ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V nedeľu ráno sa doviezol do Badišova pán Jonáš Ústeľnický s Lujzkou. Doniesol košíček raných hrušiek, tých, ktoré bol kedysi štepil starý pán. Išli všetci do kostola; pán Jonáš s Lujzkou mali stolicu na strane, do ktorej sa utiahla i farárka i starý pán. Kostol bol plný. Bohumil nekázal z evanjelia, ktoré padalo na ten deň, ale si vybral text epištolský, vlastne zo Skutkov apoštolských. V texte bol príbeh s komorníkom murínskeho kráľa, ktorého apoštol vyučoval v ceste i pokrstil ho, vidiac, že uveril.^[24]

Z textu vychodilo naučenie, aby sa nenáhlil v ceste, kto chce dobre cestovať: nech sa zastaví, kde môže, počúvať pravdy božie. Mala by mať každá cesta vztýčenú métu. Kto ide po nej bez rozmyslu, nehľadiac stále na jej cieľ, zablúdi v púšti ako nič, zahynie na polceste. Kresťan má na to rozvahu, aby pri diele, ba i pri námere pozrel napred, do budúcnosti, či dielo alebo námera má zasľúbenie budúcnosti. Kresťan, majúc budúcnosť pred očima, nepôjde na ceste života len za tým, čo hovie telu a jeho žiadostiam. Majúc obrátené oči k métam cesty, k budúcnosti, vypočuje vďačne kázeň apoštola, hoc by hádam, nepočúvajúc ho, našiel krajšiu a milšiu kratochvíľu. Po kázni oznámil, že sa po večierni otvorí nedeľná škola, a pozval ich, aby prišiel, kto môže.

Po večierni sa vhrnul ľud do školy. Bola nabitá, i pod oblokmi boli, ktorí sa oneskorili. Stoly poodtískali k stenám. Izba bola čistá, vyriadená, pod povalou sa zeleneli chvojky smrekov a líp.

Bohumil Valizlosť, keď vyšiel na katedru, pozeral dojatý na toľké vážne tváre, obrátené k nemu. Na jednu stranu sa postavili chlapi na druhú ženy. K chlapom si stal i pán Jonáš, ale mu kurátor podal stoličku. Pri ženách bola i farárka a panna Lujzka. I mládež pozerala vážne, pozorne. Richtár Hamuľa prišiel tiež, ale neskoršie, keď sa už nemohol nikto prebiť dnu. Ostal pod oblokom a počúval tiež. Mohol povedať, že v škole bol i nebol, podľa toho, aká odpoveď mu donesie viac osohu a cti.

Bohumil Valizlosť začal:

„Naša školská budova je už veľmi stará a skromná, ale sa dnes obliekla do slávnostného rúcha, vetchá a chudobná mení sa v palác bohatstva, lebo pod jej krovom stojí zástup, ktorý čaká, že si z nej odnesie statky, ktoré moľ nežerie ani oheň nepáli. Bude bohatou a vyvýšenou nad márnosť, deliac na všetky strany štedro užitočné rady a naučenia.“

Naostatok vyhlásil, že škola bude trvať celú zimu. Dievky budú chodiť v stredu, mládenci v sobotu popoludní. V nedeľu po večierni by rád mal otcov a matky, čo len nakrátko.

Ozval sa i pán Jonáš.

„Toto dielo nezanedbávajte. Chválitebná vec je započať, ale záslužná je pokračovať a vytrvať až do konca. A konca škola vlastne ani mať nemôže, nieto človeka, aby vedel všetko a nemal sa čomu učiť. Sami vravíte, že dobrý kňaz sa učí do smrti. Užitočným veciam môžete sa naučiť z kníh, preto sa vynasnažte zadovážiť si knižnicu. Občan by mal vedieť, čo sa robí v obci, stolici a krajine, preto by mal čítať i noviny. Banujem, že nebývam v Badišove, lebo bývať tu, nezmeškal by ani raz túto školu.“

