Zlatý fond > Diela > Bohumil Valizlosť Zábor II


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Bohumil Valizlosť Zábor II

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Jozef Vrábeľ, Viera Studeničová, Michal Belička, Alena Kopányiová, Daniela Kubíková, Ivana Gondorová, Daniel Winter, Ivana Černecká, Nina Varon, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Ida Paulovičová, Dušan Kroliak, Slavomír Kancian, Monika Harabinová, Katarína Tínesová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 95 čitateľov


 

5

Bohumil Valizlosť šiel popoludní dedinou. Zďaleka zazrel školu, pekne vybielenú zvonku, s pavlačou tmavopopolavou. Opásala ju ani široký opaštek z vyplaveného tlačeného plátna. Zato sa dach pestrel dosť dobre. Bohumil Valizlosť po toľkom prehováraní nakriatol predsa cirkev dať povybíjať aspoň zbútľavené šindle a diery zaplátať, v nádeji, že pri oprave celý dach budú musieť pobiť, ale opatrní majstri vedeli narábať zručne tešličkami. Vyňali iba tie šindlíky, ktoré už boli ako práchno. Nuž Bohumil Valizlosť ďakoval bohu, že aspoň netečie rechtorovi na povalu, hoc je i dach jarabý.

Vidiac školu, obrátil sa k nej. Samuel Primitivus ležal na operadlovej lavici na hrubom koberci z kozích kostrubov. Panna Žanka plátala sivé nohavice v rozkroku, prišívala i šnúry, lebo sa odpárali tu i tam. Sedela, ako obyčajne, na vyslúžilej katedre. Domáci pán sadol, vytriešťal oči, mútne čosi, či sa pred neho ustanovil diabol-podkušiteľ a či ozaj farárisko.

„Ohlásil som sa, idúc tadiaľto, či pôjdu na konferenciu.“

Samuel Primitivus prihládzal si tvrdú šticu, naježenú ani šteť.

„Povinnosť je povinnosť. Nezameškal som božou milosťou ani jednu dosiaľ, nevystanem azda ani na tejto.“

„Ak by sa im páčilo, mohli by sme ísť spolu. Ja už mám foršpont.“

Samuel Primitivus bol ako šata od jedu. Hoc vtedy vypil trochu viac, ako patrilo, pamätá sa dobre na hádku, čo mal na ceste s kurátorovým synom pre tento foršpont. Teraz, zaberúc foršpont, farár by ho chcel mať pri sebe ako prívesok.

„Ďakujem, pán farár. Foršpont by už len hádam dostal i ja, ale som nechcel ľudí unúvať v najväčších robotách. Ak bude mať foršpont ozubinský brat, vezme ma. Ak nie, ohlási ma, pôjdeme per pedes apostolorum.“[8]

V mútnych očiach preletovali blesky. V tvári tiež bolo mu badať spokojnosť. Odkresal dosť dobre farárovi.

Bohumil Valizlosť vycítil výčitku, že farníkov odťahuje od roboty pre hriešne pohodlie. Začal sa vyhovárať:

„Ja by bol tiež išiel vďačne s paličkou, ale pôjde i apuško. Jemu by už bolo priďaleko vŕškami.“

Samuel Primitivus nechcel mu uznať.

„Nemusel sa ustávať tak ďaleko na svoj vek. Dosť sa nachodil na konferencie, kým bol v úrade. Keď je na odpočinku, bola by sa táto odbavila i bez neho.“

Farár postál trochu po zavrátení. Bolo mu horko, že nemôže pripäť k svojim snahám túto silu, ktorá sa vzpiera a či obracia proti nim.

„Tak teda každý svojou cestou,“ riekol smutne.

„Nuž veru svojou,“ prisvedčil mu.

Ráno prišiel Janko so svojím vozom. Zadivil sa, keď videl predo dvermi, obrátiac voz okolo mladej hrušky, Ranostajovie Žofku. Držala za ruku Cyrila, oblečeného už v nohavičkách. Dupotal pri nej nahlucho, v črieviciach bez opätkov. Ťahal ju tuho za ruku. Kone ho veľmi zaujímali.

„Čo tu robíš, Žofka?“

„Zavolali ma k nemu,“ ukázala na zurvalčeka. „Musím ho zabávať, kým prídu.“

Zadivil sa ešte väčšmi.

