ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V Badišove sa chystali skoro hneď zatým otvoriť nedeľnú školu. Janko vyrozprával otcovi, aký rozhovor počul pod oblokom v Hrabovci. Zachoval si všetko, čo riekol ktorý z prítomných. Čo počul od vlastného učiteľa, nepozdvihlo ho.

„Že burina rastie na dachu školy, že tečie cezeň ako cez sito. Viac sú vám vraj kravy ako škola. Všetko len proti nám, akí sme neochotní a sprostí.“

Kurátor nepovedal nič. Ale keď počul vinu zvaľovať len na občanov, vrelo v ňom ako v kotle.

Bohumil Valizlosť hneď odpoludnia šiel do školy. Neboli už horúčavy, aby hnali driemoty na ľudí, ale Samuela Primitiva našiel na lavici s operadlom, vyvaleného na koberci z kozín. Vytreštil na farára mútne oči, ale hneď začali sa v nich mihotať blesky.

Bohumil Valizlosť bol vysmiaty; bol rád, že môže konečne začať pôsobiť čosi mocnejšie na svoj ľud.

„Prišiel som sa pozhovárať o nedeľnej škole. Nedbal by ju otvoriť pred riadnou školou, hneď v túto nedeľu.“

Domáci pán zbledol a zapálil sa znovu ani fakľa. Či nebude mať pre čiesi výmysly pokoja ani vo vakácie?

„Škola je otvorená, kľúč je vo dverách. Pýtalo by sa ju skôr prestaviť, alebo vystaviť novú, ako otvárať takúto.“

Bohumil Valizlosť už bol privyknutý na večné výčitky, že je fara nová a škola stará. Neumĺkli, ani keď dal dach na škole popraviť veľmi dôkladne. Videl samú nepriazeň v tomto dome, ale dnes si nedal kaziť dobrú vôľu.

„Príde rad i na školu, príde. Teraz nám bude ľahšie pôsobiť na ľud. Budeme ho mať spolu každý týždeň. Na tú myšlienku pripravíme ho nepozorovane, aby obeť na školu nepadla ťažko.“

Vošli do školskej siene. Kvočky kvokali, každá na inej strane. Rané konope boli za pecou, vymočené a vyváľané, len buchkať ich.

„Vybielime a dáme vydrhnúť náradie i podlahu. Dievky budú chcieť iste i okrášliť chvojinou, ako patrí.“

Poberal sa už odísť, keď mu rechtor oznámil nakrátko:

„Ja sa na tú školu nepodberám. To som hneď povedal v Hrabovci pred inými.“

Farárovi sa zachmúrila vysmiata tvár. Pozeral vážne na rechtora, či je to už ostatné slovo. Sivé oči pozerali naň spurne spod šedivých obŕv. Fúzy sa naježili.

„Dobre. Školu otvorím a povediem sám. Učebnú izbu tiež ja dám vyriadiť. Prosím dať vypratať naskutku, čo nepatrí do nej.“ Chcel už ísť, ale zastal ešte. Prevládalo ho rozhorčenie. „Alebo už ani kurník nevyhovuje, že držia kurčatá tuná?“

Ani nepočúval, čo mu odpovedal, akoby bol počul niečo o krahuľcovi a strakách. Zodvihol sa v ňom odpor a či hnus pred tou tuposťou a či skôr zaťatosťou a záskočnou zlosťou. Bolo mu, akoby z neho tiekla k nemu celá povodeň nenávisti. Bál sa, že sa neovládze, odvrátil sa od neho bez slova, s opovržením.

Prešiel rovno ku kurátorovi. Bol rozrušený, skoro bol rád, že ho nenašiel doma. Odkázal mu, aby dal vybieliť učebnú izbu, vydrhnúť a očistiť.

Na druhý deň ráno prišiel kurátor k nemu. Bol rozpálený, z očú sa mu sypali iskry. Bol v škole a tam mu povedal Samuel Primitivus, že v škole on rozkazuje.

„Malo by tak byť, ale on sa odhadzuje od nedeľnej školy, že sa nepodberá na ňu. Prevzal som ju sám.“

„Pohádali sme sa. On povedal mne čosi i ja jemu, že z vokabúl nám je malý osoh. Maďarské slovíčka nás nevytrhnú, aby pilňoval okolo potrebnejších vecí.“

Bohumil Valizlosť mu prikývol, povedal učiteľovi svätú pravdu. Ale na nás zaľahol surový krajinský zákon, ktorý tisne do našich škôl škodné a nepotrebné veci a vyhadzuje užitočné. Proti zákonu nikam, kým ho nepremení diéta.^[20]

„Ešte vás obžalujú, že búrite proti zákonu.“

Kurátor pohol plecom vzdorovite, že nedbá. Nedbať je ľahko, ale predísť zlému je rozumné. Rozkázal mu, aby mu dal znať, keď pôjde zasa do školy. On sám bude bdieť, aby sa kurátor zasa nepozabudol.

