ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na druhý deň držala pani Margaretha so svojím drahým mužíkom slávnu poradu. Boky mala podoprené a tvár prísnu, znak to neutajiteľnej nevôle. Pán učiteľ mraštil nepokojne čelo, na ktorom tu i tu dáka nevídaná, nechýrená odhodlanosť sa maľovala; aj jeho inokedy usmievavé oči zablysli tu i tu výrazom pevného úmyslu.

„Quid sumus facturi, t. j. čo urobíme, carissima^[36] Margaretha?“ dozvedal sa naposledok ťahavým hlasom a kládol dľa obyčaje ukazovací prst na čelo.

„Oh, ty trubiroh latinský!“ zahorlila Margaretha rozhorčeným hlasom. „Čo urobíme? Keď si mamľas, nestaraj sa do mojich poriadkov; ja znám, čo mám urobiť pre budúcnosť mojej dcéry — ja som matka!“

„A ja som otec a punctum^[37]!“ zavolal pán Philipp tak pevným názvukom, že jeho pani Margaretha otvorila najskôr oči a potom ústa, plná úžasu nad touto smelosťou. Potom sa spamätujúc, prešla pár ráz po chyži a zastala si naostatok pred manželom.

„Mužu!“ začala vážnym hlasom, ktorý prenikal pánu Šípikovi skrýše srdca. „Mužu, dobre znáš, že sme chudobní. Tvoj učiteľský plat, bárs mu na našej doline málo rovného, nevynáša predsa štyristo zlatých šajnových. Syna máš dať po školách; a tu bieda v dome, že mu sotva máš za čo kabátik a nohavičky kúpiť. Pre Sidoniu sme sa zadĺžili — z čohože budeš platiť? Tvoja pláca nám na výživu nestačí; vidíš, ešte v tých šatách chodíme medzi ľudí, v ktorých sme sa dakedy zobrali. Sama som krajčírom, tkáčom a všetkým v dome. Vidíš, mužu, to je naše postavenie! Výhľadu inakšieho nemáš — a chorý, aby sa uzdravil, i horkú pilulu zje. Sidonia je ešte dieťa, privykne aj k Volovcovi.“

„Pochybujem!“ odvetil slabým hlasom pán Šípik, zhodený nevývratnými dôvodmi z Olympu^[38] svojej odhodlanosti, a slzy horkosti nad trápnym postavením prebreskovali jeho okom.

„Dubito^[39]tá dievčina sa radšej zmámi, ako by za to telivo z dobrej vôle šla — ja síce — ja ju nútiť nebudem!“

„Chichichi!“ zasmiala sa pani rechtorka na priek skormútenému pánu manželovi. „Čo ty len vytáraš, že sa zmárni! Či som sa ja zmárnila, keď som za teba proti mojej vôli šla? Vidíš, Philippko — uraziť ťa nechcem — vieš, že sme sa s Bleskovínim radi mali — a ja som ho musela nechať, bol bez stavu; prinútili ma k tebe, privykli sme, rada ťa mám — no, a oba sme šťastní!“

„Bleskovíni bol lump, a ja som nie Volovec!“ preriekol rozpálené urazený manžel; ale keď chcel ďalej pokračovať, zatvorila mu pani Margaretha ústa, vybozkávala ho ako za mladi, zahladkala mu vlasy, i nastal koniec nevrlosti.

„Vidíš, Philipp, len ty to na mňa nechaj; ja Sidonii naprostím rozum. Ty ju siliť nemusíš!“ chlácholila Margaretha Philippa, a tento, uspokojený beztak riedkym dôkazom manželkinej lásky, pristal na všetko, pomysliac si, že si on ako Pontský Pilát umýva ruky od nevinnej krvi. „A teraz, mužu, urob dopisovaniu Trnovského koniec. Kliptáka vezmi sám na exámen; ja sa do tvojich mendíckych poriadkov starať nebudem, Trnovskému napíš, čo mu treba, nech mi Sidoniu nebalácha; ona mladá ľahko naňho zabudne, len nech za ňou nechodí.“ Tak ustanovovala pani učiteľka a odišla von.

Po malej chvíli vstúpil dnu Klipták a zastal si pokorne, v očakávaní hroznej hrmavice, pred pánom učiteľom.

„Chlapče, keby si znal po latinsky, riekol by som tí: Quo semel imbuta recens servabit odorem testa diu,^[40] t. j. čím hrniec navrie, tým i črep jeho, keď sa rozbije, páchne,“ začal mohutným hlasom, že sa len tak v hlbinách Martinovho srdca ozývalo, „pretože ty to však dôkladne nechápeš, poviem ti to ešte raz zreteľne po slovensky: si oplan a na šibenici odvisneš, jestli sa nepolepšíš! Kde si vzal ten list, nequam?“

Martin zaplakal; pán učiteľ mu ukazoval lístok, ktorý bol obdržal včera od Trnovského k oddaniu slečne Sidonii a ktorý mu bol spolu i so siedmimi grajciarmi nepochopiteľným spôsobom minulej noci skapal. Videl, že tu tajiť nemožno a stenal ešte bolestnejšie.

„Hovor, canis tua mater^[41]!“ sipel pán učiteľ naoko prísne, ale v srdci sám šanoval ubiedené chlapča.

„Ach, prosím ponížene — veď mi to ten dobrý pán kaplán z Lukatína dali, aby som to oddal kišasonke, aj šesť grajciarov mi dali, aj tie mi skapali. Ach, prosím ponížene — už to viac neurobím!“ vyhováral sa mendík úzkostlivo a hľadel prosebne na pána učiteľa.

„Accipies sex, dostaneš šesť, kujon! Vyprášim ja tebe listy a grajciare spoza pása! Či ty nevieš regulu, peniaze k odloženiu mne oddať — he?“

Keď takto pán učiteľ Kliptákovi sentenciu vyčítal — ktorú však, aby sme jeho útrpnému srdcu za pravdu dali, potom na trest kľačania premenil — chytil mendíka za ruku a odviedol ho do učbárne.