ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zložili žitá, dali sa do pšeníc, oziminy a jarice i do jačmeňov. Slnce hrialo, robota sa hrnula prívalom. Vo všetkých honoch dosť veľkého chotára volala na roľníkove ruky.

Ján Drozdík, kurátor, a dvaja synovia, Janko a Ondrej, kosili jačmeň na Úplazinách od svitu na veľkej table. Táto kosba bola u Drozdíkov ako sviatok. Mladší syn Ondrej dostal prvý raz zbožovú kosu do ruky, čo mu otec ešte pred jarou vymajstroval s dokonalými hrabkami, aby malo na čo líhať, čo sa podťalo. S trávnou sa už oháňal dobre vlani i toho roku pri senách. Ale na zbožovú treba mocné päste a silu v krížoch, aby chlap stál v miere, trochu rozkročený, neopieral sa o nič, len o kosu, do ktorej prejde všetka jeho sila a opatrnosť, aby išla rovno, nenechávajúc strnisko privysoké a zasa aby nezaťala do hrudy. Čo sa podtne, má ľahnúť na hrabky a kosec prenáša otažené zbožie klásím dohora opatrne, dakedy i ťahá, ak sa pomiatlo alebo práve poľahlo.

O pol poludní vyhladli veru a zišli na medzičku. Sadli si pod dúžeho smrečka, ktorý sa tam bol zasial akosi. Rosa oschla, kosilo sa už trochu ťažšie, hoc na ríťoví bolo dosť sviežosti, kde bol jačmeň trávnatejší.

Zíde sa i vydýchnuť trochu, najmä novému koscovi. Cvrčky vyhúdali celými chórmi naokolo, ale vtač zatíchla. Len kdesi zďaleka volá prepelica ,podspodok‘. Vzduch sa triasol nad zbožím. Vŕbie dolu na dlhej lúke okolo jarku o podjedných brehoch akoby sa bolo tiež triaslo, mihotajúc drobnými vlnkami. Utreli tvár širokým rukávom a sadli okolo zrebného obrusa. Na ňom bol hodný kraj žitného pecňa, otvorená drevená puška s dobrou domácou bryndzou. Mať to všetko doniesla ráno s raňajkami, keď sa slnce sotva začalo dvíhať nad Úplaziny. Otec im odkrojil po hodnej podkovičke, nabrali si bryndze a ujedali si chutne v chládku.

Keď sa chlieb minul a v puške ostalo máločo, vydychovali v chládku. Otec vytiahol fajku a mechúr, napchal si a lúdil z kresiva oheň na voňavé práchno. O chvíľu vystupovali belasé nitky spod pričadeného vrchnáčka. Ondrej sa vyvalil horeznačky, pozeral na jasné slzy smoly, ktoré sa jagali na kôre smrečka pod slncom, potom na nebo, ktoré je hlboké. O chvíľu už odfukoval. Vstal, ešte len brieždilo, kosil do úmoru, niet divu, že ho napopáckali driemoty. Otec sa obzrel naň, pokýval hlavou a usmial sa na staršieho. Jeho oko akoby mu hovorilo: ,My sme už iní chlapi — čo?‘

Janka nadišla veľká úzkosť, že sa blíži niečo neodkladného, čomu sa nedá vyhnúť. Otec ležal, oprúc sa na lakeť, a pozeral na Hundráč, zahalený v akýchsi riedkych beláskavých parách. Vábil k sebe biely obláčik, ktorý plával ako nepatrný chĺpok na ohromnej belasej hladine. Bol by si ho iste nedbal položiť na plešivú hlavu.

Janko sa vyvalil proti otcovi, obrátený k nemu. Tiež sa oprel na lakeť.

„Ňaňo, ja by sa oženil,“ povedal. Sám sa zadivil, ako sa mu hlas premenil. Vysotil tie slová nasilu, znezrady, vediac, že by dobrovoľne nevyšli nikdy z jeho hrdla. Pozrel na otca prestrašený.