Zarmútil sa, pomysliac, s akou radosťou sa chystajú po iných obciach na veľký deň, a on musí miesto radosti myslieť na obranu od vlastného pomocníka. Stŕpol v sebe, že jeho dielo sotva bude korunované zdarom.

Zišli sa ženy, najviac domkárske so štetkami, putňami i metlami. Kurátor im nadelil hodne vápna, lebo si umienil obieliť školu i zvonku. Jedna zo ženičiek prišla po farára.

Bohumil Valizlosť našiel i teraz kurčatá a konope, kde boli prvej. Badať teda zjavný úmysel za nič nemať všetko, čo si farár cení. Nie div, že i on zmeravel a vošiel do prednej úradne.

„Cirkev ide riadiť školskú sieň. Prosím ju dať vyprázdniť.“

Ženy čakali v pitvore, kurátor ostal predo dvermi, ale cez oblok videl kurčatá a konope za pecou.

Samuel Primitivus prisvedčil úslužne, vyšiel i do pitvora. Usmial sa ženám, ale nebolo v očiach veľkej priazne a prívetivosti, keď padli na farára a kurátora. Mihali v nich blesky zlosti. Otvoril dvere na izbe a ukázal ženám kurčatá.

„Vyžeňte ich, a koniec veci.“

Ženy chceli ísť s metlami vyháňať kvočky, ale vo dverách stál farár a nedal im vojsť.

„Ja by to bol dal hneď i urobiť, ale včera mi prišiel oznámiť kurátor, že pán rechtor rozkazuje v škole. Keď sú pán školy a mne oznámili, že s nedeľnou školou nechcú mať do činenia, neviem, či nám nezakážu i schádzať sa tuná. Ak je tak, povedia úprimne, čo myslia.“

Samuel Primitivus sa zarazil. Nečakal, že farár začne sa hádať s ním pred ľuďmi. Farára a kurátora sa nebál, boli len jednotlivci, ale bál sa ľudí. Tak začal tajiť pred ženami, ale kurátor sa mu postavil a pozavracal ho z tej i z tej strany. Farár pozeral naň v nádeji, že vec vezme iný obrat a pomer sa polepší. Čakal žart od neho, ktorý zahládza protivy. Ale rechtor bol hrdý, neustúpil, kde nemusel. Podvihol hlavu, že áno, on je pán v škole. Stál zoči-voči farárovi, v očiach mu mihotali blesky. Z nich hľadela škodoradosť i zlosť.

Bohumil Valizlosť sa zapálil; videl, že spadol na malomocnosť pred ním, alebo skrsne opravdivá zvada. Nechcel sa dať ponížiť, ale ani vadiť. Bolo mu najpríhodnejšie ešte ustúpiť.

„Nejdem sa hádať, kto je pán, kto je nie pán. Viem, že pán rechtor nesúhlasí s nedeľnou školou a nechce o nej slýchať. Teraz vidím, nechce prepustiť ani izbu. Ak je tak, poďme. Nedeľnú školu budeme odbavovať vo fare.“

Kurátor sa sprotivil. Kým je teplo, škola môže byť i na humne. Keď sa zozimí, nájde sa už izba v daktorom dome.

Bohumil Valizlosť pristal ochotne. Svätosť predsavzatia posvätí i humno alebo i skromnú izbu za chrám.

Tu sa už spamätal i Samuel Primitivus. Bol by sa oboril na farára náruživo, ale sa bál pred ženami. Ak je i pán v škole, nie je vo svojom. Dedina by sa vzbúrila proti nemu a farárovi by ostalo navrchu.

„Škola je tu. Netreba hľadať humná. Ja nekrátim nikomu užívať ju, na čo je.“

Bohumil Valizlosť stál vo dverách a nedal vojsť ženám, ktoré chceli vyháňať kurčatá. Pozeral veľmi vážne na domáceho pána.

„To sú prázdne slová, zvon bez srdca. Odporujú im skutky a úmysly. Ľudia prišli riadiť školu, a nie zavracať kurčatá, ktoré sú nie školský riad. Ak nám chcú dať školu, nech ju dajú, ale bez konopí a kurčiat.“

Samuel Primitivus pozeral zasa nerozhodne naň, či sa nepochytiť s ním, ale cítil, že by si získal hanbu pred ľuďmi.