Sedľač sa poponáhľala okolo švábky, i dostala ju za sucha do záprav. I jám sa čosi naplnilo, ale nie toľko, koľko by bolo treba. Na panské sa chodilo kopať v dažďoch, lebo na panskom bolo moc posadené. Ženičky kopali v drobnom dáždiku s vrecami prehodenými na chrbte, že voda bude azda stekať dolu nimi. Ale vrecia premokli, premokli i háby. Ťažká bola robota, ale dovolili im odbehnúť k ohníku zo suchej vňati a zohriať skrehnuté ruky. I panstvo sa ustrnulo nad poddanými a učlovečilo sa. Načalo sudy a začalo dávať po skleničke pálenky o polpoludní starým i mladým, aby sa zohriali i zdnuka. Nie všetkým pánom bola po srsti táto neslýchaná novota, ale keď ju zaviedol jeden, musel ju prijať i druhý. Zato dali priliať viac vody do okovitky; treba ulahodiť i farárom, z ktorých podajedni hromžia tuho proti pálenke.

Tie dažde akoby sa už nemali skončiť. Nebo viselo nad samou zemou, Hundráča ani nebolo vidno. Akosi clivo zvonili zvonce, keď sa statok vracal večerom premoknutý do maštalí. Ovce bľačali tiahle pred domom, keď ich gazdiná odrážala z kŕdľa. Bolo im ľúto za tučnou pašou na poľanách Hundráča. Ondro Hamuľa vyradoval dobre i toho roku a zredikal sa spokojný o Michale. Po ceste by bolo hádam tieklo blato, ale cestový pán komisár dal rozhádzať hŕbky najmä do vychodených koľají. Vozy sa vyhýbali vysypaným miestam a chodili radšej v blate, kým sa skálie neubije trochu. V jednu noc sa osievalo ako zo sita, i blyslo dva-tri razy. „Na chvíľu“, potešovali sa, keď počuli pohrmievať. Nad ránom sa už spustil veľmi tuhý dážď, ani z cievok, ktorý stíchol, keď sa rozvidnilo. V to ráno sa ukázal Hundráč kraju i z badišovskej strany i ohradnickej v novej podobe. Miesto sivých otupných brál na hlave mal skvelú bielu čiapku, na holé plecia prehodil si biely plášť, ktorý sa len tak jagal. Čierna hora na bokoch a úpätí posypala sa jasným bielym práškom, sťa gazdiná keď posype cukrom prihorené šišky. Hundráč zasvietil nádherou na široko-ďaleko, oznámil rozmrzenému svetu, že je koniec pľuštiam. Slnce vyskočilo spoza neho, ožiarilo celý kraj, že okrial, akoby sa bol vymladil. Ale slniečko už bolo štrbavé, nebolo by si dalo rady s toľkými mlákami, nech nezačne podúvať hen od Dubkova. Koho ovialo tým vetríkom, hoc sa vyhrieval na úslní, teperil sa hneď dakde do závetria, lebo vietor štípal, sťaby ti bodali ostré klinčeky do tváre. V noci už pritiahlo dosť dobre. Vietor tiež ustal, nastali tiché noci v plnom mesiačku. Ráno bolo pokryté všetko bielym srieňom. Nasledovali holomrazy, ráno čerstvý srieň, dni skvelé, jasné. Slnce sa usmievalo milostive na Rubársku stolicu, o poludní sa i pochlapilo. Tí, čo za rána obliekli kožuch, o poludní ho museli vyzliecť.

V jedno ráno v takom srieni vybrali sa Badišovania na ťažkých vozoch s drabinami do Teružnej. V každom bolo krmu koňom a merindy chlapom. Po ceste, zmrznutej ako oceľ, hrmeli voziská a štrkali ťažké reťaze.