Ten sa pohol prudko. Podvihol obrvy. Jeho sivé oči prezerali si ho udivené, akoby ho videli prvý raz. Ale údiv odletel. V kútikoch sa učupel smiešik, pokyvoval naň hlavou, akoby ho chcel prekárať: ,Nože-no!‘

„Nuž tak!“ Jankovi spadla veľká ťarcha zo srdca. Odvalil ju ten hlas, ktorý mu zunel mäkko a sladko akosi. Slzy sa mu tisli do očú od veľkého vzrušenia. „Vyhliadol si si dačo?“

„Žofku Ranostajovie.“

To už ledva vypovedal. Jej meno sa mu prilepilo na jazyk akýmsi mocným citom: studom a či starosťou. Teraz bol rád, že prelomil všetky ploty. Nech sa už robí, čo chce.

I kurátora akoby boli chceli nadchodiť driemoty. Janko mu ich rozohnal, ako svedčí. Smial sa na nich, ako zaberali Úplazinami kdesi do Viech, obesiť sa na svrčinu ani prázdne dudy.

„Neznám jej, synku. Možno som ju i vídal, ale neviem, ktorá je. Bude dačo rúčeho, že si šiel tak ďaleko po ňu?“ Janko sa usmial, ale úsmev mu vypadol akosi bôľne. I kútiky na ústach sa nakrivili čosi. Kurátor zbadal, že povedal, čo hádam nebolo na mieste. Začal zahládzať. „Ja len hovorím, ale nemám čo vravieť. Neženíš sa mne, ale sebe.“

Jankovi sa trochu cnelo. Tie slová rad-radom nebili doň priekom ako materine, ale zuneli vcelku chladne. Tu sa opovážil i ozvať:

„Žením sa sebe, ale i ostatným trochu, ak ma pritúlite s ňou do domu.“

Hlas sa mu striasol trochu. Zišli mu na um výkruty materine. Tie mu nevyhládzali veľmi chodníky do domu.

Otec odmäkol od jeho rozcítenia, jeho slová sa ho dotkli veľmi, sťaby ho boli hladili. Položil mu dlaň na plece a usmial sa.

„Neber všetko hore. Reči sa vravia, chlieb sa je. Keď bude cnostná a poriadna, každá, ktorú si vyberieš, nájde miesta v dome. To je tvoje právo.“

„Nie právo. Ja chcem iba toľko, čo mi dá láska.“

Otec mu prikývol hlavou, usmial sa i pritisol mu tuho dlaň na plece, až zaťažela.

„Na tú lásku máš právo, ty i ona. Neboj sa. Nájdete ju vždy, kým ju zaslúžite. Prvej som niečo nadhodil, čo mi nevypadlo, ako som myslel. Len to som chcel povedať, že jej otec nepochodí z našej dediny, a čopriam býva hodne rôčkov s nami, akosi bočí od nás. Drží sa ako cudzí. Do úradu sme ho chceli vyvoliť za boženíka, odhrýzal sa veľmi. Nebude i dievka bočiť?“

Janko ho uistil, že dievky sa neodhŕňajú od sveta. Ich otec nechcel sa dať zapriahnuť do úradu najskôr, lebo je sám chlap v dome, nemá ho kto odmeniť.

„Sám chlap v dome, a predsa stihne na všetko. Gazdovstva má skoro ako polovica nášho, a ešte stačí robiť metly a chodiť po dedinách.“

Synovi rástlo srdce pri toľkých chválach na otca, ktorý mu odchoval dievča. Nemohol sa zdržať, aby i on nedoložil zo svojho.

„V robote je obhoditý.“

Otec mu prikývol s uznaním, že áno, obhoditý.

„Ale i úlipný, ja si mívam, ziskumilovný.“ Tu bolo zas mládencovi všakovak, mráčik mu sadol na čelo. Otec sa usmial pod jeden kútik. „To nepadá na teba, synku. Groša nechce vypustiť. Onehdy som mu ponúkol Štúrove noviny.^[5] Nedajbože pojaviť. Vraj nečítajú.“

Tu už syn pokrúcal hlavou. Nebol zapálený štúrista ako otec, ale ho mrzelo, že otec dievčaťa je skrhloš. Veď mu on rozkriači prsty. Popršia z nich turáky i na noviny i kalendáre.

„O tej veci som sa s ním nezhováral dosiaľ. Nebolo na ruku.“

Otec sa usmial zasa pod kútik a prisvedčil mu:

„U nich sa máš o čom zhovárať, čo väčšmi vábi!“

Kurátor vedel robiť i žartovné narážky. Na nich sa spustil pomaly z výšavy rodičovskej vážnosti na nížiny kamarátstva. Tu už syn mal trochu viac smelosti. Začal mu sľubovať, že ak je otec taký alebo taký, dievka je na iné brdo.

