E-mail (povinné):

Ľudovít Kubáni:
Mendík

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 144 čitateľov

Kapitola desiata

Ráno nielen Sušice, ale celá dolina vedela, čo sa minulej noci v škole prihodilo. Dobrý chýr ďaleko letí, ale zlý ešte ďalej. Celý svet sa čudoval bohatému Volovcovi, že ho na takej ceste zbohatnutia postihli; a len teraz začalo mnohým v hlave svitať, akým činom sa Bandi mohol tak rýchlo zmôcť a do výšavy pozdvihnúť. V obecnom dome v Sušiciach držal predstavený obce predbežné vyšetrovanie. Klipták ako hlavný svedok dostal akúsi neobyčajnú smelosť a vyrozprával dôkladne, čo sa v chlieve bolo porobilo. Volovec tajiť nemohol, lebo ho na skutku postihli; ale predsa sa vyhováral, ako sa vedel.

„Viate, pán richtár,“ mudroval, „to vám je tak: jä son chocel vedieč, šua tot muaj pán svokor za statok majú. Ve viate, ež son mesär, aj groše mán a už vám lem vypovien, ež son ni blázon, aby son si diavše bez nišoho bral. No tak, hehehe!“

Ako vidíme, pán Volovec sa sám zasmial na svojej výhovorke, lebo sa mu páčila; nie tak richtárovi. Ten začal milému majstrovi vyratúvať po jednom celý lajster na doline skapaného rožného statku. Tvár Bandiho sa škňúrila, gamba sa mu ešte o pol palca zdĺžila, a keď mu železnú obrúčku lepšie na rukách zatiahli — straško, ako bol — vyjavil po kuse všetky kúsky, ktoré mu dopomohli k súdkom dvadsiatnikov a toliarov. Keď toliare zo školy prikvitli, richtár dal Volovca pod dvoje vidiel a chlapi stúpali s ním k najbližšiemu ochodznému úradu[77].

U pána Šípika sa všetko obrátilo naruby. Veselosť a smútok zamenili si osoby: prešli z jednej tváre na druhú. Polnočná katastrofa, udavšia sa v chlieve, poslúžila i Sidonii i pánu učiteľovi. Sidonia rozkvitla ako ruža a pán Philipp sa vyšvihol na stupeň samostatnosti domáceho pána. Prechodil sa víťazne po chyži, vykrúcal si fúzy a meral veliteľským okom pani Margarethu. Bola skutočne do nepoznania: predtým rozkazujúce zraky sklopili sa k zemi, kedykoľvek sa stretli s pohľadom Philippovým; predtým podoprený driek, hlava dohora ako na palici, teraz nos ovesený — slovom, celá postava Megaerina javila obraz pokoreného odsúdenca. Všetky jej zámery a rozpočty, siahajúce do ďalekej, bezstarostnej budúcnosti, vyšli na poctivý smiech. Celá vec, tak múdro a opatrne navlečená, dočkala sa hanebného výsledku. Nie za Sidoniu, ale sama za seba sa hanbila; lebo Sidonia bola len nástrojom k dosiahnutiu jej tajných, po bohatstve túžiacich úmyslov. Darmo, už bolo po všetkom! I zaplakala nad zboreninami svojich zámerov tak ľútostivé, ako matka Gracchov[78] nad mŕtvolami nešťastných synov.

„Quid fles[79]? Čo sa mazneš?“ dopytoval sa pán Šípik vyšetrujúcim hlasom; „teš sa, že tvoj nerozum neporobil väčšie galamuty. Chvalabohu, dosť zavčasu sme poznali Volovca.“

„Nespomínaj mi ho,“ prosila Margaretha, „radšej smrť, ako jeho meno počuť.“

„Hahaha!“ smial sa pán Šípik, „vivas carissima[80]! Teraz sa mi páčiš! Poď, nech ťa pobozkám, aby sme zas k sebe privykli; ale to ti povedám, Bleskoviniho mi viacej nespomeň, ako ani ja tebe nášho bývalého…“ „zaťa,“ chcel povedať pán učiteľ, ale mu vtom zatvorila manželka bozkom ústa, i pomerili sa úprimne.