Do Teružnej prišli už hodne popoludní. Vypriahli kone a dali im krmu, rozložili vatry na noc z panského raždia, ale i z pníkov, i načali trochu merindu. Potom išli k stôsom bukových polien na ohrev farárovi a rechtorovi a rozváľali ich temer do základu. Tak sa dostali k rohom, ktoré boli postlali pod stôsy tej jari, keď hotovili drevo, aby ich i odspodku previevalo. Rohy prezerali veľmi bedlive. Boli povytínané na nich všakové znaky. To boli bučky, javorce, kleny, hraby a dubce, čo si gazdovia vyhliadli v panskej hore a teraz spod stôsa si ich delia. Budú mať na dne voza niečo dlhého, aby nevypadali polená cestou, a postlanie neostane v cieni farárovej a rechtorovej, ale pôjde na šop alebo vôdor čakať, kedy bude treba hriadeľ na pluh, kosisko, alebo stĺpik do hrablí. To vlastne by nemalo byť, panstvo dáva len drevo na okur a ohrev cirkvi, nie drahocenné drevo na gazdovské spravy, ale všetkému je spôsob. Hájnici zažmúria oči, keď sa odtne pekný roh, ale musí byť odťatý v samej zemi, aby čerstvý mladý pník nevolal o pomstu. Zem prikryje také prechmaty, ak by prišli prezerať horári, alebo práve páni z kancelárie.

Richtár Hamuľa vytiahol chlieb a tri badišovské oštiepky, ktoré bača vyrobil schválne pre obecné potreby. Boli z jasienky, mali kôru zrelú, ale pod ňou bolo dosť masti. Rozkrojil ich na kliny, hájnici, so zelenými výložkami na nohaviciach dolu pri háčkoch si brali. Brali si i úradskí. Kurátor tiež vedel, čo robí. Z voza vytiahol bruchatú krpku borovičky; iskry skáču od nej z očí, keď ide dolu hrdlom a tam dnu hreje ani pahreb i najstudenejšie ráno. Hájnici s kapsami dozerajú pilne pri oštiepkoch a borovičke, gazdovia ukladajú predvídavo pod polená rohy spod stôsov, aby polená nevypadali po mrcha cestách veľkou horou.

Ale i na ražňoch sa krútili štvrtky z tučnej jarky nad dobrým bukovým uhlím. Keď padal mrak, už sa šírila od vatry vôňa škvareniny. Prišli i iné krpky, ohne hriali zvonku, čo pojavili krpky, hrialo zdnuka. Okolo vatier bolo veselo vo veľkej panskej hore. Keď sa štvrtky dopiekli, išli medzi hájnikov, úradských a i gazdov. Všetkým sa ušlo po troške, starším mäsa, parobkom, čo ostalo na kostiach. Majú dobré zuby, nech obhrýzajú. Menším dali pooblizovať ražne. Chlapcom do osemnásteho roku sa vraj ľažú hlísty od mäsa.

Nuž pri každej veci vzkrsávajú keľčíky, kde obec koná, čo na ňu padá. Tieto tiež prídu do obecných počtov pod rubriku: ,Item^[25] strovilo sa.‘ Notáriuš, Samuel Primitivus Robko bude osŕkať od bolesti a mraštiť sa pri vpisovaní do knihy: „Keď sme boli v Teružnej po cirkevné drevo, strovilo sa na úctu.“ To je jediná položka v účtoch, z ktorej on neužil.

Badišov tú noc ostal temer bez chlapov. Ale zato i v ňom bolo veselo ako v Teružnej pri veľkých vatrách. Len čo padol mrak, počali sa dohadovať trepačky a medzi ich zvadou ,buch-buch‘ buchkáčmi po hrstiach suchého ľanu. U Ranostajov trepala gazdiná a Žofka, Katra a Marka buchkali. Niektorý večer príde Janko pobuchkať na chvíľku. Vtedy i Katra stane k trepačke a naráža s inými dvoma vo troje. Z podajedného dvora sa ozve i spev, ale dnes večer len ženský.

Hrsti sa idú minúť, dievčatá buchkajú ostatnú šúpu. Šúpy sú v cieni na doskách pri veľkej hŕbe chvojiny, z ktorej už začali dávať obhrýzať ovciam. Na doskách neodvlhnú ľahko ako niekde na humne. Jednako ich cez deň vykladajú rozviazané na slnce. Žofka nechala trepačku a pobrala sa do ciene sama. Vtedy jej zišlo na um, že iné večery chodieva s ňou Janko. Zadrží ju dakedy dlhšie pri šúpach, ale zato ich on donesie po štyri, lebo vie po jednej niesť i pod pazuchou.