„A pani? A Mara?“

„Pani ide s vami a s Marou by vraj neostal. Nevie ho zabaviť.“

„Hej, Cyrilko, teba bude zabávať i nosiť, zbojníčisko! Tam si — tam si!“

Na príhovor sa chlapec rozrehotal. Pri ,tam si‘, keď sa skrčil k nemu, lapil ho za čiapku, práve za zelenkavú slučku medzi oboma krídlami. Janko ho schytil popod pazuchy a vysadil na náručného. Bola veľká radosť. Dieťa výskalo, oháňalo Jankovou čiapkou.

Na ten výskot vyšiel starý pán predo dvere. Bol v sviatočnom. Kabát s vysokým golierom, ohnutým oblúkovite, bol vyplavený čosi na pleciach a lopatkách. Potrval hodne rokov, držiac víťazne módu spred pätnástich rokov v platnosti. I široký klobúk o vysokom dienku mal tiež svoje rôčky. Nevesta mu premenila stuhu, urobiac z nej pekne nabratú mašľu. Golierik košele, hoc nie tvrdý, tisol sa až k ušiam nad širokou mašľou, urobenou z čiernej šatôčky. Pozeral usmievave na mladý driečny pár pri koňoch i na rozveselené vnúča.

Vtom vošla do dvora cez otvorené vráta nevysoká žena, veľmi tenká, vo vyplavenej tlačenici, v hrubom, mocnom oplecku. Golierik nad lakťom bol hladký, s červeným skromným vyšívaním na háďa. Bola v tvári veľmi bledá, ústa čosi vystávali pod vpadnutými lícami. Oči pozerali akosi ustrašene. Dovliekla sa pomaly pred kone.

„Pochválen Pán Ježiš Kristus!“

„Naveky amen. Vitajte u nás!“

„Ďakujem!“

Pozrela prekvapená na starého pána. Dávno nepočula iste toho slova. Také návštevy nevítajú všade s radosťou. Na rukách držala dieťa, zakrútené v tmavej šate. Bolo jej iste ťažké. Potočila sa.

„Sadnite si, sadnite!“

Prišiel k nej starý pán, pozeral, ako si sadla sťažka na tľapkavý kameň podsteny. Vydýchla zhlboka ukonaná.

Starý pán sa už nevypytoval, kto je, čo je. Rubársky vidiek, ako i susedné, rok po rok skoro navštevoval hlad. V dedinách s horšími chotármi ľudia i mreli od hladu i chorôb. Kto vládal ísť, šiel po pýtaní. Badišov navštevovalo deň po deň hodne týchto ubiedených. Prichodili i menej biedni kŕdľami i na vozoch po jačmeň a kukuricu, lebo v okolí sa rozhlásilo, že v Badišove je všetkého dosť. Kurátor skutočne doviezol dakoľko vozov jačmeňa, ba i pšenice od Trnavy. Jeho žena mala dosť roboty merať pred sypárňou do vriec, alebo len uzlíkov. Žobráci neobišli ani faru, vidiac z cesty pekný, murovaný dom za hrdou ohradou. A starý pán dával, dával. Chvastal sa, že majú všetkého dosť, i viac, ako treba. Mal vždy kedy postáť si pri žobrákovi predo dvermi alebo v pitvore a pozhovárať sa s ním. Rád pozeral za ním, keď sa poberal zo dvora. Bolo mu poznať i od chrbta po chôdzi, že sa neustával nadarmo. Nadelili ho, čím mohli a starý pán každému vedel povedať milé, útešlivé slovo. Žobrák sa schápal s citom, že je nie cele žobrákom, a mal tušenie, že i táto skúška nepotrvá dlho.

I teraz sa zvrtol svižko ani mládenec. O chvíľu vyšiel s hrnčekom mlieka a hodným kusom chleba.

„Ďakujem. Nech vám Boh vynahradí sto toľko na to miesto!“

Žena položila chlieb k sebe, rozkrútila šatu. Spod nej sa ukázala tvárička ako stena, v nej blyšťali veľké čierne oči. Okolo nich i okolo úst, čosi akoby veľkých, nabrali sa vrásky. Priložila hrnček s pekným perečkom okolo okrajov k ústam dieťaťa. Na šťastie hrnček mal pyštek, dobre sa pilo z neho. Dieťa pilo pachtive.

