Zlatý fond > Diela > Bohumil Valizlosť Zábor II


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Bohumil Valizlosť Zábor II

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Jozef Vrábeľ, Viera Studeničová, Michal Belička, Alena Kopányiová, Daniela Kubíková, Ivana Gondorová, Daniel Winter, Ivana Černecká, Nina Varon, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Ida Paulovičová, Dušan Kroliak, Slavomír Kancian, Monika Harabinová, Katarína Tínesová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 95 čitateľov


 

2

I Janko Drozdík sa dosť nahútal v tých časoch o týchto veciach. I on bol pobadal akosi, že Žofka Ďurčiakovie má ozaj oheň na hlavičke. Začal sa jej prizerať naň, a prizeral sa do tých čias, kým sa oheň nechytil i jeho. Sprvoti len tlelo, ale oči ako ľanový kvet rozdúchali plamienok, ani keby poťahoval vetrík od Hundráča.

Bol ju vídal dávno, kým bola žíďaťom ešte. Nepáčila sa mu ani hlava v ohni, ale ani tvár s tou končitou briadkou. Potom šiel do Tesnej Bane, doniesol stadiaľ to perečko, nosil ho dlho obozretne, ba i keď uschlo a zmrvilo sa na prach, i ten pozbieral do uzlíčka a schoval si ho do opaska. Veľmi jasné posmešné oči mátožili uňho veľmi dlho. Máloktoré ráno sa neprebral zo sna, aby sa mu boli neukázali.

Naveľa i tá porobenina začala popúšťať. Veľmi jasné oči bledli, naostatok prišli o vládu. Vtedy začal pozerať, tisnúc sa v mládeneckej lavici, mládenec už i on na mieste, po hlavách tamdolu, ako boli jedna pri druhej naprostred kostola. Medzi nimi bola i ohnivá, ale v samých ostatných radoch. Možno bola by sa najradšej skryla; videla, že zavadzia, alebo skôr je na posmech svetu. A vtedy tá hlavička mu začala horieť akosi inakšie, nie protivne. Otváral oči, ako horí okolo nej čistá zlatá žiara, neligoce sa ako vyčistené zrkadlo od veľkého prihládzania namastených vlasov.

Vynašiel si dobré miesto, skadiaľ mohol pozerať dolu, koľko chcel, naľahnúc bradou na päsť, položenú na lavici. Stála veľmi skromne, ako zastrašená, za inými. Oči držala dorovna. Iste sa bála obzrieť, aby sa nestretla s výsmešným okom.

Bolo mu divné pri nej, ako netuší, že on pozerá na ňu, a ešte divnejšie, že ani jeden z mládencov sa neozrel o ňu, majúc ju za veľmi špatnú. Vtedy sa jej začala zaokrúhľovať i briadka, pri ústach sa robili jamôčky. Divil sa jej, ako si stáva do zadných radov, hoc po rokoch by sa bola mala pomknúť hodne napred. Najhoršie mu bolo, že v tých časoch bolo moc furmanôk. Dakedy prešlo viac nedieľ, že nemohol ísť do kostola. Vtedy sa mu dni vliekli, a dosť sa natrápil, keď sa vrátil domov, kým sa pomíňali a prišla zasa jeho nedeľa.

Celá zima prešla, že sa on díval na ňu z povlače. V Smrtnú nedeľu sa veľmi znepokojil, keď spievali veľmi smutnú pesničku a organu sa hlas triasol, že sa jej pridalo akosi hodiť okom dohora a zastihnúť jeho úporný pohľad na seba. Mal oči sivé a vlasy trochu na svetlo. Pozerali na ňu veľmi milo. Zľakla sa i ona, či ozaj pozerajú na ňu. Naprávala si serbianku, že sa jej hádam pomkla šatôčka okolo hrdla. O chvíľu jej oči, ako ľanový kvet, vrátili sa nesmelo k nemu. On sa už nezľakol, jej pohľad prijal s úsmevom v očiach, ktorý akoby bol zasvietil na jeho celej tvári.

„Veru som pásol na teba, na teba pasiem od adventu,“ rozprávali jej sivé oči. Ona sa divila, ako je to, že pásol za ňou, zohrdenou. A možno sa len posmieva. Alebo pozerá na daktorú pri nej. Vtedy sa obzrela lepšie okolo seba. Videla samé mladé, neodrastené. Zapálila sa, že ona, veľká, je medzi drobizgom sťa kvočka medzi kurčatami.

O chvíľu pozrela zasa dohora, v ktorú stranu mu pôjdu teraz oči. Nešli ani na jednu, zavesili sa na jej pohľad radostne, že ho zasa stretli. Bola by chcela vedieť, čo hľadajú od nej. Ale v nich zazrela len radosť a akoby ju volali k sebe. Veľmi sa zmiatla, keď na ňu pozreli nástojčive, akoby jej chceli žmurknúť. Vtedy sa v nej ozvala veľká radosť, prišlo jej veľmi veselo. Nevedela by sa zabožiť, ale veľmi ľahko, že sa mu i usmiala.

V tú nedeľu, keď ostala sama v izbe, stala si pred zrkadlo a dlho pozerala doň vo veľkej neistote. I obracala sa sem-tam, z jednej, druhej strany hľadela i ponad plece. Je pekná alebo mrzká? Zrkadlo jej nič neodpovedalo. Ukazovalo dneska natešenú, vzrušenú tvár a hlavu ako v ohni. Deti kričiavali za ňou: „Žíďa, žíďa!“ Pozdejšie ju zasa volali ,Ohnica‘. A má hlavu ako rozkvitnutá ohnica v zboží. Môže sa ohnica zapáliť? Spytovala sa zrkadla všeličo, ale nechcelo jej zjaviť, čo myslelo.

