E-mail (povinné):

Ľudovít Kubáni:
Mendík

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 144 čitateľov

Kapitola tretia

V škole čistili sušickí mendíci nože, naprostred chyže rozložené. Jedného už známe, je to náš malý Klipták, hrdina našej rozprávky; slušné je, by sme sa i s jeho kolegom oboznámili. Tento sa volá Gašpar Kura, pochádza z dakadesi z kokavských vrchov; vycibrená ako oceľ šelma. Už dva roky v svojom — aspoň na veži — vysokom povolaní postavený, prebil sa cez všetky mendícke kúsky; a pri tom všetkom u pani učiteľky stojí vo veľkej láske. Ako sa do tej mohol vodrať, to je jeho tajomstvo; len že to na veľkú geniálnosť ukazuje, to — myslím — každý pochopí. Gašpar je asi jedenásťročný chlapec červených vlasov a jastrabie jeho oči urážajú, keď sa na dakoho oprú. Nos jeho bol dakedysi riadny, ale odvtedy, ako ho pani učiteľka jedným oflinkom, tvrdým ako feruľa, obdarila, navidomoči spľasol.

„Martin, šúchaj!“ kričal Gašpar na Kliptáka.

„Ja šúcham, ale ty nešúchaš,“ vyhováral sa Martin, drhnúc nôž popolom, ako mu len sily stačili.

Gašpar vyškeril zuby a roztiahol sa po zemi. Oba mendíci kládli vyčistené nože vedľa seba na kôpky. Martin, zanorený do svojej práce, nespozoroval, ako mu na zemi vytiahnutý Gažo kôpku svojich zle vyčistených nožov podhodil a jeho dobre vyčistené nože sebe privlastnil. Zašramotili dvere; Gažo sa hodil ako spruha na svoje predošlé miesto, a keď pani učiteľka vošla dnu, našla oboch v najpilnejšej robote.

„Aha, vy daromníci! Či ste ešte s tými pár nožmi nie hotoví? Sedemsto okovaných striel do vašej pečene! Nuž či ešte aj to sama musím robiť?“ zahrmela pani rechtorka hlasom pomsty nad našimi mendíkmi.

„Ja som si už dávno moju polovicu vyčistil; už štvrť hodiny, ako Kliptákovi pomáham!“ cigánil smelým hlasom Gažo.

Miesto výhovorky pozrel Martin najsamprv na rozhnevanú pani rechtorku, potom na kôpku svojich vyčistených nožov, ako čo by ju chcel na lož svojho kamaráta upozorniť, ale sa chlapča striaslo ako osika, keď namiesto svojich utešene vyligotaných šiestich párov videlo dva zababrané páry Gašparove.

„Nuž, ty daromník, či to tvoja polhodinová robota?“ zabúrila pani rechtorka a vyťala Martinovi také zaucho, že sa naskutku horeznačky prevrátil. Nato sa chlapec pozbieral hore a prenikavým plačlivým hlasom povedal, že mu Kura pokradol nože a svoje pod šmaril. Kura však spravil urazenú tvár, zaprisahal sa na dušu, že je to nie pravda, a malý Klipták, miesto žeby si bol pomohol, dostal za krivé svedectvo ešte zopár oflinkov.

„Ale, mamika, prosím vás, nemorte tak to úbohé chlapča, veď už jednako celkom vycivelo!“ prosila Sidonia, vstúpivšia na tento lomoz dnu do exekučnej chyže.

„Rozkazuj si, keď budeš svojou paňou! Hľaďteže ju, kišasonku! Či vieš, kto dneska príde? Či si už zarezala kurčatá? Či je už zajac našpikovaný? Vohľači hneď tu a kišasonka nie žeby si do svojej práce nos štúrila, mieša sa ti do mojich poriadkov! Pakuj sa z chyže, kým ti dvojím; jednako máš už mnoho na rováši — a to ti povedám, až mi pána Volovca, tvojho budúceho, vďačne neprijmeš, môžeš si navečer batôžik na chrbát vziať a tajsť i s Kliptákom, kde vás dve oči ponesú!“

Tak búrila pani Šípiková s podopreným bokom a Sidonia, jednako nastávajúcou návštevou akéhosi jej neznámeho pytača pomätená, s rozpálenou tvárou odišla von. Medzitým sa pani učiteľka pobrala k ohnisku, nastavala hrncov, Kuru poslala pre päť funtov baraniny, Kliptáka na drevo a s dvoma vedrami na vodu: všetko k príprave veľkej hostiny pre vohľača, majúceho dôjsť.

