E-mail (povinné):

Ľudovít Kubáni:
Mendík

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 144 čitateľov

Kapitola ôsma

Ako sme videli, Sidonia nebola ohnisko obzerať. Za jedno je to nie v obyčaji, za druhé čo by aj skutočne v obyčaji bolo, teda nebolo tej moci, ktorá by ju k tomuto kroku bola pohla. Zostala sama doma, pod strážou Kurových jastrabích očí. Sedela sama pri šijacom stolíku, pohrúžená v práci a myšlienkach o svojom lóse.

Bola to utrápená mladucha: líčka oblednuté, oči vpadnuté a zastrené závojom sĺz. Na alabastrovom čielci ležala chmára myšlienok ako ranná hmla na Kráľovej holi. Dievčina sa tu i tu strhla, tu i tu zavzdychla tak bolestne ako poranená srnka. Nevedomky odložila šitie na stranu a pravicu položila na dmúce sa ňadrá, ako čo by v nich chcela utlačiť vzmáhajúcu sa búrku.

„Oj, bože môj, bože môj!“ stukala deva názvukom žiaľu, „ako to so mnou bude? Poslúchať musím; matka povedala: Obetuj sa za nás a za tvojho brata! — a aj otec, môj dobrý otec doložil: Kliatba materina z koreňa vyvracia základy! — Bohuš — môj Bohuš Trnovský ma tiež zaklína, aby som mu vernou zostala — kde tu rady, kde pomoci?“ spytovala sa rozžialene sama seba a pozdvihla zaslzené zraky dohora, ako čo by do neba nazrieť chcela.

Bola to utešená podobizeň Nioby[67]! Ako táto nad zahynulými deťmi, tak Sidonia nad hrobom svojich krásnych, mladistvých snov a nádejí ronila slzy, ktoré kameneli na líčkach v perly.

Otvorili sa potíšku dvere a dnu vstúpila mladá pani milých čŕt tváre, vo vkusnom obleku. Jej usmievavá tvár sa trocha zakabonila pri pohľade na zarmútenú Sidoniu. Táto sa strhla a vidiac, kto prišiel, skočila hore, vrhla sa príchodzej do náručia a stukala tak prenikavo, že aj tejto druhej zahrali slzy v krásnych, sivých očiach.

„Uspokoj sa, moja zlatá Sidka, uspokoj sa — všetko bude dobre!“ tešila ju táto a pobozkala v čelo.

„Ach, pani farárka, už je po mojom šťastí; ja som navždy stratená; už ma ta dnes zakopala matka.“

„Viem, Siduška, viem, že tvoji rodičia šli do Ruskopolia obzerať ohnisko a ustanoviť deň svadby; ale nič to, prejdeme im cez rozum.“

Sidonia pozrela na sušickú pani farárku nedôverivým a spolu prosebným zrakom.

„Sadnime si, sestrička moja; pozhovárame sa dôkladnejšie,“ vravela pani farárka uspokojujúcim hlasom a sadla si spolu i s rozčúleným dievčaťom na pohovku. „Dostala si list od Trnovského?“

Sidoniina tvár sa skúpala na túto otázku v ružovej žiare.

„Ja som ti ho dopravila,“ hovorila pani farárka ďalej, „a prišla som pre odpoveď; vidíš, musíme byť v tejto veci na čistom, tak sa dá pre vás niečo vykonať. No, ale dôveru za dôveru,“ dokladala, vidiac, že sa Sidonia hanblivosťou a bázňou trasie, „budeme ty a ty!“

Sotva dopovedala, ležali si dve mladé priateľky v náručí. Priateľstvo zapečatené sestrinským bozkom, otvorilo Sidoniino srdce ako raňajšie slnce na jar kalištek ľalie.

„Zdôver sa mi, Siduška — či ľúbiš Bohuša Trnovského?“ vyzvedala sa so súcitom mladá priateľka. „Vidíš, to je najhlavnejšia vec i pre teba i preňho. Dvaja skôr odoláte návalu neprajných okolností, a potom, vieš, trpezlivosť ružičky nosí — no, a spojené sily všetko vykonajú!“

Miesto odpovede vrhla sa Sidonia znovu svojej priateľke do náručia, svoje „ľúbim“ tíško jej do ucha šepkajúc.

„Ľudmilka!“ dokladala po chvíli, „len ma neprezraď. Skapala by som od hanby!“ prosila dôvernicu; táto však vstala hore, pošla k dverám, zaklopala na ne a na ich prahu sa zjavil driečny šuhaj — mladý lukatínsky kaplán.