V tie noci spala už nepokojne. I vo dne podchvíľou zašla ju myseľ, že na nej sa zastavili sivé oči a pozerali milo.

Na Kvetnú nedeľu si stala medzi staršie, kdesi k prostredným radom. Stratila sa tam medzi nimi, medzi jarabými stužkami. Daktorá z nich bola i vyššia a plecitejšia. Všetky napospol boli krajšie od nej. Všetky! Iste už ani nepozrie na ňu. I bála sa pozrieť dohora, zabolelo by veľmi a z boľačky rozlial by sa veľký žiaľ. Ale keď vyšla horko-ťažko dohora na tú návštevu, zakrádajúc sa, privítali ju sivé oči.

„Vitaj, vitaj! Dala si dlho čakať na seba.“

Bolo jej zasa veselo a sladko. Srdce jej v hrudi zabúchalo tak búrne, že jeho búrka prehlušila i organ a smutný spev.

Na Zelený štvrtok pred večerom priahajú nepriučený statok prvý raz po dlhej otupnej zime. Vídať po ceste hnojničiaky naprázdno, na nich sedia šantovní chlapci, čakajúc, či ich nevyvalia do garádu. Junce pri oji sa skrúcajú, trhajú, jarmo im zavadzia, chceli by sa ho zbaviť. Ale im je darmo, musia ísť, kadiaľ ich vedú za retiazku. Retiazka sa blyští okolo rohov, krížik z nej visí na čele, skoro na samej hviezde. Junce skáču a krútia sa, ešte i priučené voly. Hádam rozumejú, že z oblokov a spod steny sa díva svet, ako cifrujú nohami, hádžu hlavou a prekrúcajú sa v ľadviech. Žofka v ten deň vybehla neraz na podstenu. Bola práve kdesi v pitvore, keď počula z cesty hlasy a smiechy. Vybehla na podstenu, otvorila dvercia. Videla junce, ako sa skrúcali, zastávali znezrady, a zasa strhávali strečkovať. Hlavy držali nadol, sťaby chceli klať. Na čierne huby im vysadli veľké, čisté kvapky znoja. Mocné laloky sa nabrali do záhybov pod sánkou, ako sa prihýnala hlava, kým sa nevyrovnali kdesi pred prednými nohami.

Za retiazku ich držal Janko Drozdík. Čiapka sa mu šmykla trochu nabok, spod nej sa vlasy vyduli, tvoriac akoby veniec okolo tyla. Mal kabátik bez rukávov s tulipánmi na ľadviech. Široké rukávy košele sa naduli, keď zadúchal jarný vetrík. Keď sa ukázala vo dverciach, junce by sa boli dali v strečky, ale ich trímal tuho za retiazku pri samej hlave. Pozeral na ňu veselo, nastrašenú, či ho nepovláči vypočinutý, bujný statok. Keď videla jeho úsmev a mocné päste na retiazke, zasmiala sa i ona radostne. Na hnojníčiaku sedel celý rad šarvancov, medzi nimi Ondrej a Miško, Jankovi bratia.

Keď prešiel záprah popred dom, vyšla na môstok, pozerala, ako voz ide trhane sem-tam za zjašenými junci. Pred zákrutou cesty obzrel sa na ňu dva razy, sťaby je] ďakoval, že sa pred ňou sladí učiť neskrotené býčky slúchať.

Veľká noc doviedla v ten rok jarnú pohodu. Z ovčiarní sa ozývali ovce, roztúžene bľačúc za mladou trávou. V druhý sviatok sa prebudila Žofka do dňa, začínalo brieždiť. Obliekla sa chytro do robotných šiat a vykradla sa z komory. Skryla sa do rezačky za dvere, kde boli dve-tri šúpy jačmennej slamy. Všade bolo ešte ticho, iba čo kohúti sa začínajú ohlášať z dvorov.

Dobre sa už rozvidnelo, keď sa ohlásili prvé kriky v dedine. Zabúchalo jej srdce tuho, učupenej, keď sa strhla z polovičatého spania. Načúvala bedlive, sťaby sluchom bola chcela vidieť, čo sa kde robí. I u nich vrzli dvercia, zašuchotali kroky v krpcoch popod stenu. Zápäť bolo počuť hádku.

„Kde sú vám dievky, stryná?“

Bolo počuť materin hlas ako urazený:

„Ale ja viem, chlapci?“

Rozosmiali sa veľmi bujne.

„Nuž neviete! To ich pôjdeme hľadať.“

„Hľadajte, ak nájdete, hľadajte!“

Hodnú chvíľu bolo ticho, keď tu zvrešťala kdesi Katra. Najmladšia, pachtivá, aby ju našli, skryla sa iste tak, aby ju nemohli nenájsť. Teraz vreští očistom. Bola najskôr na pôjde za komínom, alebo v tmavej komore za sudom s kapustou. Chlapci pozreli jednou cestou na pôjde, či ešte visí pôltik na pánte, alebo hádam i šunôčka a bôčik. Tie veci pôjdu po kúsku do hrnca, keď sa započne oračka.

