Zlatý fond > Diela > Bohumil Valizlosť Zábor II


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Bohumil Valizlosť Zábor II

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Jozef Vrábeľ, Viera Studeničová, Michal Belička, Alena Kopányiová, Daniela Kubíková, Ivana Gondorová, Daniel Winter, Ivana Černecká, Nina Varon, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Ida Paulovičová, Dušan Kroliak, Slavomír Kancian, Monika Harabinová, Katarína Tínesová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 95 čitateľov


 

11

Vo fare bola tuhá hádka. Ktosi navrhol:

„Hovoriac raz o hlade, bolo by sa zmieniť i o pálenke.“

„O pálenke my nemáme čo hovoriť. Náš ľud nepil a ani teraz nepije.“

Evanjelickí farári pozerali zadivení na plebána[37] Chovanca. Pálenčený mor išiel Slovenskom divne. Preskakoval celé kraje, v iných krajoch nakazil zasa všetko. Kde kvitli dobré domáce remeslá, pálenka nemala prístupu. Majetný ľud sa o ňu neozrel, ale si mohol dovoliť vína alebo piva. Záhaľka zvádzala ľudí do krčmy a naučila ich pomaly vysedávať v nej, márniť čas v pijatike a neužitočných rozhovoroch za dlhým stolom. I sedliakovi sa žiada pozhovárať tu i tu s rovesníkom. Ak sa nemajú kde inde schádzať, schádzajú sa v krčme okolo holbovky a mlátia celé dni prázdnu slamu.

Vec by bola odbavená, vec veľmi háklivá; pijatiky nieto, miestami jej jesto čosi, ale sa dá pôsobiť proti nej. Osobný styk, napomínania, kostol a teraz už, ďakovať bohu, i nedeľná škola urobí viac dobrého, lebo sa dá opakovať, koľko ráz treba, ako vystúpenie proti nej raz za rok na kongregácii. Bolo všetkým akosi nedobre. Cítili, že otázka patrí predsa len pred slávne stavy a rady.

Bohumil Valizlosť sa veľmi zachmúril. Tvár i tak akoby stlačená, akoby sa bola skrátila ešte väčšmi. Rozvlnená štica jej dodala výrazu akejsi zaťatej prievratnosti.

„O páleniciach nemôžeme čušať, keď ľud hladuje.“

Ďorď Dechtiar očervenel, oči mu vyskočili.

„Nie je na čase hovoriť.“

„Je načase. Nesmieme čušať. Ja budem hovoriť.“

Ďorď Dechtiar sa hodil k nemu. Žily mu navreli na čele, mal požrať očima badišovského.

„Či ti to pomôže? Zahuckáš na seba odrazu kŕdeľ hladných psov.“ Pristúpil k nemu a pozeral naň hrozive. „Či vieš, čo je pálenica? Dotkni sa jej, a zjačí všetko, čo z nej tučnie. Nahľadíš sa, do čoho sa vtrepeš. Maďarčina je čert, ale pálenka a pálenica je mu stará mať.“

Bohumil Valizlosť urobil pastičku a hodil ňou pred rozpajedenou tvárou Dechtiara.

„Neduríme sa ani čerta, ani jeho matere!“

I jemu skákali iskry z očí.

Kurátor vstúpil do izby, ale ho nik nespozoroval. Všetko sledovalo zápas Goliáša s Dávidom.[38] Drozdík stál ako prikovaný, nevediac, o čom sa hádajú.

Ďorď Dechtiar pozrel naň s jedom, kto sa mu to stavia. Skrútil hlavu, i zasa ju obrátil k nemu.

„Samá prenáhlenosť! Zapálené hlavy!“

Bol dobrý Slovák, ale nerád sa dal tisnúť do priekov; keď predsa len musel ísť do nich, jedoval sa vždy na tých, ktorí ho strhli, že sú oni pôvod galiby, nie na krivdu, do ktorej prichodilo rúbať. Myslel i on v sebe, že mrazu by zaraz nebolo, keby nie teplomer, ktorý ho ukazuje na stupnici.

Hádka sa skončila, išli na vidiecky dom v hŕbe, ale hŕba bola roztiahnutá. Popredku rušal Ďorď Dechtiar, ani fúra. Ešte mal žily navreté na čele. Čo tá stlačená hlavička vyňuchá vždy, do čoho durknúť? Myslí, že je buková kiahnica? Veď ju on raz prebije! Už raz nabehol na Ozubinského Baltazára. Nevie, že je Baltazár rozpajedený bujo, ktorý mrmle s hlavou pri zemi, hotový brať na rohy.

Bohumil išiel medzi ostatnými, pri ňom kurátor v rozpakoch pre tú zvadu, ktorej nevedel pôvod. Tamvon sa pridal k nemu Janko a kurátor Skokan. Farár sa zjedal, ako môže dobrý Slovák zvrtnúť, keď prichodí hovoriť a postaviť sa rozhodne. Čo je zásada? Azda kvietok v kvietniku, aby opájal krásou a vôňou, nie prísne pravidlo a merítko? Treba ich niesť všade a prikladať na pomery a veci.

Už na chodbe boli dedinskí s valaškami. Hundrali, nevediac sami, na čo, proti komu. Dechtiar popredku vošiel medzi nich.

„Nože, páni bratia, pusťte ma trochu. Máme povedať čosi pilného jeho osvietenej milosti.“ Vyčnieval medzi nimi ani Ďumbier medzi horami. „A čo tu chcete, kurátor?“ obrátil sa zarazený na Michala Skokana, ako sa pretískal za ním. Hovoril mu veľmi ticho. „Ešte vás dokaličia tými valaškami a mne ostane opletačka s vašimi koňmi.“

„Prišiel som pozrieť, čo páni robia, dvojictihodná milosť pán farár. Ale okaličiť sa nedám.“

„Každý sa chlapí, kurátor, keď sa ide biť. Ale zmúdrie, keď sa mu zmelie.“

„Ale palica má dva konce, dvojictihodná milosť pán farár.“

„Veď už, len či ho lapíte, kurátor, ten druhý! Poprebíjajú vám hánky.“

Dechtiar popredku, iní za ním ani dlhý had, Skokan zápäť za farárom. Ale nešiel ďaleko. Ktosi ho lapil za halenu. Bol to Janko Drozdík. Ťahal ho k dverám. Hoc mu bolo proti srsti, postavil sa k nim. Ale i tak, čo boli okolo nich, zazerali, čo tu chce sedľač.

Bohumil Valizlosť bol medzi ostatnými. Ťažko sa mu bolo odtrhnúť od Drozdíkovcov a Skokana. Podobalo sa mu vtedy, že sú to jeho jediní priatelia. Nemalo by vlastne ani zmyslu pretískať sa až sem, nebyť ich tam, pri dverách. Pozrel ešte raz k nim. Drozdík pozeral naň, akoby v jeho oku bol pohľad všetkých neprítomných, vysúdených z týchto teremov. Usmial sa mu a prikývol hlavou. A on aby mlčal? Pretískal sa tuho, či by si nevybojoval lepšie miesto.

