ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Naprostred školy v Sušiciach v príbytku pána učiteľa Philippa Šípika stojí v kolese šesť osôb — a v prostriedku jedno malé chlapčiatko. Tieto osoby sú:

1. Pán Philipp Šípik, ako povedáme, učiteľ v Sušiciach, asi štyridsaťdvaročný chlap mocnej, tučnej, územčistej postavy — tvár a brucho má okrúhle ako plný mesiac alebo ako polcentová tekvica, na hlave má postavenú takrečenú domárku, t. j. okrúhlu čiapku z remeňa, pod ktorou vykúkajú úhľadný nos a dve živé oči. Jednou rukou zakrúca svoje dlhé nažltkasté fúzy, v druhej sa mu opála feruľa a dlhorúrová fajka.

2. Pani Margaretha Šípik, rodená Klokočáni, manželka pána učiteľa, vysokej rozložitej postavy žena, na ktorej tvári — bárs už má kolo tridsaťšesť rokov — ešte znaky krásy sa mihotajú. Ona má na hlave biely ako sneh čepiec, pod hladkým čelom dvoje čiernych, lež ohnivých ako uhoľ očí, pod perami dva rady bielych ako slonová kosť zubov a driek rukami podopretý.

3. Pán Bohuslav Trnovský, kaplán zo susednej dediny Lukatína, mladý, dvadsaťpäťročný šuhaj prívetivej tváre.

4. Sidonia Cleopatra Šípik, dcéra pána učiteľa, utešené, asi šestnásťročné dievča.

5. Mutius Horatius Šípik, nádejeplný desaťročný synáčik pána učiteľov.

6. Jedna od hlavy až po kolená hrubou plachtou, čiže popelkou zakrytá žena s batohom na chrbte, s bielym, čiernopretkávaným rubášom pred sebou — a bosá.

V prostriedku malý chlapec rozrandaveného rúcha a slziacich očí.

„Quomodo vocaris? To jest: ako sa voláš, chlapče?“ dopytuje sa pán učiteľ zvučným, hrubým hlasom nášho rozrandavenca.

Chlapča sa striaslo, prebehlo malou dlaňou po čiernych kučeravých vlasoch, ktoré mu temer do očí padali, a uprelo prosebný zrak na bosú, vedľa neho stojacu ženičku.

„Neboj sa, dieťa moje!“ dodávala mu táto chuti. „Povedz, veď sú to pán rechtor, dobrý pán rechtor, oni ti nič nespravia.“

„Martin — áno — Martin — Klipták,“ zašepkalo dieťa.

„Martin Klipták?! Eheu, domine reverende^[1]! Či počuli dakedy také obyčajné meno?“ vykríkol pán učiteľ, obrátiac sa ku kaplánovi. „Tu som si ja mojim deťom zvláštnejšie mená vyvolil. Tu vidia, rogo^[2], Sidoniu Cleopatru, vedľa nej Mútia Horatia, syna matkinho srdca.“

„Ja som nie Mutius ani Horatius, ja nechcem také mená, mňa chlapci Mucom a Rakom prezývajú,“ pretrhol pána učiteľov synáčik reči svojho otca.

„Taceas nequam^[3]! To jest: hallgass, fiam^[4]! Mutius Scaevola^[5] a Horatius Cocles^[6] boli chýreční hrdinskí Rimania, máš byť hrdým, že ich meno nosíš, k ich pocte som ťa tak nazval — a de caetero^[7] tvojich prezývačov zajtra solenniter^[8] potrescem! — No, a koľkože máš rokov, parvule^[9] Klipták?“ obrátil sa pán Šípik k malému Martinovi, keď bol Mutia utíšil.

Chlapča znovu pozrelo na bosú ženskú.