Začula i ona prikrádavé kroky. Vrzli dvere na maštali. Jalovica je veľmi durná, iste skočila z ležania, lebo zdupkalo i cvengla retiazka o žľab. Inak bolo ticho. Naveľa sa privreli dvere na maštali. Opatrné kroky prichodili k rezačke. Vo dverciach zastal ktosi. V rezačke bolo dosť tma po kútoch. Opatrne sa blížil k hŕbe sečky a rozhŕňal ju rukou. Prišiel k rebríku, ktorým sa ide na šop. Vyšiel na druhú šteblinu, že pôjde dohora, hľadať v sene, ale vtedy zazrel za dverami šupy slamy. Prikradol sa k nim, vyvalil jednu-druhú. Zazrel učupenú Žofku.

Bolo ticho. Zľakla sa, že ju našli, ale sa zľakol i ten, ktorý ju našiel. Nevie od divu, čo urobiť. Zohol sa k nej a chytil ju za ruku. Striasla sa, keď sa jej dotkol.

„Neboj sa, neublížim ti, Žofka. Kde by ti ublížil?“

Otvorila zadivené oči, čujúc jeho hlas dohovárať jej nežne. Ak sa vezme naozaj, prvý raz ho čuje, lebo prvý raz, čo sa jej prihovoril takto zblízka.

„Prosím ťa, Janíčko, nie ma veľmi.“

„Len sa neboj.“ Hádam nevedel sám, že ju hladká po hlave, dotušujúc jej nežne. Ale pod dlaňou ocítil hodváb jej vlasov. Zasvietila mu hlava, ako mu svieti v nedeľu, ale i v stredtýždňa, keď jej nemá pred sebou. „Hneď som vedel, že nebudeš v dome, ale tu kdesi. Do rezačky znášaš batohy, ty trávnica. Čajsi som vedel, že budeš tu.“ Vtedy zvrešťala Marka. Možno ju ťahajú spoza štoka. „Nech si ich tam majú; len keď si ty tu. Bojíš sa ma ešte?“

Vtedy sa mu už priznala, že sa nebojí. Sama nevedela, čo sa jej robí, ale jazyk sa dal v strečky, sťa tie necvičené junce. Vyzradil všetko; i že ho čakala dnes. Vedela, že príde do nich, ale nevedela, že on práve natrafí na ňu. V Zelený štvrtok zvedela, že príde, keď sa obzrel na ňu, ako vyšla na môstok. Zasmiala sa na samej sebe, nechápuc, čo jej je.

„Čakala som ťa, a predsa sa trasiem!“

Už i on pobadal, ako sa jej trasie ruka. Stisol ju za ňu tuhšie, ale i to stisnutie bolo nežné.

„Dakedy prídem do vás, Žofka, keď nebudem na furmanke. Dáš mi perečko?“ Prikývla mu hlavou a pozrela naň vážne, či neposmeškuje. „Veru len k tebe,“ dosvedčil jej. „Nenahneváš sa?“ Hlas sa mu zatriasol i ruka sa striasla, ktorou ju držal za ruku.

„Ja by ťa, Janko, vďačne čakala.“

„Donesiem ti cíperia, keď sa rozkvitne, i kaštičku.“

Šepkali si všetko. Mali si mnoho čo povedať, lebo prvý raz, čo čujú hlas, o ktorom netušili dosiaľ, že tak sladko zunie, keď sa v ňom ozve neha. Sestry kričali kdesi vo dvore, kde bol štabarc. Ona sa bála a Janko ju hladil po hlave. Navymýšľal podivné slová, keď jej dohováral. Sám sa divil, odkiaľ sa berú.

Mládenci sa radili, kde hľadať Žofku: na šope, alebo v záčine. Ťažko bolo vyjsť z útulku, kde si divné reči hovorili, a zasa počúvali prvý raz hudbu hlasu, v ktorom sa trasie cit, vykvitnúc znezrady z neznámych hĺbok, sťa kvietia, keď zadujú teplé vetry.

„Ja som ju našiel, chlapci!“ zavolal Janko veselo, keď ju vyviedol z rezačky. „Dobre sa schovala. Sám neviem, ako som ju našiel.“

„Nuž sa schovala Žofíka, schovala!“

„Na šop som musel ísť. Zašuchotalo v sene a ja laps, už som ju mal. Dolu rebríkom chcela utiecť, ale sa zhákla. Počula vás vo dvore. Darmo by jej bolo.“

Začali sa jej prihovárať zaliečave. „Neboj sa, dievčička, nebude ti nič. To len aby sa ti neťažilo vstávať.“ Obstúpili ju, že ju polapia jedni a druhí vypolievajú.

„Dajte pokoj, chlapci. Ľaľa, sama ide. Držím ju ja, držím. Nevytrhne sa mi.“

Držal ju za ruku, ktorá sa netriasla, ale stískala jeho. Pozrel jej pri svetle veľkonočného rána do tváre. Dala mu nazrieť na chvíľku do oka. V ňom sa mu ukázal veľký kúsok neba. Hádam sa otvorilo náhlive a čriepok z neho padol Žofke do oka.

Vyliali na ňu vody z putne. Oheň na hlave nezahasila ani voda. Chĺpky, čo sa nabrali okolo čela, sa uľahli, hlava ostala hladká a ligotala sa ako zlato. Opľaslo i oplecko na ramenách a pleciach. Voda tečie na tlačenicu, ktorá tiež priľahla. Keď zhíkla od studenej vody a odskočila, lebo ju Janko vypustil, začala bežať do pitvora zahanbená, aby ju nevideli s prilepenými hábami.

