ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V Hrabovci už bolo živo, keď prišli. Vítal ich Ďorď Dechtiar celý natešený. Jeho fara je zasa ožiarená celá slávou pohostinstva. Z kúrie v Dechtiaroch prišiel zasa voz so všetkým, na čo nestačí hrabovská fara. V kuchyni sa varí, pečie, škvarí. Dvor sa hemží vozíkmi, furmanskými vozmi, ba vidno i kočiare. Furmani a pohoničia sa zhovárajú veselo, kone rumigajú a rehcú. V izbách vrie vrava ani v úli. Dechtiarovi je srdce na mieste: jeho fara je, aká má byť.

Badišovskú sestru vítala pani Anka, usmievavá, pod bielym čepčekom. Boli i iné farárky i ženy učiteľov. Bolo výkrikov radosti. V tom roji žien sa už dosť dobre cítila i Lujzka z Ústeľníc. K Márii pristúpila natešená a bozkala sa s ňou vo tri vrhy. Ubolené srdce už ozdravelo. Neprskala z neho okázalá veselosť, ale bol v ňom pokoj, dobrota i radosť. Už mohla stať i pred priateľa prvej mladosti bez rozpakov. Stíska mu ruku v oddanom priateľstve.

Dostavil sa i Lacko Ústeľnický. Jeho vysoká, štíhla postava vynikala nad inými. Tvár mu zmužnela. Zelenkavé šaty do drieku, meštianskeho strihu odporovali móde, ktorá sa už tisla z Pešti i do Rubárskej stolice. Prišiel na konferenciu učiteľov ako viceinšpektor cirkvi, v ktorej sa mala odbavovať. Hlavný inšpektor, Emanuel Pulcheríny neprišiel.

Keď sa zvítali, potužili trochu pri stole, pobrali sa do školy. Bola vybielená, vydrhnutá, s čečinovými vencami okolo dverí a oblokov. Tu i tu zatkli dievčatá i lipovú alebo smrekovú chvojku. Ďorď Dechtiar si prezeral hostí, ako vchodili do školy. Nechýbal ani jeden z rechtorov a preceptorov. Vítali medzi sebou s veľkou úctou Jonatána Zábora. Okolo neho sa držali domáci Ondrej Sneť, čuhársky Martin Húska, posadinský Rudolf Záhradnický a Zácelský Pavel Rybárik.

Vstúpili už do školskej siene, vyzdobenej čečinou a lipovými chvojkami, keď prikvitol August Hrušovic v tesných nohaviciach a dosť hrubých čižmách, na ktorých poznať hlinačku. Šnurovaný kabátik mal rozopätý, pod oholenou bradou visia mu konce belasej kosičky. Fúzy mu už ošediveli dosť dobre, trčia na všetky strany v neporiadku. Doredikal sa z Červenej Lehoty, kde je úradníkom panstva. Mal pilnú robotu okolo úhorenia a siatin oziminy, ale si uhľadel času prísť. Porady už hodne pokročili, keď vošiel skoro nepozorovane do siene doktor Daniel Rosiar, stoličný lekár. Ale ho hneď zbadali; zo všetkých strán mu kývali hlavami. Jeho vysoká, suchá postava bola trochu nachýlená, čierne oči mu behali nespokojne po prítomných. Dlhé riedke vlasy schlpili sa mu na vrchhlave, okolo plešiny. Dlhé tmavé fúzy vystieral často až ďaleko k ušiam, ale sa zas len dávali nadol, že im je tak lepšie.

Domáci Ondrej Sneť ukázal s deťmi, ako učí zemepis. Mal deti z nižších ročníkov. Preberal s nimi zemepis Rubárskej stolice, nižného okresu, kde patrí i Hrabovec. Deti odpovedali slobodne, nie vo veršoch dľa Palkoviča. Táto novota sa nepáčila badišovskému Robkovi, ani Sztupayovi z Ozubín. Pozerali významne jeden na druhého, i žmurkli tu i tu.

Potom deti odpravili domov. Čuhársky Martin Húska čítal dôkladný návod, aký si má zaviesť učiteľ poriadok v učebnej sieni, keď mu príde nechať deti v škole a ísť za inými povinnosťami. Tie povinnosti sú mnohé: notárske práce u richtára, pohreby s veršami, alebo bez nich, pečenie oblátok, koleda, gregorácie a blažeácie.^[11] V tých príhodách zastupujú učiteľa najlepší žiaci. Dával síce rady, ako držať týchto pomocníkov v reze, aby viedli opatrne svoj úrad, nekrivdili slabým, nedali sa podplácať jablkami a suchými hruškami od najväčších darebákov. Rady vypočúvali a vštepili si ich do pamäti, prácu uzavreli vziať, ako je, do zápisnice.