„Čo však s tým dievčaťom, carissima Margaretha?“ dodieval znovu pán Philipp. „I štafírung hotový, i nevesta by už len rada k sobášu; bolo by sa nám predsa len dáko postarať o mladého.“

Nedopovedal, bo mu ženička vpadla do reči: „Och, mužu, postaraj sa o jej budúcnosť už ty; veď si otec — a ja na teba pristávam.“

„Bravo! No, vidíš, Margaretha, ja som sa už postaral; Sidonia bude Trnovského, per se[81] potom, keď už bude fara!“

Za farou však nebolo treba čakať. Asi o mesiac po týchto udalostiach zomrel náhle Trnovského principál a lukatínska cirkev vyvolila na jeho miesto svojho všeobecne obľúbeného kaplána, ktorý — dobre vediac, že chlap, ktorý sa samou teológiou trudil, do gazdovstva sa nerozumie — ani zamak so ženbou neodkladal.

O pol roka boli Bohuslav a Sidonia svoji. Keď sa svadba rozchodila, dráždila Ľudmila mladú lukatínsku pani farárku, spytujúc sa jej: „Ozaj, Siduška, či by si ty s tou šeredou ruskopolianskou bola pred oltár stúpila?“

„Áno,“ smiala sa táto; „ale nech ti Bohuš povie, čo by si pán Bandi tam bol počul.“

„Nuž, jedno pevnozvučné ,nie', t. j. nechcem, nemilujem ho!“ vysvetľoval šťastný manžel.

„Vides[82], Margaretha!“ dovŕšil pán Šípik, „i bez jalovice by ti boli prešli cez rozum! Veselo, páni bratia! Ešte jednu na rozchodnú a tento pohár Kliptákiusovi na zdravie!“

Hrdina našej rozprávky, ktorý v cele novom obleku posluhoval pri svadbe, zaplakal od radosti, že mu pán učiteľ zdravká. Páni svadobníci mu však naskladali turáčiky, ktoré Trnovský dovedna zhrnul a uradovanému mendíkovi povedal:

„Martin! S týmto vystupuješ zo školy sušickej a prechodíš do lukatínskej. Ešte ti pozostávajú dva mendícke roky, tie už tu vybudneš, a potom ťa dám, pretože si vlohy k statku ukázal, na poctivé mäsiarske remeslo. Neboj sa nič, nie k Volovcovi — a tieto groše ti potom, keď ťa z učňovstva prepustia, dobré budú.“

Martin sa od radosti ešte väčšmi rozplakal, pobozkal paniam a pánom ruky a utiahol sa na stranu k svojmu — už odteraz dobrému kamarátovi Mutiovi.

*

Aby sme ani na pána Volovca nezabudli, dokladáme, že tohto bedára jeho svadba hrúzu stála. Bohatstvo sa pod jeho trestným procesom náramne stápalo. Pravotári a druhí jeho zastávatelia použili príležitosť. Dostal jeden rok väzenia. Trestnoprávne trovy a škody musel prinavrátiť. Ako si pokutu odbudol, dovliekol sa domov o desať rokov šedivší a o pol druha centa ľahší. Na prahu ho vítala Mariša.

„Neboj sa ništ, Mariše, väc se ženič nebudem,“ prehovoril k nej; „ve viaš, ež son ti bul naveky verný; a ani by se to nebulo stálo, koby ni ve viaš šua!“

Mariša sa spokojne usmiala a voviedla Bandiho do príbytku, v ktorom všetko tak bolo ako predtým, len tú truhlu nebolo treba na dve klatky zavierať, bo na tento čas bola vyprázdnená. Potrestaní a opovrhnutí od ľudí žijú, ako žili — ak nepomreli.



[77] okresný úrad (novotvar)

[78] Gracchovia — zo starorímskych dejín. Tiberius Sempronius Gracchus (163 — 133 pr. n. l.) a Gaius Sempronius Gracchus (154 — 121 pr. n. l.), rímski štátnici, tribúni, usilovali sa preklenúť priepasť medzi rímskymi boháčmi a chudobou. Zahynuli v zápase s rímskou šľachtou

[79] (lat.) čo plačeš?

[80] (lat.) ži mi, najdrahšia!

[81] (lat.) pravdaže

[82] (lat.) vidíš

« predcházajúca kapitola    |    



Ľudovít Kubáni

– básnik, prozaik, dramatik, patrí k autorom završujúcim obdobie romantizmu v slovenskej literatúre Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.