Zlatý fond > Diela > Bohumil Valizlosť Zábor II


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Bohumil Valizlosť Zábor II

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Jozef Vrábeľ, Viera Studeničová, Michal Belička, Alena Kopányiová, Daniela Kubíková, Ivana Gondorová, Daniel Winter, Ivana Černecká, Nina Varon, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Ida Paulovičová, Dušan Kroliak, Slavomír Kancian, Monika Harabinová, Katarína Tínesová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 95 čitateľov


 

12

Bohumil Valizlosť sa zarazil, keď ho kastelán odviedol do izby, kde osvietený prijíma návštevy. Mal hen štyri obloky na námestie. Tri stoly v kútoch s divánmi a kreslami. Pod stolmi boli hrubé koberce, na stene veľký obraz cisára Ferdinanda,[57] druhý skoro toľký, palatína[58] arcikniežaťa Jozefa. Na oblokoch viseli ťažké záclony. Väčšmi sa ešte zadivil, keď zazrel tu všetkých, ktorí boli prvej u Speváka, evanjelickí i katolícki. Lacko Ústeľnický bol medzi nimi ako biela vrana.

„Všetko nás vyberali po jednom, ani škvarky na haluškách,“ smial sa Dechtiar čosi núteno.

Uhliar ho zaťal svojím hrubým hlasom.

„No, len no! Dajú ti halušiek. Pôjdeš do chládku.“

„A u mňa sa dopeká moriak!“

„Tí dvaja sú na vine,“ ukázal Uhliar na Zábora a Dechtiara. „Oni nás zamočili všetkých. Ale sa Ďorďovi divím.“

„Darmo mi letíš k hlave. Táto kalika započala.“

A podvihol päsť proti badišovskému. Bol veľmi dobrej vôle. Oči mu len tak jasali.

„Ale ty si mi pomohol, Jurko.“

Bohumil Valizlosť mu stisol rameno, čím väčšmi mohol.

„Pritieraj sa teraz, pritieraj, keď si ma najedoval čo nikdy.“

„Nefrfli, Ďuro!“ zahriakol ho Uhliar. „Keď si vytreštil na nich okále, míval som si, že ti vyletia z hlavy a zabijú troch-štyroch ako guľa z kanóna.“

Začali donášať fľaše, na misách zájedku. Zajatí zabudli na moriaka a začali si vyberať zájedky, čo pani kastelánka napiekla. Podajedni si i nalievali do kalíškov.

„Azda nebude tak zle, nezaobchodia s nami najhoršie,“ smial sa Maduniak, ujedajúc si z makovníka.

„Ej, keby nás bolo viacej, naučili by sa zaobchodiť s nami v rukaviciach.“

Maduniak prisvedčil badišovskému. Kôpka je už tu, a malá hŕba pýta viac.

Dlho sa zabávali i žartom i vážne, keď sa naostatok otvorili dvere od bočnej. Vošiel osvietený a za ním ostatní páni rad-radom. Ako vchodili v istom poriadku a veľmi vážne, Slováci šípili, že idú na nich z predbežnej porady v zriadenom šíku.

Zarazilo ich. Ďorď Dechtiar sa jedoval, že idú na nich znenazdania, v dobrom brnení. „Úfajú sa, že budeme capov strieľať. Nech som dobrý, už začneme.“ Videl badišovského, ako zapína kabát odhodlane. Znak, že sa chystá naskočiť. Najedoval sa naň, žily mu naskočili na čele. Pozrel na iných; videl, že sa nie veľmi chystajú. Len Bohumil Valizlosť je na mieste. Zazrel naň mrzko, rozhodol sa a vykročil on proti nim.

„Pekne vítam, páni. Odpustia, že som ich tu nechal čakať tak dlho.“

Slovenčina znela milo z jeho úst. Bolo im hneď veselšie.

„Veru sme im odpustili,“ usmial sa Ďorď Dechtiar.

„Majúc pred očima dary, ktoré predchádzali ich príchod,“ doplnil hrubým hlasom Samo Uhliar, ukážuc na stoly s fľašami a zájedkou. „Začali sme tu byť ako doma.“

„Tak má i byť. I ich je tento dom.“ Osvietený sa rozveselil, keď videl, že Slováci začali so žartom. „Len či si poslúžili! Nemal ich ani kto ponúkať.“

„Dobré veci sa núkali samy: tak sme sa veru i chytili do nich.“

„Ale sme si dávali pozor nejsť priďaleko,“ doplnil Samo Uhliar. „U Petríka sa dopeká moriak. Bolo mu treba nechať miesta.“

„Moriak je nie najhoršie,“ ozval sa Mihál Smolecký, „ale ja som rozkázal kapustnice s klobásou. Myslím, bude i podhrdliny i sviečkovica.“

„To majú obar?“ zhíkol Peter Spevák.

„V takéto časy najlepšia vec, páni,“ uistil ho Mihál Smolecký a obrátil sa k tým, čo s ním prišli. „Nezabúdajme si na reči. Nebude od veci urobiť si základ.“ Začal nalievať do kalíškov a podstrkávať misy so zájedkou. Ponalieval i Slovákom. Ale z nich podajedni sa nemali k veci, že už užili. „Nože kvôli spoločnosti a múdry latinák hovorí: repetitio est mater studiorum.[59] Ja im neviem tiež nič múdrejšieho poradiť.“

Chytili sa pohárikov všetci, štrngli si. Noví hostia zajedali. Uzdic tiež držal kalištek v jednej a druhej ruke kúsok klobásky s chlebom. I z príchodu oznámil Slovákom, že páni tu prítomní uznali ich žiadosť za slušnú. Pán hlavný notár sa ponúkol sám, že popoludní prečíta po slovensky hlavné body zprávy. Slováci boli prekvapení, ochota ich zmiatla. Ale nič preto. I pán hlavný notár bol prekvapený toľkou ochotou zo svojej strany.

Dechtiar sa poklonil hlboko.

„Ďakujeme za ochotu!“

Nastalo obšírnejšie vysvetľovanie. Kto chce hovoriť slovensky, môže hovoriť, pán notár pri každom predmete vysvetlí, o čo ide. Viac urobiť sa sotva môže v medziach zákona.

„Ďakujeme i za to!“ poklonil sa zasa Dechtiar.

Bohumil Valizlosť sa poponáhľal dodať:

„Bolo by nám uspokojením, keby slávny sbor šiel na diétu s petíciou premeniť nedokonalý zákon.“

Baltazár Ozubinský temer vybúšil v smiechu. Uradované oči chodili po prítomných, zastavili sa pri Uzdicovi. „Nepovedal som ti, nepovedal?“ Osvietený ostal chladný. Slová badišovského akoby bol mal za slušnú vec.

„Petícia pred stavy a rady krajiny? Neviem, či by prešla v sbore.“

Bohumil Valizlosť sa usmial a pozeral po pánoch.