Pomedzi dedinských len išlo ešte ta, tí ustupovali dosť slušne, hoc smrdela od nich borovička i pálenka a oči im svietili. Ale odrazu prišli k múru mládencov so znakmi Védegyletu,[39] napospol v šnurovaných dolománikoch. Boli stisnutí natoľko, že by sa ani nedostali k šabličke.

„Páni bratia, pusťte ma trochu, mám pojednávať o dôležitej veci.“

Zo strany sa ozval ktorýsi: „Čo ondie? Nevie ani štátnu reč?“

„Pusťte ma len akomak!“ Dechtiar prosil veľmi ponížene, ale chlapáka pred sebou chytil za plecia a zvrtol ani vreteno. Chlapák sa nenazdal, iba keď bol von z radu a Dechtiar si robil čosi širšie miesto, lebo mu chlapákovo nestačilo. „Myslíte, že sme v Hontianske], alebo Biharskej?“ Tu už zhrmel, až všetko stíchlo v dvorane. „Daromná hodina, miesta musí byť pre všetkých.“ Vypleštil oči, skrúcal sa na jednu-druhú stranu, stúpil na prsty jednému i druhému susedovi, že osŕkali. Keď ich vystavil z radu, mal nadostač voľného miesta.

Boli z Védegyletu a chceli robiť ozaj, čo robili ich priatelia po iných stoliciach. Dechtiara a ostatných znali sčiastky, ale sa stavali, že ich neznajú. Prišli sem zastupovať nové smery. Iné smery mali za zradu na pravde, ale zároveň cítili, že ešte si len razia cestu. Pred sebou majú veľkú hŕbu takých, ktorí chcú staré poriadky, za sebou veľkú, ešte väčšiu hŕbu, ktorá sama nevie, čo chce. V tom rade, čo sa ťahá za Dechtiarom ako had, je najmenšia hŕbka, ale napospol takých, ktorí vedia, čo chcú. Ešte neukázali, s kým držia. Majú jazyk, vedia si zastať. Ktovie, či sa nezastanú k nim?

Dostali sa naostatok na miesto, skadiaľ mohli pozerať i vidieť. Na vyvýšenom mieste sedí osvietený. Pod ním viceišpáni, hlavný notár, poboční notári, kasaperceptor,[40] slúžnodvorskí, jurasori, iní pisári až hen po kastelána[41] Antola Rašku. Bol bez mentieky, v tmavom dolománe. Spod ľavého lakťa, ako sa opieral o bočné operadlo, vykukovala rukoväť šable, vybitá drahým kamením. Okolo drieku ligotal sa zlatý pás s vypuklou ťažkou prackou. Viac ako oblek a skvost bol hoden on sám, najkrajší chlap v stolici, nebodaj i piatich stoliciach. Jeho zjav dodával lesku zhromaždeniu. Hovorilo sa o ňom, že je veľký frajerkár, pri madridskom poslanstve strávil mladé roky. Na dvore Márie Kristíny[42] mal vraj šťastie pri dámach. Isté bolo, že vo Viedni bol obľúbený. Jedni hovorili, že ho drží gróf Kolowrat, iní, že je priateľom samého arcikniežaťa Ludvika,[43] brata kráľovho. Jeho usmievané oči blúdili po zhromaždení, prenikli až hen, k dverám. Medzi inými zazreli i sedliacke hlavy o dlhých vlasoch pri dverách.

Michal Skokan stratil všetku smelosť odrazu. Radšej by bol tamvon, keby ho Števo Košinár nebol vpustil.

„Pozerá, ľaľa, jednostaj na nás, bohuprisám. Ešte nás vyprášia.“

Drozdík bol tiež veľmi zarazený. „Vyprášiť vari ako vyprášiť.“ Nemyslel, že by sa našiel ľahko hajdúch vložiť naň ruku. „Ale pozerať pozerá veľmi, a ak mu zavadziame, mohli by sme aj ísť. Beztoho nás tisnú.“

Bol zmätený, nevedel, či ísť, či ostať. Oči tamtoho nespúšťali sa z neho, on tiež pozeral naň v rozpakoch a začal sa pomkýnať k dverám. Ale ten tam prižmúril oči i pokrútil hlavou, lenže nepozorovane. Drozdík nedal na to nič, možno ho balamutia vlastné oči a pomkýnal sa k dverám. Tamten sa trochu obrátil v kresle a povedal čosi osobnému hajdúchovi, ktorý stál za ním, i prestal pozerať k dverám.

Hajdúch vošiel do bočnej. Drozdíkovi odľahlo, keď už nepozerali viac naň. Bol už beztak vo dverách. Skokan pri ňom a Janko pri Skokanovi. Keď mal vykročiť na chodbu, tam zvonku ho chytil ktosi za plecia. Drozdík sa obzrel a videl hajdúcha.

„Nezavadzajte vo dverách, chlapi. Prejdite ta, prejdite.“

Hovoril dosť surovo, i Drozdíka socal bezohľadne pred sebou.

„Nesocaj ma!“ Drozdíkovi zasvietili oči. „Ak máš dačo so mnou, povedz. A pusť ma von.“

„Vo dverách nesmieme zavadzať,“ vyhovoril sa hajdúch. Usmial sa, akoby nebol počul, ako naskočil naň Drozdík. Prevliekol sa odrazu popri ňom ani máčik, že odrazu bol pred ním. Potom ho chytil za ruku a viedol ho za sebou až k múru šnurovaných. „Tu stojte! Tu nezavadziate.“ K Drozdíkovi potisol Skokana i Janka. Hajdúch vyšiel na chodbu a o chvíľu bol za chrbtom osvieteného. Ten už nepozeral na Drozdíka, iba raz sa ho dotkol okom letmo.

Boli na dobrom mieste, mohli sa rozhliadať po dvorane. Okolo nich boli samí dedinskí. Zazreli, čo tu hľadá sedľač, ale nešomrali. Videli, čo hajdúch urobil prvej. Drozdík by bol i privykol na svojom mieste, ale ho Skokan jednostaj bádal do boku, Drozdík ho naostatok zakríkol.

„Dali nás sem, nuž ostaňme. Iba ak sa bojíte.“

„Ale ja?“

Drozdík mu stisol ruku, aby mlčal, lebo hlavný notár začal čítať dlhú výročnú zprávu. Aká bola dlhá, také dlhé boli i vety. Snovali sa ako z klbka a keď konečne vyšiel výrok, zabudol si dávno, čo ho bolo predišlo. Bola to mäsiarska robota, notár ich snoval, ako keď mäsiar snuje z barana dlhé črevá, urobiac na nich uzol na konci. Ako ich vyťahoval z veľkého písma, tak sa knísal. Bol temer ako kyvadlo na hodinách. Jeho veľmi dlhá mentieka sa tiež opálala v dolných krajoch obšitá čajsi kunou, že i prám i súkno bolo ako vyplavené.