Pán Philippus Šípik sa v dobrom rozmare prechádzal po svetlici. Celé oblaky púšťal zo svojej dlhorúrovice a bol v sviatočnom obleku, totižto v čiernom orleánovom kabáte a v toskínových nohaviciach. Aby jeho postava tým vážnejšie vyzerala, zavesil si kolo hrdla striebornú retiazku, na ktorej miesto strieborných cibúľ — len kľúčik pripravený bol. To síce všetko jedno, lebo do vačku nikto nepozerá. Miesto ferule opálal sa v jeho ruke muchopľask, nástroj k prenasledovaniu neočatých múch. V chyži bolo ticho, iba odfuky dymu a cápanie muchopľasku tu i tu sa ozvalo.

„Tá moja Megaera[21] (pán Šípik si tak zvykol krstné meno svojej polovičky skracovať, začo sa ale pani Margaretha veľmi hnevala) — tá moja Megaera to predsa múdro usporiadala a navliekla s tým Volovcom. Vere bene[22]! I dievča si z hlavy strasiem, i budem mať bohatého zaťa. Raduj sa, Philippe! Victoria[23]! A vale[24] zapražená polievka! Keď mi bude mäsiar zaťom, bol by ja blázon pečenú nejesť!“ tešil sa sám v sebe pán učiteľ a capol muchopľaskom, že sa naskutku asi desať múch s týmto strastiplným životom rozžehnalo.

Pred školou zadupotalo dačo ako čo by tátoše.

„Quadrupedante putrem sonitu quatit ungula campum[25]!“ vykríkol pán Šípik a skočil k obloku. „Uhádol som! To je náš Volovec, môj zať in spe[26], na svojom sivkovi. Sidonia! Megaera! Či čo mám povedať, Margaretha! Mutie! Gaspare! Kliptakius! Všetci, koľkí ste, von sa na dvor vítať pána Volovca!“ začal zvolávať svojich domácich, keď sa bol istotne presvedčil o osobe svojho zaťa in spe. Kým si však vykrúcal fúzy, obratnejšia pani učiteľka s lahodným úsmechom voviedla do svetlice pána vohľača Sidoniinho.

Predvediem ho i ja pred pánov čitateľov.

Pán Andreas Volovec, mäsiar v Ruskopoliach, je tučná, pol treťa centová chlapina, päť šuchov[27] zvýšky a pol treťa zhrúbky. Jeho telo síce hodne váži, viacej však jeho meštek, lebo to celý svet zná, že toliare a dvadsiatniky na merky meria. On je síce nie veľmi mladý, má asi päťdesiat rokov, ani jeho tvár je nie z tých najkrajších, na pravé oko mu belmo zachodí a spodná gamba mu trčí von na pol palca ďalej ako vyšná, ale to je všetko nič.

„On má dvadsiatniky, toliare a dukáty, a s tým punktum!“ bol povedal ráno pán Šípik Sidonii, keď ju na dneskajšiu návštevu pripravoval.

Pán Volovec bol skutočne bohato vyštafírovaný. Len na jeho zelenom dolománe blýskalo sa asi päťdesiat strieborných gombíkov ako vlašský orech, ktoré spolu i s retiazkou a prackou vážili tri funty čistého striebra trinástej próby. Prsteň na malom palci jeho pravej ruky, ktorým voly dorážal a ktorým i sudy nasolenou baraninou naplnené pečatil, stál svojich päť toliarov. Na ňom bol vyrezaný jeho címer, a to volská hlava s dlhými rohami a pod ňou nápis „Volovec Bandi“. Jeho nažltkasté nohavice boli samá cifra, samá šnúra a na nich po kolená čižmy z kordovánu v Ratkovej vyrábaného.