„Ak páni majú našu žiadosť za slušnú, budú mať hádam i tú petíciu za potrebnú.“

„Tá vec by dostala krajinský význam. Petícia by musela ísť na diétu i iné stolice. Neviem, či by vzali naše stavy a rady[60] takú iniciatívu na seba.“

„Ale tak by vyhoveli slávne stavy a rady Rubárskej stolice nám iba ako údom sboru, ale by nevyhoveli povinnosti rozšíriť spravodlivosť i na iné stolice, kde žijú Slováci.“

Bohumil Valizlosť zbadal tiež, ako Dechtiar, že prišli na nich obrnení, preto hľadel vyskúmať ich úmysly. Vedel, že sa najskôr prezradia, keď ich rozdráždi trochu. Baltazár Ozubinský bol rozčúlený, začal vytýkať osvietenému.

„Či som nepovedal, že veci dajú politický náter? Či som nespomenul dobre hneď za horúca prst a ruku?“

Tu sa už strhla temer zvada. Bohumil Valizlosť pohol plecom, odvrátil sa a neodpovedal na urážku. Ale Samo Uhliar sa postavil pred Ozubinského. Rozkročil sa vo veľkých čižmách, päsť dal na bedro.

„Kto je tu politický natierač? Ale my natierame politikou veci prirodzené?“

Jeho hlas dudnel, až obloky drnčali. Sám Ozubinský trochu zbledol. Dechtiar tiež vypleštil oči.

„Či to nebol politický náter, keď ste vyhodili reč národa zo sboru? My takých náterov nepotrebujeme, lebo pod nimi je krivda. Dolu s nimi, ak ste spravodliví!“

Ján Nepomucký Chovanec sa priblížil tiež a povedal cele spokojne:

„Kto zastáva krivdu, nemiluje vlasť, lebo ju robí ukrutnou macochou ukrivdených. Urobme ju pečlivou matkou všetkých: tak ju urobíme veľkou a slávnou.“

Osvietený chcel zahladiť, čo sa veľmi pochlpilo.

„Nechoďme za naše diely, páni.“

Ozubinský nemohol preniesť, čo prvej povedali o zákone.

„Zákonu pokoj. Nemáme sa čo hádať o ňom. Popustili sme, čo sme mohli a hádam ani nemali popustiť. Ďalej ani o vlas.“

„Tak dobre,“ prisvedčil mu Bohumil Valizlosť. „My sme si namýšľali, keď hovoria s nami slovensky v tomto dome, že máme na to právo. Teraz sa ukázalo, že je to len výnimka a zvláštna priazeň. Ja z mojej strany ďakujem za toľkú blahosklonnosť, ale ju nadužívať nebudem. Radšej sa ja budem držať svojho práva a budem si ho vyhľadávať.“

Začal hľadať svoj klobúk.

„Ja tiež.“ Začali sa zberať všetci. Dechtiar zahundral: „Nestoj o lásku, keď si môžeš pýtať, čo je tvoje.“

„Ak len dajú!“ smial sa Baltazár Ozubinský. Tvár sa mu vyjasnila. Nevedel si miesta od radosti, že vyšiel na posmech krok, proti ktorému sa on postavil za horúca.

Osvietený bol zronený. Bolo mu ľúto, že nemohol dať, čo pýtali. Takých krokov sa on bál, lebo by z nich vyšli len rozbroje v slovenských stoliciach, a on nemohol vziať na seba ódium[61] celej verejnej mienky. Nebol by mu to odobril ani jeden priateľ v Budíne, alebo vo Viedni. Mikuláš Ozubinský pristal na krok z priateľstva k drusovi; teraz mu bolo ľúto, že sa krok nezdaril zasa len pre drusu.

„Nieže tak, páni,“ vystrčil dlhé ruky proti Slovákom. „Hľadajme cestu, hádam sa snímeme. Vy urobte krok k nám, my dva k vám a zídeme sa v láske.“ Slováci zastali, hotoví na odchod. On sa obrátil rovno na pánov. „Na diétu beztak pošleme inštrukcie vyslancom. Vložme do nich opatrne jeden bod o slovenskom rokovaní.“

Začali sa znovu radiť, priečili sa, prosili badišovského i Baltazára. To ,opatrne‘ bolo Slovákom ako straka na kole. Inštrukcie vyslancom sú mŕtve slovo, najmä pri vyslancoch, ktorí riadne čušia ako rubárski. Ale čo ako, záplatu našili na dieru, prilepili ju tak, že ledva prikryla dieru.

„Máme z koláča dieru, ale pristanem,“ osvedčil sa Dechtiar. „Nech nepovedia, že hľadám zádrapky.“

Bohumil Valizlosť odložil tiež klobúk.

„Ja ostanem nie preto, že som pristal, ale že mám predniesť naliehavú vec v tejto dôvernej porade. Po lanskej neúrode blíži sa hlad. Nech prepáčia páni slúžnodvorskí, ak im predchytávam. Bolo by dobre, keby sa vyslovili, čo myslia o veci.“

Štefan Raško a Gašpar Smolecký pozreli na Baltazára. On, ako slúžny hlavného okresu, vedie všade predok; nech ho vedie i pri tejto ožihavej veci. Vystrel sa, nadul prsia a pripustil, že bude čosi biedy v podajedných dedinách.

Ján Nepomucký Chovanec sa začervenal.

„Môžem istiť, že je o moc, moc horšie, ako sa nazdáva jeho veľkomožnosť. Žiadal by si, aby sa páni slúžnodvorskí lepšie poobzerali po okresoch. Treba ísť do dedín a vidieť na vlastné oči, že švábka, čo sa jej urodilo trochu, pohnila, ovsa a jačmeňa sotva bude na siatie. Už teraz je zle, ako sa míňa, čo sa urodilo. Čím ďalej k prednovke, bude horšie. Prorokujem veľký hlad. Ak sa nesponáhľame, bude tak zle, ako ešte nebolo, a ani tak neviem, či vystačíme.“

Baltazár Ozubinský sa hniezdil tuho, tvár mu bola ako šata. Frčka od Chovenca mu špela veľmi. Zamrmlal, že tak zle vari nebude.

„Bude horšie, ako myslí jeho veľkomožná milosť. Ja som dal na známosť, čo viem, pred hodnovernými svedkami. Na mňa zodpovednosť nepadne.“

Maduniak zo Sychravy potvrdil, že Chovanec nepreháňa.

„Pán slúžnodvorský onedlho sa presvedčí, že nepúšťame prázdne strachy.“

Osvietený zvážnel. Sľúbil sám ísť do niektorých dedín; i páni slúžnodvorskí musia urobiť svoju povinnosť.

„Tu prichodí rozvažovať, čo máme robiť.“

Uzdic ožil, behal očima sem a tam po prítomných. U farárov videl zaujatosť, i horlivosť, ale u svojich nepozoroval veľkej účasti. Obzrel sa na hlavného notára. „Stolica by mala mať niečo peňazí.“

Mikuláš pokrútil dlhou hlavou.