Keď siahla na šúpu, od chrbta ju oblapilo mocné rameno. Dlaň sa jej položila na ústa, aby neskríkla. Chytila rameno oboma rukami, a vtedy dlaň prišla na mäkkú kožušinu z líšky a možno i vlka. Na hlave mala hrubú šatku, lebo bola zima, popri nej ju ovievalo prudké dychčanie horúčavou, zmiešanou s vôňou borovičky.

„Ja som tu, Žofka, neboj sa. Každý večer som ťa čakal. Keby si vedela, ako čakal, ako! Len sa neboj, ja ťa rád, naozaj rád, nie ako iný, studený ako ciageľ, ale horúci…“

Jednostaj jej šepkal pri uchu horúce slová. V páse ju držal ako v kliešťach, dlaň na ústa priliehala. Vedela, kto je; poznala Elečka po hlase. Ale obrátila tvár k nemu náhlivo. A vtedy pocítila na ústach jeho ústa, pripili sa k nim ani pijavice. Svet sa jej obrátil, prestala sa mocovať. Ale ju prebudila ruka, ktorá začala byť opovážlivá, až surová. Stupnický myslel, že dievča sa už poddáva a náhlil sa. Oprel sa o ňu ústa na ústach, tisol ju nazad ku chvojine, až sa oprela o mäkkú, voňavú hŕbu, ktorá sa zaknísala. Vtedy ho buchla do pŕs oboma päsťami. Prebudila sa v nej veľká sila. Zadychčala sa i ona hnevom. Ľutovala, že robota tupí nechty, bola by mu driapala tvár. S Jankom sa schádza od Veľkej noci, často sú sami a blízko, ale nikdy sa jej nedotkol tak bezohľadne ako táto ruka cudzieho.

Keď ho buchla, ústa sa konečne odtrhli od úst, ona zakričala:

„Jaj mamička, rata!“

Výkrik sa niesol ďaleko, hoc trepačky a buchkáče robili veľký rákoš naokolo. Ale trepačka pod Ranostajovie ústreším stíchla, i buchkáče prestali tĺcť.

„Idem, Žofka, idem!“ ozval sa zápäť materin hlas.

Elečko nečakal, kým prídu. Vyšiel na stôs dreva z pníkov, chytil sa hore zruba a prepchal sa ponadeň akousi špárou. Najskôr vyvážil daktorý roh, alebo dosku na povale. Keď mať vošla do ciene, on už čupel v mizierke medzi stavmi Ranostaja a suseda.

„Čo ti je, dievča?“

Žofka sa chytro napravila. Bola rozhorčená, išlo jej i do plaču, i hnevala sa. V prvom návale by bola hádam vyjavila materi, čo sa jej stalo, ale kým mať prišla, tiež okúňavo, či ju vlkodlak neschytí v tej tme, rozvážila si lepšie.

„Za sukňu som sa chytila o akýsi peň,“ vyhovorila sa materi.

Vzali po dve šúpy a odniesli ich pred maštaľ.

Elečko postál v mizierke; radoval sa, že ho nevyzradila. Vidno, že sa nebude protiviť veľmi. Potom prešiel medzi oboma susedmi na záhumnie a šiel si po koňa k Mochúľovi.

Žofka už prvej hovorila s otcom, materi povedala, kde ide a po čo, a odišla do fary. Mala šťastie, natrafila sa na starého pána. Bolo jej ľahko zveriť sa mu, že by prišla na faru do služby.

„Ty do služby?“ Vstrčil obe ruky do vrecka a prezeral si ju trochu posmešne. „Najväčšmi by sa zaradoval Cyrilko, ale my nerozkazujeme v dome, ani on, ani ja.“

Odviedol ju k panej, tam sa už začali zhovárať veľmi vážne. Bolo utvrdené, že Žofka vstúpi do služby na Šichsvätých, ak sa budú môcť pojednať. Zjednať sa by bola mala prísť mať, ale tej by oko vyskočilo na dvor, keby prišla do tohto domu. Otec sa bude lepšie rozumieť do tej veci.

Tak sa minulo dosť hodne času v rozhovore, potom sa jej chytil Cyril a nechcel ju pustiť, až keď sa otvorili vráta od ulice a do dvora vtiahli ťažké vozy, až zem dunela. Bol štrkot hrubých reťazí hamovať obe zadné kolesá na miestach v príkrej Teružnej i to tak, že reťazou okrútili bahru i dva razy na jednom i druhom kolese, takže sa na tom uzle spúšťali drgajúc sa a skáčuc po zemi zmrznutej ani žula.

