ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Asi o týždeň po týchto udalostiach putovala horou, ležiacou medzi Sušicami a Ruskopolím, zo troch osôb záležajúca karavána. Bolo to na počiatku septembra. Príjemný vetrík povieval zelenými ratolesťami dubovej hory ako čo by na rozlučné; vtáctvo si ešte veselo poletovalo po širokých konároch a zďaleka sa ozýval cvengot zvoncov pášuceho sa stáda. Našu karavánu však málo zaujímal tento čarovný pôvab k driemote sa približujúcej prírody — iba ak jedného šarvanca vyjmeme, ktorý si veselo poskakoval pred dvoma staršími osobami, tu v húšťave sa stratil, tu zase na chodník vybehnúc, zdvihol kameň a zahodil do preletujúcich a štebotajúcich vtákov.

„Mužu, nevládzem; pomenšie stúpaj, dosť zavčasu dôjdeme!“ preriekla Margaretha Šípik k pánu manželovi, ktorý navzdor svojej telnatosti bystro kráčal hore vrchom.

„Fiat voluntas tua^[61]! Staň sa!“ odvetil on, zastal a odfúkol si, utrel pot z čela, oprášil toskínové nohavice a orleánový kabát, lebo bol v gále, ako sme ho už v tretej kapitole opísali.

„Hej, Mutie, Mutie!“ volal na šarvanca, poskakujúceho veselo popredku.

„Daj mu pokoj, nech užije sveta, kým mu dobre,“ hovorila pani učiteľka hlasom materinskej lásky, „ba,“ pokračovala, vydýchnuc si, „lepšie je, keď sme sami, aspoň sa úprimne pozhovárame o našich dnešných zámeroch.“

„Už som ti povedal, Margaretha, že sa ja do celej veci nezamiešam,“ odpovedal trochu trpko pán Šípik; „rob si, ako sa ti páči; ja na všetko pristanem, bárs mi je nešťastná Sidonia vovždy pred očami.“

„Ako zbledla, tak sa zarumenie; prejde ju to, muž môj, ako i mňa prešlo,“ tvrdila pani rechtorka a kráčala za manželom ďalej.

„Videbimus, uvidíme!“ mrmlal pán Šípik a ruka v ruke šli do Ruskopolia.

Tak je, do Ruskopolia! U pána Volovca mali dnes jeho budúci svokrovci obzerať ohnisko; už je to u nás Slovákov v obyčaji, a pani Margaretha by za svet nebola premeškala túto starootcovskú obyčaj. Predbehnime ich a pozrime, ako pán Volovec očakáva svojich budúcich svokrovcov.

Pána Volovcov dom i s jatkou stál asi naprostred dediny v susedstve kostola. Už zďaleka ho bolo poznať, bo sa hrdo vypínal nad druhé sedliacke domce, ako čo by vedel, že pod jeho dachom prebýva chýrečný na doline boháč „majster poctivého remesla mäsiarskeho“. Keď to už u Volovca tuvon slávne vyzeralo, tamdnu panovala opravdivá skvostnosť, pravda, podľa merťuku mäsiarskeho. Nado dvermi trčali dva velikánske rohy z osemcentového bykala, ktorého Volovec pred pár rokmi bol zabil. Po stenách viseli originálne, na skle mazané obrazy Jánošíka, mäsiara, ako vola zabíja, k tomu zima, jar, leto a jeseň v známych alegorických maľbách. Ohromná almária a kasňa na poháre a stolový riad trónili v predných kútoch. V jednom zo zadných sa vyvaľovalo velikánske pecisko, v ktorom sa mohlo napiecť chleba odrazu pre celú kompániu, v druhom však visel klin na šaty, na ktorom sa opálalo asi sedemdesiatfuntové bundisko a k tomu drahocenné Volovcovo šatstvo. Vprostred chyže zamastený stôl z hrubých dubových dosák, kolo stien dubové divány — vulgo lavice — a pár stolcov, stenové hodiny v drevenom dlhom futráli; k tomu ešte jedna truhla, na ktorej viseli dve klatky — to bolo všetko, čo sa názvom náradia mohlo poctiť.

Kolo pece, čiže mám povedať ohniska, na ktorom sa opekalo asi osem hrncov a dve veľké rajnice, šibrinkovali dve ženy: jedna v perkálových šatách a v bielom čepci, druhá v kanafasovej kamži, v červenom náprsníku, v bielom oplecku a v ručníku, uviazanom kolo hlavy. Pán Volovec nebol v chyži, práve v jatke lúpal barana, ktorý sa mal dostať do rajníc a do hrncov.

„Mariša, choďte, poponáhľajte pána; už je desať hodín a v hrncoch ešte nič,“ rozkazovala osoba v perkálových šatách Volovcovej slúžke.

Mariša, územčistá, asi osemadvadsaťročná dievka, si však iba ťažko vzdychla a mrdla plecom.

„Ty si blázon,“ vyčítala jej prvá, „veď si azdaj šialené huby nepojedla, aby si sa za pána majstra držala. No, to by bolo! Ty a pán Volovec — hehehe!“

„A už, pani rechtorka, môžu sa pre mňa smiať, koľko len chcú; ale ja som ho od desať rokov verne slúžila a predsa ma oklamal!“ sťažovala si slúžka.