Po odbavení vlastnej porady vstal Bohumil Valizlosť Zábor a prihovoril sa vľúdnym a výborneučeným pánom, milým bratom v Kristu. Spomenul, ako náš národ hynie v biede, ale i v nevedomosti. Nevedomosť je žriedlo úpadku. Vyzýva ich, aby sa zaujali zaň. Tu by boli na mieste nedeľné školy pre dospelú mládež, ale i starších, pre samých otcov a matky rodín. Poukázal, ako inde zaviedli také školy, aký badať v nich účinok. Ľud prestáva navštevovať krčmy, zaujíma sa za pospolité veci, číta dobré knihy, noviny. Ten záujem treba povzbudiť a pestovať i v tomto kraji.

Doktor Daniel Rosiar odporúčal veľmi školu veľkej horlivosti a zaujatosti učiteľov. V nej treba bojovať proti pálenke.

„Otrávila nám náš zdravý ľud, otupuje v ňom lepšie city a vrodenú bystrotu ducha. Pozrite tvár korheľovu, ako vás v nej zarazí tuposť a pustota. Už od detinstva sa dáva tento jed ľudu. Matere ho dávajú bábätám s požuvaným kabáčom do uzlíka, aby im chytrejšie zaspali. Malé deti vyciedzajú fľaše a skleničky z pálenky, čo rodičia nedopili. Od malička privykajú jedu, ktorý otravuje nevinný národ po našich dedinách.“

Ozval sa Primitivus Robko. Nemá nič proti tomu, že idú učiť ľud. Ale tí, ktorí vynachádzajú nové ťarchy a povinnosti pre učiteľa, mali by sa postarať, ako mu obľahčiť život. Pracuje do úmoru, a ledva mu dajú toľko, že môže vyžiť. Školy, v ktorých máme učiť, horšie sú od pastierní. Na dachoch mach i burina, keď príde dážď, premoká a tečie cez ne ako cez sito. Kto výučbe dáva vinu, že je ľud nevedomý, svedčí proti pravde. Tu sú napohotove mužovia deliť mu vedomosti, len by ich chcel prijímať. Ale ľud obľubuje si väčšmi chvíľkové výhody, ako statky, ktoré moľ nežerie a oheň nepáli. Dať deťom husi a kravy pásť má za väčšiu potrebu, ako posielať dieťa do školy. Čo sa dieťa naučí horko-ťažko v škole, to pozabúda. Doma najväčšmi pečujú o to, aby zabudlo, čo sa naučilo. Neuvaľovať teda vinu na školu pre nevedomosť a spustlosť ľudu, lebo škola robí, čo môže. Čas je deliť spravodlivosť a dať učiteľovi, čo mu patrí.

Samuel Primitivus hovoril svojmu stavu po srsti, učitelia odobrovali niečo z toho. Možno sa im nepáčilo, že ich bránil proti výčitkám, ktoré nik nerobil, aspoň z tých, ktorí sa rozumejú do veci. Na každý spôsob mal úspech, lebo odvrátil pozornosť od predmetu, o ktorý vlastne išlo.

Ale to len boli naťahovačky, myky sem a tam. Jonatán Zábor nedal pochovať vec a odvrátiť od nej pozornosť.

„Dajme všetkému pokoj a ratujme si ľud, kým sa neutopí celkom v opilstve a surovosti. Nečakajme od neho odplatu za duchovnú službu, kým sme ho nepozdvihli aspoň natoľko, aby uznal, že škola je jeho najhlavnejší dobrodinec a priateľ. Ak si dáme ľud zahubiť, nebudeme už mať od koho čakať ani odplaty a odmeny my farári a učitelia, ani dávky obec, stolica a krajina, ani zárobok vy kupci a remeselníci, ani robotu, vy zemania a zemskí páni. Zahynieme za ním i my, všetky stavy, bez výnimky. V ňom korení náš život, posväťme mu teda život i všetku lásku, ktorá prebýva v nás. Tu máte nedeľnú školu, ktorá nesie nový kvas do ľudu, aby mládež obnovila známosti, čo prijala v škole, a rodičov naučí, aby školu milovali a mali ju za posvätnú ustanovizeň.“

Tu už zabudol každý na pána Robka. Slová starého Zábora vstúpili všetkým do svedomia. Vstal i August Hrušovic náhlivo a pozeral veľmi pošmúrne na prítomných.