„Neudala sa naň. Má červené vlasy. V dedine ju prezývajú Ohnica.“

Kurátor sa zasa usmial. I on má červenkasté vlasy, a čo preto? Vychytili naň, že je mrcha, či mu to škodí? Ale teraz sa mu už menilo, že videl v kostole hlavičku medzi dievčatami. Ktovie, aká bude? Synovi, to sa vie, má všetky cnosti, ale dievčatá zvrtnú neraz na iný chodník, keď ich začepčia. Kto by vedel, čo v kom čupí?

Tak začal vzchodiť z tohoto semena a rásť nový pomer medzi otcom a synom. Otec bol dosiaľ vládca a kazár, jeho slovo bolo zákon. Teraz zišiel z vysokého podstavca sám dobrovoľne, podvihol synka čosi hore, kým Ondrej odfukoval pod smrečkom. Stáli razom na stupníku priateľstva, temer ako roveň jeden druhému. Syn sa dal do hovoru s ním s bázňou a trasením, a ani nezbadal ako, iba keď rozhovor skončili skoro kamarátsky. Bol ako očarovaný v novom stave a k otcovi mal takú horúcu náklonnosť ako nikdy dosiaľ. V nej bolo primiešané mnoho vďaky. Keď vstávali spod smrečka, otec sa mu usmial zasa i žmurkol naň dôverne, ta, kde ležal Ondrej.

„Necháme ho ešte trochu, nech si odfúkne.“

Bolo im veľmi veselo. Chytili sa kosy s chuťou, v ľadviech nebolo ustatosti, päste trímali mocne kosisko, jačmeň za každým šustom ukladal sa rúče na hrabky. Otec popredku, ako vždycky, ale i syn sa rozkročil povedome, iným okom pozeral na kus, ktorý mali zložiť do radkov. Kosba mu mala dnes už vyšší zmysel, kládla mu na plecia kus zodpovednosti, ale i rozkoše. Hnal za otcom tuho, ale odmerane. Otec viedol predok z chuti, cítil za sebou robotníka, ktorému netreba rozkazovať, lebo vie, čo robí.

Do večera dokosili tablu. Ondrej sa zrepetil až hodne popoludní, odospal i obed, ktorý mať doniesla. Musel teraz sadnúť najprv k mise. Stal i on na postať, postavil kosu dohora a začal ju hladiť osličkou, až sa ozývalo pod Úplazinami.

Večerom sa poberali všetci traja spolu, hrabky pod lakťom, oblúk kosiska na pleci. Na kvakuli Ondrejovho kosiska visí v obrúsku riad, v ktorom mu mať oddelila obed, keď spal pod smrečkom. Opála sa pomaly z boka na bok, ako Ondrej vykračuje hrdo, po chlapsky akosi pri otcovi. Nad štrbavými Roháčmi zapálili sa zore, prestreli ohnivý plášť až hore po fialové úvrate. Husi sa zvolávali gagotom hen na žitných strniskách. Spiežovce spievali v úbočí, ktorou hnali chlapci voly kdesi za Bralá. Otec a synovia kráčajú po strniskách, okrášlených radmi krížov, rovným krokom, ako prvej, keď boli na postati. Biele nohavice s cifrou do oblúka na ľadviech strihajú temer rovnako pri všetkých troch v chôdzi, iba čo sú cifry na otcových z tenkej šnúročky, nie ako pri mladých so širokou a z oboch strán s tenkou. Osielka pri každom kroku štrkne v oselníku na ľadviech, a štrkot vo troje vychodí na podivnú hudbu. Sponad dediny čuli, ako ďavká kdesi pes. Z ktoréhosi stavania zaspieval kohút, čajsi na pekný čas. Ľudia, keď ich vidia, mocného, mladého otca a dvoch synov na mieste, pristavia sa a pokývajú hlavou. Dakedy sa ozve i závisť:

„Kurátorovi nežiaľ. Ľaľa, ako si vedie.“

I vedie si, vedie. Čiapku sotil čosi do tyla, pozerá hrdo na ľudí, ktorých stretne. Mal by im vôľu zatutúkať: „Vidíš, akých ja mám koscov!“