„Mara, Mara!“ kričal mocným hlasom, ale od kuchyne sa nik neozval. Pobral sa sám k nej. Pysky na kapcoch prisviedčali tuho, posýpal sa z nich prach. I dvere otvoril na kuchyni a kričal: „Kde si?“ Nik sa neozval. Vrátil sa k ženám. Bol by zavolal Žanku, ale vedel, že by neprišla. Má nohy zababušené v otrubách, lebo udrela do nich lámavica. Bol v pomykove. Farár stál vo dverách ako na stráži, kurátorovi sa oči smiali. I ženám sa začala páčiť táto vec, ale sa nezasmiala ani jedna. Samuel Primitivus osinel od jedu. Riekol priduseným hlasom, ktorý sa triasol: „Tak ich vyženiem sám!“ Vošiel do izby a začal vyháňať kvočky. Rozpajedili sa, že im nedajú pokoja. Oba kŕdle nechceli ísť spolu, kvočky skákali jedna k druhej, i ľudí v pitvore sa báli. Naostatok ich vyhnal predo dvere do dvora. Vrátil sa ešte raz a zobral suché konope do náručia. Náručie za náručím vyhadzoval na podstenu. Ľudia sa dívali naň, ako teruží po plnom náručí. Zadychčal sa v náhlivej robote. „Nuž toľká vec! Hodno sa oškliviť pre takú pletku?“

Bohumil Valizlosť očervenel, pozeral prísne na ustatého.

„Nie je pletka, je dosť veľká vec. Budú vedieť, že škola je chrám. Spasiteľ našiel raz v chráme kupcov a predavačov. Keď ich vyhnal korbáčom i s ich tovarom,^[21] povedal im čosi, čo by oni mali vedieť.“

Samuel Primitivus obledol. Lekcia bola prituhá. Bolo mu, akoby i on bol dostal korbáčom. Bolelo ho väčšmi hádam než chlapcov, keď im sádzal na dereši virgami. I zahanbil sa, mrzeli ho ženy i kurátor. V srdci sa mu nakopila žiadosť o pomstu. Bol istý, že sa vypomstí kedy-tedy za túto krvavú urážku.

„Tak vyčistite tú maštaľ a urobte z nej raz školu. My, kurátor, poďme. Porúčame sa.“

Ženy išli do roboty bez slova. Zľakli sa, čo sa tu stalo; citom rozumeli, že sa pánu rechtorovi zomlelo na chrbte ako nikdy dosiaľ. Kurátor rástol od radosti, ale celou cestou nepovedal slova farárovi.

Starý pán ich čakal na dvore. Tušil, že sa dnes v škole čosi stane. Farár mu len kývol hlavou, že je všetko v poriadku. Kurátorovi dal ruku, stisol mu ju tuho. Keď sa im stretli oči, vo farárových sa blyšťali slzy.

Kurátor sa nahneval.

„Načo, pán farár, pre ohavu?“

„Ej, ťažko je, kurátor. Dom je rozdvojený. Čo vy zhonobíte, iní rozmrhajú. Pri takej robote ovisnú i mocné ramená.“

Stratil sa v dome. Kurátor vyrozprával starému pánovi, čo sa v škole stalo. Oči mu iskrili.

„Pán rechtor počul už raz, čo mal počuť pred tridsiatimi rokmi. Dnes by bol inakší hádam, ale vtedy mu to nemal kto povedať. Málo bolo vtedy počuť pravdy.“

Starý pán vypočúval, krútil hlavou.

„Šľahať, nerečiem, ale cieľ je naprávať, hoc i bez šľahov. Byť ja tam, kde môj syn, bol by sám vyhnal kurčatá a povynášal konope. Ženám by sa ich nebol dal dotknúť. Možno by sa nebol toľme urazil, a jednako by sa ho bolo hádam dotklo.“

Pán rechtor nemohol obsedieť doma. Bol by sa hodil na lavicu s operadlom, ale vedel, že by nebol obležal. Každý kostrúbok na hrubom koberci by mu bol tŕň do boku. Vybral sa k richtárovi, či ho hádam nezastihne doma. V tejto mrzutosti čajsi len pintovka by bola mohla ulahodiť.

Skoro zavýskal, keď richtára našiel za stolom. Bol i boženík Pavko Koreň. Pán rechtor, ako notáriuš, vzal lajstre drobníc vypisovať, čo každý gazda odniesol z chotára: koľko batohov trávy raždia z hory, koľko sa pasie oviec a jahniat na holi, koľko kráv a jaloviny. Keď sa urobí komput gazdom na to, čo chýba na zaokrytie obecných trov, urobí sa repartícia, ktorú prirážajú každému gazdovi, zodpovedajúcu čiastku dľa kľúča.

Ale keď chytil pero do ruky, začalo robiť divné skoky po papieri. Ruka sa triasla. Pavko Koreň, boženík, musel utekať s fľašou k Mochúľovi.

„Aha, prišiel, čo sa neobíde bez lampáša, čerti ho vzali!“ vyprevádzala richtárka boženíka.

Neodpovedal slova, len sa ponáhľal s fľašou pod halenou.