„Okolo nedeľnej školy pracuj každý, kto môžeš. Ja som dnes mal veľmi pilné roboty inde, a prišiel som medzi vás. Nieto čo ociedzať, musíme sa chytiť na mieste do roboty. Neodkladajme ju a neobchoďme, lebo dohára. Hlad a bieda vám je predo dvermi, dobýva sa do domov. Nebolo by na čase vysadiť medze, prielohy a nezorané zeme ovocnými stromami i v našich chotároch? Učiteľ v Jelšave delí každého roku na stá a stá štepov medzi gazdov,^[12] i farár Rotarides v Honte.^[13] Majúc stromy všade, ľud by si obľúbil starosť o ne a zabudol na pálenku. Farár v Rikynčiciach sadí jahodníky pre hodvábniky.^[14] Ich opaterou sa budú zabávať väčšie deti vo vakácie. Či by sa nepatrilo mať roľníka, aby oral a sial, ako patrí? Veď ani jednu robotu neurobí, ako by bolo treba. Na tieto veci ho upozorňujte, keď ho budete mať v nedeľnej škole. Možno nedeľná škola je práve tá ustanovizeň, ktorá vzkriesi náš národ k novému životu: veď vidíte, že zamrel, ledva dýcha, ledva sa hýbe. Pomáhajte mu, ľudia, ak ste z Boha! V každej dedine by vedeli niektoré slušné remeslo. Prečo by vŕbie a borovčie neprerobili na košíky. Krieste domáce remeslo a všakové umenie: nech ľud pletie, kreše, vyrezáva, pradie, tká a včelári. Keď bude v zime remeselníčiť, nepôjde sa opíjať do krčiem a v prednovku nemusí mrieť od hladu a červienky.“

Pán Tomáš Sztupay ani inak nemal rád Hrušovica. „Čo netľapká tučné kravy popod brucho radšej, ako tu šepletiť?“ riekol hneď, ako ho videl prísť, badišovskému bratovi. Kým Hrušovic hovoril, ozubinského učiteľa akoby na hrabky bral. Dakoľko ráz si i odpľul spod ovisnutých fúzov.

„Tie starosti nech si vezmú na hlavu úrady a vrchnosti. Učiteľ nestačí na všetko, najmä keď v bruchu svitá. Na zôsyp dostáva zadky, šmäták a kúkoľ, miesto hrachu má ľadníček; že vraj v Rubárskej stolici všetko je maličké, i stolica i kravičky, i záhonky a hrady, a tak i hrach. Na fašiangy poslali gazdiné učiteľovi, ktorého znám dobre, miesto vajec samých záprdkov. Keď je zôsyp, nezabudnú na ríf, zoštrichovať, aby neostalo ani štipky viac ako patrí v miere. Či je to tá miera hodná, natlačená a natrasená, o ktorej hovorí Pán? Preto pravím vám, ktorí nenesiete bremä dňa a horko, dajte rechtorovi najprv, čo je rechtorovo, a len tak uvaľujte naňho nové ťarchy.“

V zhromaždení uznal nejeden, že dobre hovorí, pravda, pro domo sua. Gombičiek tiež hodne býva pri oferách, i to bez uška. Páni vraj tiež nehádžu pri nich biele do misy. Ale Pavel Rybárik uznal, že z ovocných stromov by narástli dôchodky sedliakovi, pri ktorých by sa ukázal hádam štedrejším a uznanlivejším i k učiteľovi. Naučiť ho trochu hlbšie orať a premieňať zrno na siatie, možno by nezosýpal rechtorovi a farárovi samý šmäták a kúkoľ, lebo by ho nebolo toľko v zboží.

August Hrušovic doložil:

„Koľkú zem obracajú, toľká im rodí. Ak ju poškriabu očistom naším dreveným pluhom, preukáže sa im tenkým stebielkom a šťúplym zrnom. Nech prídu pozrieť do Červenej Lehoty, až pokiaľ môže rýpať pluh; ale uvidia na našom žite i klasy ako cepíky.“

Pán Tomáš Sztupay si odpľul, jeho hrubý hlas zahučal sieňou:

„Dajú Ozubínčanom ich zem z Červenej Lehoty, uvidia tiež klasy ako cepíky. Nech len orú hlboko, kde je živá skala, uvidia, ako sa im popraví pluh.“

Hrušovic hodil plecom a odvrátil sa.