Kurátor s kapsou a opaskom, bez haleny a v kožúšku rozkazoval, kde zhadzovať. Vozy sa prázdnili a odvážali domov len obnôžku spod polien. Juro Hamuľa, richtár, šiel s ostatnými vozmi do školy, aby mal kto robiť i tam poriadok.

Žofka stála s Cyrilom predo dvermi a pozerala na veľký ruch vo dvore. Bola natešená, že vykonala, čo mala pred sebou. Oddávna sa jej žiadalo dostať sa do fary a naučiť sa veci, ktoré by sa inde nenaučila. Pritom jej neschodilo z umu, čo sa jej stalo včera večer. Dosiaľ ju prechodil mráz, keď pomyslela na divoký bozk a náruživé, zimničné pohyby pána Elečka. On teda v predošlé večery číhal na ňu, len sa jej neopovážil dotknúť, lebo býval Janko pri nej. Ale Janko tiež by nemohol vždy byť, musí ísť i po furmankách. Vo vlastnom dome už je nie bezpečná pred nástrahami, ktorých sa už začínala báť. Vo fare je iná vec. Do fary sa neopováži vláčiť za ňou. Pamätá dobre, ako ho farár vyctil u nich.

„Janko, ja som sa už sľúbila do fary.“

Pripínal reťaze na drabinu, lebo ich bol odopäl, zhadzujúc polená. Zastal a zadíval sa na ňu znepokojený. Nemal sa kedy zhovárať, lebo jeho voz zavadzal iným. Obrátil ho a odviezol na stranu, aby nebol na závade.

Prišiel k nej s bičom v ruke, šajby na opasku sa blyšťali. Cyril nemohol spustiť očí z nich.

„Prečo, Žofka, tak znezrady?“

„Dávno sme sa na tom zhovorili.“

„Veď — ale predvčerom sme boli spolu, nič si nepovedala.“

Chcela mu povedať: „Zabudla som,“ ale sa zapálila. Nepravda nemohla zísť z jej jazyka pred ním.

„Doma ti urobili dačo?“

„Nie, Janko. Ale otec nás skusuje pre tie posúchy, tvoja mať vyhúžďa pre tú robotu, čo ešte neviem. Ver mi, bude lepšie, keď idem hneď; beztoho Šichsvätých je tu. Tak som sa dnes pobrala k nim. A ja som rada.“

Janko pozrel na ňu, v oku mu bol žiaľ. Predo dvermi stál otec s farárom a starým pánom. Odteraz sa bude s ňou vídať len ukradomky, v cudzom, neprístupnom dome. Ale ani sám nevedel inej rady, keď jej otec neprestáva skrúcať a vykrúcať a mať pozerať naň zo strany akosi podozrievavo.

„A ty si nie rád, Janko?“

„A keď raz musí byť!“

Bolo pred nimi to „musí“ ani kýsi nerozumný tyran. Vedeli, že sa mu musia podzvoliť a čo by bolo čo.

„Prídeš do nás?“

Zunela mu akosi veľmi clivo tá otázka. Keď pozrel na ňu, v tvári jej videl žiaľ.

„Prídem. Beztoho — koľko je ešte tých večerov!“

Povedal to akosi spurne, ba surovo. Nepozrel už na ňu, ani jej nepovedal ,zbohom‘. Keby bol pozrel na ňu, alebo jej povedal slovo, bol by sa rozplakal ako papľuh. Takto stiahol čiapku na oči a kráčal hrdo ku koňom, poprávajúc opasok. V mysli rátal, koľko večerov im ešte zbýva.

Cyril ju trhal za ruku. Bol by nedbal, aby ho zasa vysadil mládenec na koňa. Ona ani nespozorovala, že je pri nej. Hej, sľúbil, že príde, peknú vec sľúbil, ale nepekne povedal i odišiel, akoby ani nestál o ňu. A možno i nestojí veľmi. Hádam nie toľme ako iný. Zišlo jej zasa na um, ako jej držal ústa v svojich, ako duloval rukami v horúčkovej prudkosti. Oheň, živý plameň šibal z neho. Striasla sa, bolo jej hanba, že sa myseľ vrátila zasa k nemu.