Keď fľaša zasvietila na stole, Samuel Primitivus bol ako iný. Rozveselil sa a začal zapárať do richtára. Juro Hamuľa neodpovedal, alebo len vyhýbavo. Od schôdzky v Hrabovci bol ho začal obrábať, či by sa nedal zviesť na odpor k nedeľnej škole.

„Začnú vás učiť a b — ab, po štúrovsky. Potom i vy budete čítať jeho noviny.“

Hamuľa ich čítal, syn Ondrej ich nosil od Drozdíkov.

„Nenaúčajú na zlo,“ osmelil sa podotknúť richtár.

„Iba čo búria proti vlasti.“

„Nenašiel som nič takého v nich.“

Samuel Primitivus podskočil.

„Tak ich vy už čítate?“

„Ach, málokedy. Iba čo pozriem do nich.“

Nepovedal, že ich číta syn i všetkým nahlas dakedy. Umienil si ich už odoberať od Nového roku.

Keď pán notáriuš domŕzal so školou jednostaj, čím ďalej tým horšie, zunovalo sa už i Hamuľovi počúvať. Vstal spoza stola a naprával si opasok.

„Nepôjdem s kapsičkou do tej školy, ani signum neponesiem, ale prečo by nešiel počuť, čo nás budú naúčať? Viem, na škodu nebude nikomu.“

Samuel Primitivus pozeral na fľašu, zájdenú nečistým zádychom ako jeho oči.

Bohumil Valizlosť nebýval doma ani jeden deň pred večerom po tieto dni. Chodil po domoch zhovárať sa o nedeľnej škole. Bol by nedbal, aby ani z jedného nechýbali v nej. Dnes bol znechutený pre to riadenie, vybral sa k Ranostajovi. Úfal sa, že ho uňho prejde zlá vôľa, lebo Miško Ranostaj ho veľmi zaujímal. Mal svoj náhľad o každej veci, neraz veľmi poučený a osobitý. Dakedy bol poddajný, veľmi prístupný, indy sa držal akosi hrdo na strane. Bol sveta skúsený; Bohumil Valizlosť sa bál, či si ho svet priveľmi neprisvojil. Bál sa, že ho spozorujú páni, keď sa zmohol priveľmi, a privábia k sebe. On sa usiloval priviazať ho k sebe.

Ranostaja nebolo doma, boli len dievčatá s materou. Žofka sedela s Jankom Drozdíkom v komore. Nechodil už tak často ako prvej, odkedy mu zanôtili smutnú pesničku o ovsených posúchoch. Žofka mu dokazovala, že by mohol chodiť ako prvej, keď mu nezakázali, ale Janko sa okúňal. Ovsené posúchy sú tvrdé, treba ich kúsať, aby sa čím skôr minuli.

Vtedy sa i Žofka schápala. Keď posúchy, nechže budú, aké majú byť.

„Pôjdem skúsiť sveta, naučiť sa dačo. Nájdem si službu.“

Janko dobre nespadol z nôh.

„Čo ťa preletelo, Žofka?“

Dokazoval, ako je jeho materi protivná takto, kým býva v dome, bude sto ráz protivnejšia, keď odíde slúžiť do cudzieho domu. Pyšná je jeho mať, sotva by sa radovala neveste, ktorá bola v službe. Vedel, ani otcovi nebolo by to po vôli.

„Otcovi by bolo po vôli,“ stála Žofka na svojom.

Zverila sa mu, že by išla slúžiť do fary. Mara ostane už len do Všechsvätých. Vo fašiangy sa vydáva. Naučila by sa dobre variť, pekne priasť i tkať činovať. „Keď už nemôžeš do nás chodiť, sťa kde sa mi vädiť, tu alebo tam.“

Bolo jej do plaču.

Nuž do fary by nemohol chodiť k nej. Ani Ondrej Hamuľovie nepochodil veľa k Zuzke. Ale už vedel i on o slivke pod kuchynským oblokom. Stála ešte tam, hoci svák Škôrcovie sa prisahal, že ju zotne. Z tej služby protivila by sa i mať menej prijať nevestu do domu, ako od Ranostajov.

V tých mysliach sa brodili, sediac na truhlici v komore, keď prišiel farár. Janko ledva stačil skočiť za dvere, ktoré boli pri truhlici otvorené, ale musel temer preskočiť Žofku, lebo ona bola na strane odo dverí.

Gazdiná Dorka sa zmiatla, že je nie vyriadená. Nevedela, kam sa podieť; jej chybné očko začalo odskakovať bokom ešte väčšmi ako obyčajne. Už že mu povie: „Kdeže sa u nás berú, ich milosť pán farár?“ ale veľmi zručne posotila Žofku proti nemu. Katra a Marienka schovali sa za dvere do tmavej komory.