„Čidali orať na oslep. Treba sa i prihnúť s čakanom a povynímať skaly. Nie sú ani samé skaly všade.“

Porada začala viaznuť ozaj akýmisi skalami a kŕčmi. Poniektorí účastníci akoby ju náročky ta tisli. Nebolo badať, či sa vypletie tak chytro na rovnejšie záhony. Dechtiar predsedal, bol by jej nedbal dať súcejší smer. V tie časy sa vkradol do okrášlenej siene kurátor Skokan. Mal nový kožuštek, na vyvrátenom golieriku bola vlna ešte temer biela, nezamastila sa ešte od vlasov, ktoré sa šmýkali po kostrúbkoch, ligocúc sa od masti. Mal i krpce nové, že sa černeli ani priúdený oštiepok. Spoza remencov trčali cifričky nových kopíc. Pristúpil k farárovi, ktorého bola plná rechtorova katedra.

„Prosím ponížene, dvojictihodná milosť pán farár, že sa vraj dovára, keby sa páčilo.“

„Z toho je ešte nič, kurátor. Máme vážnu robotu.“

„Že sa švábka rozvarí v mase, dvojictihodná milosť, pán farár.“

„Nech ju odstavia, kurátor.“

„Že mäso bude ako vecheť, dvojictihodná milosť pán farár, ak sa rozmočí.“

„Zliať polievku, kurátor.“

„Veď zliať, dvojictihodná milosť, pán farár; ale polievka, keď sa odstojí, nie je nikdy taká, ako keď ju uvaria.“

Ďorď Dechtiar sa zhniezdil prudko v katedre, až zaprašťalo. Vyvalil veľké, rozdráždené oči na kurátora, ktorý ho premohol dôvodmi.

„Radíme sa, kurátor; vidíte, že nevieme, na čom ostaneme. Pozhovejte, sadnite a počúvajte.“

„Nemám kedy, dvojictihodná milosť pán farár. Pôjdem vraj točiť víno do pivnice.“

Farár pozrel naň prekvapený, hádam sa i zľakol trochu. Capa do záhrady nepúšťajú nikdy, a kurátora do pivnice pustiť je iste len hrozba pani Anky, aby vynútila skončenie porady čím včaššie. Videl, že najvyšší čas pokončiť dielo, aby sa hrozba nesplnila nedorozumením. Kýval kurátorovi, aby počkal, a obzrel sa po prítomných. Mnohí z nich vyrozumeli, čo kurátor šepce domácemu pánovi, ozubinský Sztupay i dopočul čosi. Na také veci mal dosť tenké ucho.

Ale i inak porada už sa rozputnala; rozsypala sa na mnohé drobné porady medzi skupinami, najmä keď predseda zložil liace, kým sa priečil s kurátorom. Keď pozrel po prítomných, jeho pohľad hlásal: ,Na čom sme ostali? Nieto čo preťahovať vec, ale pokončiť.‘ Tu sa už i skupiny rozsypali a prítomní zasa čakali pozornejšie, čo sa bude robiť.

Vtedy sa ozval Bohumil Valizlosť; zozbierajúc do kôpky, čo sa prednieslo o veci, utvrdil, že proti nedeľnej škole vlastne nikto sa neozval. Samuel Primitivus bol by chcel podotknúť niečo, ale mu stala na nohu ťažká čižma ozubinského. I mútne oči pozreli naň významne. Nie je tu miesto a čas protiviť sa. Est modus in rebus.^[15] Čas a okolnosti rozsúdia i túto vec ako toľké iné.

„Tak sme sa uzniesli zriadiť nedeľnú školu po všetkých školách,“ vyhlásil predseda uzavretie.

Nikto neodporoval.

Vyhrnuli sa zo školskej siene veľmi veselo i tí, ktorým bola nová škola proti srsti. Obed vyhládzal protivy, lebo bol veľmi dobrý. Zásterku si priviazala i badišovská farárka, i Lujzka. Stála jej veľmi dobre, biela s červenkastým vyšívaním na šatách svetlej škoricovej farby.

