ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Medzitým Trnovský — nezadarmo, že sa tak volal — sedel na opravdivom tŕní, na tŕní zožieravej, možno nevyslyšanej lásky, a — na tŕní stozlatového kaplánstva. Čakal celý druhý deň na odpoveď Sidoniinu, ktorá však pre nám už známe príčiny nedochádzala. „Už viem, koľko bilo!“ usmial sa bolestne a prechádzal sa prudkým krokom po lukatínskej kaplánke. „Tá dievčina,“ hútal ďalej, „je bez srdca; nepochopí a nepocíti plameň ľúbosti… Hja, taký je svet! Nielen pravda, ale aj peniaze oči kolú; lenže s opačným výsledkom. Už je koniec — koniec môjmu budúcemu blahu; ako vidím, ja zostanem neženatý! No, a teraz nech verím a učím, že nieto praedestinatie (predurčenia)! Tí kalvíni naposledok majú pravdu! Slobodná vôľa je tu — a predsa sa pod prútom okolností a neprajného osudu musím zvíjať!“

Ako vidíme, náš pán kaplán už bol v prúde teologických myšlienok, a pretože už tam bol, dokončil svoj monológ a dal sa do čítania bohoslovných, in folio^[42] tlačených bachantov, vo veľkom počte kolo stien nastavaných — v tej nádeji, že sa pomocou týchto dostane z labyrintu svojich pochybností na úslnie nepodvratnej vieropravdy. Neštudoval dlho, zaklopal ktosi na dvere a na kaplánovo „voľno“ vstúpil dnu — Gašpar Kura, starší mendík pána Philippa Šípika, učiteľa cirkvi sušickej.

„Ich dvojctihodná milosť! Doniesol som list od pána,“ začal rapotať Gažo, ale od koho, to Trnovský už nedopočul, bo jedným mihom vychytil mendíkovi list a dal sa do čítania. Titul a písmo ho však zarazilo. „To nie Sidoniina ruka!“ zamrmlal horko, otvoril dvere a milého Gaža vystrčil von. Ale náš Kura bol prebitý čeľadník; pomyslel si, že on zo Sušíc do Lukatína darmo chodiť nebude, i zastal si ako stĺp v pitvore, očakávajúc utíšenie rozhorčenosti kaplánovej a pritom — dákehosi daru.

Trnovský medzitým chodil — nie, nechodil, ale behal po chyži. Nešťastný list ležal nerozpečatený na jeho stolíku, ukazujúc vzdorovité čelo, na ktorom sa pevnokrásnymi ťahmi písma vystatovala obšírna latinská adresa. Naostatok sa náš kaplán odhodlal. „Už,“ povedá, „všetko jedno! Vypijem tento plný pohár blenu dúškom a urobím celej veci koniec!“ Rozpečatil list a čítal. Nakuknime i my doňho a obdivujme lakonickú štylistiku pána Šípikovu. List znel takto:

„Domine Reverende!^[43] Múdry a opatrný Solón povedal: Nemo ante mortem beatus!^[44] a taktiež múdry Bias^[45]: Omnia mea mecum porto!^[46] — Pane! Vy ste dobrý latinák, porozumiete teda týmto mnohovýznamným citátom. Ja len propter applicationem^[47] to poznamenávam k nim: quod ego non possum^[48], že ste sa Vy práve do mojej Sidonie zaľúbiť ráčili (čo by mne, in parenthesi^[49], i po vôli bolo) a že sa ona Vašou, práve pre môj druhý citát (in parenthesi, pretože nemáte ani stav, ani groše), stať nemôže. Aspoň tak syllogizuje^[50] moja žena a ráčite uznať, Domine reverende, že to kriminálne dôsledný syllogizmus^[51]. Ja sám som v dilemme, t. j. v škripci; a pretože som sa voľky-nevoľky odhodlal v tejto záležitosti zmýšľať s mojou polovičkou, úprimne vám radím, aby ste kúsky, ktorým ste sa snáď z Ovídiovho De arte amandi^[52] priučili, ohľadom mojej dcéry — ktorá je už solenniter^[53] mnohovážnemu Ondrejovi Volovcovi zasnúbená — na stranu, id est ad orcum, šmariť ráčili. De cetero me commendo humillime^[54] — ponížený služobník Philippus Šípik m. p., scholae et ludi rector^[55]. — Post scriptum: Kliptákius dostal za posluhu výprask; čo len preto podotýkam, aby ste chrbty mojich mendíkov šanovali a naposledok i Gallenusa^[56], t. j. Kuru, k podobným posluhám neupotrebili. Idem qui supra^[57].“

Keď Trnovský fulminantný^[58] list pána Šípikov raz, dva razy i tri razy prečítal, miesto aby sa vždy väčšmi bol mraštil, zdal sa navidomoči uspokojovať, usmieval sa a premýšľal v sebe: „Bravissime^[59]! Praestantissimus^[60] pán Šípik je po mojej strane — tá parenthesis a to dilemma ho prezradili — a z post scriptum vidno, že Klipták síce nešťastne pochodil, z čoho sa však dá zavierať, že Sidonia môj list nedostala — no, ale o tom sa hneď presvedčím.“

„Gašpar!“ zavolal tu nahlas, a ako strela postavil sa náš Kura v chyži, očakávajúc za posluhu peňažný dar. Trnovský však zamkol dvere, vzal mocný lineár do ruky i chytil nešťastného posla za šticu. „Chlapče, kde je sedem grajciarov, čo si Kliptákovi vzal?“ zahrmel ostro na mendíka.

„Ich milosť, pán kaplán, ja neviem,“ odsekol smelo náš geniálny Kura.

„Nevieš? No počkaj, veď ťa ja hneď naučím!“ vravel Trnovský a štitca Gašparova len tak sa otriasala v pána kaplánovej ruke a lineár len tak skákal po mendíkovom chrbte. Na takéto výslužné náš Kura nebol pripravený. Najskôr zaťato mlčal, ale keď mu toho už veľa bolo, dal sa do prosby a vyrozprával celý fígeľ. Nechtiac potrhanú Gašparovu spoveď vyratovať, my vo výťahu zdeľujeme to, že on, obadajúc pri Kliptákovi groše, tieto mu spolu aj s listom v noci vzal, a s pani učiteľkou na dôverných nohách stojac, tejto oddal.

Po dokončenej exekúcii zastrúhal sa ešte raz kaplán nešťastnému poslovi, dal pozdraviť pána učiteľa a poslal ho preč.

Gažo sa pobral vnohy a nezastavil sa, iba doma.