„Tandem aliquando! Predsa už raz, pán brat Volovec!“ vítal pán učiteľ tučného vohľača a pobozkal sa s ním, že to mľasklo ako capnutie muchopľasku.

„Dobrý den, pán rechtor, dobrý den! Akohe sa máte? Šuahe tu za chýr?[28] Po šonže tu barany? Kúpil by son si i ja, koj ni škopca, aspoň dáku dojku!“ začal sa prihovárať náš vohľač, stískajúc ruky pána Šípikove tak mocne, že tento temer vykríkol.

„Jalovičku, jalovičku, pán brat!“ doložil ironične pán učiteľ a podával mu stoličku.

Medzitým pani rechtorka vzala dolu z poličky nad dverami pintovku a štuchla svojho pána manžela, ktorý — porozumiac tomuto znaku — otvoril svoj písací stolík, vzal kus papieru a písal „Anweisung“[29] na pintu vína.

„Šuahe to píšu, pán rechtor, šua?“ dopytoval sa Volovec.

„To len aby mendík nezabudol, pošlem pre pohárik vína. — Hej, Martine! Martine!“

„Ej, šuahe by to tam kárčišky, ve jä dán dvacätník; adaj nám lepšia namerejú,“ hovoril pytač a vytiahol z cifrovaného dolomána zababraný štvorgrošový ručník, v ktorom sa nachodil uzlík dvadsiatnikmi napakovaný.

Ale to pán Šípik a pani Margaretha nedovolili. „Oni si nedajú takú hanbu spraviť!“ hovorili oba a predvolali Martina.

„Kde si bol zatoľko na tej vode, ty leňoch?“ privítala pani rechtorka Kliptáka a durkla ho v čelo, že sa tri razy dookola zvrtol. „Na, pakuj sa pre pintu vína, a bež, že sa ti len tak hlava metať bude. Ale že fľašu neroztrep a tu mi buď v obrátení.“

Martinovi sa už vtedy hlava krútila, pobral sa a utekal preč.

„Tuž deže vám je to diavše, ich vlídnošč, pán rechtor, de? Vedä, pani rechtorko, jä nerád dlhia jednašky; šua chocen kúpič, to si poobzerán, zaplačín — a haj! tajden s ním s pánom bohom!“

Takto sa pán Volovec naskutku pustil k samej veci, k cieľu príchodu svojho.

„Rogo, rogo, amice[30]!“ odpovedal trochu urazený pán Šípik, „moje dievča nepredávam, tu o obzeraní a platení ani slova. Otázka, či sa jej oni, pán brat, zapáčia.“

„Hehehe — he!“ rozchichotal sa pán pytač, „vedä, pán rechtor, jä son do školy nechodžil; koj son sedenrošný búl, už son musel barany pášč; ale zato viam, šua je päč. Koj se vám mesärskia reši nedejú, tuve dobre; puajden, z kä son prišol. ,Kä si prišol, idži tam!' tu ve i tak dobre.“ S tým sa pobral pán Volovec hore a hľadal klobúk, ktorý doteraz v ruke držal, ako čo by mienil preč odísť.

„Azdaj by veru ani žart nerozumeli; veď môj starý len žartuje!“ poponáhľala sa pani učiteľka uspokojiť pytača chlácholivým úsmechom; ale bokom takým pohľadom švihla na pána manžela, že mu fajkový dym miesto von z úst, do hrtana vrazil. „Nechže si sadkajú, nech, pán brat! Moja dcéra naskutku tu bude… Sidonia! Sidonia!“ volala a hneď zase chlácholila bohatého vohľača.

Medzitým bola Sidonia v bočnej chyži skrytá; neušlo jej ani jedno slovo tohto zhovoru. Úbohá deva sa triasla ako list smutnej vŕby severným vetrom knísaný. Dačo takého predsa neočakávala; nazdala sa, že pán Volovec má dákesi aspoň povrchné vzdelanie, aspoň jej ho tak bol otec opísal; ba len z lásky k rodičom privolila k tejto návšteve. Krem toho sa mihotal pred jej duševným okom krajší, ušľachtilejší obraz, ako neohrabaná postava ruskopolianskeho mäsiara. Cítila, že ľúbi; a tu sa medzi jej lásku taká šereda stavia. Na opakované volanie matkino otvorila dvere a vstúpila do svetlice.