Nasilu sa obrátila k Cyrilkovi, čo chce, a počúvala ho ako vo sne. Zaumienila si pevne, že už nikdy, nikdy ani nepomyslí na podlosť, čo ju zašla v cieni. I podlosť, i surovosť, i hanba. Videla naostatok i otca. Počkala naň, kým zhodí polená.

„Žeby ste sa prišli k nim zjednať, vy alebo mať.“

Ranostaj naprával koňom uzdy, sťaby ho čakala ešte dlhá furmanka. Prišiel k nej, podlhovastá počerná tvár s dlhým nosom obrátila sa k nej, čierne oči si ju prezerali bedlive.

„Sama si uznala, že lepšie počkať?“

To znelo skoro ako výčitka. Nikdy sa s ním o to nepriečila, iba čo sa raz požalovala materi, že otec vykrúca a preťahuje. Povedala mu teraz, že čo má byť, nech bude.

„Vôľu ti nelomím, dievča. Ak nemáš chuti slúžiť, neslúž. Ak sa chceš vydať zaraz, vydaj sa; ale si pamätaj, zle si postelieš. Nie je ten dom tam vyriadený, komora nahotovená.“ Pozrela naň prekvapená, o akých komorách hovorí. Uprel na ňu prstom a riekol jej priduseným hlasom: „Môžu sa tam zaobísť ešte bez nevesty, hádam i syna.“

„Keby nemala chuti, nepodoberala by sa slúžiť.“

On jej prikývol uznanlive a hneď vhrnul do domu. Nerád odkladal na zajtra, čo môže pokončiť dnes. Jednačka bola dlhá, nie toľme o peniaze, ako o iné výhody. Naostatok doviedol ešte raz dievku pred paniu a tu jej oznámil, koho bude počúvať od Šichsvätých ako počúvať, vážiť si a ctiť. Tu zvedela, že nebude vždy zatvorená v dome. Bude smieť ísť i do poľa, keď nebude pilnej roboty v dome, alebo keď ju odmení Katra.

„Povieme hneď doprosta, že má známosť so statočným mládencom. Zísť sa im nebudeme brániť, ale myslím, ak sa majú zísť, nech sa schádzajú doma.“

Pani už vedela čosi o známosti a nemala nič proti nej. Dosiaľ ani jednej nemala, aby bola bez známosti, ale ani na jednu nemala sa čo žalovať.

Na druhú nedeľu padlo ďakovanie za úrody. V Badišove ten sviatok považovali za polovičatú hostinu, lebo pravá hostina sa držiava na Trojicu. Ten sviatok sa i v Ozubinách svätil ako odpoly hostina, obyčaj odtiaľ prešla i do Badišova, keď sa odtrhol od matky. Bolo veselo, nedeľná škola vystala, nebol by mal kto na ňu prísť. Pri nižnom moste boli i dva šiatre s medovníkmi. Prvý raz, čo ich majú v Badišove; obstali ich deti od rána, ba i starí si na nich zakladajú.

„Mali by prísť Čuhárčania. Na kolomaž by sa rozliali.“

Ale Čuhárčanov nebolo vidieť, inak by prišli popoludní s darom starému pánovi, zato sa ustanovil kurátor Skokan hneď za rána do Drozdíkov. Včera večer bol mal zasa dlhú hádku s jeho dvojictihodnou milosťou. On istil, že je v Badišove hostina i sluší sa ísť na ňu, Ďorď Dechtiar ani počuť. To si vraj len Ozubiny a Badišov nadflikovali, pridať si jeden lakeť k významu.