Dotkol sa mu čela akýsi prst a ukázal mu, kde je jeho bohatstvo. Nie v truhle, kde vraj žena opatruje uzlík pekných žltých a korytčiatko tých ako srieň, starých a novších, nie v štokoch s peknou pšenicou, nie na dome, ktorý sa pýši medzi jabloňami a hruškami, alebo širokých tablách, kde sa vlní bohatá úroda: ale tu je ozajstné bohatstvo, pri ňom. Chlapci ani jedle, dobrí ani kus chleba, ktorí ho počúvajú a hľadajú radu uňho.

Keď zišli k plotom okolo sadov, Janko povedal:

„Ňaňo, ja pôjdem.“

„Len choď.“ A keď Janko bol už na druhej strane plota: „Pozdrav tam všetkých!“

Keď zavesil kosu v pitvore, kurátor nazrel do kuchyne. Ženu videl pri večernej robote okolo ohniska. Dnes bol uznanlivý, ako málokedy. Preniklo ho, ako sa trápi, sťa kvočka prehrebajúc sa v zemi, či nenájde zrnko.

„Ty ešte vždy zháňaš, i keď sme my odložili robotu, ty naša pečlivá mať.“

Čo sa to stalo veľkému Janovi, že prikvitol z kosby taký uznanlivý? Slová sú citné, ale čo stutlal za ne? S takými sa dostaví obyčajne, keď ju chce zaobísť. Vie sa zaliečať, vie.

„Syn sa ti žení, stará. Dobrý, podarený. Ide nám doviesť poriadnu. I tieto ruky dostanú už raz zámenu.“ Vzal jej ruku a vyňal z nej habarku. Ruka bola tvrdá, vyrobená, ale badať v nej silu i hojnú životnú šťavu. Začal jej ju hladkať. „Prichodí ti vyriadiť im pomaly komoru. Vieš, kde sme my začali gazdovať.“ Hladkal jej ruku a pozeral zaliečavo do očí.

Zišli jej na um časy, keď ju voviedli do domu, začepčili a keď už vtiahla do komory. Starí vtedy žili a gazdovali napredku. Ona s mužom uchýlila sa do komory. Boli mladí, mali sa radi, bolo im i tam dobre. A jednako čakala, hádala, kedy prejdú napredok. Hoc plakala úprimne, keď starí umreli, akosi hneď jeden za druhým, nebolo jej ťažko, že musí ísť na ich miesto. Tak i teraz prídu do komory čakať, kedy sa vyprace predok. A ak umrie on pred ňou? Ju čaká už len prípecok. Možno bude teplý, hádam i horúci, ale prípecok. Ako divno ide svet. Len čo si urobíš aké-také miestko, prac sa z neho, lebo čakajú naň pilne iní.

Ale muž len húdol.

„Pomaly nám bude tesno, stará. Za Janom Ondrej, za Ondrejom Mišo. Musíme pristaviť aspoň dve komory. Začne nás byť moc, ak nás Boh požehná. Pod stenou sa budú vyhrievať na slniečku starí, veľmi starí, okolo nich bude hmýr, čo sa vyrojí z tých komôr.“

Oprela ruku o koch, na ňu položila hlavu. Prsia sa dvíhali búrne, v nich vrelo bôľnym vírom, že spod lista, ktorý je ešte svieži a zdravý, tisnú sa nové, predčasné výhonky, aby ho čím skorej vysotili. On popozeral na ňu; videl, že ju prevládali materské city, a vytratil sa potichučky na dvor.

Janko mal vychodený chodník popod brezy. Prešiel cez cestu, nadvihol dvercia pri vrátach, aby nezaškrípali. Nazrel do pitvora, v ňom nikoho; ale kdesi šuchotalo čosi. Oprel kosu opatrne o stenu a nahol sa napred. V komore stála nad truhlou Žofka, ukladala do nej háby. Držala oplecko rozostreté, prezerala golierik z čipák na rukáve, či je celý. Prikradol sa k nej a schytil ju do ramien.

