ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nad Sušicami sa ťahala jedna húšťava, záležajúca z hrabiny, lieštiny, divej vŕby a hlôhoviny. Táto húšťava ležala kosom nad dolinou; z vrchnej jej časti vykúkali skalnaté homoly, ako čo by dákesi rozvaliny starých hradov. Tieto homoly tvorili podivnokrásne skopenky. Obzvlášte jedna vypínala sa nad druhými v podobe malého amfiteátra, polkolesom skál a polkolesom húšťavy obohnaná. Krajmi tohto amfiteátra sa ťahali skaloplochy v podobe kamenných, pestro vyrezávaných lavíc; v prostriedku stál ohromný kameň ako čo by posvätný oltár. Nad amfiteátrom šuchotala hrabina a lieština, z ktorej sa v jarných časoch ozýval slávičí spev.

Toto miesto preto tak obšírne opisujeme, lebo ono bolo útulkom lukatínskeho kaplána. Básnickým duchom nadaný, presníval on v tejto tichej samote svoje prázdne hodiny, a tu do seba dýchal nadšenie mládeneckých úmyslov. On odtiaľto celú dolinu mohol odrazu vidieť; jeho postavu však v tejto utešenej skrýši nezazrelo tak ľahko cudzie oko.

I teraz tu sedí osamote, hlavu má o ruku oprenú a díva sa na tône stromov oproti stojaceho vrchu, ktoré zapadajúce slnko vo fantastickú dĺžosť rozťahuje. Vedľa neho leží roztvorená Slávy dcéra, predtým jediná družica jeho. Ešte len pred dvoma mesiacmi sa nazdával, že ideál Kollárov^[31] bude jedinou hviezdou jeho žitia, a teraz cíti, že i on má svoju vlastnú vidinu. Trnovský je dvadsaťpäťročný šuhaj a v jeho srdci iba nedávno po prvý raz žiary lásky zablyskli, kým druhí v tomto veku už dávno slasťami a horkosťami ľúbosti nasýtení sú. V jeho srdci sa mihotá Sidoniin obraz a v jeho ume — lukatínske kaplánstvo. Chudák, i on padol za obeť tomu osudu, že sa skôr zaľúbil, ako mu to sociálne postavenie a okolnosti dovoľovali. Jeho plat — sto zlatých šajn^[32] — to mu je na dohán a na obuv málo; a potom, čo by aj pre manželku dosť bolo, kaplánske ženby sú nie v obyčaji.

Bohuslav Trnovský si toto všetko pripomína, a šepmo kľaje svetu plnému predsudkov. „Skorej fara, a tak Mara!“ opakuje si slová pani učiteľkine, v ktorej on vidí zosobnovateľku predsudkov sveta; a tu jeho myseľ blúdi po všetkých okolitých a vzdialených evanjelických cirkvách, aby dakde vyšpehovala k hrobu nakloneného pána farára. Nadarmo! Páni farári nablízku i v diali sú všetci zdraví — apertúry^[33] niet; ba keby sa aj dáka otvorila, číha už na ňu najmenej dvadsať kandidátov. „Nech som dobrý! Stanem sa učiteľom; veď nemusí každý bielu kamžu nosiť!“ zvolal zrazu odhodlane a videl sa už pri organe. Tu mu ale prišlo na um, že on, chudák, iba vtedy vedel organovať, kým ešte prstami nepreberali; ba že mu ešte i matka žije, ktorej jediná žiadosť na svete je tá, aby svojho jedináčika čím skôr pánom farárom volať počula, a matka sa v ňom sklamať nemôže, nesmie; ba že pán Šípik, ač je sám učiteľ, taktiež i jeho pani manželka, dákusi neodolateľnú nenávisť vyslovili proti zaťovi, ktorý by úrad učiteľský zastávať mal. „Tak je nič! Musíme čakať, i ty, svätica moja, i ja, lukatínsky kaplán!“ zašepkal bolestne, vyňal z listonošky^[34] kúsok bieleho papieru a olovko a oddal sa do skladania ódy na „Trpezlivosť nešťastnej lásky“. Práve na „srdce“ hľadal rým, lebo sa mu „prudce“ nevidelo, keď v lieskovine zašušťalo a ktosi stenajúc zavzdychol.

„Kto to?“ vykríkol básnik.

„Ach, prosím ponížene, pani rechtorka, nech mi odpustia; už idem, veru idem!“ odpovedal z lieskoviny hlas, v ktorom Trnovský naskutku poznal príhovorku Kliptákovu.