Od tých čias sa veľmi často stretávali v dedine i na poli; ani sa nedohovorili, samo vychodilo, že sa stretávali. Divili sa sami sebe, ako to prišlo na nich samo od seba, ale mocne. Zamysleli sa neraz, čo všetko má v sebe ľúbosť, aké krásy a bohatstvá.

Žofka sa premenila akosi odrazu, tvár sa zaokrúhlila, líca sa červenali, v očiach sa potuloval smiešok. I tí, čo ju mali za protivnú, obzreli sa na ňu udivení. Nože, no, Ohnica rozkvitla ešte väčšmi.

Janko začal chodiť do Ďurčiakov. Keď prišiel prvý raz, Dora sa zadivila, Michal Ranostaj sa s ním pozhováral. Žofka sa ani neukázala v izbe. Ranostaj čakal, čo povie, po čo prišiel, i Dora čakala, že prišiel hádam kúpiť metly: ale Janko sedel ani na tŕňoch, lebo nenašiel súcej výhovorky. Dore vtedy začalo svitať, čo tu hľadá. Srdce jej začalo búchať nespokojne. Hľa, ktorejsi začína sa šťastie otvárať, len ktorej? I Marka už dorastala. Mala pekné tmavé vlasy, i jasné oči, bez chyby. Možno si ju vyhliadol, a Žofka, neborka, musí čakať v kúte, ak by sa dáky vdovec ohlásil hádam. Už či tú, či tú, čeľadník sa jej zvidel, skromný, skoro nesmelý. Nik by mu nehádal, že je syn hrdého Drozdíka. Zamiešala sa i ona do hovoru, a nebol by nik povedal, že je to utiahnutá Dora Ďurčiakovie.

„A príď nás pozrieť,“ povedala mu pod stenou, kde ho vyprevadila.

Jej hlas sa ho dotkol milo, v pozvaní mu zunela srdečnosť alebo skôr uveličenie. Vtedy sa i on osmelil. Založil vlasy za ucho, zapálil sa ako fakľa a pozrel na nové vráta. Medzi šrankovím na nich videl brezy v sade o ovisnutých konároch, s lesklým lístím.

„A vaša Žofa je kde?“ Chcel to povedať veľmi ľahostajne, skoro surovo. Ale hrdlo sa mu vysušilo, z neho sa vytiahol veľmi nepodarený hlas. Ešte sa i potkol nemotorne, keď prišlo vysloviť ,Žofa‘.

Dora zložila ruky dotuha, položiac dlaň jednej na lakeť druhej. Tam ich stisla, aby netľapli od radosti do dlaní.

„Išli veru do hory, po raždie,“ vyhovárala sa okúňave, hoc boli doma všetky tri. Žofka čupela v komôrke. „Bude jej ľúto, že nebola doma.“ Pozrel na ňu veselšie. Oči sa mu zasmiali. Jej škuľavé očko odskočilo nabok i zahojdalo sa prudko z boka na bok. „Ak prídeš druhý raz, nepôjde na raždie.“

Bolo mu voľne. Mať už vie teda, čo hľadal u nich, i prijala ho ako vzácneho hosťa. Ona už dá znať i mužovi. A skutočne, keď prišiel v druhú sobotu, Ranostaj ho už vítal veľmi srdečne.

„Vitaj, prejdi, sadni si u nás.“

Zhovárali sa ponad iné veci, ktoré ležali medzi nimi. Boli veľké ani balvany, hovor sa ponad ne prevŕhal a potackával. Ranostaj sa ešte držal ta. Žaloval sa, že je ešte voda v jame, kde mu kopali najkrajšiu hlinu. Museli otvoriť novú na lepšom mieste, ale hlina nebola taká čistá. Hádam bude belšia, keď prídu na hlbšie. Janko počúval roztržite. On sa dobre osmelil, prerúbal prvé ľady, najhoršie: či sa ona pochlapí a ukáže, koľko vie.

Nečakal dlho. Žofka vošla do izby, i Marka a Katruša. Za nimi sa dostanovila i Dora. Hej, Žofke bolo ľahko! Prišla figliarsky so sestrami. Doniesla perie vo vrecku a Marka riečicu. Janka privítala veľmi poriadne, ako prvá v dome po gazdinej. Usmial sa, ako sa zapálila, keď musela odrecitovať ľahostajné slová. Sadla si pod pec so sestrami a začala párať piera; robota veru dosť neobyčajná v mesiaci, keď sa už robí v poli. Za nimi sa ustanovila i Dora pomáhať dievkam.

Teraz už sa hovorilo čosi ľahšie. Janko rozprával, kde posejú šošovicu a ľan. Sejba sa už tým skončí. Jariny už povzchádzali napospol. Onedlho príde sadiť priesadu na hradách. Marka šibla naň, keď hovoril tak zaujate, šibalsky okom, i na Žofku škodoradostne, ako sa chová pri prvých ťarbavých krokoch vohľača. Ona bola smelá, smelšia od sestry, lebo mala pekné čierne vlasy a oči: Bola i urastená. Nik jej nemohol odškriepiť, že je nie švárna. Iba chúďa Katka sa uťahovala. Mala chybné oko ako mať. Začala tušiť, že vohľača sotva kedy bude vítať ako šťastná Žofka. Veru šťastná. Tiež sa nenazdala, že pre ňu budú podošvy drať.