Po prvej pečienke začali sa reči. Domáci pán privítal hostí; tešil sa z takej zhody v porade a z dobrých snáh, vyhlásených za spoločné v dnešnom uznesení. Bohumil Valizlosť hovoril o poslaní učiteľa v národe, ako je vlastne on vodca a prvý priateľ ľudu. Peter Spevák vítal postranných, doktora Daniela Rosiara, lekára a priateľa ľudu, a Augusta Hrušovica, učiteľa-roľníka na jeho zdedenej hrude. Medzi oddaných priateľov ľudu zaradil i Ladislava Ústeľnického, potomka slávnej zemianskej rodiny, ktorý si, hľa, stal medzi dobrých pracovníkov. Zácelský Rybárik mal za mnoho, že zemania učiteľského stavu sa vedeli oduševniť za túto dôležitú novú prácu medzi ľudom. Doktor Daniel Rosiar si žiada, aby ľud vyzdravel z nebezpečnej nákazy, ktorá mu ide rovno na korene. Tu musia priskočiť na mieste s pomocou všetci jeho praví priatelia. August Hrušovic si žiada vyburcovať ľud k práci, novým úsiliam, aby sa zmohol na majetku. Majetný ľud nedá sa omámiť vábidlami, v ktorých bedár a nešťastník hľadá zabudnutie svojej biedy. Lacko Ústeľnický zaďakoval, že ho rátajú medzi synov národa. On ľúbi svoj národ a jeho reč. Žiada si, aby sa prebudil k novému životu tak, ako jeho reč sa ozvala a začína si vymáhať miesto medzi inými rečami. Pripil Štúrovi a Hurbanovi.

Štrngnúť si štrngli i na to, ale po tomto prípitku stalo sa magnum silentium^[16] na chvíľku. Bolo ich niekoľko i na tejto porade, ktorí boli proti novej a či starootcovskej slovenčine. Náruživí odporcovia boli Samuel Primitivus i Tomáš Sztupay. Všetci vedeli, že sú nie proti nej z veľkej oddanosti k biblickej reči, ale z nechuti proti novému ruchu, ktorý chcel dvíhať sedliaka. Nemali kúrie, tým menej panstva, ale nemohli preniesť, aby sedliak zdvíhal hlavu. Nech bude, čo bol dosiaľ, lebo keď sa pozdvihne, čo bude z pozdvihnutých? Ja pán, ty pán, kto bude svine pásť? Ale reč Lackova oduševnila mladších. Bohumil Valizlosť nemohol sa premôcť, začal oblápať mladého zemana, ktorý sa usmieval.

„Ide byť lepšie, Slováci. Zemani sa nám vracajú. Vitaj nám, vitaj, drahý brat!“

I učitelia, čo mladší zhŕkli sa okolo nich. S hrdosťou pozerali na taký nový zjav vo svojich radoch.

Bolo už hodne popoludní, keď sa začali rozchádzať. Vozy a vozíky odchodili skupinami. Samuel Primitivus i Tomáš Sztupay nechceli sa pripojiť ani k Petrovi Spevákovi. Pobrali sa pešky, a s nimi držal čuhársky Húska a zácelský Rybárik. Išli chodníkom, lúkami.

„Nových tiarch nám naváľali.“ Samuel Primitivus zastal, idúc dopredku husím pochodom, že i ostatní museli zastať. „Keď je zle: rechtorisko, ťahaj! Ale keď si delia: rechtor, čo tu chceš?“

„Nedelili sme podpory, ale robotu. Každý vzal na seba svoj podiel.“

Za zácelským i čuhársky zahúdol veľmi vážne. Samuel Primitivus odvrátil sa s opovržením od poddajných, ktorí si dajú rozkazovať od farára.

Ani sa už nezhovárali, kým nezišli z lúk na cestu. Bolo vidno ta ďalej na strelenie osamelú krčmu. Pri nej je veľká pajta, ani pri ratúzi v Posadine. Samuel Primitivus sa zastavil znezrady.

„Obed bol dobrý, ja som mohol byť ani pavúk, lebo všetkého bolo dosť. I víno bolo znamenité. Iba hriateho nebolo pred obedom. Ale boli tie reči, daktoré mi skazili chuť. Skoro všetky razili nedobre. Zaľahli mi na žalúdok. Ohlásme sa na Mýte zaliať tú mrcha chuť. Mávajú tam jágerské.“

Martin Húska sa urazil pre tú mrcha príchuť. On jej v rečiach nenašiel.