„Martin, čo ty tu robíš? Poď von z tej húšťavy; veď už treba na večer zvoniť a ty sa tu táraš!“

Vtom vykukla z húšte mendíkova zhrbená postava, na chrbte mal tak veliké bremä suchého dreva, že sa ledva pod ním plazil; čiapka, dedičstvo otcovo, trônila na dreve; náprsník, dedičstvo takže otcovo, bol nechal svoju pravú polovicu na tŕní v húšťave; rozčuchrané vlasy, rozrandavené gatky; krvácajúce, zranené bosé nohy a po lícach tečúce slzy — to bol obraz mendíka. Chlapča v zadivení zastalo, keď namiesto pani rechtorky, ktorej hlas mu ustavične v ušiach hučal, zazrelo lukatínskeho kaplána. „Zlož to bremä dolu, Martin; veď už ledva dýchaš pod ním. Čože si si toľkú hŕbu nabral?“ prihováral sa mu Trnovský.

„Och, pani rechtorka povedali, že keď na celý deň dreva nedonesiem, že mi obe uši odrežú,“ odpovedal chlapec, keď bol ťarchu z chrbta zložil.

„Že obe uši! — A čo, vy už nemáte dreva?“

„Nie; čo ešte hrubšieho máme, to na pečenie chleba odložili; a čo sme mali, to sa spálilo včera, keď boli páni vohľači^[35] u nás.“

„Vohľači! Akí vohľači, Martin?“ spytoval sa v prestrašenom zadivení kaplán a pristúpil bližšie k mendíkovi.

„Nuž, báťa mäsiar z Ruskopolia; taký hrubý, veľmi hrubý pán. Prišli boli na sivkovi, a že som chodil po víno, nuž mi dali ten báťa aj grajciar,“ rozprával úprimne Martin a vytiahol spoza pása zakrútený peniaz.

Trnovskému sa pred očami začalo meniť; nazdával sa, že on nemá, nemôže mať soka; a tu už i mendíci vedia, že Andreas Volovec, vychýrený boháč na doline, uchádza sa o pána Šípikovu Sidoniu.

„Ale ešte neboli zdávanky?“ dopytoval sa ďalej, keď sa bol premohol.

„Ba veru! Mladý pán Mucko povedali, že báťa mäsiar nechali u nás päťdesiat toliarov, takých veľkých ako moja čiapka, a že tie budú našej kišasonke.“

„A či kišasonka včera doma bola?“

„Mhm, ale iba ráno; potom boli odišli, lebo sa pani rechtorka boli na nich vyvadili, že ma pred Gažom zastávali.“

Kaplánovi svitala nová nádeja. Sidonia teda o týchto pýtankách ani nevie; a keď aj zná, teda sú jej nie po vôli. Tak dôvodil, a to ho uspokojilo. „Martin, kohože radšej, či kišasonku, či pani rechtorku s Mutiom?“ opýtal sa zrazu Kliptáka.

Mendíka táto nečakaná otázka trochu zmútila. Najsamprv sa prizrelo chlapča otvorene na kaplána, potom sklopilo oči k zemi a vzdychlo.

„Povedz pravdu, syn môj! Veď ja to nikomu nepoviem!“ uspokojoval ho tento.

„Kišasonku!“ vydýchol mendík úprimným názvukom a slzy ho zaliali.

„Neplač, Martinko!“ uspokojoval ho Trnovský, „neplač; keď si vyplníš mendícke roky a v škole sa voľačo naučíš, i tebe bude na svete dobre. No, ale počkaj; aby si mi ukázal, že naozaj slečnu Sidoniu radšej vidíš ako Mútia, vezmem ťa na skúšku. Na, tu máš tento lístok, oddaj ho slečne Sidonii; ale len tam, kde ťa nikto druhý nevidí; vieš?! Keď mi to vykonáš, uverím ti, že si dobrý chlapec. A žeby som sa ti odslúžil, pomôžem ti toto bremä domov zaniesť; veď sa už jednako zmrklo, tak ma nikto nevidí. Taktiež tu máš dva groše k tomu grajciaru, budeš ich mať sedem. Varuj si ich, aby si mi ich o týždeň zase mohol ukázať; keď sa ti hodne nazbiera, kúpiš si za ne náprsník alebo čiapku.“

Keď Martin, prekvapený dobrotou pána kaplána, lístok za košeľu a peniaze za pás bol skryl a prisľúbil, že všetko statočne vykoná, schytil Trnovský bremä a pri večernom šere zaniesol ho nespozorovaný až ku Sušiciam. Tam ešte raz opakoval mendíkovi, čo a ako má s ľúbolistom robiť, a ponáhľal sa domov.