Vyšla pani z domu v sviatočnom. Bola usmiata. Na hlave jej sedel čepček s dienkom, v ktorom sa ligotali zlaté nitky v sivom tkanive. Vlasy nad čelom tvorili mäkkú vlnu spod čepca. Na sivkastých šatách boli podlhovaté jasné kvapky, ktoré mohli byť i perly. Šatka na pleciach s belasými kvetmi v rožkoch menila sa na slnci.

„Pozri, Marienka, ako chutí mlieko tvojej Rysule dieťatku.“

Nachýlila sa nad dieťa. Úsmev jej uletel z tváre. Oči pozerali predesené na ustaranú tváričku. Tu sa Cyril priblížil k nej, chytil sa jej za rozšírenú sukňu. Chytila ho oboma rukami a pridŕžala pred sebou.

„Ach, bože milosrdný!“ zvolala. „Skadiaľ ste?“

„Hen z Lučísk.“

„Toľké svety: Ako sa voláte?“

„Ja Kristína a táto Veronika.“

„Vaša?“

„Ach, nie. Ja som slobodná. Mne je sestra.“

„Je vás viac v dome?“

„Ach, nie. Pomreli, dvaja bratia, po Veľkej noci.“

Zatíchli. Nik sa nespytoval, na akú chorobu pomreli. Iste na tú istú, na ktorú chorie i Veronika. Strašná choroba kričí, kričí na ďaleko. Veru hádam dieťa v krátkom veku prenieslo viac biedy a starosti, ako ktorákoľvek osoba v rokoch. Tá bieda a starosť mali pôvod v hlade.

Pozerajúc na dieťa, nik si nevšímal ženy, ako obledla a oči obrátila stĺpkom. Ale stihla ešte postaviť hrnček na podstenu, hoc i nemotorne, že málo chybovalo, aby sa neprevrhol. Starý pán prisadol k nej chytro na podstenu. Oblapil ženu okolo pliec a podvihol jej bradu. Tvár bola bledá, pery osinuté, oči vpadnuté.

„Marienka, nože choleričného octu na lyžku!“ riekol ticho. „Hmlosť na ňu prišla, zamrela…“

Žofka odbehla za paňou a vrátila sa, držiac dlaň pod lyžkou. Starý pán vyvrátil zasa trochu tvár zamdletej a Žofka pomaly púšťala veľmi tuhý liek chorej do úst. Naveľa bolo počuť, ako chorá prežrela, čo mala v ústach. Starý pán sa usmial Žofke a pokýval hlavou. Pani vzala dieťa na ruky od ženy. Tmavá šata sa trochu otvorila. Pani ju nadvihla trochu, a tu zazrela pod ňou veľké brucho dieťaťa, ako sa dvíha a spúšťa namáhave pod rebierkami. Nôžky sťa suché paličky viseli nevládne, opuchnuté niže členkov.

Striasla sa Žofka predesená, ako môže opuchnúť život od nejedenia, keď sa v ňom usalaší hlad.

„Jaj, nevyžije, nebožiatko! Už je po ňom. Ledva zdýma.“

Hoc len šepla panej, dieťa pozrelo na peknú dievku veľkými očima akosi veľmi pozorne. Široké ústa sa pootvorili; nebolo ani rozoznať sprvoti, či sa idú smiať alebo plakať. Tvárička sa zmraštila. Panej bolo, akoby dieťa bolo vykríklo hromovým hlasom na ratu, hoc nevypustilo zo seba iného hlasu, iba čo zasipelo.

„Nehovor, Žofka! Vidíš, rozumie. Nie, Veronka, nie!“ Začala ju knísať sem-tam, ako bábätko. Nezavážilo jej v rukách, hoc vidno, že už má vyše štyroch rokov. „Nebude ti nič. Ozdravieš zasa a pôjdeš ta-tá, ďaleko, ďaleko…“

Žena sa prebrala a otvorila udivené oči. Nevedela, kde je, prečo ju držia v náruči. Strhla sa odrazu a odtiahla od starého pána.