„Tie hotovosti nás nevytrhnú.“

„Na ne sa nespoliehať,“ radí i Baltazár. „Ak je tak zle, ako sa hovorí, prichodí hľadať pomoc vonku. Nech pomôže komora.“

Všetci pristali vďačne na komoru. I slávne stavy a rady vďačne zvalia starosť o hlad na plecia matky komory.

„Kým sa komora pohne, za ten čas my všetci môžeme otrčiť kopytá.“

Rozosmiali sa chutne. Poznámka Uhliara predsa len omastila trochu otupný suchopár.

Osvietený sa tiež musel zasmiať a v smiechu vzkrsla dobrá myšlienka.

„Keď budem mať spoľahlivé údaje v ruke, pôjdem sám do Budína alebo Viedne.“

Zaradovali sa napospol Slováci, lebo vedeli, že sa Uzdic nevráti s prázdnou rukou; pánom odľahlo, že predsa len nepadne na nich starosť o hlad. Predsa len prešli Slovákom cez rozum, ukázali im veľké nič.

Bohumil Valizlosť cítil, že ani tu sa nezaobíde bez rozbroja. Pozrel ukradomky na Dechtiara, ako sa ten najeduje zasa.

„Ja odobrujem kroky v Budíne a vo Viedni, ale myslím, tie nevystačia. Keď sme raz pri veľkej boľačke, prizrime sa jej lepšie. Ak mi dovolia, ja by mal jeden návrh.“

„Nech sa páči, vypočujeme vďačne,“ ponúkol ho Mihál Smolecký. A ono horký vďačne. Myslel, čo bude s klobáskou v kapustnici.

„Nech stolica zakáže vývoz zbožia.“

Ohó! Podvihli hlavu. Zabudli na klobásku. Siaha na panské vrecko.

Pán Štefan Raško, ako nádejný vyslanec, povedal tu prvú reč.

„Zbožie môže kúpiť, myslím, kto chce. Ako si ho kupujú u nás do Haliče, tým ľahšie si ho môžeme kúpiť my a nedať ho odviezť.“

„Za drahé peniaze,“ dodal Bohumil Valizlosť.

„Tovar, ktorý veľmi hľadajú, je vždy drahý. Taký je beh v hospodárskom a obchodnom živote.“

Páni prikyvovali. Budúci vyslanec vyslovil takú pravdu, ktorá sa nedá vykývať.

Bohumil Valizlosť sa nehádal o obchodných pravidlách, ale istil, že stolica by mala vyňať spod toho pravidla potravné články, keď hrozí hlad. Sypární nestavali, lebo vraj niet zbytočného zbožia a teraz sa ho našlo odrazu na vývoz do Haliče. Nech teda stolica kúpi to zbožie a predá v ohrozených dedinách.“

Baltazár sa postavil červený ako rak.

„Neobchádzajme, ako mačka horúcu kašu, čo chceme povedať, ale povedzme z mosta do prosta. Prinúťme zemských pánov predať zbožie pod cenou. Takým slovám bude hneď rozumieť každý, najmä chudoba. Len neviem, či je zdravo hlásať také zásady, keď ľudu začne chybovať.“

Páni prisviedčali. Bolo by ľahko preukazovať dobročinnosť z cudzieho vrecka.

Badišovský sa ohradil, že nehovorí v kongregácii, ani na ulici, ale v dôvernom kruhu medzi zemskými pánmi.

„Poviem úprimne, čo myslím. Keď je všeobecná drahota a hlad, každý by mal pomáhať. U nás sa majú, myslím, najlepšie zemskí páni, mali by najväčšmi pomáhať oni. Nik nepýta dary a obete, ale očakáva, že sa zrečú zárobku, ktorý im nadháňa neúroda a hlad. Azda len nebudú chcieť bohatnúť zo všeobecnej biedy. Nech predajú svoj zbytok za slušné peniaze, ale nie na úžeru.“

Boli im tvrdé tie slová. Podajedni pozerali naň s podozrením. Veď ten zastupuje hladných a darebákov, a tých, čo dačo majú, odrel by do deviatej kože. Chlieb nepadá nikomu hotový do huby. Treba naň zarobiť a sádzať hotové turáky za zbožie. Dajú vďačne i stolici, miesto do Haliče, ak stolica dostane, čo čaká od komory.

„Ja nebijem na zemských pánov. Či sú oni na vine, že majú čo predávať, keď iní nemajú čo vložiť do úst? Také je naše zriadenie. Nebrojím proti nemu, ale by chcel umenšiť zlo, ktoré pochodí z neho. K zmenšeniu zla musia prispieť i sedliaci z úradných krajov. V niektorých dedinách sa urodilo moc švábky. Nech ju sedľač nesmie teda predávať do páleníc.“

Skočili všetci, akoby ich bol had uštipol. Ide im rovno na hrdlo, podrezať ho a vycediť krv pánom do ostatnej kvapky. Keď sa búrka stíšila trochu, pán Gašpar Smolecký mu dal znať, že prevracia verejný poriadok.

„Pálenie pálenky patrí k regáliám.[62] Zemianstvo si nedá obstrihávať výsady.“

Bohumil Valizlosť prikyvoval. Je výsada, ako by nie, zemianstvu, ale čo je iným!

„Je kliatba Slovenska a bude jeho zhuba a smrť.“

„Ďakujem pekne. I ja som zeman, ale z tej výsady by nechcel napchávať mešec. Prekliaty to musí byť groš.“

Za Dechtiarom sa ohlásil i Samo Uhliar. I on sa obrátil k Ozubinskému.

„Veď mnohí zemania ani neužívajú tej výsady. Z pánov Drobniakovcov ani jeden nemá pálenice. Keď je tak, nech pália, kto chce páliť tú otravu ľudí, ale zo svojej švábky, čo sa nepojedla do jari. V hladné roky nedať predávať do páleníc ani pánovi, ani sedliakovi.“

Darmo mu vyhrážal Dechtiar pred zasadnutím, Bohumil Valizlosť nastolil boľavú otázku. Nedala sa obísť, sťa priekopa ležala krížom cesty, nech si sa obrátil kdekoľvek na Slovensku urobiť niečo osožného. Pred zemanmi ju nastolil, ako pred chvíľou otázku slovenčiny. Lebo maďarčina a pálenka boli dary, ktorými zemianstvo pozdvihlo svoj kraj. Maďarčinou ho hľadelo pozbaviť osobitnej reči, svojho rázu a mravu; pálenkou ho otravuje a zhoväďuje. Zemianstvo videlo v maďarčine moc, slávu a budúcnosť a v pálenke hlavný prameň bohatstva. Nevidelo v slepote, že maďarčinou prišlo o význam v krajine a pálenkou pracuje na skaze vlastného kraja.