Žofka bola ako na tŕňoch, ale si dodala smelosti, privítala ho i usadila za stôl ani hotová gazdiná.

Bohumil Valizlosť hodil pohľad izbou. V nej svedčilo všetko o poriadku a čistote.

„Otec je nie doma?“

„Šiel do hory, hotoviť drevo.“

Bohumil Valizlosť sa zadivil: „Teraz hotoví?“

Už sa naučil toľko z gazdovského poriadku, že drevo na ohrev hotovia hneď z jari, aby malo kedy vyschnúť, a nie, keď už minulo Brtomila.

„Dreva na zimu nahotovil z jari.“ Žofka sa začervenala, začalo jej byť nevoľno odrazu. Dodala už trochu premeneným hlasom: „Tieto nehotoví v obecnom. Vzal rúbanisko vo Viechach, že ho očisti z pňov. Budú vraj siať horu.“

Bohumil Valizlosť sa zamyslel trochu. Viechy patrili pod Smolce, k panstvu Mikuláša Uzdica, hlavného išpána. Nedávno tu pristihol úradníka i pohádal sa s ním. Či Ranostaj už ploty pletie s ním? Veď na siatbu novej hory netreba vyberať staré pne, nová hora by sa chytila i s nimi. Teda zhovorené bude medzi nimi, že so zárobkom bude priberať i panskej skazenosti do domu.

Zľakol sa, ak by mu išli odvádzať ľud lakomosťou. Lebo Miško Ranostaj bude tiež lakomý.

„Zjednal sa so Stupnickým?“

Žofka nevedela, čo odpovedať. Zapálila sa ako fakľa a prikývla. Nebola by za svet vydala hlásku z hrdla. Myslela si, že farár šípi dačo o tom, prečo sem chodí Stupnický podhadzovať zárobčeky jej otcovi, ktorý sa neodhŕňa veľmi.

Bohumil nešiel ďalej. Bolo mu jej ľúto vyzvedať sa podrobnosti, i jej zahanbenie ukazuje, že sa tu čosi múti okolo Stupnického.

„Prídeš do nedeľnej školy?“

Žofku prešlo veľké zahanbenie. Bolo jej odrazu voľne, skoro veselo. Prisvedčila mu, i ona, i obe sestry.

„Chcela by sa moc naučiť, ale nielen zo samých kníh.“

Pozrel na ňu prekvapený. Ani od jedného dievčaťa nepočul, že by sa chcelo moc učiť. Teraz sa rozpamätal, že mu ju i Mária pochválila. Ale ako by sa chcela učiť, keď nie z kníh?

„I život je veľká kniha, len vedieť v nej čítať,“ povedal.

„Čítať neviem dobre, len po biede. Ale sa naučím. Ale i roboty okolo domu a gazdovstva treba vedieť.“

Skoro banovala, že sa zhovára s ním o učení. Treba sa o tom pozhovárať so starým pánom. Naučil čítať toľkých, i Janka, a chytro. I Zuzka u Hamuľov číta Zlatnicu i Pokladnicu.

I Bohumil Valizlosť pomyslel na otca. On je nie presiaknutý učenosťou, nebijú sa v ňom filozofické systémy medzi sebou so svojimi odpormi a rozdielmi medzi sebou. Hegel, Fichte, Schlegel, Schleiermacher, Kant ho nemátajú vo sne:^[22] ale je presiaknutý múdrosťou. Sotva by on bol ovalil Ranostajovo dievča ,knihou života‘. To je kniha, ktorú každý číta, alebo šlabikuje v nej, ale ju nespomína.

Popod oblok prešiel Miško Ranostaj. Farár ho videl teperiť na pleci dlhý, dúži roh. Z tanistry na chrbte trčali poriská sekery, motyky a čakana. Bol bez odedze. Kožuštek podložil pod roh, aby ho neomínalo. Roh zložil pod cieňu; že ho oprel o zem jedným koncom a zvalil ho na hŕbu lát a rohov k stene. Stôs prikryl raždím a konopami.

Žena vybehla k nemu. Očko jej i teraz strieľalo nabok, keď mu oznámila, kto je v izbe.

„Najprv sa ogabem. Nepôjdem takýto pred duchovnú osobu.“

Bol ustatý, zasmoleným rukávom utieral pot z tváre. Mal staré nohavice, ledva im už poznať, že boli biele. Belejú sa len záplaty, prišité z nového súkna na diery. Mohol by na nich i nite čítať, také boli preriedené. Košeľa bola zababraná, kde sa zeme prilepilo na zasmolené miesta. Dlane sa mu jarabeli od smoly. Razilo od neho naďaleko horou, sťaby bol Viechy doteružil sebou do dvora.