Na panskom regáli po večierni začalo byť živo. Bočné sa naplnili pomaly. Tí, čo sa odriekli, smrkali posadinské pivo z krčahov, alebo vínko, ktoré nebodaj ustavične vrelo, lebo bolo mútnasté a v hrdle driapalo. Neodrečení sedeli pri holbách a žajdlíkoch tej ,našej‘. Mochúľ obsluhoval, v rekeštíši^[26] bola Mochúľka, veľmi široká v bedrách, trochu nemotorných pohybov a veľkých čiernych očí, ktoré sa každému hosťovi usmiali a zasvietili, majúc ho za veľmi poriadneho človeka. Na veľkej izbe otvorili obloky, hoc nebolo veľmi horúce. Pred večerom začali cvrlikať husle a barbora im prisviedčala ,du-dú, du-dú‘.

Izba sa začala napĺnať najprv v kútoch, a keď padol mrak, i v prostriedku. Nad hudcami viseli kahance, nad každým po jednom, ako tri hviezdičky. V rekeštíši boli dva a nad pecou tiež celembal jeden. Páry už dupotali v prostriedku na mieste. Stužky lietali okolo dievčích hláv, ovievali i tváre mládencom v belasých cifrovaných kabátkoch bez rukávov. Prišiel i kurátor, lebo mal tam v prostriedku už dvoch. Ženu nemohol vypoďkať. Urobila sa chorá, hádam od strachu, že ju muž bude chcieť znôtiť so Žofkou, alebo práve so škuľavou Dorkou. Pozeral kurátor na Ondreja, ako ide od jednej k druhej. Ten sa ešte nezakotvil. Janko už vie, koho sa držať. Ale ovsené posúchy ho mýlia, ďaleko sú pšeničné pirohy: nechcel by sa tisnúť do očú ľuďom so Žofkou, ktorá sa zberá o päť-šesť dní ešte len do služby. Aby im zatrel oči, tu i tu vyvedie i inú do prostriedku vystrúc proti nej ruky s rozihranými prstami a drobčiac pred ňou váblivo.

Bola veľmi pekná zábava, tancovalo sa veselo. Začali i července padať do barbory, Hudci húdli statočne, sediac na lavici čosi vyvýšenej. Pod nohami mali dosku, na ktorú dupkali do taktu, takže i ona sa hýbala hore-dolu, ako donášala nôta.

Bola už tvrdá noc, keď sa ukázal v rozhorúčenej izbe Elečko Stupnický. Do tých čias bol hádam niekde v bočnej. Pozlátené strapčeky sa ligotali pod bradou z čierneho obväzku, čo mal okolo hrdla. Na zelenom dolománe mal zastoknutý veľký kvet menistej červenkavej farby, ohnivú ďordinku. Vypriadol ju v teplej komore u pána vicišpána o sklenenom krove, ktorý v tuhé mrazy pokryjú hrubými pokrovcami zo žitnej slamy.

Kurátor otvoril oči, keď sa pán Stupnický pretisol bokom, nepozorovane, ale vytrvale k Žofke. Vtedy stála sama. Bolo poznať, že sa nezaradovala. Obočie sa stiahli dosť tuho, oči pozerali nahnevané na švárneho šuhaja. Čosi jej povedal, ona sa akoby predesila, ale sa mu dala vyviesť do tanca.

Bol pekný pár, ohnivá hlavička s očima ako ľanový kvet a pri nej mladá, zdravá tvár s temnými fúzmi pod nosom. Belasé oči išli po izbe, hľadali kohosi; potom sa už nespúšťali z Janka.

„I tak budeš moja. Rob, čo chceš, neujdeš. Nedám ťa nikomu, nikomu. Do tých čias som bol len zaľúbený, teraz som sa zblaznel. Nemôžem byť bez teba.“

„Len hovoria do sveta. Uvidia, že musejú byť.“

Ďakovala Bohu, že o pár dní bude na fare. Nebude slobody ako dosiaľ, ale bude istota, že ho tam neuvidia jej oči. Farár nebude s ním ploty pliesť ako otec, dajúc sa podplatiť dobrým zárobčekom. Bude v istote pred ním, mrzkým, odporným. Do týchto čias sa jej chytala horúčava, keď pomyslela na pažravé ústa, opovážlivé ruky, ale teraz sa dvíha v nej odpor a hudenie. Pred chvíľou sa zastrájal, že vyjaví, ako chodila na medze k nemu, do dňa, ako ležala na chvojine v tmavú noc, keď mohol s ňou robiť, čo chcel. Zľakla sa veľkej hanby pred svetom, najmä pred Jankom, a išla tancovať. So stiahnutým obočím počúvala jeho reči, ale mlčala hrdo.

