ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

POZNÁMKY:

Vydavateľské poznámky

Pri tomto prvom vydaní korešpondencie Viliama Pauliny-Tótha Maríne Hodžovej zo stránky edičnej treba úvodom povedať niekoľko slov, ktoré bližšie osvetlia jazykovú problematiku literárnej tvorby V. Pauliny-Tótha a súčasne i problematiku tohto vydania. Viliam Pauliny, i keď ako študent prijal Štúrovu pravopisnú normu, nedodržal ju (porov. napríklad jeho literárnu tvorbu v pozostalosti v Literárnom archíve Matice slovenskej v Martine), ba dôsledne nedodržiaval ani spisovnú slovenčinu kodifikovanú Hattalovou gramatikou (1852). Jeho literárna reč má zväčša knižný charakter, prejavujúci sa nielen v prácach, ktoré vyšli tlačou, ale i v osobnej korešpondencii. Pauliny nepoznal bližšie bohatstvo ľudovej reči, neovládal dôkladne ani jeden slovenský dialekt, pretože veľmi krátko pobudol medzi dedinským ľudom. Jeho štýlu chýba sviežosť, prostota a ľahkosť vo vyjadrovaní. Tento nedostatok pobadal Pauliny sám ešte roku 1862, ako to vidieť z listu Maríne Hodžovej. I keď čerpal zo živého slovenského hovorového jazyka (zväčša drobnej mestskej slovenskej inteligencie), zároveň sa od neho vedome odkláňal, a to vo vetnej skladbe a morfológii. Jeho slovník obsahuje vyjadrovacie prostriedky časti maloburžoázneho slovenského vzdelanstva, ktorému predovšetkým určil svoje literárne práce. Takýto charakter Paulinyho reči diktovala v nemalej miere aj jeho žurnalistická prax. Pre prácu s ľudom predpokladal ľahší štýl (myslel na dialogické formy, aké použil v populárnych politických brožúrkach Jánošík a Slovenský Vlastimil). Jeho filologické záľuby (v Sokole uverejnil aj ruskú gramatiku a keltský slovník), poznačené romantickým a často pseudovedeckým etymologizovaním, prejavili sa aj na slovníku, preplnenom neologizmami a cudzími slovami (rusizmami, germanizmami, bohemizmami atď.). Idealistické ponímanie vzniku a vývinu ľudskej reči, zabiehajúce k nesprávnym historickým a filologickým uzáverom, dezorientovali a hatili ho v praktickom upotrebení jazyka. Slovenčinu považoval za centrum slovanských nárečí a vyvodzoval z toho, že nemôže zahynúť, no tvrdil pritom, že raz Slovania budú mať jednu reč. Myslel, že to bude najskôr ruská, ak sa politické a hospodárske snahy Slovanov zjednotia pod vedením Ruska. Prikláňal sa k náhľadu, aby politické noviny, učebnice a vedecké knihy boli písané v češtine, ľudové spisy, básne a povesti v slovenčine: „… totiž knihy pre elementárky a gymnáziá, ľudové spisy, básne a povesti nech budú v slovenskej reči pestované, romány, vysoká veda, náučné slovníky, odborné štúdiá vedy v českej — až dotiaľ, dokým túto úlohu pre celé Slovianstvo neprevezme ruština; čo je ešte, pravdaže, veľmi ďaleko.“ (Z listu neteri Moštenanovej 17. januára 1876 — odpis v Literárnom archíve Matice slovenskej v Martine.)

Samuel Czambel vo svojom Príspevku k dejinám jazyka slovenského (Budapešť 1887) sa podrobne zaoberal Paulinyho literárnou rečou v stati Ako písal V. Pauliny-Tóth, v ktorej pokladá Paulinyho za jedného z tých, ktorí najmä po roku 1861 „značne napomáhali rozvoj spisovného jazyka slovenského“. V rozbore, ktorého prameňmi boli Paulinyho Besiedky (Skalica 1867 — 70), poukázal na mnohé nedôslednosti, nezrovnalosti, ba i nesprávnosti, zapríčinené rozporom medzi živým jazykom a oficiálnymi gramatikami. Viliam Pauliny bol originálny pracovník, niekedy aj tvrdohlavý, a už aj preto dovoľoval si robiť viac odchýlok než ostatní spisovatelia, tvrdí S. Czambel. V nedávnom čase sa Paulinyho novinárskym štýlom zaoberala Valéria Polakovičová v príspevku Niekoľko poznámok o novinárskom štýle Viliama Pauliny-Tótha, SR XI, 1943/44, str. 164 — 168.