„Už vám je lepšie?“ prihovoril sa jej.

Tu sa už priblížil k nim i Bohumil Valizlosť. Len pozrel na skupinu a domyslel sa, čo sa tu robí.

„Nie mi je nič!“ odpovedala žena ako prestrašená.

Chcela sa zdvihnúť, ale sadla znovu a pritvorila oči. Zasa jej predhodila cez ne mrákava. Ale ich hneď otvorila. Zamľaskala, prežrela slinu a zmraštila sa v tvári. Strhla sa v nepokoji, pozrela na starého pána preľaknutá.

„Pálenky ste mi dali, pálenky!“

„Nie pálenky, dievka moja! Pálenky nedržíme v dome.“

Žena si položila obe dlane na tvár.

„Pálenka mi bola v ústach, pálenka!“

Starý pán ju tíšil, že nebola pálenka.

„Dones, Žofka, fľašu, ukážeme jej, čo užila.“ Dal jej fľašu pod nos. „Zavoňajte, že je nie pálenka.“ Žena sa upokojila trochu, keď ju udrela vôňa do nosa, v ktorej nebolo znaku po pálenke. „Bojíte sa veľmi pálenky?“

„Mám i čoho. Zariekli sme sa od nej pred svätým oltárom prečistej Panny. Bol by smrteľný hriech.“

„Predtým ste vari pili?“

„Nemala som jej nikdy v ústach.“

Pani doniesla ešte žene do hrnčíčka mlieko, rozkázala Mare nachovať ju na poludnie i dieťaťu dať mlieka.

„Ostaňte u nás, odpočiňte si. Máte kde i nocovať. My ideme do Hrabovca.“

Bolo im akosi veselo. Starý pán a pani kývali spod plachty na tých tam pod stenou. Janko sa tiež nahol na šalagriach a zakýval na Žofku.

Starý pán sedel pri neveste na šúpe, Bohumil Valizlosť ostal na prednom sedisku proti nim. Bol by šťastný, mal pred sebou všetko, čo mal najradšej na svete, tam pod stenou nechal zasa milé, podarené decko, a predsa, predsa… Bol zamyslený, jeho oči pozerali pomedzi obe košiny, ako sa rúti hradská pod nimi kdesi nazad.

Tí na zadnom sedisku trkotali. Voz štrkotal neprestajne reťazami a okutím, nemohli ani rozumieť veľmi, čo hovoria. Hoc sa nepočuli, predsa sa smiali. Nevesta sa radovala, že uvidí pani Anku, dobrú, vždy pokojnú. Starý pán sa radoval, že zas prejde krajom, v ktorom strávil mladý vek v statočnej práci. Bohumil Valizlosť mal by sa prečo radovať. Robota sa mu darila v Badišove. Ľud ho začal slúchať, čím ďalej, tým väčšmi. Dnes azda založia pluh na širšej roli seniorátu, rýpať do celiny. I tam sa musí pohnúť úsilná práca. Poznať už kde-tu i stopy roboty, statočnej snahy. Možno bude i zdaru. Krehký, nehodný delník hádam uvládze dať kraju niečo z nevelia, čo doň doniesol, ako dal jeho otec Čuhárom. Mohol by sa radovať, ale…

I tým na zadnom sedisku zachmúrila sa tvár, keď zazreli celé rady bielych záprahov na rozľahlých tablách Dubkova. Biele záprahy kráčali slávnostne pred pluhom, akoby vedeli, že konajú veľmi dôležitú prácu. Na pluh nalieha oráč. Široké rukávy košele nadúva mu podjesenný vetrík ani vetrilá. Orú holé, šedivé strnisko, zľava oráčovi, vpravo sa černie nový úhor pod budúcu žeň. Rez, kde lemeš prešiel, ešte sa ligoce na slnci. Kavky sadajú za oráčom do brázdy, hľadajúc pandravy. Aký utešený obraz pokoja a novej nádeje na budúce požehnanie. Ale, ale…

Na koni sedí úradník v šnurovaných šatách, v ruke korbáč. So stužkou, čo mu visí do tyla, pohráva si vetrík.

„Robte, robte, čo sa obzeráte? Nemáš sa čo obzerať, je len sedliacky voz.“

A korbáč lupká po ligotavej sáre.