Nebolo nikoho, aby mu osobné výhody nemali korene v pálenici. Sám Uzdic, keď sa dal do rozhovoru so Slovákmi, netušil, do akého stromu ide zaťať sekerou. Teraz videl, že je to už nie strom, ale celý prales. Pálenice sú tu. Kto ich zakáže alebo obmedzí? Veď sú tu záujmy, od ktorých závisí blaho panských rodín. Že tie záujmy siahajú na život ľudu a ženú ho do skazy? Ale ľud nekričí, pije a hynie.

Bohumil Valizlosť robil súvahu, čo zvýšil, že prišiel pred pána so žiadosťami. Toľko, že im povedal niekoľko právd, ale tie idú jedným uchom dnu, druhým von. Ukonaný, strhaný stal k obloku a pozeral na námestie. Skvelo sa v bielej čistote a nádhere. Z dachov už tieklo cícerkom dolu ciagľami. Kde-tu sa odvalil plášť snehu a skydol na preddomie. Slúžky ťahali vodu veľkým kolesom zo studne pred stoličným domom, rozchýrenej, že je zrastená s morským okom. Morská panna vraj vychodí z nej česať si pri mesiačiku zlaté vlasy.

Kraj je predsa len krásny a ľud milý. Schytil ho bôľ, ako ťažko je urobiť najmenšiu vec pre jeho blaho. Ale námestie ožilo. Kŕdeľ Cigánov sa ukázal znova neďaleko studne; starého vajdu nebolo medzi nimi. On sedel pri ratúzi na úslní. Holbovka pri ňom. Keď zbadal, že z rimštiakov neostalo nič, začal odháňať poddaných od fľaše. On ju sám užije pomaličky, oni nech si idú hľadať. S vreskom prišli pred stoličný dom žalovať na svoju vrchnosť. Števko Košinár sa im nedal zblížiť k bráne, iní hajdúsi ich badurkali. Cigáni nadstrkovali klobúky, že z oblokov bude padať do nich strieborný dážď.

Škrek privábil i iných k oblokom. Pánom bola úľava pretrhnúť suchopár jalovej priečky a zabaviť sa na Cigánoch. Jeden oblok sa otvoril. Mihál Smolecký vyhodil biely dvadsiatnik. Cigáni sa hodili za ním a klbčili v snehu. Hajdúsi sa zachodili od smiechu. Tu i Štefan Raško vzal kdesi dvadsiatnik a hodil ho na druhú stranu. I okolo neho sa strhla ruvačka. Rudo Korbeľ vypriadol skadiaľsi biely gombík a hodil ho za nich. Na gombíku sa už bili. Keď videli, že je len gombík, bili sa ešte väčšmi. Mysleli si, že z obloka vyletel rimštiak, a ten, kto ho zdrapil, podhodil im na posmech gombík.

Otvoreným oblokom rútila sa tuhá zima do izby. Polovica jej bola zahmlená. Zimomraví kričali: „Zavri, zavri!“ Ale i pri zavretých oblokoch ostali dívať sa na cigánsku pračku. Medzitým z protivnej strany prichádzal pod stoličný dom sedliak v deravom kožuchu, že vlna trčala z dier. Čiapku mal nad uchom, a ako ju sotil prudko, tak zachytil s ňou vlasy z pol hlavy, že trčali ani na strašiakovi. Čugaňou rozhadzoval, ale mu veľmi neosožilo. Koľko krokov urobil napred, temer o toľko ho socali nazad.

Bohumil Valizlosť poznal hneď Adama Hudáka. Keď prišiel pred stoličný dom, podvihol podpuchnutú tvár.

„Keď dáva Cigánom, nech dá mne. Mne patrí!“ Búšil sa dlaňou do pŕs. „Ja som Hudák zo Záhradného. Nech dá.“

I cez zavreté obloky bolo čuť jeho slová, hoc nie v celom súvise.

„Hľa, čo je pálenka!“ skríkol Bohumil Valizlosť ako na ratu. „Nevidíte, ľudia, preboha, čo robí z človeka. Môj otec sa modlil nad ním, aby Boh vzkriesil v ňom svoj obraz.“

Uzdic stál pri jednom obloku, bol zachmúrený. Stisol pery a odvracal sa od ľudí. V očiach mu zaľahlo niečo veľmi bôľneho. Na výkrik badišovského zbledla mu tvár ako stena. Schoval ju za záclonu.

„A je to ozaj pálenka, pán farár?“ Bohumil Valizlosť videl pri sebe Baltazára. Bol rozkročený, s vypučenými prsami. V očiach mu preletovala radosť, zlosť a výsmech. Bohumil Valizlosť tŕpol. V tej duši musí byť cele pusto, nikde znaku lepšieho citu. Usmiala sa mu široká tvár, i žmurkol naň kamarátsky. „Nech, sa lepšie presvedčia.“

Bohumil Valizlosť mu nemohol odpovedať. Pohol plecom a odvrátil sa od neho.

„Nech sa spýtajú Florka, on je z jeho dediny.“

Záhradnický pozrel naň s hnevom. Živé čierne oči blysli zášťou.

„A čo ja viem? Ja sa nestariem do toho.“

Baltazár sa mu usmial, i pokýval naň hlavou. V izbe bolo ticho. O chvíľu ho pretrhol akýsi tupý hlas, ktorý sa predieral ktovie akými tesninami.

„Nie je pálenka celkom, pán farár.“

Bohumil Valizlosť ledva poznal v ňom mäkký, zvučný hlas osvieteného.

„Ja vidím pálenku v tvári, chode a držaní. Nevidím obrazu božieho. Nám už ozaj neostane iné, ako sa modliť, aby ho Boh vzkriesil. A on ho vzkriesi.“

Pozrel na iných, boli tiež zronení. Hovorili, hovorili, ale to bolo ako hrach na stenu. Slová sa odbili od žulových sŕdc. Ale v nich žije vôľa a snaha. Majú, hľa, nový výdobytok: noviny a nedeľnú školu.

Tam na námestí Cigánov rozprášili hajdúsi. Hudáka vzal popod ruku kurátor Drozdík a odvádzal ho na druhú stranu námestia, skadiaľ prišiel. Drozdík so synom a Skokanom stáli pred stoličným domom od tých čias, čo sa rozišlo zasadnutie. Čakali farárov. Vyšli najprv dedinskí s valaškami. Drozdík, posmelený, že ho osvietený dal doviesť do samého prostriedku, zastavil zemanov.

„Čože vyhrali, páni urodzení? Posol išiel, osol prišiel. Otvoril z nich daktorý ústa, keď pýtali čítať po slovensky? Mrmlali tam čosi, a potom ani nemrmlali. Učupili sa pri dverách. Hanbil by sa byť taký zeman.“ Odpľul si pred nimi.