Keď sa počalo večeriť, Janko sa pobral. Gazda ho vyprevadil do dverí, ale sa z pitvora vrátil do izby. Žofka a mať vyšli za ním až na podstenu, ale mať sa tiež hneď odobrala a odišla do izby. Janko a Žofka zostali sami pri dverách.

„Žofka, neviem, či nepôjdem onedlho do Prešporka.“

„Ďaleko. Dlho ostaneš?“ V hlase jej badať, že ju Prešporok šibol dosť tuho.

„Jedno s druhým dva týždne: jedna sobota, druhá sobota. Ver mi, soboty, čo sú nie v Badišove, nie sú moc hodné.“

Pozrela naň uznanlive, že len badišovské rád. Jej sú zasa nie hodné veľa ani badišovské, keď sú prázdne.

„Na dnes týždeň už nebudeš doma?“

„Neviem veru, neviem. Ľahko, že nebudem.“ I škrabal sa za uchom, ako v neistote. Medzitým vedel iste, že v sobotu bude ešte doma. Len ju chcel skusovať, čo povie. Nepovedala nič, len sa jej vzdychlo. Hľa, ako beží tento svet! Keď začalo byť veľmi dobre, aspoň v sobotu by sa boli pozhovárali, musel sa zastarieť do nich Prešporok. „Dve soboty, Žofka, a medzí nimi toľké dni daromné! Mne sú daromné,“ to už povedal veľmi ticho a pozrel na ňu významne, „keď ťa nevidím.“

„A mne dlhé, Janko, božechráň!“

„Nemohol by ja nahradiť tie dve soboty a či tri? Odbavil by ich, kým nepôjdem.“

Držala sa veľmi vážne, ale ako počula o náhrade, ožila jej tvár i jamky zahrali okolo úst. Nevedela ako, ako nie — čosi ju posotilo k nemu. Chytila mu ruku.

On si ju dal chytiť; neskričal, keď mu ju i stisla trochu. Chytený v jej ruke pohol rozumom. Svoju ruku stisol on trochu a zajal do svojej.

Dobre sa jej povodilo! Ruka sa nedala vytiahnuť, i keby sa bola mocovala. A mocovať sa nemohla nijakovsky. Nebolo vlády. I teraz, držiac ju, poťahoval ju k sebe, len trochu, sotva bolo cítiť, akoby ju ťahal len tenký slabý vlások. Ale v nej nebolo nič vlády, ten ľahký ťah ju vliekol k nemu, sťaby ju ťahali všetky badišovské povrazy. Bola celkom blízko pri ňom.

„Rada ma, Žofka?“ riekol ticho.

„Veľmi!“

„Ako ja teba?“

„Väčšmi.“

Stisol jej tuhšie ruku. Pocítila na nej páľu. I jeho sivé oko sa prehĺbilo akosi. V ňom sa otvorili čierne priepadliská. Z nich šibali plamene.

„Bozkaj ma!“

„Vidíš, Janko, tam na druhej strane.“

Ukázala na susedov dom. Z neho pozerala do dvora len vybielená stena. Ale k stene pristupoval zrub z rohov, položených jeden na druhom. Neboli obkresané, nepriliehali jeden na druhý. Boli i širšie špáry, kde hrča nedala ľahnúť dobre rohu na roh. Má pravdu Žofka. Závistlivec môže si stať k zrubu a pozerať na nich cez špáru.

Janko jej pustil ruku naskutku.

„Zaslúžil by Škôr opáckať mu zrub hneď a zaraz blatom.“

Ona sa zasmiala. Škôrovi by to nebola veľká pokuta. Aspoň by mu nedulo do ciene. Ale hneď zvážnela. Na Jankovi pobadala premenu: veľmi sa zamyslel akosi. Pre ten bozk? Ona by mu ho nebola ukrátila, ale si ho mohol nepýtať, len rovno vziať. Veď videl, ako sa priblížila k nemu, len čo ju potiahol k sebe trošičku. Nebola by sa odhŕňala ani vo veľkonočný pondelok. Veď vlastne ona je jeho, so všetkým činom.

On v tie časy už nebol pri nej. Zrub s čiernymi špárami postavil sa medzi nich. Čo, ak ho už videli vojsť sem, hádam i hovoriť s ňou, držať ju za ruku. Zišla mu na um mať. Čo tá povie? Nikdy mu nenadštrkla ešte ničoho o dievke. Dosiaľ si toho nevšímal, ale teraz mu je predsa divné. Veď je už mládenec na mieste. A čo povie, že si vybral ju?

„Vari sa hneváš, Janko?“

Pozrel na ňu starostlive.

„Nie, nehnevám sa. Neboj sa!“

Chcel sa usmiať, ale v jeho oku badala starosť, nie veselosť. I nechytil ju už za ruku, hoc bola blízko. Pozerala naň starostlive, bolo jej smutno. Len prvej si pozerali hlboko do očí, nebolo medzi nimi nič skrytého, a hľa, teraz nemyslí na ňu. Má akúsi starosť.

„Ja pôjdem, Žofka,“ riekol odrazu, náhlive.

„Čosi sa ti znepáčilo?“ Pristúpila zasa k nemu. Chytila ho zasa za ruku.

„Nie, Žofka. Pri tebe sa mi všetko páči.“ Povedal to veľmi vážne. Ako pozrel na ňu, oči mu zahoreli horúcim citom. Ale uhol sa s nimi pred jej pohľadom. „Dobre sa maj!“

Divne sa odoberá od nej, predsa sa mu čosi znepáčilo. Akoby ho odoháňalo niečo. Zľakla sa, že ho už neuvidí.