„Janko!“ zhíkla tíško, len sám on ju počul. „Kde sa berieš u nás?“

Vzal jej oplecko, vhodil do truhly a prichlopil vrchnák. Sadol naň a strhol Žofku za sebou. Bol veľmi natešený. V očiach sa mu mihali plamienky.

„Ideme z poľa. Otec vie, že som sa ohlásil u vás.“

Pozrela naň ukochane. Bol taký pekný a hrdý; nevidela ho takého ešte.

„Vyjavil si mu!“ On sa vynášal, že celkom iste. Stavba má pekný krovík. Nasadil jej dnes úhľadnú hálku. Stŕpala šťastím, ktoré prihrnulo tak náhle. „Čo povedal, povedz, Janíčko!“

„Aby pozdravil všetkých.“

Oprela sa mu o bok a položila hlavu na plece. Triasla sa sladkým trnutím.

„A ja sa bála, bála. Vychytili naň, že je veľmi mrcha a pyšný.“

Janko krútil hlavou, že to všetko je planý výmysel ledakoho. Otec je dobrý. Uvidí i ona, ako ho bude mať rada.

„Naučím sa dobre variť,“ začala sa zastrájať. „Uvidíš, ako mu budem vyvárať, vôľu hľadať.“

Janko sa len smial, čo takého navarí nová gazdiná svokrovi. Od Žofky vošiel do prednej.

„Vitaj u nás, Janko, vitaj. Ako sa tam u vás majú?“

Miško Ranostaj rád prekáral parobka z hrdého domu, kde nevedia, že on zabehuje do Ranostajov, a ak by zvedeli, zjajčali by.

„Nie najhoršie, sváko, ďakovať bohu. Náš otec vás pozdravil.“

„Nuž ďakujem. I od nás ho pozdrav.“

V sebe hmkal a pokrúcal hlavou. Nože, no! Začali pozdravovať magnáši. Boli mu na ume prvé roky v Badišove, keď sa domáci, ugazdovaní rehtali, vidiac ho orať na kravičkách a rozvážať metly tiež len na nich. Nepozdravoval ho nik vtedy, ani sa mu nepriznal, že je z Badišova. Nuž pozdravujú od najprvších magnášov!

„Dneska som sa pozhováral s otcom skroz toho slova so Žofkou. Môj otec nemá nič proti tomu, pristal veľmi vďačne.“

Janko bol i hrdý na to, že otec pristal vďačne, ale sa držal smelšie i preto, lebo vie, že treba ísť doprosta pri tejto veci, udrieť smelo, kde je námera ísť, lebo to je cesta mládencovi, keď sa chce prerúbať k tej, ktorá mu padla do oka.

Ranostaj vytreštil oči, obzeral si Janka, akoby neveril, že je to on. A Janko sa smial v sebe. Ale svák bol slepý, nevidieť, prečo dral do nich krpce hen od Drozdíkov.

„Ale var’ máte slovo, Janko?“

„Od samej Veľkej noci.“

Tu sa Jankovi tých niekoľko týždňov ukázalo ani dákych päť dobrých rokov. V ľúbosti ide čas kedy rezko, kedy pomaly. A divil sa svákovi, kde bol dodnes, že nevie, ako mu dovolili chodiť do domu. Dovolili, i vďační mu boli.

Ale Ranostaj nedal nič na všetky dovolenia, len pokrúcal starostlive hlavou. Málo on pochodil rovno v živote. Chodieval kľučkovate, sem-tam, predávajúc metly, alebo i rozvážajúc chýrnu hrabovskú hlinu. Zošíval cesty a chotáre krížom-krážom. Koľko ráz sa vybral cestou do Posadiny a vrátil sa z protivnej strany, hen od Ohradnice. Z tých zákrut a kľukovatých ciest vyrástol pekný, nový dom, z polšestnástky narástla osmina i kúsoček. A tento chlapec si míva, že je to len ham? A jeho rodičia, keď sa stretol s nimi, koľko ráz sa mu prihovorili: ,Čert alebo diabol, kde ideš, kde si bol?‘ I dievča im bolo žíďa, a ešte i dnes Ohnica. Až teraz zbadali, že je v Badišove Ranostaj a dievča nie najostatnejšie. Keď videli nový veľký dom, začali núkať tu novinky, tu boženíctvo, a teraz, hm, tisnú sa do rodiny. Nebadali jeho pekných pár rôčikov, nemusí ani on zbadať zaraz každého, kto mu nadbehne.