„Ďakujem. Zajtra mám pohreb s veršami.“

Pavel Rybárik tiež našiel výhovorku.

„Musím sa ponáhľať pre prievoz. Zácelský prievozník ide spať so sliepkami. Bohvie, kedy by sa dovalil pozde večer.“

Samuel Primitivus im neodpovedal, obrátil sa na ozubinského.

„My sa už len prevezieme dákosi, či nie? Vŕškami sa lepšie pôjde pri dobrej zápinke.“

Pred Mýtom sa rozišli. Húska a Rybárik pustili sa strniskami a úhormi. Keď poodišli, Húska sa usmial.

„Ba či nezaviaznu i na noc na Mýte?“

Rybárik ostal vážny.

„Kamaráti z mokrej štvrti. Máli sa im, čo mali v Hrabovci. Okúňali sa súkať, koľko pýta hrvoľ. Nebude im dosť, keď raz oblizli, kým nepadnú pod stôl.“

V krčme boli Záhradnickovci, Aurel a Imro. Podvihli sa dosť ťažkavo za stolom, keď vošli rechtori.

„Páni bratia, poďte s nami.“

„Vďačne!“ Samuel Primitivus už bol iný človek. Zabudol na nechutné reči, na parobka pod oblokom, ba i na nedeľnú školu. „Azda tu prídeme k sebe. Kde ste boli, Imriško, Relko?“

„V Korbeľovej na chvíľku.“

Hoc Imrich už ledva žmurkal, zobral filipa dovedna, aby si nedal vyzvedieť, kde a čo bol. I Aurelovi stal na nohu, aby sa mal na pozore. Rechtori, jeden i druhý, sú s Ozubinami, išli by hneď povedať, čo zvedeli.

Ale rechtori sa dovtípili, že Imro a Relo nešli do Korbeľovej kvôli ,Smrduľke‘, studničke, okolo ktorej smrdí po prepečených vajciach. Zruční korteši iste boli obrábať dakoho v Korbeľovej, ktorá sa nemôže zmôcť nikdy na určité stanovisko voči stoličným stranám. Pánu bohu za chrbtom kláti sa sem-tam v mienkach a pridá sa obyčajne k tomu, kto pride ostatný. Záhradné je už oddávna v protive k Ozubinám, hoc ich nemôže prevládať, ale sa im dosť namúti kaše. V Záhradnom sa jednostaj kutí a pracuje proti vládnúcim Ozubinám.

„Čo nového v Korbeľovej?“

Korteši si obzreli pána Robku zboku, že sa ich úfa prekabátiť. Imro im robil miesto pri stole a usmial sa.

„V Korbeľovej dobre. Švábky sa urodilo, i kapusty budú na div. Aristid sa chystá napraviť zasa pálenicu.“

Tomáš Sztupay sa rozosmial. Povetrie vysotil z úst prudko, že mu podhodilo ovisnuté fúzy, ani vietor visiace vechte.

„Z tej pálenice bude pálenica vtedy, keď budú zas bývať v Rubárskom zámku palatíni. Nech si Aristidko vyhodí z hlavy.“

Ale Relo premenil taktiku, z pritajovania nič. Čím je pes menší, tým väčšmi musí brechať. Prisadol k ozubinskému, pozrel mu zaliečavo do očí a tľapkal ho po pleci.

„Var’ si ty nie s nami? Taký zeman a vlastenec! Smrdí ti azda pán Kossuth?“^[17]

Sztupay pozeral naň veľmi prísne. Čo má Kossuth do Ozubín alebo Záhradného? Nemá sa čo pchať do Rubárskej stolice. Samuel Primitivus Robko nebol taký úzkoprsý.

„Pre mňa hoďas čert z pekla, ale nie Štúr a farári.“

Jágerské, čo dali Záhradnickovcom, ani nechodilo okolo Jágra. Sztupay vlial do úst z pohárika, pohádzal ho sem-tam po jazyku a odpľul.

„Také pomyje. Daj radšej tej našej. O nej aspoň vieme, že je z našej švábky, a o tomto nevieš nikdy, či je z trnôk alebo hafúr.“^[18]

Prišla hneď holbovka na stôl a dve skleničky. Rechtori si naliali. Záhradnickovci tiež sa vrátili k starej známosti, ktorú nikdy neopúštať kvôli novej. Červenej vodičky s octom môžu sa napiť i v Záhradnom.