Bohumil Valizlosť bol by chcel vytiahnuť zmysel tohoto všetkého. V zhromaždení ho nenašiel, iba ľahostajnosť a očakávanie, kedy bude koniec. Hľadal ho na vyvýšenom mieste. Oči Mikuláša Uzdica mu dotušili usmievavo: „Ale si ty len blázon, kamarát!“ Hľadal ho všade po troche, naostatok obďaleč u Ludvika Ozubinského so žltými, zafajčenými fúzmi. Ale ten si hladil mentieku, kým trvala perióda, a keď vyskočil výrok, ako keď pukne bičom, obrátil veľkú striebornú gombu na prsiach. Bola zdnuka prázdna, i do kôry boli urobené veľké diery a krivé cifry, len aby nevyšlo na ňu priveľa striebra. Všetko vydutiny a zdnuka prázdnota, i na vonkajšku diery a podivné cifry. Bol by sa rozosmial nad prázdnotou a okázalosťou, ale sa oko dotklo samého Baltazára Ozubinského. Bol blízko k vyvyšenému miestu. Široký, územčitý chlap v ohromnej mentieke zaberal viac miesta sám, ako iní dvaja. A pýtal si miesta ešte, viac miesta; nikdy ho nebolo dosť. Tmavé oči uprel na stôl, kde bola opretá jeho veľká päsť ani kiahnica. Keď ich zdvihol dohora, stálo v nich:

„Hej, tak to musí byť.“

Vtedy sa stretol s posmešným okom badišovského farárika. Osinel v tvári, zahniezdil sa v obšírnej mentieke na tesnom mieste, zdvihol päsť a pritisol na stôl a oznámil očima:

„I tak bude!“

Prestalo čítanie, vydýchli si všetci. Hlavný notár sa poklonil a sadol. Vydýchli, zamrmlali, pohniezdili sa, šepli si tu i tu niečo sused susedovi, i stala sa tichosť.

„Kto má poznámku na zprávu pána notára?“ ozval sa mäkký, veľmi čistý hlas jeho osvietenej milosti.

Zhromaždenie sa trochu pohýbalo, ale zasa tichosť.

Bohumil Valizlosť pozrel na tých pred múrom a za múrom šnurovaných. Videl Drozdíkovcov a Skokana. Skokan sa ho zjavne spytoval očima:

„A terazže už čo?“

„Nemá nik nič proti zpráve?“ čuť zasa mäkký, zvonivý hlas z vyvýšeného miesta.

„Nikto sa neohlásil zo slávnych stavov a radov, lebo veľká väčšina nerozumela, čo sa čítalo. Naša stolica je slovenská, pokonávať by sa malo po slovensky, najmä by sa mala slovensky čítať.“

Bohumil Valizlosť pozrel po zhromaždených i na vyvýšené miesto. Mohol byť spokojný. Povedal málo slov, ale tie budili mocne z driemot. V dvorane začalo hučať ako v kláte včiel. Z múru sa ozval hlas po maďarsky.

„V maďarskej sme krajine, nech hovorí maďarsky!“

„Počujme, čo hovorí. Nezahriakujme prvej, ako dopovie.“

To zahrmel hrubým hlasom zácelský Uhliar. Zápäť odo dverí sa ozval skromný hlas, ale tiež po slovensky.

„Po slovensky chceme, po slovensky!“

Ďorď Dechtiar sa obrátil náramne ku badišovskému. Žily mu navreli.

Bohumil Valizlosť to vzal za priateľské okríknutie:

„Nemohol si držať jazyk za zubami, kalika?“

Usmieval sa mu, oči mu svietili nad hukotom v dvorane. Keď sa huk utíšil čo z väčšieho, doložil:

„Ja som sa neohlásil pre nič iné, ako preto, že nenašli ozveny v slávnom sbore také vyvýšené myšlienky a náhľady, ako sme ich mohli počuť z dôkladného spisu pána hlavného notára stolice. Keby ich bolo jeho učené pero po slovensky napísalo, zajtra by ich boli opakovali v najostatnejšej chalupe.“

„Čo to hovorí?“ kričali od múru. „Nech čuší!“

Nepriateľský výkrik z múru rozdráždil dedinských. Začali už kričať:

„Po slovensky! Po slovensky!“

„Nevieme sedliacky!“ vykríkol tenký hlas z múru.

Dedinskí zhučali ešte väčšmi.

Skočil Baltazár Ozubinský z miesta. Takto na nohách bol o máločo vyšší ako prvej sediačky.

„Nemáme sa čo hádať. Zákon sa už dávno postaral, v akej reči vyhotoviť spisy a rokovať. Kto ide na sbor, mal by vedieť, čo žiada zákon.“

„Ja nehovorím proti zákonu, len vravím, čo vyžaduje potreba. Potreba vyžaduje, aby rozumel každé slovo každý, kto je na sbore.“

„Nemáme čo meniť, zákon je dobrý.“

Baltazár položil päsť na stôl a nachýlil sa napred proti badišovskému. Ten stál proti nemu s oživenou tvárou od radosti. Cítil, že je pri ňom mnoho, ktorí myslia, ako on.

Ďorď Dechtiar sa postavil pred badišovského. Navreli mu žily.

„My nespomíname zákon, ale nevyhnutnosť. Nám sa zunovalo počúvať pekné slová. Zunia pekne, ale naprázdno, lebo neviem, čo je v nich. Prišli sme sa prezvedieť, čo sa porobilo toho roku v stolici. Čo ste si páni bratia z Raškova, Korbeľova alebo i Záhradného vybrali z toho, čo ste prvej počuli? Prišli sme počuť, čo je zlého napraviť. I zákon sa môže napraviť, lebo môže mať chyby ako každé ľudské dielo.“

Rozhliadol sa po dvorane, tvár mu blčala od hnevu. Vyčnieval skoro o hlavu nad ostatnými. Oči hľadali tam v múre, či sa kto ohlási.

Nik sa tam neohlásil. Dedinskí sa rozohriali. Ozývali sa i výkriky.

Janko Drozdík zatiahol otca za rukáv. Potiahol ho k sebe a ukázal mu pána Robka a Sztupaya. Pretískali sa pomedzi dedinských.

„Čo veríte farárom, páni bratia? Chcete ísť do školy?“

„Do akej školy?“

„Teraz postavili nedeľnú. Keď bude raz všetko po slovensky, pôjdete s kapsou do školy každý deň.“

Sztupay vypustil paru z úst, že sa visiace fúzy nadvihli ani zástera na vetre.

„Budeš nosiť signum po dedine!“ dodal tenkým hlasom.

Začali sa priečiť o nedeľnej škole. Pozabudli zväčša, o čom bola prvej reč. Samuel Primitivus a Sztupay boli by narobili i vzbury pre školu, ale nemohli obrábať pánov bratov, ako by boli chceli. Kde sa obrátili, všade bol pri nich Skokan a Drozdík. Hoc rechtorom nepovedali slova, predsa im odňali chuť búriť proti farárom.

Ale Samuel Primitivus šiel predsa k hajdúchovi, ktorý stál vo dverách.

„Čo tu hľadajú sedliaci? Budeme protestovať.“

Hajdúch pohodil plecom, že sa do toho nestarie. Jeho osvietená milosť im dovolila tu byť.