„Zobrali by sme sa v božom mene, keby ste pristali.“

Ranostaj bol opatrný chlap. Zodvihol na ceste i zlomenú podkovu, nieto celú-celučičkú.

Zohrdí iba blázon, keď sa mu dačo núka.

„I pristať je spravodlivá vec, keď sa pýta. Mládenec z takého domu je hosť napospol, že mu odúchajú miesto, i to nie hockde pod pecou, ale na štíte. Pristať pod spôsobom je dobrá vec, ale zasa nie letieť ako sliepka z pánta, keď ju zduria v noci, že horí pri kurníku, lebo padne rovnou cestou do najväčšieho ohňa. Načo by sa bolo náhliť, keď nedohára? Spoznajme sa trochu a majme sa trochu radi.“

„Spoznali sme sa dosť dobre, sváko, ja so Žofkou; mať sa radi tiež by nechybovalo. Skôr zvyšuje. Nieto kde dievať neraz.“

„Hej, mladý svet je taký. Vymlátená suchá slama pri samom ohni. Ale i tú vec sa pýta vyskúsiť: či je plameň len taký, čo blčí na oslep, alebo či by pri ňom upiekol švábočky alebo aspoň zvaril vody.“

Podobenstvá by boli pekné, míval Janko, ale sú omnoho krajšie príbehy o Izákovi a Rebeke, alebo o Jakobovi a Labanovi, ktoré spomínajú pri pytačkách.^[6]

„Viete, sváko, čí som, aký som, nebude azda treba toľme skusovať.“ Urazil sa trochu. Čo majú vypekať pri jeho ohni alebo vyvárať? Ohník si rozložili oni, Janko a Žofka, oni sa budú pri ňom zohrievať.

„Veď už, Janko. Vieme, že u vás jedia chlieb zo žita, možno i z miešaného. Nejedia veru ovesné posúchy. Ale ja som sa ich dosť nakúsal. Trčali z nich osti, že neraz zadreli do pažeráka. Ver mi, za nimi sa šmýkajú omnoho hladkejšie dolu hrdlom pirohy s tvarohom, ako by išli, keby si nebol slýchal o ovsených kabáčoch. Preto povedám, čakajte, spoznajme sa, prenesme dačo. Keď príde šťastie, ver mi, po skusoch budeme si ho väčšmi vážiť.“

Janko veľmi krútil hlavou.

„Nebudú to, sváko, skusy, ale daromné muky. Načo sú ovsené pagáče, keď máme dobrý chlebík? A keď bieda pritisne, prečo nie, neodhodíme sa ani od ovsených.“

Ale Ranostaj stál na svojom: po ovsených chutia vraj omnoho lepšie pirohy alebo opekance s makom.

„Skúsil som to pri sebe, nezaškodilo mi. Verte, deti, nezaškodí ani vám.“

Janko sa najedoval. Na tvári sa nazbieralo mračien ani na Hundráči v najsparnejší deň.

„Tak pre mňa ich len napečte, tých pagáčov. Nech majú ostí hoďas na palec zdĺže. Mám zuby, chvalabohu.“

Vyšiel od sváka, nebol by ho zobral na sedem vozov. Ohlásil sa pri Žofke, odlomil jej hneď kavalček toho zádrhľavého kabáčiska. I jej dosť presedal v hrdle. Bol by jej ho popravil maslom alebo bryndzou, ale kde vziať omasty, keď mu dali do ruky, len čo drhne?

Lakeť na hrabkoch, šiel domov, nie ako si predkladal. Omáľal ešte vždy ten mrcha posúch. Ľudí stretával, ale sa im neprihováral veľmi. Niže richtárovho domu stretol pána rechtora Samuela Primitiva s boženíkom Pavkom Koreňom. Boli i oni zmoknutí do ostatnej nitky, ale zdnuka. Pánu rechtorovi zavadzalo slnce, musel žmurkať. V kútikoch očí mu sedela bielkastá kaprina. Hoc bol v pančuchách, nevyberal, kadiaľ ide. Cápkal prostriedkom cesty po blatisku a mlákach. Rozkladal veľmi rukami čosi Pavkovi Koreňovi.