„Hehehe!“ smiala sa pani rechtorka ešte chutnejšie. Vtom však vstúpil dnu Volovec, v ktorom by teraz nikto nebol poznal cifrovaného sušického vohľača. Skutočne, jeho zovňajšok nebol na zaľúbenie. Vysúkané rukávy, špinavá zakrvavená košeľa, na pleci olúpaný baran, do oči padajúce šedivé vlasy, vytrčená gamba, opálajúca sa ocieľka — no, predstavme si, aký to bol Endymion^[62]!

„Jaj, len skoro, pán kmotor!“ súrila ruskopolianska pani učiteľka, „len sem to mäso a oni nech sa skoro preobliekajú, lebo naši sušickí hostia hneď tu budú — len aby sme nevyhoreli.“

„Šua, kmotra, ež vyhoreč? Nach moji budúci svokrove i takto ku mne privykajú; jä son mesär a za to mojo remeslo se nikda nezahanbín.“

Ale pani rechtorka, nepočúvajúc výhovorky Volovcove, dala sa do krájania mäsa, hádzala ho do hrncov a rajníc a pán mladoženích voľky-nevoľky začal sa štafírovať.

„Nedudri mi telo, hor cesta lou cesta, koj se ty nepáši!“ šomral na vysluhujúcu a homrajúcu Marišu Volovec, ako si kordovánové čižmy obúval. Mariša chcela voľačo odseknúť, vtom sa však otvorili dvere a dnu vstúpili — naši ohniskári.

„Bonum mane precor, to jest, dobré ráno, či je už aj poludnie!“ klaňal sa pán Šípik a zamieril k pánu Volovcovi.

„Aaa! Vitán ponížene, pán rechtor!“ odpovedal Volovec, skočil poloboso hore, klonckal k pánu učiteľovi a podával mu ruku.

Chlapi si stisli ruky, panie rechtorky sa pobozkali a Mutius, poobzerajúc hrnce a rajnice, vyvalil sa na dubový diván.

„Hej, Mariše, Mariše! Doneshe z komory tot bucolák^[63] s tó slivovicó!“ rozkazoval mladý zať. „Prešli se, pán svokor, prešli, a slivovička i v lete dobre padne.“

Mariši však darmo rozkazoval, tá, zazrúc strašne na príchodzích, bola odišla preč. Naostatok sa Volovec doobliekal a vidiac, že výsluhy nieto, doniesol sám z komory očakávaný bucolák.

Kým si páni zdravkali, povstal medzi učiteľkami šuškavý rozhovor. Pani Margaretha držala pri tom skúmavým okom prehliadku po chyži, a konečne utkvejúc očami na dvojnásobne zaklatkovanej truhle, usmiala sa spokojne. Po kuse sa i obed dochystal. Stôl prikryli, pintovky naň nakládli; miesto Mariše dospeli dve susedy na výsluhu, i začala sa nevídaná, nechýrená trakta. Pán Šípik a Mutius boli vo svojom elemente. Ten prvší citoval Anakreona^[64], Horatia^[65] a druhých vínoľúbnych klasikov, ten druhý pamätal len na svoj žalúdok, na tie reči málo dbajúc; zdravkalo sa i Sidonii aj Volovcovi a napospol celej rodine.

Keď sa už milá spoločnosť pokrmom a nápojom bola potúžila, začal trocha vínom nabraný pán Volovec driemkať; čo aj nie div, bo mu svokor toľko šibrinkoval tými latinskými porekadlami kolo uší — že naňho naposledok driemoty došli. Ale ruskopolianska pani učiteľka, zbadajúc, že mladý zať i gajdovať počína, skočila hore, ponalievala do polholbových pohárov čiernej kávy, zobudila Volovca a všetci pili.

„Carissima! Už by sme sa mohli preč poberať!“ hovoril pán Šípik, vstávajúc od stola.

„Šua, ež het poberač? Ve smo se ešte ani nenapili, ani nepozhovárali,“ strimoval^[66] mladý zať svokra.

„Pravdu majú, pán syn,“ ohlásila sa pani Šípiková; „musíme sa už dohovoriť, keď sme raz tu; akože oni myslia, pán syn?“

„Jä by najrašé šua by ším skoré, o dva, lebo o tri týžne; lebo viam, šua viam, hehehe! — tot kaplán, tot kaplán! — Ve som jä pošul, ež mi do záhrady leze; a koj bude Sida mojä, ukäžen mu, kde je plot.“

„To je nie pravda, pán syn!“ rozhodila sa pani Margaretha na táraniny Volovcove. „Planý svet všeličo pohovorí. Sidonia je dobre vychovaná; a aby sa uspokojili, ja nedbám, čo svadba aj hneď bude o tri týždne.“

„Protestor! Nepozvolím!“ ohlásil sa pán Šípik, „do fašiangov ani hnúť! Veď ešte nie je ani vyštafírovaná, a ja dcéru — nútiť nebudem!“ Ostatné slová však nedopovedal, len si ich pomyslel, lebo mu ich pohľad manželkin naspäť do úst vrazil.

„Teba do štafírungu nič, to matkina starosť!“ odsekla prísne Margaretha a obrátiac sa k pánu Volovcovi, usmiala sa prívetivo a preriekla: „Dobre, pán syn, nech bude dľa ich žiadosti — od nedele na tri týždne svadba!“

Tu vstala i ona a všetci za ňou; páni si zapálili na fajky; panie šli gazdovstvo poobzerať; Mutius však letel na vežu, kde sa mendíci strojili zvoniť na preces (na večerné modlitby).