Keď bol najvyšší huk vo dvorane, Mikuláš Uzdic vystrel ruku. „Vysvetlíme i slovensky!“

„Vivat!“ ozvalo sa spoza múru.

Dvorana sa akosi priveľmi pohýbala. Ten na vyvýšenom mieste zbadal, že do stroja padla skalka. Ešte len začala v ňom hrkať, ale ak príde medzi zuby, vyláme ich a pokazí celý stroj. Dobre ho bude zastaviť na chvíľku. Kývol na kastelána Antola Rašku a čosi mu dlho hovoril do ucha. Kastelán sa poklonil hlboko a stratil sa v bočnej. Uzdic potom vytiahol veľmi vypučené hodinky, posiate drahým kamením.

„Medzitým sme vyšli z času. Do ďalších predmetov sa nedáme predpoludním. Popoludní budeme pokračovať.“

Keď to vyhlásil, vstal z kresla. Jeho mužná, súmerná postava panovala nad všetkými. Oči všetkých hľadeli naň v údive. Niektorí sa i ohlásili, že vlastne sa nevykonalo nič, a oni už pretrhujú zasadnutie. Iní sa posmievali po kútoch, že ich napopáckal hlad, hoc ich ani nevysepkalo na chýrnej sanici.

Tým, čo boli blízko, sa usmial a povedal:

„Musíme sa potúžiť trochu. Ide akosi drapavo na lačné.“

S tým sa stratil v bočných dverách.

Kastelán Raško šepkal čosi pánom okolo stola. Páni sa poobzerali, podhodili mentieky a vošli do bočnej.

Dvorana sa pomaly prázdnila. Tým odo dverí sa nechcelo ísť. Radi by vedieť, prečo sa pretrhol sbor. Ale tí, čo boli hlbšie v dvorane, začali ich potískať. Pohol sa i múr naostatok. Keď vyšiel Bohumil Valizlosť na chodbu, dotkol sa mu pleca kastelán.

„Keby sa im páčilo do izby.“

Tak zadržal Dechtiara a ostatných farárov. Obzerali sa, čo to ide byť, ale slúchli pána Rašku.

V bočnej sa našli vicešpán Mihál Smolecký, hlavný notár Mikuláš Ozubinský, slúžnodvorský dolného okresu Baltazár Ozubinský i druhí dvaja z iných okresov: Štefan Raško, Gašpar Smolecký. Zadivili sa vidieť medzi sebou Floriša Záhradníckeho, kandidáta mladých na vicešpánstvo, i jeho prívržencov Joba Krajču, ktorý chce mať slúžnodvorstvo v hlavnom okrese, a Rudolfa Korbeľa, ktorý sa upriamil na kasaperceptorstvo.

Opozícia sa hneď oddelila od strany pri vesle, od ozubinskej. Pán Floriš poodstúpil k obloku v sivkastej mentieke, ktorá zďaleka klamala, akoby bola vyplavená. Ozubinskí ukazovali na ňu.

„Floriškovi by sa zišlo viceišpánstvo. Zadovážil by si aspoň mentieku ako svedčí. Nebol vysoký, ale mal peknú čiernu bradu. Mal čierne múdre oči, ktoré sa vedeli zaliečať a prosiť. Vlasy nad čelom preriedli, ale na sluchách ich ostalo dosť pokryť vyplešivené miesta i ešte mohol z nich hodnú čiastku sotiť do tvári. Bol dobrý fiškál a vedel, že by bol dobrý viceišpán, lepší od Mihála Smoleckého.

„Čo je na Miškovi?“ hovorieval v ostatné časy on i jeho dôvernejší priatelia. „Zhola nič, iba pekné meno a pekné kone.“

Ale to boli len politické náhľady. Smolecký mal kone skoro ako Ferko Brazdúľ a či Feranc Barázday zo susednej stolice, ktorý sa tiež driape na viceišpánstvo. Hoc nevie mnoho, nemá ani veľmi na čo vynakladať rozum. Uzdic je vysoký chlap; keď má mentieku, jesto sa za čo skryť. Kde nieto Uzdica, tam je Mikuláš Ozubinský, hlavný notár, prefíkaný fiškál, skriňa múdrosti. Hneď on zavoňal, že sa čosi varí, keď je tu i opozícia, i prišiel hneď k Smoleckému v svojej priestrannej mentieke. Je ozaj priširoká na jeho úzke plecia. I hlava, čo sedí na nich, je úzka a podlhovastá. Na dlhú vychodí najskôr preto, že fúzy padajú priveľmi nadol, skoro ako Sztupayovi, a vlasy mu trčia dohora ako klince, nedajúc sa zavrátiť do tvári. Pristúpil k nemu, nadvihujúc krivú šablu, lebo sa mu mrzko plietla okolo nôh.

Smolecký hneď žmurkol naň, ukážuc na opozíciu:

„A čo je to, Mikuláš? Čo zmýšľajú?“

Bol ako na tŕňoch, odkedy ten zo Záhradného začal mútiť vo vidieku. A práve udrel naň najväčšmi.

„Neboj sa, Miško. Ty sedíš ako Hundráč, hoc doň hromy mlátia. Drusa to už vyhladí,“ pošepol mu, narážajúc na Uzdica.

„A čo sa stalo? Prečo sme pretrhli zasadnutie, keď sme ho ani nezačali?“

Baltazár Ozubinský bol červený ako rak, najedoval sa nesmierne na badišovského. Mal dosť dúšku, aby si dovolil hovoriť s osvieteným bez okrás.

Uzdic sa ho dotkol zboku usmiatym okom. Prečo pretrhli zasadnutie! Keď sa nepohli dobre. Kongregácia rozbúrená.

„Aby nevypadlo ako v Hontianskej alebo Trenčianskej, pretrhol som radšej zasadnutie.“

„Čo mám z toho za osoh? Chce sa im biť, pobime sa. Povybíjame im zuby. Naučíme ich papuľovať.“ Osvietený pozeral naň zboku s úsmevom. Ozubinskému sa menilo, že sa mu smeje, znevažujúc ho. Bol rozpajedený na badišovského, ktorého nik nezahriakol, ešte dali Dechtiarovi papuľovať. Hydra dvíha hlavu, keď ju nemá kto zaťať po nej. Ale on sa nedá nikomu voziť po sebe. „Ale takto to nejde. Nemal by si voľkať hlavajom. Máš moc, ukáž im ju: na to je.“

Hádka už bola dosť tuhá. Ozubinský podvihol hlas. Ostatní ich obstúpili. I opozícia začala sa blížiť k ostatným, vyrozumejúc, že je reč o Slovákoch. Kde ide o vlastenectvo, tam stoličná politika musí čušať.

Tu sa už Uzdic narovnal; oči sa mu usmievali, ale v nich prelietal posmech. Z neho sypal, ako vidno, i na opozíciu i na ostatných čiastočku. Ale hovoril, akoby len Ozubinskému.