Janko predsa len zahladil trochu tvár, hľadel sa i usmiať, pozdravujúc ich, oboch úradských.

„Ty si Drozdíkovie Juro?“ Stál pred ním nachýlený napred, rozkročený v blate. Fúzy sa mu naježili.

„Jano, pán rechtor.“ Janko sa divil, že ho ešte poznal, čí je. V očiach sa mu muselo dobre meniť.

„Už viem — myslíš, že neviem, bibas?“ Položil si prst na čelo. Čiapka so sivkastým prámikom bola čosi v tyle, ale väčšmi nabok. Kus mocnej, sivej štice trčalo rovno spod nej. „Juro je najmladší zo štyroch. Jano, Ondro, Paľo a Juro.“ Tu rozšíril dlaň a začrel ňou kdesi zhlboka pred ním. „Mám tuto kurens. Mal by ísť do Čuhár, ale nepôjde. Belá bude ako kaša a revať ani besná. Prievozník sa skryl do búdy. Myslíš, že neviem, že sú Čuháre za Belou?“

Janko by bol nechal pána Robka z Robkova rozprávať o Belej, nech mu on nechytí kosisko za samu kvakuľu. Stojí sa mu lepšie, keď sa drží čo len kvakuľky. Druhou rukou začrel zasa kdesi znízka.

„V kurense je o konferencii, čo bude v Hrabovci. My, čo vás karháme, učíme móres v Hrabovci. Ty ma povezieš rúče. Namasť kolesá, vydrhni šajby na chomútoch.“

Hoc videl, že sa s ním dnes ťažko dohovorí, predsa mu riekol, že ho nemôže viezť do Hrabovca. Sľúbil sa farárovi.

„Ale otec môže nájsť dakoho druhého s foršpontom.“

Samuel Primitivus trhol ho za kvakuľu, len toľko, že mu kosu nestrhol z pleca. Vypleštil naň oči.

„Druhého? Plemeno jašterov! Ty — druhého netreba.“

„Ako povedám, sľúbil som sa už pánu farárovi.“

„Farárovi, farárovi? On ťa učil? On sa papral s tebou, sopľavinou?“

Janko sa zchmúril veľmi a mlčal. Čo ho učil pán Robko z Robkova? Učili ho starší chlapci a-b, ab; pán rechtor dával na dlaň feruľou, alebo i na štipku. Neraz i zreval rozpajedený: „Líhaj, canis tua mater!“ Tá rozpomienka ho rozpajedila, i dnešná surová zádrapka. Lebo čo malo byť ako zádrapka volať jeho za foršpont, keď i tak vedel, že on ak vezie koho, vezie len farára. Bol i tak nahnevaný pre ten posúch; niet sa čo diviť, že vrátil urážku za urážku.

„Pán farár ma neučil, ale ma učil starý pán z fary čítať a písať. Čo viem, viem od neho.“

Samuel Primitivus sa neurazil. Zastal pred ním a rozšíril ruky.

„Tak prví kresťania opovrhli apoštolov a šli slúchať Šimona čarodeja.^[7] Jonatán-čarodej tiež zvádza zakrpatencov. Dáva im falošné náuky.“

„Dáva im dobré naučenia.“

Samuel Primitivus dupol, vypleštil oči. Čo malo byť na nich biele, žltlo pri mraku, ktorý ešte ako-tak rozháňala žiara, rozprestretá na Hundráči. Plešina bola červená, akoby horela, len na horu nižšie spúšťal sa jemný fialkový nádych.

„Učí čítať a písať, aby mal kto čítať Štúrove noviny. S nimi kupčí v Čuhároch a Badišove, aby mu dačo prikvaplo k penzii. Ale nebárs kto číta sprosté gebuziny.“

Janko mal doma noviny, málokedy kukol do nich. Otec ich prečítal každé číslo od počiatku do konca. Umienil si, že ich bude i on čítať pilne.

„Gebuziny nebudú, keď takto špincú na ne!“

Pozrel na svojho učiteľa-mučiteľa s opovržením a pobral sa domov.

Krv sa mu búrila, že ten človek si privlastňuje zásluhu, že dakoho naučil niečo dobrého. A jednako mu krivdil. Národného ducha neprebudil v ňom starý pán, ani Štúrove noviny, ale práve prudká zášť bývalého učiteľa.