„Neprídeš zajtra?“

„Nedeľa je, prídem pred večerom.“

„Iste?“

Prisvedčil jej. Vyšiel zo dvora. Bol zaujatý vždy len v tých istých myšlienkach, celými rojmi dobýjali naň. Medzi nimi visela veľká otázka: či urobil dobre, že si pohľadal dievčinu, a to práve Žofku Ranostajovie? Keby on rozhodoval nad sebou, vedel by, čo odpovedať. Čo si vybral, vybral si sám a to má. Ale tu sú rodičia! O otcovi nevie, čo urobí; pohaní alebo odobrí? Otec je dosť neprístupný, nezdielny, ťažko sa vynájsť, aké sú jeho mienky. Ale mať je zdielna i prístupná, až veľmi hádam, iste viac ako prislúcha. O nej už vedieť, že neodobrí, čo si vybral, a najskôr sa bude protiviť ženbe vôbec. Málokedy spomenula ženbu, vyhýbala sa povedať slova o tom, ale to, čo sa jej vyšmyklo z úst, nedýchalo túžbou mať čím skôr nevestu v dome. Áno, s materou bude opletačky, možno i priekov a zvady.

Vyšiel až pod Dubkovo, sám nevediac ako. Nad Hundráčom už svietili hviezdy na tmavom nebi ako šata. Od západu ešte neobledol ružový nádych, ktorý ponechali zore. Z neho čosi padalo i na Badišov. Bol taký pekný v tom svetle ako nikdy. Vtedy ho chytila ukrutná otázka za srdce. Čo by urobil, ak by prišlo vyberať: či Žofka, alebo Badišov? Lebo Badišov dosť ľahko mohol by ho vysotiť zo svoje] priazne, keby mu prišiel pýtať živobytie so Žofkou. Dlho sedel na medzi, tvár pochoval medzi dlane, pasujúc sa s citmi, ktoré sa nechceli pratať pod jeden klobúk. Nemohol sa rozhodnúť, čo by utratil radšej, ak by na to prišlo, Žofku alebo všetko ostatné, čo má v Badišove?

Keď sa prebudil z ťažkých dúm, bola už skoro noc. Z Badišova sa zotrela ružová žiara, bol tmavý a záhadný, nevyznať sa v ňom, ledva mu rozoznať vežu. Ani v mysliach nemôže sa vynájsť, čo Badišov myslí a čo chce, ešte ťažšie si vysvetliť, prečo chce to, čo chce, a prečo by nemohol chcieť i protivu toho? V chodbách Badišova sa rozmohla razom tma, že sa v nich jeho úbohý rozum a rozsudok nevyzná. Ale pomyslieť na Žofku, jej obraz už bol pred ním, čistý a jasný, bez záhad a ohrád. Nie, ten obraz nedá sa ničím zastrieť, bude v ňom žiť a svietiť mu sťa slnce životom.

Skočil na nohy, nemal sa už čo hádať so sebou. Zostane, ako je, so Žofkou. Badišov, ak si ho bude môcť zachovať, zachová si ho, ale ak ho neprijme so Žofkou, nechá ho tak, zaobíde sa bez neho navždy.

Do otcovského dvora vchodil v ten večer už iný Janko, nie ten, čo vyšiel z neho. Bolo mu tu cudzo, akoby to už nebol jeho domov. Čo ho viazalo k nemu, akosi popopúšťalo.

„Čo chodíš kade-tade?“ privítala ho mať, len čo vkročil do pitvora. „Ale neprídeš ani jesť?“

Mať bolo herská žena. Bude päť rokov o Jáne, čo sa žalovala farárovi Záborovi na muža, že tiež chodí kade-tade, ale na nej nepoznať veru, že by sa bola veľmi premenila. Tvár je veľmi hladká, vrásky, kde ich je, sú veľmi drobné, že nepadajú do očí na prvý pohľad; oko je jasné, živé. Mohlo byť pekné, keby sa chcelo usmievať. Ale sa radšej múti a pozerá temnisto. I okolo úst sa zbiera trpkosť. Ale zato čepiec je široký, s peknou čipkou i riedkym dienkom, oplecko je nadurené s pekným čipkovaním na golieriku nad lakťom. I šatka okolo hrdla je dosť jarabá. Janko, pravda, nehľadel tým okom na ňu ako iní chlapi, ale v jej blízkosti cítil, že neveste nieto miesta pri nej. Mať ho zaberá priveľa pre seba a nebude ho chcieť prepustiť.

Prišlo mu na um vtedy, čo bolo pred piatimi rokmi s Terou Bacharovou, keď ju otec doviedol do domu z Machnatého. Privítala ju pekne i vzala vďačne do domu, opatrila i Hanku a Evku. Preobliekla ich do badišovského kroja, chovala ich, akoby boli z rodiny. Dievčatká sa chytro udomácnili. Všetci v dome ich radi mali. Mať bola usilovná, poriadna robotnica. Pomáhala pri žatve a iných robotách, bola veľmi skromná a úslužná. A predsa po Všechsvätých začali sa v dome hádky, gazdiná bola nespokojná, vynachodila zádrapky a mala vždy čo vytknúť vdove, kým sa tá sama nezačala zberať z domu. Vtedy Drozdík sám sa zamiešal do veci. Žene našiel hospodu v starom dome, i opatril ju na zimu. Janko sám neraz zhodil vrece jačmeňa alebo i švábky v dome ženy, ako mať nevedela. Keď sa dozvedela o tom, bolo i pre to dosť fukov, hoc nie pred mužom. Jeho sa predsa bála.