„Nehovor, Boltko, do sveta. Akú mám ja moc? Mám jej aspoň toľko, koľko by vystalo prelomiť takého Zábora. Za ním stojí hneď Dechtiar, Uhliar, Maduniak a kto ešte iný, sám neviem. Ísť za pasy s holými rukami? Ďakujem pekne. Mal som ich dať vyviesť, či čo? Poraď, Boltko. Rozohnať, čo s nimi hučali? Či ste mi votovali[44] brachium?[45] Námestná rada ho núka. Ale s brachiom hlavný išpán bol by niečo iného ako panák v mentieke, čo sa rozváža na štvorke s hajdúchom a fulajtárom. Mal by päsť!“

Zarazilo všetkých, vidiac ho takto. Ešte i päsť zdvihol proti nim. Vo všetkých stoliciach boli rozbroje pre brachium, lebo opozícia bola proti nemu. V ňom videla bič, ktorý pletie viedenská vláda na Kossutha. Rubárska opozícia tiež hromžila, ako videla hromžiť inde. Opozícia, hoc bola v menšine, v mnohých stoliciach robila na kongregáciách násilnosti, ktoré sa nedali zlomiť bez vojenskej pomoci.

Ozubinský sa mu postavil a buchol sa v prsia.

„Máme väčšinu, odvokšujeme[46] brachium. Treba nám ho. Videl si, ako sa postavila druhá strana do prostriedku, našich nepripustila bližšie. Ale štúrovcov pustili, ešte ich zahuckali na nás.“

Pán Floriš sa strhol; ešte vychytia naň, že sa vodí s podozrivými ľuďmi. Slávnostne vyhlásil, že nemá ničoho s ľuďmi, ktorí sú proti uhorskej reči a uhorskej vlasti. Ozubinský naskočil naňho náruživo.

„Tak dajte vrchnostiam brachium, nech môže zakročiť proti nim.“

Záhradnický podhodil sivkastú mentieku. V jeho živých, čiernych očiach preskakoval výsmech.

„Ja by im ho nekrátil. Ale vrchnosti by ho upotrebili najsamprv proti mne. Boltko, myslíš, že sme vrecom udretí? Musíš včaššie vstať, ak nás chceš dostať na taký lep.“

„Aké sú to zasa reči?“

„Aké vaše skutky, také naše reči. Chceli ste mať opozíciu, máte ju. Onedlho budete mať dve: nás, i tých, čo dneska vystúpili. Majte si ich, ak chcete, päť. Oháňajte sa.“

„Vidíš, Florko, sám sa odvolávaš na nich, i hrozíš. Rád si, že podvihli hlavu.“

„Pravdaže! Čím ich bude viac proti vám, tým lepšie nám. Aký pánboh daj, taký bodaj zdrav.“

Tu sa už ohlásil osvietený. Z takých priekov nekukal osoh, ale iba roztržka. A on nechcel rozbrojov a roztržiek.

„Čo sa máme hádať? Stalo sa, už sa neodstane. Florko má pravdu: opozíciu ste chceli mať. Nech povie, či by jej nebolo bývalo pred piatimi rokmi, keby nie ja.“

Záhradnický prisvedčil, že i prvej, ale on ľudí tíšil, aby nerobili priekov. „Ty si bol uznanlivý, jediný. Netajil si, čo vrabce dávno čvirikajú na streche.“

Ozubinský osinel, zaťal zuby. Záhradnický ťal naňho a Uzdic ešte badurkal. I teraz sa osvedčil: „Vždy som mal pred očima pokoj a svornosť v stolici. Tohto leta som vytiahol päty len na štyri týždne zo stolice, a tu máš! Vrátim sa, a opozícia už bola hotová. Nuž, Boltko, ako ste to gazdovali? Všetku moc som vám zveril.“ Ozubinský ho chcel pretrhnúť v reči, ale osvietený zodvihol ruku. „Bolo treba zahládzať, vyrovnávať. Jedna família predsa nemôže mať všetko, a toľké veľké, slávne famílie nič.“

„A my ustúpiť!“ zdvihol päste nad hlavu.

„Vy dačo, dačo oni a boli by ste sa zišli pri tetke spravodlivosti, alebo aspoň len slušnosti.“ Vyrovnal sa, bol akoby vyšší od všetkých, ktorí pozerali naň s úctou. „Veľkej múdrosti na to netreba. Latinák hovorí: parva sapientia regitur mundus.[47] Vaša múdrosť zaviedla nás rovno do konopí. Ako sa z nich vytrepať? Treba len trochu zručnosti, ale prepáč, vy jej nemáte ani štipku. Všade chceš tisnúť silu a päsť? Klbčite sa, ja sa budem dívať: máte, čo ste chceli.“

Zložil ruky na prsia a pozeral s úsmevom na Ozubinského.

Bolo všetkým trápne. Mihál Smolecký sa zobzeral v strachu. Za koho sa schová, ak Uzdic uskočí? Mikuláš Ozubinský zdvihol dlhú hlavu. Ruky mal nazadku, v trapiech prsty bubnovali na mäkkej kunovine. Mihál pozerá naň, pýta radu. Notár pozrel nabok. Nuž áno, drusa akosi veľmi sa odhadzuje, ale, hm, môžu byť i medové motúziky Floriškovi okolo úst, navábiť ho na ne. Zručný je, zručný v tých veciach. Boltko sa pochytil s ním; nech ukáže, či je chlap skrčiť ho do kozla, keď sa toľme chlapí.

Ale iným tiež nebolo voľno. Z rečí osvieteného si vybrali, že treba prepúšťať miesta. Ozubinský sa zaujal za ukrivdených: chcel si vydobyť aspoň u nich zásluhu. Pokrútil hlavou.

„Dať miesta, hm, ľahko povedať. A kde sa podejú tí, čo ich teraz majú? Pošleme ich na pašu?“

„To už nie. Poriadny zeman predsa nie je statok, aby sa šiel pásť.“ Tu sa už naozaj rozosmial. „Našlo by sa im miesto inde, aspoň také, aké ho majú, ak nie lepšie. Bolo sa obzrieť, keď ste boli v moci, našlo by sa niečo hádam v Prešporku, alebo Budíne, hádam i vo Viedni.“

Vydýchli všetci. Mikuláš Ozubinský pozrel na Mihála Smoleckého: „Vidíš, ako našiel rady drusa!“ I ostatní zo strany zazlievali Baltazárovi, že naskakoval na osvieteného. On mu už nepovedal slovo, iba čo pozeral naň posmešne. Baltazár videl, že ten pohľad vraví: „Preukáž sa, čo môžeš vykonať v Budíne alebo vo Viedni, keď chceš byť taký mocnár v stolici!“ Baltazár bol raz ako šata, raz ako stena. Ej, chytil ho za prsia, chytil a zvŕta ho sem-tam, len mu tak logajú nohy.

„Ty, Miklúš, máš čosi proti mne. Ak máš dačo, radšej povedz.“

Osvietený sa obrátil k nemu. Zasa len pozeral posmešne, ako sa hádže naň dokrvavený. Nuž čo je v piesni, nech sa kliesni.