„Sasa, Sivoň, Turoň, sasa!“ čuť akoby hymnu tam od úhora.

Spustili plachtu a zamĺkli i rozkrákorení na zadnom sedisku. Kde sa podela bezstarostná veselosť spod plachty? „Nové svety buduj, veľký staviteľ, buduj vo svete poddanstva a otroctva. To je národ, he-he, ktorého reč bude patriť medzi vykrášlené, nabrúsené reči? Pozri, zaslepený, Štúrovu akadémiu a učenú spoločnosť.“

Bohumil Valizlosť sklonil hlavu. Videl medzi košinami, ako sa cesta rúti nazad. Ale je tak predsa, že by pravda stála a pôda spod nej bežala, bežala?

Keď vyšli zo Smoliec, otvorili sa nové výhľady. Hlboký pokoj na nich, poliach dúbravách. Nuž oddychujú po ťažkej robote. Vo svojom náručí vyniesli ozornú ťarchu požehnania a oddali ju statočne človeku.

Práve sa spustili dolu vŕškom, keď voz zakeroval náramne, že temer sa vyvalil z hŕbky skália pri garáde. Museli sa chytiť za drabinu, aby ich nevyšmarilo z voza.

„Neboj sa, Marienka. Nie je nič. Už je dobre,“ tíšil nevestu svokor, keď voz zišiel z hŕbky. „Ej, Janko, Janko, čo zmýšľaš!“

Janko bol poháňal bez bedlenia. Obracal jednostaj v mysli ten ovsený kabáč, kedy už bude po ňom. Nadelili mu ho pekný kaval. Svák Ranostaj skrúca čo deň, to inakšie. Nuž nebedlil na cestu, strhol sa až vtedy, keď videl pred samými koňmi čosi na ceste. Bol klobúk položený, ani čo by z plechu, až sa ligotal, čo prebila masť z neho, neďaleko neho strapatá hlava. Nebolo čo urobiť, ako šklbnúť liacami tuho a skerovať na hŕbku.

Starý pán mu rozkázal zastať a redikal sa z voza. Zápäť za ním Bohumil Valizlosť. Vrátili sa kúsok cesty, až kde ležal chlap.

Bol priekom cez cestu ani klada, mal hunku na sebe a jej mosadzná retiazka sťahovala mu hrdlo, lebo hunka bola priľahnutá. Nohy boli rozhodené, krpec z jednej sa zošmykol, lebo remence boli popustili. Pochlpené vlasy boli v prachu, štica sa prilepila na okrvavenú tvár.

„Jaj, zabitý!“ skríkla pani za ich chrbtom. Tiež zišla z voza za nimi.

Starý pán kľačal pri chlapovi, odopínal retiazku. „Taký pád, taký pád! Len ako že si ho neprešiel, Janko?“ Keď odopäl retiazku, zhľadával po vreckách čosi.

Nevesta sa dovtípila, čo zhľadáva. Vytiahla bielu šatôčku z tenkého ľanového plátna so zúbkovaním na obrube, ako si ho vyštopkala za dievoctva kedysi. Biela šatôčka utierala sliny, ako sa penili na ústach. Krv sa nedala utrieť, priškrela na kožu. Na gambe sa ešte dala utrieť, ale len čo ju utrel, vymokla znova z odreniny.

Janko sa zasmial odrazu. Poznal chlapa na zemi, a hneď mu odľahlo, keď ho poznal.

„To je Adam Hudák zo Záhradného. Opil sa a teraz sa váľa na ceste ako klada.“

Starý pán horekoval.

„Čo je toto — čo je toto! Nemohol prísť do nešťastia, keby ho prešli?“

„A ja prejsť zle pre korheľa! Ale hodno pozrieť na ohavu?“

„Janko, Janko, nieže tak! Či máš boha pri sebe?“

„A, prosím ponížene — ožran! Zavlečiem ho do garádu, kým sa vyspí.“

Bohumil Valizlosť sa tiež ozval. Ukázal, ako sa bol pridusil. Tvár je ešte osinetá, i od retiazky je hodný zárez na hrdle.

Starý pán prihládza opitému vlasy, utiera mu tvár mäkkou šatôčkou.