Umyl sa, preobliekol čisto a vošiel do izby. Tvár bola sviatočná. V hlave sa krútila myšlienka: ,Boh vie, čo bude zasa chcieť odo mňa. Keď prídu, málokedy donesú, vždy hľadia odniesť.‘

„Čo nám doniesli, pán farár?“

Hľa, lakomosť sa ohlásila pri prvom slove. Bude tak, páni lahodia lakomosti, a zaberú mu pomýlenú dušu. Bohumil Valizlosť začal robiť kríž nad ním.

„My sme chudobní, nemáme moc čo doniesť. Ale i z tej chudoby doniesol som vám aspoň novinu.“

„I to je hodno čosi, najmä ak je dobrá.“

„Je v nej miešaného, i dobrého i planšieho.“

Ranostaj sa usmial, oči mu zajasali, i z podlhovatej tvári uletela ustatosť.

„Veru tak. Ľudia vymysleli všeličo, ale nevynašli dobrú lyčienku preosiať dokonale, čo máme niesť. Tak nosíme s dobrým miešaného i zlého. Neraz máme dosť čo vliecť.“

Bohumil Valizlosť bol by sa chcel vyskúsiť, či, veľadiac sa na maní o ten roh i dnešné pne, nevpustil k sebe i na maní v zlom, v panskej skazenosti.

„Niesli ste i vy prvej hodnú ťarchu: roh na pleci i ten riad. Zlého dačo ste tiež niesli?“

„Roh som zhodil v cieni i riad. Ustatosť je zlá, tú nesiem ešte, ale i tú zhodím do rána. Zajtra nebudem slýchať o nej.“

„Ste šťastný, sused. U vás ťarcha nezaváži, prevládze ju dobrá myseľ.“ Ranostaj pohol plecom, že dobrá myseľ premáha nejedno zlo. „Nenesiete z hory i iné zlo pri tej ustatosti?“ Pozrel naň gazda prekvapený. Čakal, že mu vysvetlí lepšie, čo chce povedať. Bohumil Valizlosť dodal: „Nemáte dať pánom dačo za tie pne? Čo si vyjednali od vás?“

Ranostaj sa usmial.

„Vyjednali si diel z pňov, mne dve siahy z rozkálaného, im jedna.“

Bohumil Valizlosť by sa bol prestal vyzvedať, i tak išiel hádam priďaleko. I odpoveď bola určitá a jasná; ale v očiach gazdu badal iskričky preletovať. Tušil, že za prostou odpoveďou kryje sa prekrútený zmysel.

„A musia sa pne vyberať, ak chcú siať novú horu?“

„Svrčina a jedľa neženie z pňa. Netreba ho vyberať. Tŕň a šíp i buk a dub by hnal z pňa alebo koreňov. Pne vyberajú nie pre novú horu, ale pre drevo. Budú ich potrebovať v pálenici na rok.“

Bohumil Valizlosť tušil i teraz, že sa skrýva iný zmysel za slovami. Panstvo má dosť iného dreva pre pálenice, prečo sa upriamilo práve na Ranostajove pne? Keď sa ho spýtal, či sa mu robota vypláca, prisvedčil, že dosť dobre.

„A prečo dožičili práve vám tú výnosnú robotu?“

Ranostaj sa usmial a riekol:

„Po známosti. Úradníka sme pritúlili neraz, keď bol malý. Chce sa nám odslúžiť.“

Tu sa usmial Bohumil Valizlosť.

„Nehľadať uňho uznanlivosť, u človeka, ktorý zaprel svoj pôvod. Zabudol na rodičov, ako by nezabudol na vaše dobrodenia? Nemyslíte, že on pasie za niečím?“

Ranostaj veľmi zvážnel.

„Ak pasie, pomýli sa. Daromné mu budú chodníčky.“

Vtedy už Žofka nemohla obsedieť v izbe. Červená ako pivónia vykradla sa do kuchyne. Bohumil Valizlosť ani nespozoroval jej odchod. Porovnával, meral, nakoľko sa dal Ranostaj zapliesť do panských machľov.

Gazda iste badal na ňom, že je ustarostnený.

„Nemajú starosť, pán farár. Mám lyčienku naporúdzi. Ak vezmem dobré, od zlého sa ohradím. Z panskej ruky nič miešaného nepríde do môjho domu.“

Slová zneli ako slávnostný sľub. Gazdove oči pozerali vážne farárovi do tváre. Bohumil Valizlosť mu dal ruku, Ranostaj ju vzal do svojej.

„A ak vás chytia do klepca?“

„Nebude im ľahko.“ Farár pocítil, že mu stíska ruku veľmi významne. „Ak by bolo zle, viem, kde by sa utiekol o radu. Nemohol by prísť na faru?“

Tu Bohumil Valizlosť stisol mu ruku a pozrel mu hlboko do očí. I v tých hĺbkach ukázalo sa mu všetko čisté, priehľadné. Tušil, že dneska zbohatol o priateľa, na ktorého sa bude môcť spoliehať. Ale bola tu hneď potreba zblížiť sa mu, vniknúť trochu do jeho duše, čo sa v nej skrýva cenného.