V. Pauliny-Tóth ako upravovateľ literárnych prác mladších básnikov a spisovateľov nie je prebádaný a aj preto bolo potrebné na tomto mieste zdôrazniť spomenuté už fakty.

Jazyk listov V. Pauliny-Tótha Maríne Hodžovej sa nijako nelíši od jazyka v Černokňažníku a v Sokole. Pri jazykovej úprave tejto korešpondencie sme použili kritériá a zásady, akými sa spracúvajú texty z druhej polovice 19. storočia. Dovolili sme si viac zásahov najmä preto, že Czamblov dokument literárnej reči Paulinyho je postačujúci pre bádateľov na tomto poli.

V snahe priblížiť nášmu čitateľovi text listov, usilovali sme sa neporušiť originálnosť vyjadrovania, slovníka a skladby, majúc pritom na zreteli dokumentárnu hodnotu korešpondencie. Uplatnili sme aj zreteľ na súčasnú normu spisovnej slovenčiny, ale nepodriadili sme sa úplne prepisu do dnešnej spisovnej normy. Naše úpravy týkajú sa viac oblasti pravopisu, hláskoslovia, tvaroslovia a len v malej miere slovníka a syntaxe.

Podľa dnešného pravopisného úzu píšeme všetky mäkké a tvrdé i, upravujeme písanie mäkkosti a tvrdosti, kvantitu samohlások, obmedzujeme používanie ä iba na prípady náležité (člän > člen, zemän > zeman atď.), podobne i písanie ô (bôh > boh, milô > milé atď.), písanie predložiek a predpôn s, so, z, zo, veľkých písmen a cudzích slov a pod. Interpunkciu upravujeme podľa dnešných pravopisných noriem.

Do slovníka zasahovali sme v niekoľkých prípadoch: protimluva > protirečenie, preslulý > preslávený, puhé > číre, človecký > ľudský, neni > nie je, kdežto > ale, kým; v prípadoch jestli > keď, ale; poneváč > lebo, keďže; tisícletý > tisícročný, stoletie > storočie. Zjednocovali sme dvojtvary v tých istých polohách v prospech spisovných tvarov. Okrem toho rozpisovali sme skratky: p. pp. > pán, páni, M. > matka, nám. > námestný, ev. > evanjelický a v niektorých prípadoch kvôli jednotnosti i číslovky.

Poznámky a vysvetlivky

Blížiace sa sté výročie vzniku Matice slovenskej bude najlepšou príležitosťou preskúmať, zhodnotiť a prehodnotiť literárne i verejné účinkovanie Viliama Pauliny-Tótha, ktorý práve v období šesťdesiatych rokov bol popredným činiteľom. Aj literárne dielo V. Paulinyho je poznačené tou protirečivosťou, ktorá je príznačná pre spoločenský vývoj na Slovensku v druhej polovici minulého storočia. Celkove Paulinyho literárna tvorba stála v službe národne uvedomovacieho procesu (vedome sa orientovala na tieto úlohy), v službe tej ideológie a triedy, ktorá pomáhala likvidovať starý feudálny spoločenský poriadok. Jeho poézia bola prakticky účinná a politicky aktuálna, i keď neprevyšuje umeleckú úroveň súčasnosti. V dramatickej tvorbe Pauliny nemal úspechy, a tak jeho práce ostali viac-menej len ako literárnohistorický dobový dokument; avšak spoločensky najúčinnejšie boli jeho poviedky (zo slovenskej minulosti a prítomnosti), uverejňované v Sokole, Černokňažníku a potom i samostatne v Besiedkach. Pauliny sa v nich pokúša prekonávať tradičný kánon konvenčnej spisby (i keď v mnohom mu podlieha) vnášaním realistických prvkov a vedomým zameraním literárne riešiť súčasné problémy. Jeho literárne dielo čaká na spracovanie, ktoré bude treba stavať na širšej platforme literárneho diania „mladších štúrovcov“ (žiada sa vydať aspoň výber z jeho poézie a prózy, najmä satirických čŕt