„Tu ho nechať nemilobohu! Aký nešťastný chudák v tej opustenosti. Dievka moja, vysadni, vysadni. Vyložíme potom dáko i jeho. Zavezieme ho dakde, aspoň do Posadiny.“

„Je zo Záhradného, pije takto a túla sa po dedinách.“

„Veď je tak, Janíčko, veď je tak. Z človeka vykvitne všeličo veľkého, keď ho vedie duch boží a pevná vôľa. Ale keď sa spustí Boha a oddá zlým žiadostiam, vidíš, ako spadne: ľuďom na hnus a pohoršenie. Ale či ho máme súdiť? Zoberme ho radšej a vyložme na voz.“

Byť s inými, Janko by sa bol sprotivil. Ale tu starý pán kľačí na ceste, krídla sviatočného kabáta váľajú sa v prachu. Utiera nečistú tvár jemnou šatôčkou, temer plače on i farár od zármutku, sťaby ich bolo zašlo ozajstné nešťastie. Slabý starec pochytil zablateného popod plecia: ale kde by zodvihol takého chlapa, keď celkom ovisne? Tu už Janko nemeškal, priskočil a chytil Hudáka popod pazuchy. Zablatená hlava by mu bola prišla na biele rukávy, ale pod ňu podložil starý pán obe dlane.

„Boh ťa požehná, syn môj, že si sa zmiloval. Ach, nech sa nám zmiluje. Čo nám už pomôže, ak nie božské zmilovanie? Padli sme hlbšie od vyvoleného národa, keď vláčil tehly a kameň na nádherné stavby Egypta.[9] Kto nás vytrhne z najhoršieho otroctva, do ktorého nás vsotila hrubá telesnosť?“

Ostatní mlčali, vlečúc ťarchu k vozu. Chlap bol ťažký, ale ťarcha, ktorá padla na Bohumila Valizlosťa, bola ako olovo, že padal pod ňou, hoc držal ovisnutého len za nohy. Všetkým bolo ťažko, ťažko. Ich slabé sily teperili ozornú, najväčšiu biedu slovenského národa.

Janko mu vyteružil horko-ťažko plecia na dno voza. Pani sa striasla, keď hlava padla ako mŕtva na dosky. Janko sa prihol, schytil ho okolo drieku a pomkol ho do voza skoro do pása. Farárka podložila malé, pracovité rúčky pod omámenú hlavu, aby sa neurážala.

Janko sa poobzeral, rozvažoval.

„Povezieme ho posedačky. Nech vysadnú najprv, potom ho už potiahneme.“

Farár a jeho otec slúchli, vysadli do voza. Janko ho usadil, že bol opretý o kolená starému pánovi.

„Keby nie ty, syn môj, kto by si bol dal s ním rady?“

Na kolenách varoval nežne zohyzdenú hlavu. Janko, idúc k šalagrám, pozeral na seba. Rukávy sa predsa len zabarili, i kabátik s červenými ciframi bol zafúľaný. Ale mu nebolo ľúto. Bol teraz veľmi rád, že padlo i naňho kus ťarchy, čo prvej prenášali.

Tí vo voze sa uspokojili. Starý pán varoval na kolenách, Bohumil Valizlosť opieral prsia dlaňou, aby sa nešmýkali dolu. Mária hľadela na blato a krvavú kôru okolo očí opitého. Bola by ju vďačne utrela rožkom šatôčky. Už vedeli všetci, že sa im patrí starať oňho; opitý patrí im, do ich opatery, kým nepríde k sebe.

Starý pán pozrel na hlavu na kolenách, tu hore na plachtu, ktorej tkanivom sa belaselo nebo.

„Bože, či len precitne! Či sa prebudí k novému životu! Daj mu precitnúť. Vzkriesil si mŕtvych, vzkries i mŕtvu hodnosť človeka, nech sa zaskvie na ňom znova tvoj čistý, vznešený obraz.“

Bohumil Valizlosť, nachýlený napred, počúval horúce vzdychy otca. Chytal sa ich ako ostatnej nádeje, kde sa všetko rúca.

Janko vedel, že Adam Hudák má sestru v Posadine, vydatú za čižmárom Cajníkom, ale nevedel naisto, kde býva. Bohumil Valizlosť zišiel z voza vypýtať sa vo fare o Cajníčke.