Keď hudci prestali hrať, kurátor sa strhol. Stalo sa, čomu sa nenazdal. Stupnický nepustil svoju tanečnicu z ruky, ale držiac ju jednou rukou, druhou jej zastokol červený kvet do vlasov. Chvíľu sa jej červenel nad uchom ani ohnivý krvavý fľak: ale nie dlho. Siahla chytro rukou k hlave, kvet vytrhla a pozerala naň ustrašená. Išla teda s ním i tancovať, a jednako jej neuznal. Zahanbil ju verejne, pred celým svetom. Také kvety nosia vo vlasoch Terka i Paulína, vychytené krásavice v Smolciach, frajcimerky u pán viceišpána.

Zapálila sa ako fakľa; myslela, že jej idú oči vyskočiť z hlavy od ohňa. Pozrela naň s hnevom, kvet zhodila na zem a dupkala po ňom. Odvrátila sa, chcela odísť z tanca rovno domov. Nevedela, čo sa okolo nej robí, v zmätení nevidela nikoho. Iba pocítila, že ju čiasi ruka drží za ruku. Keď sa rozhľadela, videla pri sebe kurátora.

„Poď sem, dievča, nehodno sa ti tu oškliviť.“

Hovoril veľmi milo, milo pozeral na ňu. Prvý raz ho počula hovoriť k nej a ako milo, milšie od otca. Keď pozrela naň, v jej oku vyčítal iste vďaku i uveličenie. Usmial sa.

„Dievča si ty na mieste. Neboj sa!“ Pozrel zboku na Stupnického, ktorý stál na mieste, i kývol naň hlavou. Jeho posmešný pohľad akoby mu vravel: „No, veru, ale si jej dal!“

Ale už tu bol i Janko. Videl, čo sa stalo. Rozpálený chcel sa hodiť na úradníka. Otec ho chytil za ruku a pritiahol k Žofke.

„Na tanečnicu. Nedaj si ju.“

Postavil sa medzi mladých a Stupnického, že mu ten ostal za chrbtom. Nebál sa ho. Bol si istý, že by ho jednou rukou vyšmaril predo dvere.

Stupnický tiež cítil, že sa nemôže merať s mocným, plecitým chlapom. Poodstúpil nabok.

Kurátor siahol do opaska, vytiahol biely dvadsiatnik a hodil ho do barbory.

„Zahrajte im jednu, ale súcu!“

Hudba zahučala, doska pod nohami sa vážila hore-dolu. Janko schytil Žofku, vykrúcal ju na prostriedku, pred hudcami. Našuchorené suknice krútili sa vírom okolo nej. Pomaly sa pridali i druhé páry.

Kurátor si podoprel bedrá a pozeral natešený na ten tanec, ktorý znôtil on. Bol natešený. Najprv, že sa mu dievča veľmi zapáčilo, najmä pohľad, ktorým odvrhlo úradníka. Bude herská žena. Jeho Katrena vie tak pozrieť, keď sa rozpáli. Ale sa mu zapáčila ešte väčšmi za pohľad, ktorým mu ďakovala. Už bol istý, že príde do domu nevesta na mieste. Hoc nepozeral naň, držal dobre úradníka na muške, či nebude zapárať do syna. Po tanci vzal mladých k sebe a zhováral sa so Žofkou. Janka tiež nepustil ani na krok od seba. Naostatok sa Stupnický stratil kdesi, ale kurátor ostal, kým sa neskončil tanec. Od regála až pred Ranostaja šiel s nimi, tam sa rozlúčil s nimi.

„Ranostaj, predrenec, zháňa dudky, nie to si opatrovať takú dievku. Keď nestojí o ňu, ja ju už opatrím.“ Pozdejšie mu zišli na um Ranostajove výkruty. Usmial sa. „Možno má pravdu.“ Prestúpil mu pred oči pohľad dievčaťa a Katreny. „Bisťubohu, ocieľka na kremeň. Lepšie počkať rok-dva, či azda nezmäkne priostré kresivo.“