Po roku 1918 vyšli tlačou len niektoré práce Paulinyho, ktorých výber nebol vždy najsprávnejší. Roku 1919 v Pacove vychádza dokumentárna črta Tri dni zo Štúrovho života a potom už len J. Vlček v Matici slovenskej roku 1926 sa pokúša vydávať jeho Spisy, pravda, vyšiel iba prvý zväzok pod názvom Básne, Martin 1926. V Mazáčovej knižnici v Prahe roku 1928 našla miesto romantická poviedka s orientálnym námetom Kyčina, jedna z kompozične najlepších poviedok. Roku 1932 I. Dérer vydáva z príležitosti Goetheho jubilea Paulinyho báseň Posledný spevec. Trenčiansky Matúš, romantická poviedka, našla svojho vydavateľa v Mazáčovi roku 1930 a potom vyšiel ešte roku 1938 v Štátnom nakladateľstve (Praha — Prešov). Žena kráľova, romantická historická povesť, vyšla roku 1931 nákladom Melantricha v Prahe.

).

Listy V. Pauliny-Tótha Maríne Hodžovej sú materiálovým prínosom nielen k poznaniu jeho literárneho diela, ale najmä k poznaniu šesťdesiatych rokov minulého storočia na Slovensku. Už Jaroslav Vlček pobádal, že Paulinyho korešpondencia, ktorá je pomerne bohatá, obsahuje závažné dobové dokumenty. A tak roku 1924 v Sborníku Matice slovenskej II uverejnil spolu s Fl. Kleinschnitzovou jeden list Paulinyho J. M. Hurbanovi a päť listov Andrejovi Sládkovičovi a potom v nasledujúcom ročníku Sborníka Matice slovenskej III, 1925, na str. 76 — 77, v Príspevku k životu a dielu J. Kráľa list V. Paulinyho Danielovi Maróthymu asi z 3. októbra 1857 z Príbeliec. Neskoršie, až roku 1948 v Literárnohistorickom sborníku (ročník V.) s prípravou výskumu diela J. Kráľa uverejnil R. Brtáň tri listy V. Paulinyho Ct. Zochovi a jeden list Matúšovi Dulovi z rokov šesťdesiatych z pozostalosti Ct. Zocha.

Listy Viliama Pauliny-Tótha Maríne Hodžovej z rokov 1861 — 1865 predstavujú listy, písané redaktorom svojej zpravodajkyni. Marína Hodžová (narodená 31. marca 1842, umrela 21. novembra 1920), najstaršia dcéra M. M. Hodžu, v šesťdesiatych rokoch minulého storočia stala sa mikulášskou zpravodajkyňou (spolu s Max. Hudcom) Pešťbudínskych vedomostí, ktorých spoluredaktorom bol začas aj V. Pauliny. Keď sa Pauliny chytil vydávať Černokňažníka a potom Sokola, mal už určité redaktorské skúsenosti

Literárny archív Matice slovenskej vydal t. r. rotaprintom rozmnožený súpis Paulinyho pozostalosti, v ktorej sú z tohto obdobia pochádzajúce fragmenty Slowo o Ústawu českoslowenskem w Břetislawě, rôzne kritické práce zo študentských čias, Záznačky druhu rozličného počaté r. 1859 a pod. Spolu s týmito začiatkami datuje sa aj jeho účasť na vydávaní rukopisného časopisu Prostonárodný zábavník v školskom roku 1844/45, ako aj na redigovaní humoristického časopisu Buben, písaného už v štúrovskom pravopise. Na lýceu v Bratislave stáva sa pomocníkom pri redigovaní Štúrových Národných novín a Orla tatranského v ktorom uverejnil aj prvú svoju báseň Hviezda.

a nádejal sa, že v Maríne získa dobrého zpravodajcu zo Slovenska (Marína v tom čase bola už známa ako dobrá vlastenka a vychovávateľka v Dievčenskej besede, ktorú sama založila roku 1862 a potom sama viedla). No korešpondencia Maríny Hoďžovej V. Pauliny-Tóthovi sa nezachovala.

Literárny archív MS vlastní iba tri listy Maríny Hodžovej, písané priateľke Ľ. Kôrkovej do Martina (list z 18. X. 1865, 10. V. 1866, 26. X. 1867) a jeden ďakovný list A. Sládkovičovi za báseň Do pamätníka zo 6. II. 1862. Porov. pozn. k str. 193.