Petra Speváka už nezastihol doma. Šiel i s rechtorom do Hrabovca len pred chvíľou. Hľa, Spevák má šťastie. Jeho učiteľ, hoc zeman, stojí mu pri boku, pomáha verne. Idú spolu, ako dobrí priatelia, na konferenciu i do každého dobrého diela.

Cajníčku našli na nižnom konci v drevenom dome s oblokmi ako dlaň. I tie boli zapratané cyprusom a muškátmi. Spomedzi listov sa beleli na miestach záclonky. Slnce nemohlo teda nikoho uraziť v tom bývaní. Pitvor bol dosť priestranný. V ňom sedel majster Cajník za nízkym stolíkom s čižmou na kolenách. Prišíval s dvoma dratvami podošvu, ale majstrovsky, že dratva chytala zboka a nie odspodku, aby ostala v koži. Podvihol hlavu s vlasmi, rozmetanými sem-tam. Okuliare pošmykol na čelo.

„Čo nám doniesli?“ Hosťom pozrel na obuv, či nepýta príštipok, alebo podšitie, ale to bolo len zo zvyku, lebo on sa zanáša hrubšou robotou, pre mešťanov.

Keď mu vysvetlili, po čo prišli, šúchal si lakeť jednej ruky dlaňou druhej.

„Mrcha robota. O ňu nestojíme veľmi. Ale žena ho pritúli, nech nerobí hanbu. Margita, Margita!“

Prišla pani majstrová Margita s opálkou švábočky, čo iste nakopala niekde v záhrade.

„Dosť sa mi hanby narobil, i krivdu mi urobil pri odmrti; jalovicu mi nedal, že vraj vyničela, ale ho pritúlim.“

Čižmár pomáhal Jankovi i majstrová. Položili ho pod stenu; pod hlavu mu dali staré vrece.

„Ťažký ako klát!“ rozsúdil čižmár, utierajúc si čelo. „Oťažie každým razom takto, keď sa opije. Pospí si, vytrezvie. Keď sa rozoberie, ubzikne. Pri poriadnosti by ani nekýchal dlho. Týchto čo drží hore koncom, je výstupnosť.“

Starý pán vystrel ruky proti nemu, ako v prosbe, aby nehovoril tak.

„Nežil by dlho pri poriadnosti, ani vari do fašiangov. Neporiadnosť ho drží, veria mi. Ľahnú si oni naprostred cesty a uvidia, že ich prejdú aspoň tri vozy. Jemu nič, lebo neporiadnosť opatruje neporiadnych, väčšmi, ako nás najväčší poriadok.“

Majstrová videla, že slová muža hostí urážajú: chcela ich zahladiť a možno i sama ich neodobrovala.

„My tak hovoríme, keď sa naň najedujeme; možno, nemali by sme sa naň ani jedovať, ale na tých, čo sú na príčine. Urobil mi dosť krivdy, ale poviem spravodlive, nebol vždy taký.“

Starý pán sa zaradoval, tvár sa mu jasala.

„No, hľa, nepovedám? Pán uzdraví zasa, vzkriesi hodnosť ľudskú i v ňom. Bude z neho nový človek.“

Čižmár Cajník už sedel nad čižmou, preťahoval dratvy. Ale na to proroctvo podvihol tvár a pošmykol okuliare na čelo.

„Drží ho neporiadnosť hore koncom, povedám. Pri poriadnosti by nedožil fašiangov.“

Žena sa mu sprotivila.

„Druhí mu boli na vine, uznaj, že nebol taký.“

On si len šúchal lakeť jednej ruky dlaňou druhej, ale starý pán sa zamiešal do hádky.

„Ožije ľudská hodnosť i v ňom, ožije!“

Čižmár sa zľakol toľkej horlivosti a dobrej nádeje. Začal sa jednať.