Pri holbovke sa hneď usalašila i ,dúvera‘. Začali sa zhovárať o tom, čo koho omínalo. Imro Záhradnicky, človek skúsený, viedol predok.

„Nuž a čo to za Štúr tam u vás máta?“

„Ej, pán brat!“ Samuel Primitivus podskočil. „Nie sú to už časy, ako bývali. Do Badišova chodia noviny. Sedliaci ich čítajú i chlapci s mlezivom na ústach. Len si pomyslite, všetko vraj po slovensky.“

Imro Záhradnický bol zamorený až po uši v stoličnej politike, vlastne priekoch medzi Záhradným a Ozubinami. Pesnička o slovenčine ho nevyhodila z koľaje. A čo by bolo preto? Ostať slovenčine navrchu, hociktorý statočný zeman mohol by byť jurasorom.^[19] Inak ho hamuje maďarčina. Nie každý bol v Gemeri na nej.

„Ale slovenčina nech sa nepechorí. Pán Kossuth urobí s ňou poriadok, najtiaž mať my viceišpána, čo drží s ním. Chytiť sa rozumu, páni bratia. Držte s nami a nebojte sa ani Štúra, ani nikoho.“

Z holbovky už ubudlo dosť hodne, v hlavách sa začalo mútiť. Ale Sztupay mal toľko rozvahy na mieste, že sa nedal zviesť. On drží s Ozubinami. Ozubiny sú tiež proti farárom a ich novotám. A potom ako ísť proti tým, ktorí rozkazujú v cirkvi?

„Z toho nič, Imro!“ zahrmel a odpľul. „Váš Floriško nech neondie veľmi.“

Samuel Primitivus mal ešte toľko v rožku, že čušal múdre. On na Ozubinách toľme nevisí. Potom ho ani nepodporovali nikdy. Nezabudol ešte, ako ho nechal pán senior na ľade, keď bola voľba inšpektora v Badišove. Nech sa Ozubiny vtedy nepoddajú Záborovi, mohol byť inšpektorom pán Baltazár Ozubinský a farárom Samuel Primitivus Robko. Nepovedal ani sem, ani tam: lepšie počkať, ktorá strana sa lepšie preukáže.

V ňom vrelo celý deň, reči v Hrabovci ho rozpálili. Najväčšmi ho mrzelo, že Janko a iní furmani počúvali pod oblokom, čo sa hovorilo v škole. Počuli, že odteraz musí byť všetka múdrosť sedliakovi, aby zmúdrel, zbohatol, lebo sa bedárovi darmo bude úfať i farár.

Odrazu ho nadišlo oduševnenie. Reči badišovského farára nedali mu pokoja. Vstal za stolom, rozkročil sa namáhave a začal ho napodobňovať.

„Drahí bratia, vrstovníci! Zakladajme nedeľné školy, pestujme ich, aby sme boli národ svetochýrny, ako Gréci a Rimania. Choďme do nedeľnej školy starí i mladí, učiť sa čítať a písať, poneváč bez toho sa už vonkoncom nezaobídeme. Po prvé čítali i naši predkovia, po druhé čítali a písali všetci prastarí Slovania od vojvodu až po paholka; po tretie poneváč je to potrebné, po štvrté poneváč čítať a písať užitočné je, po piate poneváč umenie čítania a písania zušľachťuje, po šieste poneváč sa už bez toho zaobísť nemôžeme, po siedme poneváč nám čítať a písať pán Štúr nakladá, po ôsme poneváč Slovenskje Národnje noviny a Orla tatranskjeho čítať máme, po deviate poneváč pán Štúr potrebuje na noviny moc odberateľov, po desiate poneváč nemôžeme hnoj kydať, drotovať, furmaniť, paholčiť, syr kľagať, ak nebudeme jeho noviny čítať. O tom nech je naše rozjímanie, keď vstávame a líhame, kosíme, kopeme, kašu chlípeme a trulikáme na grúňoch našej praslavian-matky Tatry.“

Imro sa nachýlil k Aurelovi.

„Bohuprisám, dobre káže. Mohol byť farárom.“

Sztupay rozšíril ruky a zahrmel: „Silentium!“ O chvíľu zuneli veľkou krčmou a niesli sa von zamĺklym poľom slová veľmi známej piesne.