ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vyše Sušíc mal pán Šípik záhradu. Pre mnoho orechových stromov v nej sa nachodiacich nosila meno Orešník, bárs sa radšej Vápenčíkom mohla nazvať. Skutočne, ležala na vápennej pôde, a vyjmúc ovocných stromov, ktoré rástli husto vovedne ako čierna hora, a jednej malej čistinky, ktorá bola zastrená utešeným kobercom kvetov, nenachodila sa v nej, iba púha, číra vápencová skala. Takýmto kameňom bola dookola asi na pol siahy vysoko ohradená.

Vprostred záhrady spoza stromovia belela sa malá, k pádu sa kloniaca búdka, vedľa nej sa prestieralo mäkké trávnaté ležiatko, zatienené širokým lístím broskyne a hore po tyčkách sa plaziacou bôbovinou. Na ležiatku v divnosladkých dumách zanorená sedela devica Sidonia ako z neba zlietnuvší seraf, v bielej servianke^[19], v bielom, na spôsob mníšskej kapucne upodobnenom klobúku, v modrej ako svetlý ultramarín kamži, a červená ružička, na labutích ňadrách zapätá, rumenila sa tam akoby o závod s rumencom, utkveným na devinej tvári. V rúčke držala žltobiely králik, a či veľký harmúnový kvet, z ktorého prsty džubkali list za listom a pery k tomu šepotali nezrozumiteľné slová. Škoda, že ich nebolo možno dopočuť; istotne tvorili dákesi tajomstvo prvej, v nevinných ňadrách vznikajúcej lásky — aspoň výraz jej utešenej tváre žiaril v purpurovom nádychu dákehosi nového sladkého pocitu.

Asi pätnásť krokov od Sidonie vypínala sa do ohromnej výšavy velikánska hruška z druhu ovseníc, na tenulinkom vrcholci ktorej kolembalo sa jedno chlapča ako čížik na prútiku. Pod hruškou stál druhý chlapec a túžobne pozeral hore do výšavy na žltú ovocinu, ktorú chlapča vo vrcholci malými rukami do veľkej kapsy kládlo, k tejto krkolomnej robote divnosmutnú nôtu polotichým hlasom si hvízdajúc.

„Martin! Tú mi, čo je nad tebou, čo ti nad hlavou visí!“ kričal Mutius Horatius Šípik na nášho Kliptáka trucovitým svojvoľným hlasom a malý Martin, počujúc pánovitý hlas pani učiteľkinho miláčka, natiahol svoju drobnú postavu, natiahol svoje krátke rúčky a chcel vyznačenú hrušku odtrhnúť.

„Mladý pán! Nemôžem, veru nemôžem!“ volal ku dolustojacemu, keď videl, že mu ta ani ruka nedosahuje.

„Nemôžeš?! Počkaj! To si poviem mamike, že mi nechceš nič kvôli spraviť a že ma neposlúchaš, ako ti rozkázali!“ volal najedovane Mutius, a do jeho hlasu sa miešalo stukanie zlosti. „Počkaj! Poviem, že si nehvízdal, že si iba jedol!“ vyhrážal sa Mutius ďalej, a dákousi okamžitou zlosťou rozpajedený, schytil zo zeme kameň, namieril ho a hodil do mendíka.

Neboža Martin sa chcel vyhnúť, aby ho kameň neobrazil, ale v tom pohnutí stratilo chlapča rovnováhu a so srdceraniacim výkrikom — letelo dolu.

Svojvoľný Mutius skríkol, skríkla i deva prebudená z ľúbostného snenia šuchotom lámajúcich sa haluzí. Ale Hospodin úbohého osiroteného mendíka ochraňoval. On poslal anjela svojho v podobe jedného mladého, v čierny šat oblečeného šuhaja, ktorý padajúceho chlapca v tom okamihu, ako sa jeho telo k zemi približovalo, zachytil do mocného náručia a ako čo by sa nič nebolo stalo, položil na pažiť pod hruškou sa zelenajúcu.

„Trnovský!“ vydýchla z omráčenia strachu sa prebudivšia Sidonia, na jej tvári zahrali ruže prvým bleskom slnca zaliate a z ruky jej vypadol dopoly obtrhaný králik.

„Čudujete sa, že som tu, slečna?“ prehovoril lukatínsky kaplán a uprel svoje oči prenikavo na dievčinu. „Sám Hospodin ma poslal, práve som natrafil v najpríhodnejší okamih. Ostatne, čo ma dneska sem doviedlo, to vám pozdejšie vysvetlím. Skôr musíme malého Kliptáka prebrať z omdletia, do ktorého úboža upadlo. Či tu ozaj nablízku nieto dákej studničky, aby sme ho mohli vodou kriesiť?“

„Mutius! Mutius!“ volala dievčina spiežovým hlasom, „dones v tvojom klobúku z jarku trocha vody!“

Ale Mutius sa neozval, svojvoľný čeľadník, vidiac následky svojej samopaše, bol pobral nohy na plecia a zmizol.

Kaplán znovu vzal do náručia omdletého mendíka, zaniesol ho na trávnatú pohovku, i zabral sa bez slova k potoku, dolu pod Orešníkom mútnymi vlnami žblnkajúcemu.

Sidonia zostala sama. Prekvapená nečakaným, ale snáď tušeným zjavením toho, ktorého obraz sa v jej srdci mimovoľne vznášal, tíšila svoju rozbúrenú krv, kládla rúčky na hladunké rozohriate čielce a na vzbúrené ňadrá. Zrazu striasla hlavou, odhrnula z kalinových líčok svojvoľné krúžky svetlogaštanových vlasov, ako čo by sa dákej divnej myšlienky striasť chcela, a sadla si k omdletému chlapcovi.