„Nehovorím, že nie. Poriadnosť príde, čo kedy, ale neskoro, keď nemá komu, lebo svet na neporiadnosti stojí. Poriadnosť vyhorí všade, kde sa obráti, lebo sa nevie oháňať ako neporiadnosť. Poriadnosť sa jednostaj obzerá, nie tadiaľto, tadiaľto sa nepatrí, a preto sa oneskorí. Ale neporiadnosť ide, kadiaľ jej je ľahšie. I svet sa pridal na stranu neporiadnosti, lebo sa mu dobre vodí pri nej. Poriadni môžu vedieť, že nič nevykonajú proti nej, ak neudrú klin klinom.“

To už hovorili pri voze. Pani vysadla i starý pán. Bohumil Valizlosť poprával sedisko. Janko sa vyšvihol na šalagre, stupiac na oje, sťaby ho bola vyhodila vzpruha. Starý pán podvihol plachtu a dohováral majstrovi:

„Nie je tak, dobrý človek. Zlo nevyženiete zlým, ale urobíte z neho dve, druhé, horšie od prvého. Zlo naprávať, nie vyháňať.“

„Hijó!“ zapoháňal Janko, voz začal hrmotať a štrkať.

Majster čosi dokazoval, ale nerozumieť, čo vraví; vidieť len, ako hádže rukami a hýbe ústami.

Starý pán krútil veľmi rozhodne hlavou i šermoval rukou naňho spod plachty, že nemá pravdu. Ale voz už poodišiel a majster ostal za vozom. Nebolo ho vidno. Potom vstal a nahol sa hodne nad prvým sediskom, nad plecom synovým. Hlava mu prišla temer pod striešku, ktorú tvorila plachta nad šalagrami.

„Never, Janíčko, nie. Zlým sa nenapraví zlo, lebo z neho skrsne zasa len zlo. Dobre si urobil, že si ratoval človeka na ceste. I zmeškal si času preň, ale sa neoneskoríme, neboj sa. Tvoje koníky vedia, že sme sa omeškali pre dobrú vec: vidíš, ako sa usilujú. Len láska napráva, dobrota; jej nič neodolá.“

Janko mu prikývol. Veril i on, že dobrota a láska narovná i skruty sváka Ranostaja. Lásky je dosť, dobrota prisporí trpezlivosti, kým sa z ovsených posúchov urobia pšeničné pirohy. Láska, horúca láska. Starý pán sadol k neveste, videl pred sebou syna čosi zroneného. Narovnal sa, hodil hlavu nazad na opadnutých pleciach a potvrdil:

„Nie veru — nič jej neodolá…“

Bohumil Valizlosť videl zasa pomedzi košiny, ako voz stojí, pôda sa rúti spod neho nazad, nazad. Veru samo nazad, všade a vo všetkom. Náprava a pokrok sa pomkýna horko-ťažko na piade; prúd sa rúti oproti besne a bezohľadne. Z čoho vykvitne nový život v kraji, ktorý chradne na všetky strany? Len toť mu ukázal rany, z nich krv vyteká a vyteká potôčkami. Tam Veronka umiera hladom, Rysulino mlieko prišlo neskoro. Kristínka zamdlieva, oslabená od hladu. Ľud, z ktorého treba tvoriť niečo živého, celého, robí na cudzích lánoch od svitu do mraku, kým nad ním šuchá korbáč poddanstva. Zotročený duch sa neschápe, lebo hlava padá nevládne, otrávená pálenčím jedom. Hlad, otroctvo, pálenka, nevedomosť sú mocné bašty na pevnosti, ktorú treba zrútiť ako novú, hroznú Bastillu.[10] Kde sú šíky zapálencov hodiť sa na ňu bez strachu, jedným nárazom? Volal sebou toho, ktorý mu má byť pomocníkom, odpovedal mu, že pôjde inou cestou, inou.

Ale otec drží vztýčenú hlavu, na tvári svätý zápal viery, nádeje. Mať jeho za spoločníka! Môcť sa opierať o tú mocnú vieru v dobro. Ale čože! Hlava sa drží dorovna, vysoko, ale plecia sú opadnuté, postava nalomená.



[8] per pedes apostolorum (lat.) — Ako chodili apoštolovia, t. j. pešo.

[9] Padli sme hlbšie od vyvoleného národa, keď vláčil tehly a kameň na nádherné stavby Egypta — podľa Starého Zákona Jakub priviedol Izraelov do Egypta, kde sa stali otrokmi (museli napr. budovať stavby)

[10] Bastilla — štátne väzenie v Paríži, prenesene väzenie vôbec




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.