Znali ho, kto je, vedeli, že je nie zeman. Zazerali naň daktorí, ale nepovedali nič. Videli vo dvorane, ako ich dal osvietený odviesť na lepšie miesto.

„Ale sa toľme boja tých mentiek? Veď i pes aspoň zvrčí, ak mu kosť berú spred nosa, a oni ani zvrčať, keď im vyhadzujú materinskú reč.“

Dedinskí boli rozpaprčení, že ich poslali z kongregácie, nevedieť ako, prečo. Tu sedliak zasa im špince. Ktorýsi Raško z Raškova podvihol naň valašku.

„Sedliak, móres! Ak ty na nás hotuješ nedeľnú školu, vyučím ťa ja trinástu. Ale my s kapsičkami do školy?“

Vtedy vyšiel z brány Samuel Primitivus a Tomáš Sztupay. Drozdík už neodpovedal Raškovi, ale sa obrátil k nim.

„A čo oni majú proti nedeľnej škole, páni rechtori? Ale urobila dakomu dačo? Naša dedina chodí do nej, komu zavesili kapsičku pod pazuchu?“

Boli pred stoličným domom, a nie vo dvorane. Tu mohli i sedliaci hovoriť. Samuel Primitivus zastal, stiahol obočie a okríkol ho:

„A čo? Načo je tá škola?“

Sztupay nadul tvár a vybúšil z úst povetrie, že mu nadvihlo fúzy ani zásterku.

„Budú sa učiť slabikovať a b — ab!“

„Lepšie, ako pripravovať krmičku.“

Boli tam niektorí Krajčovci a Záhradníckovci, ktorí vedeli, čo je krmička. Rozrehotali sa. Niektorý i opakoval:

„Krmička — krmička!“

Sztupay by sa bol oboril naň, ale sa mu postavil kurátor Skokan. Bol vyšší od neho. Naprával si opasok pod kožúškom.

„Ako vedia, vľúdny a výborneučený pán rechtor, čo je nedeľná škola, keď nikdy v nej neboli? Prídu do Hrabovca, naučia sa v nej od nášho pána rechtora, čo by sa im zišlo. Beztoho vyfučalo dosť z hlavy.“

Sztupay si ho prezeral, či by ho nemohol chytiť, ale Skokan sa postavil bokom k nemu, že ho drgne kostnatým lakťom dakde do srdcovej jamky.

„Akí sú to vtáci!“ obrátil sa Drozdík k dedinským. „Vraj rechtori a búria proti škole. Nám vraj netreba školy. Čím sme vraj sprostejší, tým lepšie. Ich vokabuly nás vytrhnú: nasypeme ich do rozsievky, keď nebude zrna na siatie? Ale v nedeľnej škole sme si urobili hospodársky spolok. V ňom bude zrna na siatie, a nie kadejaké krmičky.“

Zemania počuli o spolku, ktorý dáva zrno na siatie. Obstúpili Drozdíka a Skokana. Taký spolok by sa zišiel všade. Bolo im ľúto, že tamhore kričali proti škole, v ktorej stavajú také spolky.

„Choďte sa vyspať, páni bratia, keď balamutíte ľudí!“ Samuel Primitivus a Sztupay boli už kdesi naboku. Okolo Drozdíka a Skokana zhŕkla sa hŕba dedinských. Otvárali oči, počúvajúc o škole, hospodárskom spolku a spolkoch miernosti. Rechtori sa pobrali dolu námestím, zaliať si hnev v ratúzi.

Dedinskí sa rozchádzali z krčiem. Nezhovárali sa o kongregácii, ale o zrne na siatie, o škole, o Štúrovi a novinách. Drozdík čakal chvíľu, a keď farári nechodili, vrátil sa na chodbu k veľkej dvorane. Tam sa dozvedel od hajdúcha, že sú farári na porade s pánmi vo svetlici osvieteného. Ešte mu i vyrátal, aké fľaše doniesol a čo všetko na zájedku. Drozdík sa vrátil dolu natešený. Rozprával Skokanovi a synovi, že je hore veľká porada. Ostali pri Košinárovi a ostatných hajdúchoch, kým sa vrátia farári. Stadiaľ sa prizeral na pračku Cigánov a pozdejšie počúval Hudáka.

Ale Hudák začal vykrikovať a nadávať. Vyrozumel, že to padá na osvieteného. Vtedy sa už nemohol zdržať, aby nešiel k nemu.

„Daj pokoj, švagre. Netrep do sveta.“ Chytil ho pod ruku a viedol pod domy oproti.

„Je oplan, záškodník! Neurobil nikdy nič dobrého. Zabudol som mu povedať, čo je. Musím mu povedať.“

„Nepovieš, vybijem ti zuby!“ A ako sa vzpieral, chcejúc sa vrátiť, Drozdík vytiahol dvadsiatnik. „Tu máš, vypi si a čuš.“

Hudák schytil peniaz a zaberal rovnou cestou do ratúza. Ani sa netackal toľme.

Z oblokov sledovali výjav až do konca. Dobre sa dalo spozorovať, že mu Drozdík dal peniaze, aby ho mohol odpraviť z očú. Baltazár Ozubinský odstúpil od obloka a prešiel izbou dva-tri razy. Hádzal posmešné pohľady tu na toho, tu na iného. Málokto ich opakoval a mnohý, akoby ho nebol ani pozoroval.

Keď odstúpili od oblokov a ostali zoči-voči páni a Slováci, medzi nimi už bola vysoká priehrada krívd a neochoty napraviť aspoň čo-to. Tu už bola hlboká trhlina, hlboká ani priepadlisko, zahádzaná zhora šmáním a suchým lístím, aby ju nebolo vidno. Jedna i druhá strana už videla, že sa most nenájde — preklenúť priepadlisko.

Mikuláš Ozubinský videl, že osvietený stratil niť rozhovoru. Chodil sem-tam zamyslený. Bolo mu poznať, že by najradšej byť sám.

„Na čom sme ostali?“

Dechtiar pohol plecom, Bohumil Valizlosť pohol plecom, všetci pohli plecom. Nech by ostali, na čom chceli, trhlina sa nezrastie ani nezasype.

„Ostali sme na tom, že budeme Boha prosiť, aby vzkriesil svoj obraz v človeku.“ Uzdic zastal v nepokojnom chodení a pozeral na badišovského, ako to myslí. „Ten obraz umiera, verte mi, utopený u nás v hlade a pálenke, u nich zastrčený za surovým sebectvom a pýchou.“ Ozval sa mrmlot medzi pánmi. Bolo by mu treba dať zámočku na ústa. „My ho budeme hľadať všade, kde sa dá nájsť, a stavať ho na nohy v škole, dome a kostole. Založili sme si nedeľné školy pre odrastených, hľadať ho a kriesiť. V dnešnom zasadnutí už bolo počuť výkriky i proti tým školám a našim spolkom. Na čom ostaneme? Vrchnosti nás budú v nich zasa len hatiť, že brojíme proti pálenke?“

Uzdic pozeral veľmi smutne. Ako mu dosiaľ hral úsmev v oku, teraz čupel v ňom kdesi žravý bôľ a nepokoj. Bohumil Valizlosť, keď sa sňal s tým okom, zdúpnel nad toľkou premenou. Hľadel naň ako na nový zjav, pohýbal sa v ňom súcit. „Ten človek cíti. Nevysmieva sa, nepozerá tupo. V ňom žije ešte obraz boží, ešte žije!“ Z bezvýchodných rozhovorov a priekov ostalo mu toto svetielko: smútok v Uzdicovom oku.