„Prečo nie, Boltko? Oddávna sa ti nepáči, ako sa robí, čo sa robí v stolici. Každé tvoje slovo mi dáva znať, že na mojom mieste by si si vedel dať lepšie rady. Dobre, máš príhodu teraz. Ukáž mi, ako utíšiť stolicu a udobriť opozíciu, a ja ti moje miesto prepustím vďačne. Mne ho netreba. Voz sa ty na štvorke, maj hoďas dvoch fulajtárov. Ja ti nepoletím k hlave, že tú vec robíš zle a ja že ju viem robiť lepšie. Vidíš, ja som sa vyslovil pred tvojimi i opozíciou, ako myslím. Teraz sa vyslov ty. Radíš mi utíšiť opozíciu?“

Baltazár stál pred ním, akoby mu boli strhli mentieku i dolomán i ostatok, čo má na sebe šnurovaného. Stál ako nahý, i to v tŕní. Mikuláš Ozubinský sa uškeril. Mal neraz opletačky s Baltazárom. Pachtil za úradmi a hodnosťami. Veru i za hodnosťou, ktorú má Miklúško.

Uzdic sa už oň neozrel. Pokýval iba hlavou, že ľahko mať hodnosť, ale nie rozum, ak je hlava prázdna. Obrátil sa k Záhradnickému.

„A ty, Florko, čo povieš na to? Ideme sa biť?“

„Neviem, carissime. Veľkej vôle nemám do bitky. Poraď, môžeme sa pozhovárať, ak máš niečo poriadnejšieho.“ Zasvietili mu oči, pozerali naň zaliečavo. „Vieš, ako si ťa ctím a vážim. Nechcel by ti naozaj robiť galibu.“

Osvietený ho vzal za slovo. Galiby nebude. Ale Mihála Smoleckého si nedá týkať. Takého priateľa! A čo by mal z viceišpánstva? Má kone ako Miško? Nech prepáči, ale keď by sa doviezol na svojich sivkoch pred stoličný dom, Posadinčania by sa ešte nazdali, že ich prišli navštíviť kone z Tróje.[48]

„Radšej choď k septemvirálnej,[49] budeš osvietený.“

Záhradnický sa tuho zamyslel, vedel i sám, sivky nebudú dlho kýchať. Ak sa nepoponáhľa, padnú Vojtovi Hádikovi do pazúrov. Odkiaľ vypriasť na nový pár? Škvarka raz nedonosí. Ísť sa zadĺžiť? Kto je dlžen, je súžen.

„Ani Miklúška si nedám!“ Hlavný notár sa zasmial pod nosom. Fúzy, čo viseli nadol, zastreli ten úsmev ani zástera. Oči sa mu smiali, keď ho Uzdic chválil: „Vie točiť periódy so všetkými ciframi a okrúhlosťami, že na námestnej rade spomínajú každý spis.“ Ozubinský mu žmurkol. „Nuž hej, starí sme drusovia. Spolu sme chodievali kade-tade. Ty si ma učil.“

Notár rozšíril dlhé ruky a sklonil uznanlivo hlavu.

„Ale učedlník veľmi chytro prevýšil svojho majstra.“

Rozosmiali sa, bolo všetko dobre. Záhradnícky pristal, ak by sa ušlo i druhým dačo.

Osvietený prisvedčil bez váhania.

Jobkovi dáme slúžnodvorstvo, ale či v hlavnom okrese, neviem. Boltko, mal by si vôľu ísť do Prešporka? Ďurko Drobniak jednostaj, že je starý, že už nepôjde na diétu. Mohol by si nás zastupovať.“

Ozubinský sa zachmúril.

„Čo by robil v Prešporku? Z vidieka sa nepohnem.“

„Dosť si sa natrápil v slúžnodvorstve. Nezunovalo sa ti?“

„Zunovalo, ale sa nepohnem. Mne neuznajú. Sedím jednostaj na jednom mieste ako kuteľ. Začal som plesnieť.“

Osvietený pohodil hlavou a vystrel ruku.

„Na viceišpánstvo sa nedrž. Čo by bolo s Miškom?“

„Budem slúžnodvorský.“

Pristal i osvietený. Na diétu vypravia Štefana Raška a jeho okres dostane Jobko. Kasaperceptorom bude Rudko, a Jožko Smolecký pôjde z kasy na jurasorstvo.

Postáli, porozmýšľali nad novými úradmi. Kde sú iní Záhradnickovci, Raškovci, ba niektorí Smoleckovci a Ozubinskovci, ktorí sa pridali k opozícii, keď nenašli porozumenia pri svojich. I Gustík Ústeľnický ostane na ľade. Relko Záhradnický mal zaistené prvé hajdušstvo. Budú hundrať i vykrikovať, že ich previedli. Šnurovaní v múre si už dávno podelili úrady. Podajeden si i vyhliadol príhodné súkno na mentieku, i slušnú kožku u blanára v Ohradnici.

Uzdic myslel na všetky tie sklamania a mal na ne už dávno osvedčený liek.

„Nech majú trpezlivosť. Miesta sa nájdu, ale nie toľkým odrazu. Čosi zmôžem v Budíne i vo Viedni, ale ani ja som nie Kolowrat[50] alebo Metternich.“ Tľapol rukami od spokojnosti. „Hlavná vec, bratia, že sme sa pomerili. Pôjde všetko ako po loji. My z tejto strany sme všetci uveličení.“

Baltazár Ozubinský temer vyskočil. Chcel im zarevať do svedomia, ale sa zdržal. On spokojný! Nechali ho ako kľag na starom mieste. Chceli ho vysánkovať rúčim spôsobom zo stolice, aby nezavadzal. Ale si on nepredá výhľady na moc za čosi lepší plat. Bude on ešte pískať, bude, a vidiek bude tancovať.

Osvietený sa zobzeral a riekol veľmi ticho: „Máme ešte iných nespokojných.“ Záhradnický mu prisvedčil, že v jeho strane ich bude moc. Ale sa hneď ponúkol tíšiť mysle. Osvietený mu ďakoval. „Len ich utíš, Floriško. Pousilujeme sa, aby nik neumrel hlady. Stolica je dobrá mať, pritúli i chudobné deti. A veru medzi našim zemianstvom ich jesto chudobných a potrebných. Len nebrať jeden druhému spred nosa, čakať rúče, kým príde na každého poriadok.“

„Nech čakajú teda,“ pristal i Mihál Smolecký. Toto bolo prvé slovo z jeho úst na tejto porade. Keď ho vypustil, vypustil ho premyslene. Pošuchal si ruky, že povedal slovo na mieste a doložil:

„Poďme na obed. V ratúzi som rozkázal dobrú kapustnicu s klobásou. Bude i obaru. Vypijeme i oldomáš. Ja platím!“

Udrel sa o kešeňu zelenkavých, šnurovaných nohavíc.