„Sedem, ich vlídnosť, pán rechtor,“ hovorila táto, rozumiac zraku jeho, „sedem rokov má táto úbohá sirota, nemajúca nikoho na svete kremä mňa, jeho otcovej sestry. Nach mi ráčia veriť, ich vlídnosť, že by som ho od seba tak slabo a útlo nepúšťala, keby som ho mohla vyživiť; ale, bože môj! teraz sú časy drahé, chudobný človek sám ledva vyžije — a keď sa má cez celý život trápiť, nach sa už za mladi naučí. Ono je ešte síce slabô, ale zato už bude vládať mechy ťahať, a pani rechtorke vody doniesť a drevco preťať — ačpráve sa tomu nebožiatko neučilo, lebo je i ono rechtorská sirota.“

„Rechtorská sirota? Revera^[10], teraz mi na um prichodí, že som dákehosi Kliptáka poznal; počkajmeže!“ Tu sa pán Šípik zamyslel a položil feruľu na svoje čelo. „Klipták! Martin Klipták! aha! veď to bol môj conscholaris^[11] v Levoči a — richtig — jedno leto sme boli na Oravskom zámku.“

„A či to prošťa má dákesi šaty?“ pretrhla pani rechtorka hlasný monológ manželov, ktorý už v Oravskom zámku blúdil. „Lebo vám to povedám, že v Sušiciach mendík^[12] málo vyvinšuje, a biedna rechtorka, ktorá by aj mendíkov šatila — ba keď ho zašatíš, potom ti ujde a rechtorka i za to vyhorí.“

Miesto odpovede zložila žena batoh a vykrútila z neho dva páry hrubých gatí, dva páry takýchže košieľ, jeden kvietkastý lajblík z veľkého chlapa a jednu vyšedivenú čiapku zo starého sveta.

„Biele šaty som mu z mojej horko-ťažko nadobudnutej priadze našila, lajblík a čiapka mu zostali po otcovi, jedinô jeho dedičstvo; lebo — nach mu pán boh hriechy odpustí, veď už jednako pred jeho súdom stojí — on bol veľký korheľ!“

„Klipták — Martin Klipták! Že vraj veľký korheľ!“ povedal pán učiteľ a obrátil sa k hovoriacej. „Žena! Vy chcete povedať, že bol veľký latinák a ja myslím, že i svojmu synovi, keď nie inšie, aspoň tento poklad latinčiny zanechal. Attende Martine! Quot sunt partes orationis?^[13]“

Na túto otázku sa pustilo chlapča do plaču.

„Čuš s tvojimi sprostými otázkami!“ rozkríkla sa na pána Šípika jeho pani manželka a obdarila ho takým pohľadom, že mu i feruľa z ruky i dlhorúrovica z úst vypadla. „Tvoje orácie drž sám pre seba, veď si jednako nimi už aj môjho Mútia pokazil. Mendík má inakšiu robotu, radšej sa ho spýtaj, či zná stajňu vyčistiť, ošípané do poľa vyhnať, drevo rúbať a vodu nosiť. No, Martin, či si to už dakedy robil?“

„Ach, prosím ich milosť, pani rechtorku, veď ono i k tomu privykne, nach sa len nad ním zmilujú, nad ním a nado mnou, ktorá ho nemám z čoho vychovať,“ vravela stukajúcim hlasom bosá žena a spínala ruky.

„Keď bude poslúchať, dobre mu bude, ja žiadnemu mendíkovi neukrivdím!“ odpovedala pani učiteľka.

„Nošak budeš poslúchať, Martinko?“ ozval sa k chlapcovi strieborný hlas Sidoniin, a šumná dcéra pána učiteľova podala jabĺčko malému Kliptákovi, ktorý touto vďačnosťou utešenej devy osmelený, hlasným názvukom povedal, že bude.

„Bene ^[14], Martine! Dúfam, že keď nie latinskú gramatiku, aspoň čítať a spievať znáš, a jestli sa nemýlim, to je pre mendíka v Sušiciach dosť. Ex pura pietate^[15] naproti tvojmu otcovi budem s tebou aj Dunayho Donát^[16] traktovať, čo ti dakedy k dobrému poslúži, bárs si myslím, že časom budeš spôsobnejší k dákemusi poctivému remeslu ako k štúdiám. A s tým teraz dosť. ,Sapienti pauca'^[17], hovorí latinák — poďte, žena, do prednej chyže, zapíšem Martina Kliptáka do mendíckeho protokolu!“ Keď toto pán učiteľ dopovedal, zobrala sa celá spoločnosť, vyjmúc nového mendíka, do svetlice, kde sa stalo slávne inprotokolovanie^[18] nového služobníčka cirkvi sušickej.

O chvíľku vyšla bosá žena von; pritisla malého Martina ešte raz k svojim prsiam; povedala mu, aby bol poslušný, a odišla preč. Chlapec zaplakal bolestne a odtiahol sa pod školskú lavicu, aby tam k svojmu novému stavu privykal.