„V tej veci im nik nebude prekážať. Môžu byť istí.“ Slovo znelo akosi slávnostne.

Bohumil Valizlosť sa poklonil hlboko na poďakovanie. Osvietený mu nadložil ruku. Badišovský položil svoju do nej s akýmsi radostným citom. Keď pocítil teplotu tej ruky i mocné stisnutie, on opakoval stisnutie z úprimného srdca.

„Ďakujem, ďakujem.“ Tie slová sa mu vyšmykli mimovoľne, sám nevedel o nich.

Farári išli do fary. Bohumil Valizlosť pojal i kurátora Drozdíka. Pri obede sa hovorilo o veľkej hádke s pánmi. Keď Drozdík vyrozprával, ako dedinskí začali inak pozerať na nedeľné školy, v Slovákoch sa zobudila chuť i popoludní na zasadnutí miešať mútne vody. Ale Bohumil Valizlosť bol mlčanlivý, neplietol sa do tých nových plánov. Pred očima bolo mu jednostaj smutné oko Uzdicovo. Bol pred ním bezmocný, nemal sily rozduchovať v ňom nové bôle.

Dechtiar ho okríkol rozihraný:

„Čo si zamĺkol? Vari si sa vystrieľal?“

Bohumil Valizlosť mu prisvedčil. Vyprázdnil vrece, nemá čo z neho vyťahovať.

„A o domácich remeslách?“ nadhodil Ján Nepomucký Chovanec.

Badišovský mu odpovedal:

„Pomôž si sám, Boh ti pomôže. Preložme tú starosť do nedeľných škôl a spolkov. Stoličné sbory sú na to neistá, neplodná pôda.“

Ani tí pri kapustnici s klobáskou neostali dlho. Uzdic bol zamyslený, v paráde sa mu zunovalo. I zasadnutie čaká, nebolo kedy vysedávať pri obede a popíjať. Zjedli čosi napochytro, oplákali hrdlo a poberali sa v hŕbe na vidiecky dom. Záhradnícky uvedomil svojich, že porátajúc vokše, strana nemôže obrátiť stolicu hore nohami. On pôjde k tabuli pôsobiť na zveľadku strany, Jobko Krajčo ostane vo vidieku ako dôverník.

„Ako je to?“ búrili sa opozičiari. „Čítali hlasy, a ani sa nehlasovalo.“

„Sebe dali zapchať papuľu a nás nechali na ľade.“

„Pečovičovci![63] Zradili nás kamarile!“[64] hromžili mládenci v šnurovaných dolománikoch.

Zasadnutie išlo ako po oleji. Hlavný notár vysvetľoval čosi i slovensky. Návrhy opozície odbavili chytro. Brachium povolili osvietenému; čongrádsky prípis,[65] aby sa Sedmohradsko pripojilo k Uhorsku,[66] vzali v známosť a odložili medzi písma pána notára. Za ním šiel prípis Záhrebskej stolice, aby každý turopoľský zeman mal na sneme hlas ako vyslanec,[67] ale pri ňom pochovali i prípis Varaždínskej, kde protestuje, že v Záhrebe postrieľali toľkých vlastencov. Návrh mládeže zavrhli: vyvoliť za čestného prísediaceho súdnej stolice Jura Jozipovića Turopoľského, grófa a vodcu Turopoľcov proti Ilýrcom.[68] Že vraj tie chorvátske zmätky sú predsa len ďaleko od Rubárskej stolice. Zle pochodil i prípis Peštianskej, nesený mládežou, aby sa vyslala veľká deputácia do Viedne pýtať spravodlivosť v chorvátskych neporiadkoch, kde Turopolec nemôže ísť každý osobne hlasovať a rokovať. Stolica vraj nemá peňazí na veľké deputácie. Prípis Hontianskej opozície pre krivdu, že ju prehlasovala vládna strana, neprijali, lebo nemal stoličnú pečať. Všetky tieto dôležité prípisy išli medzi neužitočné papiere. Mikuláš Ozubinský ich môže predať do daktorého skliepku pakovať bryndzu a mydlo.

„Zradili nás!“ roznieslo sa v šnurovanom múre. „Pridali sa k Pečovičovcom.“ Pri ich šomraní a výkrikoch sa ešte chytrejšie rokovalo.

„Poďme si vypiť,“ durkol nie vysoký Gustík Ústeľnický Elečka Stupnického do boku. Nebol patvaristom, ale bol donedávna v Pešti a prišiel ako zapálený védegyletista.[69] Mal sľúbené cestovné komisárstvo hlavného okresu. Bol nevysoký, vlasy mu redli nad čelom i nohy mu išli čosi do venca. Ale v sivom oku bol tuhý hlad za blahobytom a hodnosťami. „Nás mali za bláznov, a teraz sa z nás smejú.“

Pán Elečko ho mal vo veľkej úcte, hoc nebol šuhaj veľmi švárny, len preto, že bol medzi šnurovanou mládežou. Keď ho volal vypiť si, slúchol. „Poďme, hneď som ti povedal, že sa darmo pechoríte.“ Bol v čudnom rozpore, s mládežou mal ten istý cit, ale premien nechcel v stolici.

V ratúze pán Elečko akoby sa bol premenil. Vystupoval po veľkopansky, lebo mal ktorýsi dvadsiatnik v mešteku, reval surovo na krčmára:

„Nieto u teba kde sadnúť?“

Obzeral sa s opovržením po ozornej izbe, kde sedel chlap pri chlapovi: dedinskí s valaškami. Tu odbavovali sbor. Sedliaci ostali radšej v pitvore, známejší sa tisli i do kuchyne. Nevyplatí sa dnes sedliakovi sedieť v tej istej izbe so zemanom.

„Ak sa bude páčiť do bočnej.“

Elečko rozkázal surovo kapustnice a pečienky. Držal sa spupne s krčmárom, ako vídal pri veľkých pánoch v Novohrade. Bol švárny šuhaj. Gustík, hoc pochodil z vyššieho rodu a mal matku vzdelanú Nemku, nevedel vystupovať tak veľkopansky.