„Ako ste sa dali u nich do roboty, sused, vy slobodný? Nebolo inde zárobku?“

„Takého dobrého nebolo: tak som sa zjednal s nimi, hoc viem, nehodno pliesť ploty s nimi. Ale sme chudobní, pán farár. Chyť sa roboty, akej sa môžeš, nevyberaj, u koho, lebo naľahla starosť o budúcnosť. Treba zbierať, honobiť. Kto nezbiera, rozhadzuje. A ja od počiatku sa usilujem zbierať. Čo mám, zozbieralo sa na takých i takých miestach, u dobrých i mrcha ľudí: ale čo zhonobíme statočnou robotou, hoc i od nestatočných, statočný je nábytok. Kde je starosť o budúcnosť a dobrá snaha, tá, myslím, očistí i nábytky z nečistej ruky.“

Bohumil Valizlosť sa zamyslel. Z nečistých rúk tiež. Ale či sú všetky ruky čisté? Kto môže ich prezerať a skúmať vo všetkých záhyboch. Ale starosť o budúcnosť je žriedlo, ktoré môže vymyť mnohú nečistotu. Môže obrátiť i vec nečistú v čistú, i vznešenú.

„Starosť o budúcnosť priviedla i mňa k vám, sused.“ Ranostaj bol pozeral ako zahanbený na stôl, a teraz pozrel živo na hosťa. Akú on môže mať starosť o budúcnosť? Má novú faru, dôchodkov, koľko mu treba. Kým je zdravý, chlieb mu je istý, i deti môže odchovať, aby mali chleba. Bohumil Valizlosť uhádol, čo si myslí.

„Mňa trápi starosť o budúcnosť nášho ľudu, sused. Tá starosť ma zjedá, odkedy som v Badišove, alebo i prvej ešte, prvej. Tu je snaha, aby sa ten ľud vzchápal,“ položil si dlaň na prsia, v očiach sa zažal posvätný plam, ktorý šibal i na zarazeného poslucháča. „Snaha statočná, horúca, aby sa zveľadil a mohutnel. Ako ste vy zhonobili, čo máte, a vystavili tento pekný dom, chcel by, aby i môj ľud mal svoj dom, svoje ohnisko. Vidíte, sused, roztrhaný a rozhádzaný po našich dedinách, netušiac, že je tu, má bratov v susedných i ďalších dolinách, ba i na žírnych rovinách a poliach, je ľud opustený, ako sirota, na rozume nevycibrený, i bez svojej vôle, ako nedorastené dieťa. Jeho budúcnosť nie je istá. Nové poriadky a zákony prinesú ho o reč, o vlastný pôvod a vmiešajú ho do košiara uhorských úskokov^[23] a nástrah, ktoré z nás idú robiť Maďarov. A prerobia nás v nich časom, ani nezbadáme, ako. Starosť o túto budúcnosť ma zjedá. Nechcel by premeniť reč a tajiť svoj pôvod.“

Ranostaj pozeral naň udivený. Počul o takej starosti, o ktorej dosiaľ neslýchal. A pravda je úplná, svätá, že Slovákov prerábajú na Maďarov. Onehdy za jeho vlastným stolom Slovák ako repa, Elečko Stupnický, vyhlásil sa za Maďara. On si to vtedy nebral k srdcu, majúc tú vec za smiešnu, ale teraz ho bodla do srdca pri farárových slovách.

„Beriete mi za zle túto starosť o budúcnosť, sused?“

„Nie, pán farár, len sa divím, ako prišli k nej.“

„Lebo ľúbim svoj pôvod, sused, svoju reč najsamprv. Z tej lásky sa zrodila potom už tá starosť a rastie, dužie, burcuje, nedá mi pokoja vo dne v noci. Chcel by, sused, aby sa môj ľud, vydaný zhubcom, ohradil mocným valom povedomia a nastaval si naň bašty národnosti. V tej ohrade už by nebol ľud ľudom, bol by národom, samosvojím gazdom vo svojej dedovizni. Tieto ploty by ja chcel, sused, stavať, na nich dvíhať bašty, aby môj ľud stal sa národom, ak nie na moje oči, na oči mojich detných detí. Takú nosím starosť tu, takú, i ťažkú i žravú.“

Ranostaj počúval o starostiach o budúcnosť, o akých neslýchal dosiaľ. Jeho obletovali len starosti o manie, o zveľadok domu, dvora a čiastky, aby z malých zlomčekov vyrástol okrúhly, pekný celok. Tieto starosti hosťa tiež smerujú k celku, spájať, viazať a opásať hradbou, čo je rozkúskovaného, rozhádzaného rovinami a dolinami. Budiť povedomie v zlomčeku, malom kúsočku, že patri k veľkému celku.