Výraz na Sidoniinej tvári nemožno opísať. Trnovskému hrali v očiach slzy, triasol sa ako prút a kyvotajúce sa nohy ledva ho dovliekli naprostred chyže.

„Sidonia, anjel môj!“ vydýchol názvukom nevýslovnej blaženosti a pozeral tak túžobným okom na zmeravenú, ako sa zdalo, dievčinu, že by to i skalu bolo pohlo.

Táto položila pravicu na prsia, sklonila hlavu a ľavicou objala Ľudmilu.

„Priatelia moji! Srdcia vaše sa stretli na ceste súzvučnej ľúbosti, zachovajte ju verne!“ hovorila Ľudmila, zložila vedno ruky zaľúbencov a kochala sa na roztomilom obraze dvoch nevinných, v zvučných akordoch prvej lásky sa stretnuvších duší. Bol to utešený obraz, súci pre Bohúňov[68] krásotvorný štetec.

„Či — či smiem dúfať, svätica moja?“ spytoval sa túžobne šuhaj, prenesený do raja sladkých blažených pocitov.

„Oj, bože môj, bože môj!“ šuškala dievčina a rumenec blaha sa roztápal po jej líčkach.

„Všetkému čas, priatelia moji; nezabúdajme na svet i na vaše okolnosti!“ preriekla Ľudmila a týchto pár slov prebudilo zaľúbencov z krátkeho sna blaženosti, do ktorého sa boli ponorili.

„Tak je!“ odpovedal spamätavší sa kaplán. „Tak je! Musíme sa obzrieť i o svet a neprajné nám okolnosti. Raďte, pani sestra, raďte; ja neviem, ako sa vymoceme z tohto labyrintu neprajných osudov.“

„Múdry ste vy, pán brat,“ smiala sa Ľudmila, „ja som vás dopravila do neba vyslyšanej lásky a teraz vás z dákehosi labyrintu mám vyvádzať! No, no; len sa tak nepáľte, pán brat, ani ty, Sidonia: ja som síce žiadna bystroumná Ariadne[69], aby som vás sama vyvádzala z motaniny vášho postavenia, ale vám dám klbko, po ktorom sa na božie slniečko manželstva vypradiete, a to klbko je — obapolná vernosť, stálosť a trpezlivosť.“

Trnovský však s touto radou neveľmi bol spokojný; bál sa, že ako sa vedením anjela, ktorého si v osobe mladej sušickej farárky predstavoval, do raja dostal, tak ho nie anjel, ale čert v podobe Volovcovej z neho vyženie. Zadumal sa a hútal hlboko a letel v nádejach vysoko — darmo! Nič nepomáhalo. Ukotvil sa teda na rade Ľudmilinej, na kotve vernosti, stálosti a trpezlivosti.

„Počula si, anjel môj, čo nám Ľudmila radí?“ spytoval sa Sidonie.

„Bohuš! Ja som sa už odhodlala,“ odpovedala deva. „Pravda je, vernosť a stálosť nás spasí!“

Vtom vstúpil do chyže Klipták a kývnuc pani farárke, odišiel, ako prišiel.

„No, priatelia moji, dosť bolo! Gašpar, ktorého som bola do dediny poslala, sa vracia, rozíďte sa; poštou medzi vami budem ja!“ vravela Ľudmila a pochytiac Trnovského, ktorý sa zdráhal ísť, za ruku, bozkala Sidoniu na čelo a odišla s kaplánom preč. Sidonia túžobne hľadela za odchádzajúcimi, striasla sa, ale veselšia ako predtým zasadla si poznovu k šijaciemu stolíku.



[67] Niobe — postava zo starogréckej mytológie, dcéra Tantalova, manželka tébskeho kráľa Anfiona. Pretože sa pýšila počtom svojich detí, bohovia ich nechali pomrieť. Niobe v žiali skamenela

[68] Bohúň — slovenský maliar žánrových obrazov a portrétov Peter Bohúň (1822 — 1879)

[69] postava zo starogréckej mytológie, dcéra krétskeho kráľa Minosa. Pomocou Ariadninho klbka dostal sa aténsky kráľovič Teseus z bludiska Minotaurovho




Ľudovít Kubáni

– básnik, prozaik, dramatik, patrí k autorom završujúcim obdobie romantizmu v slovenskej literatúre Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.