Pri kapustnici, hoc už ju dva razy dolievali zo súdka pre hostí v prízemí, potom pri bravčovej pečienke sa víno začalo míňať. V tie časy vstúpil do veľkej izby Janko Drozdík. Prišiel rovno od obeda z fary. Otec tiež bol na obede, ale s farármi. Foršpontníkom pripravili obed na stranu a prikryli im v čeľadnej. Jedenia by bolo bývalo hádam dosť, ale nebolo moc poriadku. Janko ako z najmladších dostal na konci stola najviac obzerance. Keď sa ten neporiadny obed odbavil, Janko nechal Michala Skokana s popustenými remeňmi stýbať si zuby a pobral sa rovnou cestou na ratúz. Vo veľkej bola horúčava, až vlasy dvíhalo, čosi od pece v kúte, do ktorej zakúrili poriadne, ale väčšmi hádam od horúceho dychu toľkých ľudí, rozohriatych pálenkou. Spoza šraniek ho zbadal krčmár, lebo on je na to, aby všetko zbadal: pristúpil k nemu v pletených pančuškách, bez odedze. Mal vysúkané rukávy, lebo bol v tuhej robote od svitu.

Ponúkol i jemu bočnú s veľkou úctou.

„Majú tam dakoho?“

Nebol by chcel tam dakoho nájsť a musieť ostať s ním, najmä ak bol rozobratý od pitia.

„Jesú tam poriadni páni, ale tí sedia za kobercom. Môžete byť pri nich, akoby ich ani nebolo.“

Naklonil sa k nemu dôvernejšie: „Najlepšie s nimi nič nemať. Pri kongregácii letia hneď do bitky. I včera večer sa pobili, ale valašky som im skryl. Majú len gundže na hlave a na tvári belasé hrče. Ale nič preto, pes sa vylíže.“

V bočnej visel koberec od povaly až po zem, za ním mohlo byť ako v izbičke. Janko si sadol za stôl ticho. Krčmár šiel pozrieť, či pánom za kobercom netreba niečo.

„Žide chamrde, čert za tebou ide. Dones ešte holbu, aleže bude miškovské.“

„Iné ani nemám, veľkomožná milosť.“

„Aby si ho nepokrstil! Ak ho pokrstíš, pokrstím ja teba.“

Janko načúval, lebo hlas akoby poznával, hoc bol premenený krikom. Nemuseli byť veľkí, veľmi veľkí páni, lebo krčmár, nadajúc im do veľkomožnej milosti, pozrel posmešne k Jankovi. V Jankovi vrelo, keď počul surovo hovoriť s krčmárom, lebo bol majetný človek a každý si ho vážil. Keď ho krčmár obsluhoval, spýtal sa ho veľmi ticho, či za kobercom je nie pán Stupnický. Prisvedčil mu a pomenoval mu i druhého. Janko neznal Ústeľnického, ale keď počul, že je Elečko za kobercom, bol by vďačne zadrel doň.

Keď krčmár odniesol holbu za koberec, Elečko mu rozkázal čakať.

„Nech ho opáčim, či si nenamiešal doň dačo.“ Bolo počuť, ako sa lialo víno do pohára. Bolo počuť mľaskať a glgať a naostatok hlas Elečkov: „A teraz sa prac, nesvieť mi tu s tou červenou bradou.“

„Čo by sa ja driapal do vidieka?“ počul Elečka spoza koberca. „A ty na cestového komisára! Jemu váľajú všetko na rohy. Keď pána drgne v hintove, zakľaje a nadáva na komisára. Keď sedliak zlomí os alebo koleso, nakľaje mu tiež hneď do matere. A za slúžnodvorského ma neurobia. Na to ich čaká moc hladných Záhradnických.“

„A teraz mi ty povedz, keď si taký múdry, čo máš z toho, že si ako pes vo dvore. Azda ti je všetko v rukách, ako Emanuelovi Hrušovicovi z Červenej Lehoty, aby sa dačo prilepilo na prsty?“

Elečko si pochvaľoval, že sa ujde z toho i toho. Tu sa stratí klátik v hore, tu vyhynie jarka, prikvapne odvšadiaľ, medzička sa dá vyžať.

„I medzi sedliačkami máš ženy, Gustík, nevesty rúče. Prehliadneš jej deň a odslúži sa ti. Komorníčky sú ti vo dvore, vyber si, braček, ktorá sa ti páči.“

Druhý počúval; predmet ho musel rozčuľovať, lebo bolo počuť sfučať, keď sa vysotil vzduch z prischnutého hrdla.

„Ústeľnické nestoja nič. Ak ju pohladíš, zamastíš si dlaň starým sadlom.“ Sfučal krátkymi nárazmi. „Choď do Pešti, braček, tam uvidíš nevesty, ale i dievky. Letnice samá čipka, hodváb všade šuští. Okolo každej voňajú ruže, fialky. Kto to skúsil, ver mi, nepozrie ľahko na najkrajšiu tu.“

Elečko sa rozosmial, nadal mu do chumajov.

„Pekné ruže a fialky! Daktorá má cudzie zubiská, alebo je plešivá a nosí cudzie pačesy. Ale tu, čo je pekné, je pekné. Čo dievka nosí, všetko je jej. Keby si videl moju frajerku, otvoril by si ústa ako teľa na nové vráta. To už hej je frajerka!“

„Nohy má ako vahany,“ rozosmial sa Ústeľnický. „Keď ju zasvrbí v nose, vysiaka sa prstami a nos utrie spodnou sukňou. Akoby nevedel, aké sú!“

Tu Elečko mu začal rozprávať, aká je. Opísal ruky i nohy, a keď začal o hlave, o vlasoch ako zapálené zlato, Janko ledva prežrel, čo mal v ústach. Taniere odstrčil od seba. V ústach mu bolo odrazu sucho.

„Keby si videl moju Žofku, napľul by si na všetky, čo si ich prvej vynášal. Taká je Žofka!“

„A je tvoja?“

„Moja.“

„Chudobná ako kostolná myš.“

„Z dobrého gazdovstva. Majú i víno. Myslíš, že sú v Badišove sedliaci trhani, ako v Ústeľniciach? Mohla by chodiť v hodvábe, keby chcela. Netreba jej nič odo mňa a všetko robí za lásku. Môžem robiť s ňou, čo chcem.“

„Odkedy máš s ňou známosť?“

„Tak od Trojice!“

„I mal si ju? Dala robiť so sebou, čo si chcel?“

„Dala.“

„Moc ráz?“

„Nie. Nie ju ľahko mať.“

Zamĺkli. Janko zložil ruky ako do modlitby a oblapil v nich koleno, inak by bol musel skočiť, vylomiť nohu zo stoličky a hodiť sa naňho. Len mať istotu, či je to pravda alebo nie.

I Ústeľnický nechcel veriť.