Niet jej ani v literárnych pozostalostiach rodiny Paulinyovcov, ani u žijúcich potomkov (dr. Ilja Pauliny-Tóth, žijúci v Bratislave, ktorý zdedil po Žigovi, najstaršom synovi V. Pauliny-Tótha, súkromnú knižnicu a archiválie; nepozná ju ani dr. D. Rapant, niet jej ani v Skalici a pokusy nájsť po nej čo len stopu skončili sa neúspechom). Takto sa nám stratili mnohé cenné údaje nielen o jej osobnom živote, ale aj o kultúrnom a spoločenskom dianí v meste Mikuláši a v Liptove; keďže máme o Maríne málo zpráv (jej denník sa predbežne nenašiel), sú aj naše poznámky najmä k niektorým listom kusé a neúplné. Listy sa končia rokom 1865, keď Marína odišla do Neuendettelsau v Bavorsku na dievčenský ústav, aby mohla účinnejšie pôsobiť v kultúrno-osvetovýcn podujatiach v tendenciách národného uvedomenia. Ako ukazuje korešpondencia Maríny s členmi rodiny, cudzí jej bol život na ústave a cudzie i metódy (úryvky z listov uverejnil Felix Kutlík v práci In memoriam M. M. Hodžu vo forme rozmnoženého rukopisu, Bratislava 1933). Len čo sa po dvoch rokoch vrátila, odišla v októbri 1867 so sestrou Boženou za otcom do Tešína. Jej účinkovanie v Tešíne nepoznáme. Zdá sa, že v Trnave, kam sa po otcovej smrti presťahovali k Božene (narodenej 2. októbra 1847 — umrela 10. marca 1936), vydatej za Vendelínom Kutlíkom, neostala nečinná. Popri organizovaní praktických ženských kurzov pre domácnosť údajne prispievala do miestnych časopisov (ústna informácia J. Pöstényiho). Roku 1873 sa Kutlíkovci presťahovali do Bratislavy. Marína sa 2. mája 1876 vydala za Filipa Hladkého, aktívneho národovca a pravotára v Trnave, ale roku 1901 ostala bezdetnou vdovou. 22. septembra 1911 zúčastnila sa na spomienkovej slávnosti z príležitosti stého výročia narodenia M. M. Hodžu v Rakši a Tešíne. Umrela v Bratislave. Život zápalistej národovkyne, nádejnej vychovávateľky sa nenaplnil očakávanými verejnými činmi. Jej rázne vystúpenie na obranu otca roku 1862 inšpirovalo v našich časoch dramatika I. Stodolu evokovať jej čin v hre Marína Havranová, pravda, v inej situácii.

Listy V. Pauliny-Tótha Maríne Hodžovej ostali v rodine Kutlíkovcov. Až roku 1935 prešli kúpou do Archívu mesta Bratislavy ako pozostalosť M. M. Hodžu od riaditeľky Knižnice mesta Bratislavy, dr. Kontšekovej-Kutlíkovej. V Archíve mesta Bratislavy sú označené v rámci hodžovskej pozostalosti ako Korešpondencia Maríny Hodžovej, Listy V. Pauliny-Tótha I, II, III, zv. 5, 6, 7. Zväzok siedmy obsahuje listy nedatované. Podľa listu (8. 10. 1934) dr. V. Pražáka, pracovníka Univerzitnej knižnice v Bratislave, ktorý korešpondenciu ohodnocoval, počet listov V. Paulinyho Maríne Hodžovej má byť tridsať. Chýba list zo dňa 5. XII. 1862, ktorý je v archíve zachytený pod inventárnym číslom 944/20. List obsahuje štyri strany. Tridsať listov v našom vydaní spôsobilo rozhodnutie považovať list č. 14, ktorý má spoločné inventárne číslo s listom č. 11, za samostatný z dôvodov uvedených v poznámke k tomuto listu. Celkove korešpondencia činí 105 fólií s dvoma obálkami skalickej pošty. Listy sú písané na jemnom bledožltom papieri formátu 24 × 15 cm. Skoro všetky majú vlisované heslo „Všetko za národ“, alebo „Viliam Pauliny-Tóth de Tore et Tóth-Megyer“. Listy sú zachované, nepoškodené. Naše usporiadanie je chronologické, pričom pri nedatovaných určujeme miesto a dátum vzniku.