„A, a, a! Bude daš!“ zabrblal Volovec a vytreštil i gamby i okále. „Pojhe sem, dievše, akohe te volajú? Dona, Sidonia, ši ak? Len naš ste jej, pán rechtor, takua smiašnua meno dali — Škoda, ež si ni Mariše, no, prejdi se, džitä mojo, po izbe, nach vidžín, aký máš driak, ši si ni čampavá, ši nenapaduješ — ši…“

„A takémuto človeku by ste ma chceli obetovať?“ pretrhla vážnym, prenikavým hlasom komplimenty a zdvorilosti pytačove Sidonia, obrátiac sa k rodičom. Na jej tvári hrali farby vylúdenej panenskej hanblivosti, a oči plávali v slzách touto urážkou vylúdených.

Pán Šípik sklonil oči k zemi a položil fajku na stranu; cítil pravdu dcériných rečí a otcovská láska k dieťaťu v ňom víťazila. Pani učiteľka neriekla ani slova. Sidonia ešte raz opakovala svoju otázku; naostatok vidiac, že jej nik neodpovedá, obrátila sa preč a zabrala sa z chyže von.

„Poškaj, diavše, neutekaj! Ve son ti ešte ništ peknyho nepódal!“ volal za odchádzajúcou zdvorilý pán Volovec; vidiac však, že dievča von uteká, zachichotal sa svojím spôsobom a riekol:

„Vidä, pán rechtor, šua to tia školy robä. Dali si ju vyušič, a au! tu či samá pýcha. No ale ništ, tahyho kviatä na svete došč; jä sa zato predči oženín: a koj mi ju dajú, päč baranó stavín, že bude z né i mesärka!“

Ako sa stalo, tak sa stalo, dosť na tom, pána Volovca zadržala pani učiteľka k obedu. Martin s vínom tiež bol prispel, ba opakoval svoju chôdzu do krčmy ešte zo dva razy; dosť na tom, povedáme ešte raz, že keď sa Volovec z vohľadov domov poberal, vytiahol z dolomána z jednej štrimfle päťdesiat toliarov a vtisol ich domácej panej do ruky — s tým doložením, že to miesto prsteňa jeho budúcej vernej manželke. Že Sidonia celý deň potom doma nebola — to každý z pánov čitateľov ľahko uhádne.



[21] — zo starogréckej mytológie. Bohyňa pomsty, jedna z troch fúrií (Erynií), bohýň, ktoré chránili svetový poriadok. V prenesenom zmysle fúria znamená energickú ženu.

[22] (lat.) skutočne dobre.

[23] (lat.) víťazstvo

[24] (lat.) zbohom

[25] (lat.) dupotom kopýt cválajúcich koní otriasa sa prachové pole. — Citát z Eneidy od starorímskeho básnika Publia Vergilia Mara (70 — 19 pr. n. l), spev VIII., verš 596

[26] (lat.) nádejný

[27] Šúch — (z nem.) stopa

[28] Volovcova priama reč je na všetkých miestach podaná v ratkovskom nárečí, v gemerskom dialekte balockej doliny. Kubáni v liste Dobšinskému (6. apríla 1860) o Volovcovi a jeho reči píše: „Reč do úst mu daná je žargón našej balockej doliny — tešilo by ma, keby si ju tak podal, ako ju pán Volovec užíva. V nej leží komikum ruskopolianskeho mäsiara.“ Autentičnosť prepisu tohto nárečia zrevidoval dr. Jozef Orlovský. Šuahe —> čože

[29] (nem.)poukážka

[30] (lat.) prosím, prosím, priateľu




Ľudovít Kubáni

– básnik, prozaik, dramatik, patrí k autorom završujúcim obdobie romantizmu v slovenskej literatúre Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.