Baltazár Ozubinský pozrel naň s opovržením. Voš kašle, a nemá pľúc. On mal o čo udrieť, a keby búšil, zaštrngali by i žlté. Ale nebúcha, ani nebude búchať. Turáky varuj, ľahko sa rozkotúľajú. Mihál, bedár, je hladná pýcha, včera možno predal tridsať mier ovsa, čo utrhol koňom od kreptúcha. Na prednovku, keď im nebude mať čo sypať, vezme od múdreho Šalamúna na bradu a zaplatí tri razy toľko. Ale druhí neposudzovali. Zasvietili im oči, že bude kapustnica, bude i tokajské. Škoda, že neprišiel Piťo,[52] čerti ho vzali!

„Musíme pozhovieť, páni bratia. Kapustnicu ešte pochlípeme, ale na vínko sotva sa ujde času, iba ak by večer. Po obede ten sbor, ale teraz ešte tí nespokojní.“

Osvietený hovoril akosi záhadne o nespokojných. Všetci pozerali naň zarazení. Mihál Smolecký bol zronený. Prvý návrh, čo urobil dneska, ide vyjsť nanivoč.

„Akí nespokojní ešte, Miklúško, akí?“

„Tí, čo sa dnes ozvali pre slovenčinu.“

Riekol to veľmi ticho, iste, aby nepočuli tí, čo čakali zídení v susednej izbe, alebo hádam, aby nepočula mŕtva, za živa pochovaná a nezačala kričať a dvíhať sa z hrobu.

Všetkým bolo otupno. Stratili sa príjemné úsmevy z tvárí. V očiach sa rozložila prísnosť, neúprosná ukrutnosť. Kýho čerta babrať sa s vecou, ktorá, dávno odložená stranou, tuchne? Zákon je jasný, čo má v zasadnutiach miesta a čo ho nemá. Potvrdené je dávno, že vlasť môže byť veľká a slávna, ak bude v nej jeden národ, jeden zákon, jedna reč. Zeman je na to, aby hájil svoje práva a výsady a nie aby sa hádal o vokabulách a gramatikách. Zákon je zákon, a koniec veci.

Spomínali to i iné, odhovárali ho, ale Uzdic pozeral zamyslený do zeme. Ani oko sa mu neusmievalo. Krútil hlavou a odháňal od seba rozumné dôvody.

Baltazár Ozubinský naskočil naň priamo. Tu sa mu núkala príležitosť naostriť štrbinu a popreháňať hrdého Uzdica.

„Čo im máš povedať?“

„Povieme im dobré slovo. Každý z nás dačo, a bude všetko na mieste.“

Mihál Smolecký skočil mu do reči.

„Pravdu máš, Miklúš! Dobré slovo nestojí peniaze a môže všeličo zaplátať.“

Baltazár očervenel od hanby. Aká krátkozrakosť v rade majúcich moc v ruke.

„Či pýtajú dobré slovo? Dobre si rozmyslite stať s nimi do reči. Pýtajú svojej reči práva, ktoré má iná reč. Premeníte zákony kvôli nim? Čo povedia v Pešti? Pesti Hirlap[53] nás vyhlási za buričov. Rubárska stolica ostane v hanbe pred celou krajinou.“

Zľakli sa mnohí novín. Nie veru, nebude dobre. Komu sa sladí, aby sa dal mydliť v novinách?

Osvietený sa usmieval, badal ten strach na nich.

„Zavolal som ich do svojej izby. Prejdeme k nim a vypočujeme, čo majú na jazyku. Ak majú raz hovoriť, nech hovoria pred nami. Odvalia si kameň zo srdca. Ak i nič nedostanú, ale im aspoň odľahne.“ Ozubinský vystrčil päsť. Oni ich počúvať, in corpore![54] Ale Uzdic stál na svojom. „Vypočuť ich musíme, hoc nám nebude chutiť. Ale ak bude i dačo hrubšieho, Miško rozkázal tú kapustnicu. Hrubé kúsky skôr strovíme pri tej kyslote.“

Zasmiali sa mnohí, ale Ozubinský pozeral naň prísne.

„Nevystrájaj! Nie sú to žarty. Rozmysli si dokonale.“

„Veď to, že som si rozmyslel! Ak ich nevypočujeme, budú hovoriť popoludní v zasadnutí. Čo povedia, zvie zajtra celá stolica, o tri dni celá krajina. Vyberte si, čo sa vám lepšie páči: dať si tu natrieť chrenu pod nos a kýchať, kde nás nik nevidí, alebo počúvať pred slávnymi stavmi a radmi a hanbiť sa, hanbiť, páni bratia; možno pozerať, kde sú dvere.“

Vec ich zastrašila. Nechutilo by vstrčiť do vrecka pohanu alebo i štipľavé dorgatórium pred dedinskými. Tí by iste prisvedčili. Radšej už len chlípať tú hubovú polievku s korením. Ale Baltazár Ozubinský nebol strachopud.

„Čo nám povedia? Azda sme kradli, alebo zabíjali?“

„I kradli, i vysotili, i vysúdili, i zabili. Bolo všetkého po troche.“ Uzdic pozeral na nich veľmi vážne. „Vidíte, my zemania z týchto krajov, kde panuje slovenčina, sme ju zapredali. Nestratili sme slova za ňu, keď ju zabíjali. Máme sa čo hanbiť. Zemania z iných krajov ju odsúdili a zaškrtili a my sme jej boli na pohrebe, nestratili sme slova. Ešte sme šli hodovať na kar. A máme sa čo i báť ešte. A ak neumrela celkom? Keby tak vstala a spýtala sa nás: ,Čo ste robili, zemskí páni, keď iní skladali na akadémie, na múzeá a divadlá? Kde sú vaše dary na moje potreby? Ktorý ma zastal, keď ma zabíjali?‘ Majú nám čo povedať, ak by chceli, a my môžeme čušať, hanbiť sa, pozerať do zeme, lebo sme sa poškvrnili krvou zabitej.“

Mnohí pozerali už teraz do zeme. Baltazár Ozubinský podvihol hrdo hlavu i osvedčil sa, že sa nehanbí, ani nebojí. Je za grófa Zaya[55] i Kossutha.

„Veľkosti a sláve vlasti obetujem hoďas život, nie to zbytočnú reč.“

„Len či sa nemýliš, Boltko, i ty i gróf Zay i Kossuth. Či je vlasti sláva a veľkosť, keď sa robí toľká krivda občanom? Koľko má vlasť rečí, toľko má stĺpov. Kto jej podkopal piliere, neurobil ju ani slávnou, ani veľkou.“

Ozubinský mu zahrozil, že sa stavia proti verejnej mienke celej krajiny.