„Ako stavať, pán farár, ako? Oni sami?“

„Nie som sám, sused. Jesto nás kôpka. Povedomie sa už budí krajom. Počuli ste o Štúrovi a jeho novinách?“

Ranostaj sa zahanbil. Počul o Štúrovi a novinách: raz mu rozprával Drozdík; dal mu ich i čítať, ale on nečítal. Nahováral ho i predplatiť na ne, nedal si povedať; ale vtedy nevedel, akú starosť má Štúr na srdci. Myslel: noviny ako noviny, vymýšľajú.

„I tu, v dedine, ideme otvoriť nedeľnú školu. Budú do nej chodiť rodičia i odrastená mládež. V nej budeme budiť povedomie, že sme nie kúsok Rubárskej stolice, ale patríme k prastarej vlasti pod Tatrami. I v obciach naokolo budú také školy, budiť, burcovať povedomie, stavať ohrady a bašty, aby sme sa zmohli, podvihli, primkli jedni k druhým na mocný, svojský celok, hovoriaci po slovensky. Budeme sa učiť čítať a písať, aby noviny mali prístup do našich domov.“

Ranostaj počúval farára, akoby mu rozprával o zakliatych zámkoch, o skamenelom svete, ktorý ožíva.

„Oni nás budú učiť? Ale majú za to plácu?“

„Povinnosť, sused, nie plácu. Starosť o budúcnosť nakladá mi učiť ľud, hoc by bolo do úmoru. Prídete do tej školy?“

Ranostaj sa strhol.

„Ja ďakujem ponížene za toľké ustávanie. Musel by byť veľmi chorý, aby neprišiel.“

V kuchyni sa strhol tiež nepokoj. Rozhovor počúvali i dievčatá Katra a Marka. Ba i materi skákalo očko nespokojne.

„Prídeme i my, prídeme!“ volali do izby.

Janko sedel pri Žofke. Držal ju za ruku, ale mu neušlo ani slova z toho, čo sa hovorilo. Zišlo mu na um, čo hovoril Samuel Primitivus o ľude, ako ho ohováral, že nevie myslieť len na kravy a husi.

„Ja dovediem mládencov. Ani jeden nebude chýbať.“

I farárovi zišlo na um, že škola má odporcov v obci. Sám rechtor ich zháňa okolo seba, zľahčuje, ohovára. Je veľký hlad, ktorý morí ľud, je pálenka, ktorá otravuje, je odrodilstvo, ktoré mu nedá pozrieť rovno k métam, sú i vlastní, ktorí sa uťahujú i bočia: mnoho zhubcov číha na prácu zo všetkých strán.

„Pribúda nás každý deň, sused, každú hodinu!“ zvolal Bohumil Valizlosť. „Donedávna bol som tu sám, už nás je hŕbka, a malá hŕbka pýta viac.“

„Stará, dones dačo!“

Nikdy sa nerozľahol gazdov hlas tak panovite. I buchol päsťou na stôl.

Ženy sa rozbehli. Žofka prikryla stôl, jej materi skákalo očko ani kozľa na pažiti, keď kládla chlieb a fľašu s vínom. Bohumil Valizlosť odkrojil si podkovičku, chlieb Ranostajov mu chutil ako najväčšia lakota.

„Váš chlieb je dobrý, gazda. V ňom je všetka sila a vôľa, čo ste vynaložili, kým ste ho nadobudli.“

Zdvihol pohárik, pripil všetkým na zdravie.

„Na zdravie pánu Štúrovi a tým, čo majú starosť o budúcnosť. Ak vedia, kde je, píšu mu, že sme ho spomínali.“

„U vás mi je dobre, sused. Váš dom je pekný. Nech v ňom vládne pokoj a láska.“

Ranostaj sa poklonil nad stôl, schytil ruku farárovi i bozkal ju.

„Nech vládnu, ale pri nich bude i tá starosť, tá veľká.“

„Urobíme, čo nakladá povinnosť, teraz už spolu!“ A farár zdvihol zasa pohárik. „Budeme mať školu, knižnicu, spolok striezlivosti i hospodársky spolok.“

Pred odchodom Bohumil Valizlosť prešiel očima po novej čistej izbe i po prítomných. Čo sa to stalo s ním? I dom i ľudí cítil pri samom srdci. Vinul ich v duchu k sebe ako najmilšiu rodinu.

„Ale som ja sám? Kdeby sám! Tu úprimní bratia, tu druhá rodina. Všetci spolu bez hnevu a žehry. I Samuel Primitivus Robko je brat, i rodina. Nepridal sa k nám, ale je rodina!“