Teraz mu to všetko poschodilo na um, a keď mal mater pred sebou, cítil jasne, že nieto Žofke pri nej miesta, a keď nie jej, teda ani jemu. Cítil sa cudzo, ale materi neodpovedal.

„Kde si bol do tvrdej noci?“ Pozrela naň skúmavo. „Ondráš a Mišo už spia!“

Nuž Ondrej a Miško boli parobci, hodne mladší od neho: im nepatrí ísť po tých chodníkoch, po ktorých sa on začal púšťať. To, pravda, nechcel povedať materi, len si myslel. Ale predsa cítil, že sa musí ohradiť trochu.

„I ja by už spal, ale dnes je sobota.“

Položila mu misku s várou na ohnisko v kuchyni. V izbe sedel otec za stolom pri kahanci. Čítal čosi. Keď jej odpovedal akosi veľmi vážne, obrátila sa k nemu a premerala ho očima.

„To v sobotu netreba spať!“ V jej hlase cítil i posmech, ale i výčitku. „Nahradíš zajtra v kostole pod kázňou.“

Pohol plecom mrzute.

„Pod kázňou som nedriemal dosiaľ, nebudem ani zajtra.“

„Treba hľadieť na poriadok.“ Jej hlas už znel dosť ostro, bol by sa hádam rozliehal po dome, nebyť tam muža v izbe. Nechcela ho búriť alebo najedovať, tak radšej stíšila hlas. Ale sa i tak triasol rozhorčením. „Príde sa jesť, keď jedia iní.“

„Nemohol som prísť, mal som inú vec pred sebou.“ Pozrel materi rovno do tváre, i pravú ruku oprel o bedro, ako vo vzdore. „Večeru ste mi mohli i neodkladať. Ďakujem vám.“

Mať zdúpnela. Pekné, hybké ramená spustila dolu, že ruky padli na zásteru.

„A jesť nebudeš?“

„Ďakujem, mamo. Nepadlo by mi na úžitok týmto činom. Radšej o hlade spať.“

Bol hladný, miska ho vábila kašou, i chlieb bol pri nej dobrý, žitný: vďačne by si bol odkrojil kúsok. Ale bol hrdý. Nechcelo sa mu kašu miešať s materinými frfľami. Bol by jej ešte povedal čo-to, ale na tento čas bolo i toľkoto dosť. Videl dobre, že ju zosotil s akejsi výšky, rozkopal jej odrazu všetky zámky, kde vyrastala jej presila. Stála nad zrúcaninami pomýlená, nechápuc, čo sa to na ňu zmlelo. I kaša sa usmievala na mise v trápnych rozpakoch, že pôjde prascom do válova.

Janko odišiel hrdo do komory. Od hrdosti musel zatíchnuť a učupiť sa. Čo sa raz muselo stať, stalo sa. Tomu sa nedalo vyhnúť. I on sa raz musel ohradiť proti presile.

Mať ostala zahanbená v kuchyni. Popratala chytro večeru, aby sa aspoň tá neškerila na ňu s výsmechom. Nemala už čo robiť, sadla na stolček, podoprela hlavu do dlaní a zapadla do čudných dúm.

Janko na druhý deň prišiel zasa do Ranostajov. V dome mu nebolo po vôli. Ostala v ňom trpká príchuť po včerajšku, hoc mať, ako vidno, držala pre seba, čo sa stalo. Na nikom nebadal zmeny, i mať sa držala ako indy, ak i nebola veľmi veselá.

U Ranostajov už ani nevošiel do domu. Žofka mu vyšla oproti na podstenu. Hľa, aký rozdiel medzi jej rodičmi a jeho. Jej sa nik nevypytuje, kde chodí, čo robí. Vedia, že prišiel k nej, a rodičia jej dovolili pozhovárať sa s ním. Postáli trochu na podstene. Ale pod cieňou boli tri kláty, olúpané, suché, hotové, len ich poslať na pílu. Janko ich zazrel, chytil Žofku za ruku a odviedol ju k nim.

„Môžeme si sadnúť, Žofka, pekne spolu.“ Boli v sviatočnom naladení, i v sviatočných šatách. Popozerali dobre, či niekde nevyšla slza smoly z dreva, aby sa nezasmolili. Sadli jedným párom, skraja on, k nemu ona. Vzal ju za ruku, dobre sa jej prizrel do tváre. Sivé oči sa prehĺbili divne, keď na nej spočinuli. Pozrela mu do nich, zazrela plamene, ktoré jej šibli do tváre, že sa zapálila. Ach, aká pekná bola! Pocítil, že nemôže odstúpiť od nej, a čo by mať ako brojila. „Pozhovárame sa, Žofka. Musím ti vyrozprávať, čo sa mi stalo.“ Tu jej potom vyrozprával svoje obavy, i čo sa mu včera večer stalo s materou. „Veru tak. Ktovie, čo ťa ešte čaká pri mne, ak sa nám sprotiví mať.“ Pozrel na ňu, čo ona na to, či sa nezľakne.

„Počkáme, kým sa neudobrí.“

Keď pozrel na ňu udivený, jej oči sa mu smiali. V nich bola radosť, že sú spolu, istota, že ostanú spolu.