Uzdic ho vysmial. „Nie som ja z tých, amice! Ja som už len z nášho vlasteneckého košiara. Postaviť sa proti verejnej mienke, musel by byť Štúr, alebo aspoň len badišovský Zábor, keď nie taká ozruta, ako Dechtiar alebo Chovanec. Zo mňa by nevykresal ani ako najmenšieho z nich. My sme priveľmi privykli znášať pomery, aké sú. Prepáč, hovorím len o sebe.“ Oči sa mu začali usmievať; videl, ako menil farbu pri pochvale Štúra a iných. „U teba, Boltko, je inšie. Teba chovala čistá Maďarka.“ Tu už vytušil smiech u všetkých. Matka Ozubinského nevedela ani slova maďarsky, ani on sám nehovoril najlepšie. Keď sa smiech utíšil, potľapkal ho osvietený po pleci. „Nemaj za bánosť, Boltko. Moja, keby žila, tiež by hovorila slovensky. Zhovárajúc sa s tvojou, neraz som okrial, lebo hovorí pekne, vari krajšie od mojej. Reči sa vedeli ta držať naši starí, ale jej nepoznali hodnotu, ako gróf Széchenyi maďarskej:[56] inak by nás boli urobili takým Záborom a teba Dechtiarom. Dnes by sme sa zahrievali na bačovine a paholčine, takto sa zahrievame na zdravom sebectve.“

Baltazár bol ako v peci. Čosi sa v ňom pohýbalo od samého spodku. Habarka zamútila tuho tichú vodu jeho zemianskej duše, kde bola hrubá perina sebectva. I pán Mihál mal ten žabínec, i Mikuláš Ozubinský šúchal po mentieke. Výroky drusove neboli zaokrúhlené a hladké, ako ich on vie točiť v spisoch: boli zádrhľavé ani sedliacke drapačky. Ale Baltazár sa nedal zraziť. Pomútená voda sa očistila chytro, gliaň usadol na dno.

„Vynášaš ich a akí sú? Ale sú ozajstní zemania? Zábor je z druhej stolice i Dechtiar. V čom sa preukázali? Dechtiar ešte-ešte. Aspoň vie vyťať traktu, keď sa raz chytí.“ Všetci prisviedčali. Mnohý prežrel i slinu. Sám Baltazár pripomenul, akú chutnú kačku oberal za jeho stolom. „Zácelský Uhliar je sprostý sedliak, tí druhí málo odchodnejší. Katolíckym už poklepú po prstoch z Orlovej. Naučia ich hľadať kamarátstva.“

„Nevieš, odpusť, čo pletieš. Zábor je cudzí v stolici? Nevieš, že jeho otec urobil v Čuhároch a okolí viac dobrého ako všetky naše kaštiele vospolok? Naučil ich čítať, písať, obrábať polia, štepiť stromy, včeláriť. Vedia žiť ako dobrí, statoční ľudia. O mladom som málo chyroval. Dnes sa ozval prvý raz v sbore. Ale, prepáč, poviem ti hneď, neprišiel pýtať viceišpánstvo a slúžnodvorstvo. Či pýtal dačo pre seba? Pýtal iba to, čo sme my zapredali za naše úrady a hodnosti. Z výšky našich hodností pozeráme naňho, na bedára, aký je červiak.“

Čušali všetci, i sám Baltazár čušal. Uzdic doložil: „To čušanie nás ešte ctí. Po tejto krátkej rekapitulácii poďme počúvať, čo nám povedia.“



[37] plebán (z lat.) — katolícky duchovný správca, farár

[38] Zápas Goliáša s Dávidom — príbeh zo Starého Zákona, podľa ktorého bezbranný Dávid premohol obra Goliáša

[39] Védegylet (maď.) — ochranný spolok (Vlastenecký priemyselný spolok), ktorý založili roku 1844 na podnet Ľ. Kossutha z roku 1841 na ochranu domáceho priemyslu, najmä proti Viedni

[40] kasaperceptor (z lat.) — pokladník

[41] kastelán (z lat.) — za feudalizmu správca hradu alebo zámku a k nemu patriaceho panstva

[42] Mária Kristína — Mária Kristína (1806 — 1878), španielska kráľovná, dcéra Františka I., štvrtá manželka španielskeho Ferdinanda VII. (od 1829). Po mužovej smrti bola vyhlásená za kráľovnú ich dcéra Izabela. Zároveň sa prehlásil za kráľa i kráľov brat Don Carlos. Mária Kristína vládla bezohľadne za Izabelu až do uznania jej plnoletosti (1843).

[43] arciknieža Ludvig — Jozef Antonín Ludvig, arciknieža rakúsky, syn cisára Leopolda II. (1784 — 1864), si získal plnú dôveru brata cisára Františka, ktorého často zastupoval. Za cisára Ferdinanda bol jeho zástupcom a vlastne spoluvládcom. Vystupoval proti všetkým liberálnejším snahám, a preto r. 1848 musel odstúpiť z verejného života.

[44] votovať (z lat.) — hlasovať

[45] brachium (z lat.) — verejná moc, najmä výkonná

[46] vokšovať (z lat.) — odhlasovať

[47] Latinák hovorí: parva sapientia regitur mundus (lat.) — malá múdrosť spravuje svet

[48] kone z Tróje — podľa gréckej mytológie trójsky kôň bol obrovský drevený kôň, do ktorého sa po desaťročnom márnom obliehaní Tróje skryli najlepší achajskí bojovníci na čele s Odysseom, takto ľsťou sa dostali do mesta a porazili Trójanov

[49] septemvirálna (z lat.) — septemvirálna tabuľa, najvyšší súd v niekdajšom Uhorsku

[50] gróf Kolowrat — František Antonín Kolowrat Liebsteinský (1778 — 1861), český šľachtic, ktorý bol po Metternichovom[50] páde prvým ústavným ministerským predsedom (1826 — 1848) vo Viedni

[5050] Metternich — knieža Klemens Lothar Wenzel Metternich (1773 — 1859), reakčný rakúsky politik a diplomat. Bol predstaviteľom politického a národnostného útlaku v Rakúsko-Uhorsku.

[52] Piťo — Jozef Piťo (1800 — 1886), chýrny cigánsky primáš. Mal vlastnú kapelu, ktorá nechýbala na nijakej významnejšej národnej slávnosti.

[53] Pesti Hirlap — maďarský politický časopis (1841 — 1919). Redaktorom bol (od r. 1840) Ľudovít Kossuth, ktorý ho výdatne využíval na ovplyvňovanie verejnej mienky a na organizovanie „strany pohybu“.

[54] in corpore (lat.) — všetci

[55] za grófa Zaya — Karol Zay (1797 — 1871), maďarský šľachtic, ktorý roku 1840 ako nový generálny inšpektor ev. a. v. cirkvi verejne vyhlásil program maďarizácie, bol iniciátorom hnutia, ktoré chcelo spojením maďarských kalvínov so slovenskými evanjelikmi zabezpečiť nadvládu Maďarov

[56] Reči sa vedeli ta držať naši starí, ale jej nepoznali hodnotu, ako gróf Széchenyi maďarskej — Štefan Széchenyi (1791 — 1860), maďarský národovec, štátnik a spisovateľ, Kossuthov politický odporca, zakladateľ Maďarskej vedeckej akadémie. Bol podporovateľom maďarských národnoobrodeneckých úsilí, ale neželal si samostatný hospodársky a priemyselný vývin krajiny. Vo vzťahu Maďarov k nemaďarským národnostiam sa vyslovoval za vedúce postavenie a supremáciu Maďarov, ale odmietal politiku násilnej maďarizácie.




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.