Tento ležal bez seba. Nie div, že strachom svojho krkolomného pádu omráčený upadol do mdloby. Z jeho nosa a uší prúdila červená krv, mihalnice zastierali slziace oči a zo stiesnených pŕs nešumel žiaden dych.

„Martin! Martin!“ volala dievčina, hladkajúc oblednuté líca mendíka — ale Martin neprichádzal k sebe.

„Hneď mu spomôžeme!“ vravel kaplán, skočivší cez kamennú ohradu do Orešnika. Fŕkal vodu do mendíkovej tváre, šuchral mu líca, až vidiac, že chlapec prichodí pomaly k sebe, nalieval mu do úst vody.

„Mladý pán! Nemôžem — veru nemôžem!“ šepkalo z mdloby sa preberajúce chlapča, ktorého tok myšlienok bol zastal pri trhaní osudnej hrušky; ale vtom vidiac anjelskú tvár Sidoniinu a otvorený obličaj kaplánov, usmialo sa milo, ako čo by sa bolo nazdalo, že anjelom hladí do očí.

„Ticho lež, Martin!“ hovoril kaplán, „a keď môžeš, teda spi. Že mnoho hrušiek nenaoberáš, to ja pred pani učiteľkou zodpoviem,“ dokladal usmievavo, a mendík, z tejto strany uspokojený, súc jednako až na smrť zoslabnutý, zatvoril oči a zaspal sladkým snom.

„Teraz som vám, slečna, dlžen vysvetlenie môjho príchodu,“ hovoril Trnovský, keď chlapča bolo zadriemalo, a rumenil sa celým lícom. „Slečna!“ zajakal sa, „slečna — ďalej to zniesť nemôžem — neznesiem — ja, ja.“

„Pán kaplán! Dneska sobota, kňazom robota, a vy sa tu túlate!“ prehovárala ho Sidonia, znepokojená začiatkom reči Trnovského, i uprela svoje oči k zemi.

„Slečna! viem to dobre, viem,“ zajakal sa kaplán; „ale, bože môj! mňa iba vtedy nadídu opravdu nebeské myšlienky, keď hladím do vašej anjelskej tváre; vtedy sa mi otvorí svätá sieň cnosti citov; vtedy vo mne splápolá veleba kresťanského náboženstva v kráse žiary; vtedy sa cítim priblíženým k bohu — slovom, vtedy som najschopnejší k veľkým myšlienkam; vtedy beriem predmety k mojim kázňam… Slečna! Ja, ja…“

„Preboha vás prosím, nevolajte ma slečnou; ja som vám nie slečna, ja som pre vás sestrička!“ pretrhla Sidonia zápalistú reč Trnovského a pošmykla sa asi tri kroky ďalej.

„Dobre! Ba tým lepšie! Teda, sestrička Sidonia, ja, ja — vás ako zoschýnajúci kvet rosičku, ako nešťastník vznikajúcu zoru blaha, ako, ako…“ motal mladý kaplán, istotne chtiac lásku vyjaviť, ale sa zo svojich motanín nijak vypliesť a ku slovu „ľúbim“ dopliesť nemohol.

Dievčina sa mu prizerala a ružový odblesk panenskej hanblivosti na jej tvári spravil miesto šelmovskému úsmechu. Povzbudená skrze nemotorné motaniny Trnovského k veselosti, zasmiala sa tak srdečne, že úbohý kaplán taktiež sa musel vmiešať do toho smiechu nad sebou.

„Teda vy ste ten kvet, a ja mám byť rosa? Vy ste ten nešťastník, a ja mám byť zorou vášho blaha?“ dopytovala sa Sidonia s ukrytým úsmechom, ako sa bola do chuti nasmiala.

Trnovský si myslel, že musí hrať urazeného.

„Ako vidím, tá rosa nechce zoschnutý kvietok zvlažiť; tá zora sa nešťastníkovi nezligotá!“ povedal dumne. „No nič zato! Nech kvet vyschne a nech nešťastník zhynie; to bol odjakživa osud osirotených!“ doložil a odvrátil sa preč.

„Bez strechy, plota, ako tá sirota!“ šepotalo zo sna na ležiatku spiace chlapča, ako čo by sa mu o jeho smutnom položení snívalo. Sidoniu bodlo v srdci, pozrela na spiaceho Martina i na odvráteného Trnovského.

„Nemrzte sa, pán kaplán, na blúznivé reči ľahkomyseľného dievčaťa!“ prihovárala sa k nemu dôverným štebotom. „Ale, bože môj! Vy ste ma tak prekvapili, a ja som sa nazdala, že žarty strojíte. Och! to sú reči nie pre jedno chudobné rechtorské dievča. Prosím vás teda, neopakujte ich viacej a zostaneme i napotom dobrí priatelia; ja vašou sestrou a vy mojím bratom.“

„A nie viacej, anjel môj zlatý?“ dopytoval sa ťahavým hlasom mladý zaľúbený kaplán, pozrel prenikavo do čiernych ako žúžoľ Sidoniiných očí a chytil ju za ruku. Dievčina otvorila kalinové pery.

„Skorej fara, a tak Mara!“ zaznel nad oboma ostrý hlas pani rechtorkin, ktorý Sidoniinu odpoveď udusil v jej labuťom hrdielci.

„Amant^[20]! To jest, chcem povedať amen, domine reverende!“ potvrdil manželkino porekadlo pán Šípik, a zjavenie týchto dvoch osôb urobilo nateraz koniec vyjadrovaniu lásky dvoch nádejných milencov.