„Vieš, ľahko povedať: mal som ju; ale keď je taká cifrovaná, povedz, kedy si ju mal prvý raz.“

„To nebolo dávno, tejto jesene, keď trepala ľan.“

Vyrozprával mu, ako číhal iné večery na ňu, ale pri nej bol jej frajer. V ten jeden nebol, bol v Teružnej po cirkevné drevo. Chytil ju a vyvalil na hŕbu haluziny. Také mu podrobnosti opísal, že Ústeľnický vysotil mnoho krátkych fukov. Janko držal tuho koleno, až sa mu znoj cedil dolu tvárou. Keď bol v Teružnej, išla sama po ľan i podľahla. Dobrovoľne alebo nasilu? Nuž iste sa bránila, ak nie naozaj, teda očistom. Všetko mu mala povedať, zaraz, všetko, za jeho vernú lásku. Nemala mu vysvetliť, prečo jej strčil červený kvet do vlasov? Iste sa mu bála povedať; bolo viac, ako by jej bol mohol prehliadnuť. A ono v skutočnosti nevedieť. Prehliadnu sa i väčšie viny, keď nik netuší o nich.

Ale jemu neprehliadne. Čo kedy, ale sa mu vyvŕši. Hneď tu na mieste? Bola by vinovatosť dať si sám slučku na hrdlo. Keď sa vyvŕši, vyvŕši sa tak, že ten druhý bude mať dosť a jemu sa vlas nepohne na hlave.

Ústeľnický zafúkal dva-tri razy.

„Ukážeš mi ju?“

„Ukážem. Vieš ty čo, poď do Smoliec.“

Ústeľnický sa skoro zaradoval. Doma sa úfal vrátiť cestovným komisárom, to už tam vrabce čvirikali na streche. Takto, nepríduc domov, nehovorilo by sa najmenšej veci. Ústeľnický hneď neodpovedal a Elečko mu začal vysvetľovať, ako pôjdu do Mihálovcov.

„Ale nie do kaštieľa. Pôjdeme do Pukajdovcov, komorníkov, nie perie párať, ani šošovicu oberať. Ta prídu tie z kaštieľa, keď sa im dá znak, Terka a Paulína. Pekne sa nosia, veľmi sú čisté. Uvidíš.“

„A Mihál?“

Stupnický sa len rozrehotal.

„Mihál je figliar, zíde sa ho prekabátiť. Čo sa dievkam stane, všetko ide pod jeho menom.“

„Má moc detí?“

Stupnický len zahvízdal.

Ešte sa zhovárali o badišovských dievkach, o priadkach. Tam budú všetky na hŕbe, môže si ich poprezerať a vybrať si. Ústeľnický fúkol dva-tri razy.

„A ak má frajera?“

„Kým sa on dovtípi, kde my budeme!“

Janko sa pomaly vytratil z bočnej, platil, čo mal krčmárovi.

„Oplan je, záškodník, najlepšie zaťať mu medzi plecia…“

Janko videl za sebou Adama Hudáka. Bol celý pochlpený. Ledva stál na nohách. Bolo mu ľúto, ako prvej otcovi, počúvať mrzké slová, ak sú na osvieteného.

„Na koho to hovorí, že je oplan?“ spýtal sa krčmára.

Krčmár pohol plecom; jeho veľmi jasnobelasé oko behalo po hlavách, ktorým sa štica parila. Dotkli sa zbežne i Janka, ústa sa utiahli úsmevom.

„A kto by vedel, čo sa v takej hlave múti.“

„Daj mi žajdlík, len žajdlík.“ Hudák pozrel akosi ponížene na krčmára. Z oka sa stratil tupý, neciteľný výraz. „Ešte by mi bolo treba žajdlík.“

„Ale tak by ste sa zvalili ani kus dreva.“

„Veď to by ja chcel. Vtedy by bolo dobre.“

Janko bol zmätený. Nemohol odolať tým poníženým, prosiacim očiam. Čo by povedal starý pán z fary? Janko Drozdík dal si prirátať i ten žajdlík a vyšiel z ratúza.



[57] obraz cisára Ferdinanda — Ferdinand, ako rakúsky cisár I., ako český a uhorský kráľ V. (1793 — 1875), nastúpil r. 1835, odstúpil r. 1848. Za jeho slabej vlády správu štátu viedli Metternich a Kolowrat.

[58] palatín (z lat.) — najvyšší krajinský úradník v Uhorsku, od r. 1526 doživotne volený. Bol kráľov zástupca, ale zároveň strážca práv krajiny voči panovníkovi.

[59] repetitio est mater studiorum (lat.) — opakovanie je matka učenia

[60] Stavy a Rady — úradný názov uhorského stavovského snemu. Stavy boli štyri: preláti (vyššie a nižšie duchovenstvo), magnáti (najbohatší šľachtici), rytieri (zemani), slobodné kráľovské mestá a výsadné okresy. Magnáti a vyššie duchovenstvo zasadali osobne v Hornej snemovni, ostatní prostredníctvom svojich zástupcov v Dolnej snemovni. Za národ sa považovali len tieto štyri stavy.

[61] odium (z lat.) — opovrhnutie, odpor

[62] regálie (z lat.) — výnosné práva, ktoré pred r. 1848 na území urbárskej obce, patriacej k niektorému zemianskemu majetku, mohol vykonávať iba zemský pán (alebo ten, komu pán prepustil to právo). Boli to takrečené menšie regálne práva (právo výčapu, mýta, mlyna ap.) na rozdiel od väčších regálií, dôchodkov kráľa, ktoré slúžili na zaokrytie verejných tiarch.

[63] Pečovičovci — názov prívržencov rakúskeho vyrovnania po bojoch o ústavu. Neskôr tak volali prívržencov vlády.

[64] kamarila (z lat.) — skupina ľudí, ktorá má vplyv na veľké osobnosti

[65] Čongrád — maďarské mesto pri Tise

[66] Sedmohradsko k Uhorsku — Sedmohradsko pripojil k Uhorsku kráľ Ladislav Kumánsky (1040 — 1095). Za Jána Zápoľského sa r. 1526 osamostatnilo. R. 1848 ho znovu pripojili k Uhorsku.

[67] prípis Záhrebskej stolice, aby každý turopoľský zeman mal na sneme hlas ako vyslanec — Turopoľje bolo privilegovaný okres neďaleko Záhrebu v Chorvátsku. Jeho obyvateľom prepustil Bela IV. šľachtickú hodnosť a osobitné práva.

[68] prípis Varaždinskej, kde protestuje, že v Záhrebe postrieľali toľkých vlastencov. Návrh mládeže zavrhli: vyvoliť za čestného prísediaceho súdnej stolice Jura Jozipoviča Turopoľského grófa a vodcu Turopoľcov proti Ilýrcom — ide azda o Antona Jozipoviča (1806 — 1874), ktorý bol v rokoch 1839 — 1848 turopoľským županom a na sneme horlivo bojoval za jednotu krajiny

[69] védegyletista (maď.) — člen ochranného spolku

« predcházajúca kapitola    |    



Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.