiečku, ktoré búchalo divoko, búchalo ani na poplach.




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.