„A ak sa neudobrí?“

Hlas sa mu triasol citom, ale i strachom, že jej viera sa môže sklamať.

Tu ona pozrela naň veľmi vážne.

„Udobrí sa, viem iste, ale kedy, to nevedieť. Ak budeme musieť dlho čakať, moc rokov, veľmi moc, nezunuje sa ti?“

„Nie, Žofka, pri tebe sa mi nezunuje.“

„Nebude ti ťažko vystúpiť z domu, ísť za želiara?“

Otvoril oči od divu. Nepomyslel nikdy na želiarstvo, on, syn Drozdíka z Badišova. Udrela mu krv do tváre. Čo by povedali v dedine? Bolo by i smiechu, i škodoradosti, beztoho mu závidia toľkí. Ale ona mu odviedla myseľ od zlých predstáv.

„Želiarstvo je nie také biedne, i náš otec bol želiar, lebo čo je pol šestnástiny? A pri usilovnosti sa zmohol. Prečo by si i ty nemohol rozvážať metly a hlinu? Náš otec už beztoho nemôže odchodiť toľko od gazdovstva. I ostarieva, na obtiaž mu je chodiť po trhoch a dedinách.“

Rozprávala mu toľko o želiarstve, o domčeku s izbou a komorou, o maštaľke pre dve kravičky a nad ňou šop na seno a slamu, že sa i on začal uspokojovať.

„Tak by sme aspoň neodišli z Badišova.“

„Nie, z Badišova nepôjdeme!“ Slová z jej úst zuneli milo, ale i hrdo. „Ešte by sa nazdali, že sa hanbíme želiarstva. A ani pre tú inú vec, Janko. Odísť do iného kraja, mater by sme už neudobrili nikdy. A uvidíš, že ju udobríme. Ty sa budeš usilovať, ja usilovať. Uvidí, že sa nebojíme želiarstva.“

Tu jej zišlo na um, že sa vydáva slúžka z fary. Za Zuzkou Strakovie toto je už tretia. Zuzka sa vydala pred troma rokmi za Ondreja Hamuľovie, má už i syna. Každá, ktorá tam slúžila, vydala sa hneď. „I ja sa vydám z fary skorej ako tu z domu.“

Bolo jej vôbec akosi veselo. Skoro sa radovala, že nepôjde do hrdého gazdovstva. Nebála sa toľme gazdinej, ako gazdu. Vídala ho málo, ale zakaždým jej bolo pred ním nedobre, videla ho vždy vážneho, neraz i mrzutého. Nebude aspoň pod jeho okom.

Janko sa utíšil, myseľ sa mu vyjasnila. Keď sa zberal, riekol jej ticho:

„Či v želiarstve, či v gazdovstve, Žofka, bude nám dobre, veľmi dobre.“

Prisvedčila mu hlavou. Dala obe ruky pod zásterku a tak opretá na ne pozerala naň dôverne. I obielená stena na susedovom dome začala popolavieť. Špáry na zrube z rohov cele stemneli, ba ani rohy sa už nerozoznávali. Spúšťal sa tichý, jarný večer na dedinu. Prichodilo sa poberať domov. Zasa bude zle pre zmeškanú večeru. Vzdychlo sa mu. Chytil ju za ruku, stisol ju tuho.

„Ten sused Škôr mohol tie špáry zapchať. Tak by bol každý vo svojom dvore gazda,“ povedal.

Zasmiala sa ticho a riekla:

„Neboj sa, naša želiareň nebude mať suseda. A ani Škôrovie nebudú nám robiť protiveň. Otec bude hotoviť drevo onedlho. Chvojinu zvezieme domov a poukladáme dohora až po dach. Budeme i tu vo svojom dvore.“

Janko sa pozabudol akosi. Sedela pri ňom, pozerala naň dôverčive. Ľanový kvet v oku zalial sa temnistými tôňami. Schytil ju okolo drieku a privinul k sebe tuho. Hlava ako oheň nachýlila sa akosi sama od seba nazad, oči sa neodtrhli od jeho oka. Keď sklonil hlavu, jej pery sa priblížili samy k jeho ústam.

Vo dvore kdesi čosi puklo a či v Škôrovom. Oddelili sa a sedeli ticho, jedným párom. Nikde sa nič nehýbalo. Možno pukol daktorý roh v zrube, keď nastali teplejšie dni a drevo začalo vysychať.

„Drevo veľmi puká, Janko, keď vysychá,“ naúčala ho. „V našej izbe i teraz pukne dakedy, vlani a zalanským ešte viac, kým bola novšia.“

Janko bol odrazu bez starostí. „Čo ma doň, či je drevo, čo puká, alebo Škôr. Ak má na mňa žalovať materi, nech bude aspoň prečo.“ Schytil ju zas prudko do náručia a bozkal, že mohli počuť do Škôrov i dolných susedov. S tým sa i zobral domov.

Žofka bola šťastná. Mala svoj hrad, v ktorom už bola istota a bezpečnosť. Jej krása sa rozvila odrazu, navidomoči, sťa ruža, keď sa rozkvitne na jasnom slnci horúceho leta. V tie dni ju stretol pán Elek Stupnický s kanvami vody a prišiel za ňou i do Ranostajov. Vtedy sa dala nahovoriť Žofka vyžínať cudzie medze, lebo chcela oslniť Jankovu mater svojou súcosťou.

Hložie i tŕnie ju neodstrašilo, skôr ju vábilo odniesť si z neho svoje šťastie.




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.